Voľby sa konali len pol roka po revolúcii, ktorá zrušila mocenský monopol komunistickej strany. Československo, ako aj celý východný blok, sa nachádzalo v prechodnom období: na ceste k demokracii západného typu, medzi rozpadávajúcim sa Sovietskym zväzom a zjednocujúcim sa Nemeckom.
Formálne sme ešte stále boli členmi Varšavskej zmluvy a Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (výkonné orgány oboch organizácií sídlili v Moskve) a na našom území bolo naďalej dislokovaných päť sovietskych divízií. Praha však už nadviazala vzťahy s Medzinárodnom menovým fondom, so Svetovou bankou a chystala sa požiadať o pridruženie k Európskym spoločenstvám (budúcej EÚ).
Prezidentom republiky bol český dramatik, bývalý disident Václav Havel, ktorého pred piatimi mesiacmi zvolil komunistický parlament. Federálnej vláde „národného porozumenia“ šéfoval Slovák Marián Čalfa, ktorý v zákulisí zariadil, že aj tí komunistickí poslanci, ktorí nedávno nevedeli prísť Havlovi na meno, zaňho jednomyseľne hlasovali.
„Parlament v súčasnom zložení ma nikdy nezvolí,“ tvrdil predtým Havel. „Prečo nie?“ namietol Čalfa. „Veď tí poslanci nie sú žiadni malí Jardovia a dobre si spočítajú, čo im hrozí, ak sa vzoprú.“ A tak aj bolo. Slávny americký dramatik Arthur Miller vtedy Havla nazval „prvým surrealistickým prezidentom na svete“.
Nový prezident označil za svoj hlavný cieľ prípravu predčasných parlamentných volieb. Prahu i ďalšie mestá oblepili jeho stúpenci plagátmi „Havel – záruka slobodných volieb“.
Situácia pred voľbami: 1. KDH, 2. VPN
Oficiálne sa volebná kampaň začala 29. apríla 1990. Havel medzitým čiastočne prekonal svoju averziu k politickým stranám, hoci volebné heslo hnutia OF o tom veľmi nesvedčilo: „Strany sú pre straníkov, Občianske fórum pre všetkých“.
Havel bol spočiatku za väčšinový volebný systém s dvoma veľkými politickými subjektmi, ktoré by sa striedali pri moci ako v USA. S tým však menšie strany nemohli súhlasiť. Až niekedy vo februári 1990 sa prezident dal skupinou ústavných právnikov presvedčiť, že mechanizmus pomerného zastúpenia a teda proporčný volebný systém bude zatiaľ aj preňho výhodnejší. Tvrdí to český historik Jiří Suk.
Agitácia cirkvi priamo z kancľov bola pre KDH medveďou službou.
Parlament a aj nový prezident sa mali zvoliť iba na dva roky, do schválenia novej ústavy. To údajne Havlovi vyhovovalo, hoci neskôr za jednu zo svojich najväčších chyb v prezidentskom úrade považoval práve to, že umožnil presadiť pomerný volebný systém s prebujneným straníctvom. Niektorí politici a politológovia však označujú za chybu skôr skrátenie funkčného obdobia parlamentu i hlavy štátu v takejto hektickej dobe na polovicu.
O hlasy voličov sa napokon uchádzalo 23 strán a hnutí. Už tým sa voľby '90 líšili od volieb za socializmu, keď okrem „štátostrany“ kandidovali v oboch republikách len po tri „ministrany“ Národného frontu pod taktovkou KSČ. Hlas kotolne, porevolučný samizdatový občasník, napriek tomu konštatoval, že niet z čoho vyberať: programy jednotlivých strán a hnutí sa vraj podobali ako vajce vajcu.
S odstupom času ich dosť podobne hodnotia aj niektorí analytici. „Odlišnosti možno hľadať v rozsahu, jazyku a štýle, nie však v hlavných programových tézach,“ myslí si Oskar Krejčí, český politológ prednášajúci aj na Slovensku.
