Prvá Slovenka mediálnou hviezdou Ameriky
Foto: M. R. Štefánik
Mária Lamošová si užila svojich „desať minút slávy“, keď mala 23 rokov. Jej meno zažiarilo na titulných stránkach nielen amerických, ale aj európskych denníkov. Pritom dovtedy o nej málokto vedel. Narodila sa v roku 1893 v Tomčanoch (dnes súčasť Martina) a niekedy začiatkom minulého storočia odišla s rodičmi do USA.
Rodina sa usadila severnej časti Chicaga, tam, kde vtedy žili aj rodičia Alexandra Dubčeka. Keď sa začala prvá svetová vojna, Marienka sa prihlásila ako viaceré Slovenky do Amerického Červeného kríža. Koncom roku 1915 ju zaradili do deväťčlennej misie, ktorú viedol lekár Juraj Guča, ináč dolnozemský Slovák z Petrovca.
Úlohou misie bolo sprevádzať 540 čiernohorských a srbských dobrovoľníkov z Ameriky, ktorí sa ponáhľali na pomoc starej vlasti okupovanej vojskami rakúsko-uhorskej monarchie.
Výprava putovala k labanským brehom na talianskom parníku Brindisi. Krátko pred úsvitom 6. januára 1916 dostala posádka lode z prístavu Durazzo (Dráč) znamenie, že ju tam očakávajú, ale musí plávať bez lodivoda. Všetko navôkol bolo totiž zamínované. Vari kilometer od prístavu parník skutočne narazil na rakúsku morskú mínu. Nasledoval mohutný výbuch, ktorý rozlomil plavidlo na dvoje. Bolo to vo chvíli, keď sa väčšina dobrovoľníkov nachádzala v podpalubí, kam si išli vyzdvihnúť batožinu. Netrvalo dlho a Brindisi smeroval ku dnu.
„Na prove bolo počuť streľbu, niektorí dobrovoľníci si sami brali život, lebo pred plavbou prisahali, že radšej sa zastrelia, ako by mali padnúť do rúk Rakúšanov.“ Týmito slovami opisovala Lamošová dramatické chvíle na potápajúcej sa lodi reportérovi denníka London Daily Chronicle.
Kto vedel plávať, skákal do studených vĺn Jadranského mora, ale tam ho nečakalo nič dobré. „Chytila som sa plávajúcej dosky, ale priplávali ďalší, chceli ju mať len pre seba,“ rozprávala Lamošová. „Nasledoval strašný zápas o dosku, napokon všetci ostatní podľahli a mala som ju len pre seba. Držala som sa jej dovtedy, kým z prístavu neprišla záchrana.“
Pohromu prežila iba asi štvrtina cestujúcich. Ale ani zachránení to ešte nemali vyhraté. O niekoľko hodín nato bombardovali pobrežie pri Dráči rakúske lietadlá. Boli ďalšie straty. A utrpeniu nebolo konca- kraja. Pod neustálym tlakom rakúskych vojsk sa aj stroskotanci z Brindisi dali s ďalšími Čiernohorcami a Srbmi na veľký ústup, ktorý vošiel do análov histórie aj ako hladový pochod cez Albánsko.
Zdravotná sestra Lamošová bola v mnohotisícovom zástupe, ktorý prechádzal barinami a drsnou zimnou krajinou, jednou z mála žien, ak nie jedinou. Prežila však aj to, pešo prišla až do Atén. Z prístavu Pirea cestovala loďou späť do Ameriky. Krajania pripravili Márii veľkolepé privítanie.
V Kongresovej knižnici USA možno nájsť číslo denníka The New York Times z 8. marca 1916 a v ňom správu „Miss Lamos returns“, v ktorom sú podrobnosti o jej albánskej anabáze. Čo je však šokujúce, Lamošovej akoby nestačila jedna vojnová skúsenosť, lebo už o štyri mesiace sa vrátila do Európy a opäť ako dobrovoľníčka Amerického Červeného kríža. Organizátori ju však zrejme šetrili, lebo misia tentoraz mierila do Francúzska.
Lamošová tam najprv viedla útulok pre srbské a čiernohorské siroty v Nice a potom vojenskú zotavovňu pre česko-slovenských legionárov v meste Cognac.