V predvolebnej kampani všetky, teda aj pravicové politické subjekty ešte hlásali, že sú síce za slobodu podnikania, ale zároveň za rovnoprávne postavenie rôznych foriem vlastníctva: súkromného, štátneho družstevného atď. Zdôrazňovalo sa právo na prácu, sociálne istoty, bezplatnú zdravotnícku starostlivosť a voľný prístup k vzdelaniu.
Napriek tomu všetkému mala predvolebná kampaň na Slovensku aj isté špecifiká, napríklad kládol sa tu väčší dôraz na otázky štátoprávneho usporiadania. Chvíľami a miestami to vyvolávalo dojem, ako keby po 22 rokoch pokračovala Pražská jar so svojou „večnou“ česko-slovenskou dilemou: čo by malo mať teraz prednosť – či demokratizácia politického systému a celej spoločnosti alebo skutočné zrovnoprávnenie Slovákov s Čechmi? Potvrdili to aj sociologické výskumy verejnej mienky. To neznamená, že problémy spojené s prechodom na trhovú ekonomiku boli Slovákom ľahostajné. Ocitli sa hneď na druhom mieste, najmä v súvislosti s prestavbou slovenského priemyslu po konverzii tunajších zbrojoviek a s hroziacou nezamestnanosťou.
Pripomeňme si však, že česko-slovenské vzťahy sa začali vyhrocovať už skôr, koncom januára a v polovici marca 1990, po nevydarených pokusoch prezidenta Havla premenovať spoločný štát, čo viedlo k tzv. pomlčkovej (v skutočnosti spojovníkovej) vojne. Na Slovensku sa Česko-slovenská federatívna republika mala písať so spojovníkom, kým v Česku nie. A tento návrh vo federálnom parlamente prešiel! Búrka nevôle sa z parlamentu preniesla do ulíc slovenských miest. Udalosti hnali vodu na mlyn nacionalistom, ktorí sa začali aj politicky organizovať. Práve v búrlivých marcových dňoch vznikla aj Slovenská národná strana (SNS), ktorá, pravda, spočiatku požadovala len veľmi voľné česko-slovenské spojenie, čosi na spôsob konfederácie.
Naopak, vedúca sila revolučných zmien na Slovensku – VPN rýchlo strácala. Jej poslanci hlasovali vo federálnom parlamente za návrh o dvojakom písaní nového názvu štátu a hneď dostali nálepku zradcov národných záujmov. Volebné preferencie VPN klesli začiatkom apríla pod úroveň 10 percent, zatiaľ čo ešte v januári 1990 dosahovali 28 %.
Samozrejme, nebol to jediný dôvod. K poklesu popularity hnutia významne prispeli personálne čistky, ktoré v podnikoch a ďalších organizáciách podnecovali akčné výbory VPN. Obrat vo vývoji preferencií prinieslo až stiahnutie podnecovateľov „kádrovej vojny“ z podnikov a zmena nového názvu štátu na Česká a Slovenská federatívna republika (ČSFR). Celoštátny parlament ho schválil 20. apríla 1990.
Približne v tom istom období vedenie VPN vypracovalo zásady ohľadne nového štátoprávneho usporiadania a zapracovalo ich do volebného programu hnutia. Jeho autori predpokladali, že spoločný štát budú tvoriť fakticky dve samostatné republiky, ktoré časť svojich kompetencií (obrana, financie, zahraničná politika) odovzdajú federálnym orgánom.
V polovici mája – po dvoch týždňoch volebnej kampane – by volilo VPN už 18,5 percenta opýtaných v prieskume. Stále to však bolo málo na vtedy vedúce KDH s takmer 25 percentami.
Ale už čoskoro boli jasné kandidátky i volební lídri jednotlivých strán či hnutí v každom kraji (čo kraj, to volebný obvod, také boli vtedy pravidlá). Preferencie VPN ťahali stále vyššie najmä Alexander Dubček, Marián Čalfa, Milan Čič a Vladimír Mečiar (presne v tomto poradí viedli rebríčky obľúbenosti politikov na Slovensku v druhej polovici mája). Keďže išlo o exkomunistov, dvaja z nich dokonca boli ministrami v predchádzajúcich komunistických vládach, české médiá na to upozorňovali: „VPN najviac poškodzujú z pohľadu voličov bývalí komunisti, ktorí sú v hnutí veľmi aktívni,“ napísal koncom mája vtedy vplyvný týždenník Respekt.
V skutočnosti však práve tieto osobnosti kliesnili hnutiu cestu k volebnému víťazstvu.
Kto komu naháňal voličov
KDH tri týždne pred voľbami určite bodovalo vďaka návštevám pápeža Jána Pavla II. a Matky Terezy na Slovensku. Ale otvorenú podporu prejavili kresťanským demokratom aj viacerí slovenskí katolícki biskupi a 13. mája sa čítal počas omše vo všetkých kostoloch biskupský list s výzvou, aby veriaci „volili hnutie, ktoré má kresťanskú ideológiu“. Také bolo vtedy na Slovensku jedno jediné, ale biskupovi Alojzovi Tkáčovi to zrejme nestačilo, keďže všetkým duchovným košickej diecézy dal pokyn prečítať na záver omše 3. júna (päť dní pred voľbami !) aj túto vetu: „Preto je našou povinnosťou v nastávajúcich slobodných voľbách podporiť svojím hlasom úsilie Kresťansko-demokratického hnutia“.
Takáto agitácia cirkvi priamo z kancľov bola však pre KDH medveďou službou. Slovenská spoločnosť sa totiž od roku 1948 výrazne zosvetštila. „Z našich výskumov vyplýva, že značná časť slovenskej verejnosti si váži cirkvi ako inštitúcie, ale hlavný prúd slovenskej spoločnosti nemá rád, ak cirkev priamo zasahuje do politického rozhodovania,“ povedal v tejto súvislosti sociológ Vladimír Krivý zo Slovenskej akadémie vied. "Dokonca to vyvoláva podráždenie a negatívne reakcie mnohých ľudí.“
Akýmsi duchovným či morálnym garantom týchto parlamentných volieb bol prezident Havel. Najprv do priebehu kampane priamo nezasahoval, v posledný večer pred jej ukončením však vyzval v televíznom prejave voličov, aby si vybrali kandidátky tých strán a hnutí, na ktorých sú „mená ľudí, ktorí sa vzpierali totalite, alebo ktorí viedli otvorený boj proti nej“.
Mnohí si to vyložili ako navádzanie voliť predovšetkým OF a VPN. Ivan Čarnogurský z KDH protestoval už predtým proti Havlovej ceste po Slovensku, v ktorej videl predvolebnú podporu VPN. Prezident 4. júna vystúpil na zhromaždeniach v Komárne a potom aj v Bratislave.
Podľa historika Jana Rychlíka bola jednou z príčin neskoršieho rozpadu čs. federácie skutočnosť, že už v roku 1990 tu nepôsobili celoštátne politické strany. Tie väčšie a tradičné dokonca uzatvárali dohody, že nebudú agitovať za riekou Moravou. A zväčša ani neagitovali. Dôvod? „V otázke nového postavenia Slovenska neboli schopné nič ponúknuť,“ tvrdí profesor Rychlík.
Foto: TASR/ARCHÍV
Samozrejme, bola tu ešte KSČ, po revolúcii značne otrasená a usilujúca sa o transformáciu na modernú ľavicovú stranu. Od konca marca 1990 sa však aj ona (už ako KSČS) stala federáciou dvoch samostatných strán – KSČM a KSS. Tá sa postupne premenovala na Stranu demokratickej ľavice (SDĽ). Jej predseda Peter Weiss bol síce začiatkom júna aj na volebnom mítingu v Karvinej (na severe Moravy pracovalo veľa Slovákov), ale jeho strana sa v kampani sústredila na Slovensko a podobne ako niektoré ďalšie relevantné politické strany aj ona zdôrazňovala národný program, pravda v podobe „autentickej federácie“.
Skrátka, všetky určujúce strany a hnutia išli do volieb v národných tričkách s tým, že si jasne určili teritórium, v ktorých budú navzájom súťažiť – Česi v Čechách a na Morave, Slováci na Slovensku.
Bič menom lustrácie
Ani predvolebnej kampani '90 sa nevyhli škandály. Pôvod mali spravidla v Čechách, ale dozvuky aj na Slovensku. V polovici mája vyšiel v rakúskom týždenníku Profit článok o údajnej eštebáckej minulosti predsedu Československej strany lidovej (ČSL) Josefa Bartoníčka. Nasledoval list predsedu českej Kresťansko-demokratickej strany Václava Bendu. Vyzýval strany „bezpodmienečne uskutočniť lustráciu prinajmenšom všetkých kandidátov do zákonodarných zborov“.
Havlovci neskrývali obavy z ČSL, ktorá – súc nezaťažená dohodami s predstaviteľmi bývalého režimu – mohla v niektorých chúlostivých otázkach aj pritvrdiť.
Bartoníčka sa potom pokúsili zlomiť výpoveďou bývalého príslušníka StB proti nemu. Keď ani tak neodstúpil, objavil sa 6. júna na televíznych obrazovkách Jan Ruml z OF, námestník ministra zodpovedný za tajné služby. Verejne a bez predloženia akýchkoľvek dôkazov obvinil predsedu Lidovej strany, že skrýva svoju minulosť. „Prišlo tak k diskreditácii nielen Bartoníčka, ale celej ČSL, čo bol zrejme účel,“ konštatuje český politológ Jakub Charvát. „Akcia sa odohrala dva dni pred začatím parlamentných volieb, išlo teda aj o hrubé porušenie dikcie volebného zákona.“
Aký dosah mala aféra na Slovensko? Začalo sa lustrovať vo VPN a hnutie v predvečer volieb stiahlo z kandidátky takmer každého tretieho uchádzača! Napríklad aj režiséra Dušana Hanáka, ktorý dlho odmietal kandidovať, nakoniec sa však dal presvedčiť priateľmi. Potom ho odstavili a až oveľa neskôr vyšlo najavo, že vôbec nebol registrovaný ako spolupracovník ŠtB.
Ako posledný odstúpil z kandidátky Ján Budaj, vedúca osobnosť hnutia, ale verejnosť sa o tom dozvedela až v sobotu neskoro večer, keď už bolo po voľbách. Podľa Vladimíra Ondruša, ktorý bol vtedy za VPN podpredsedom slovenskej vlády, išlo s najväčšou pravdepodobnosťou o „cieľavedomú akciu so zámerom Jána Budaja skompromitovať“.
Voľby sa konali 8. a 9. júna a zúčastnilo sa ich vyše 95 % oprávnených voličov. Ľudia boli naučení chodiť voliť a takáto vysoká účasť sa odvtedy už nezopakovala. Výsledky boli dosť prekvapujúce, a to aj na celoštátnej úrovni. Hoci palmu víťazstva vo voľbách do federálneho parlamentu si podelili obe občianske hnutia OF a VPN, nik nepočítal s druhým miestom a 24-percentným ziskom KSČS.
Vo voľbách do Národnej rady zase prekvapila SNS, ktorá so ziskom 14 % predbehla – hoci len o šesť desatín – reformných komunistov, budúcich ľavicových demokratov. Podľa zahraničných médií, napríklad denníka New York Times, bol však najväčším prekvapením volieb na Slovensku prepad kresťanských demokratov, ktorí získali o 10 percent menej hlasov ako VPN (29,3 %).