Polstoročie od popravy revolucionára. Kto bol Che Guevara?

, 09.10.2017 13:00

„Strieľaj, zbabelec, ideš zabiť iba človeka.“ Veľa ľudí pozná slová, ktoré pred polstoročím, 9. októbra 1967, v dedinke La Higuera v bolívijskej provincii Santa Cruz adresoval argentínsky lekár Ernesto Guevara de la Serna v posledných okamihoch života svojmu vrahovi.

A vari niet živej duše, ktorá by nepoznala ikonickú fotografiu muža v čiernom barete s červenou hviezdou a prenikavým pohľadom, ktorá už nikdy neprestane chýbať pri žiadnom sociálnom zápase ako symbol spravodlivejšieho sveta. A hoci zďaleka nie každý pozná celé meno a príbeh skutočného človeka, všetci poznajú meno legendy: Che.

Okamih v uzávierke fotoaparátu

V havanskej štvrti Vedado, na rohu 23. ulice neďaleko cintorína Colón, je malá križovatka, ktorej kraľuje plagát s kubánskou zástavou a portrétom Che Guevaru. Napriek tomu, že tento druh výzdoby nie je na kubánskych uliciach zvláštnosťou, práve tu má celkom osobitý obsah. Štvrtého marca 1960 vybuchla v havanskom prístave francúzska loď La Coubre s nákladom belgických zbraní pre kubánsku revolúciu.

Bilanciou jedného z prvých teroristických útokov voči Kube, z ktorého kubánske vedenie obvinilo CIA a Eisenhowerovu administratívu, bolo vyše sto mŕtvych kubánskych dokových robotníkov a námorníkov a tisícky ranených. Na druhý deň sa konal ich pohreb. V dave pod tribúnou pri cintoríne na onej križovatke bol aj Alberto Korda, fotograf s dovtedy zvučným menom vo svete módy, a fotil rad-radom všetkých, ktorí sa na tribúne vystriedali: Fidel, Camilo, Raúl, Che.

Slávny portrét od Alberta Kordu.
Slávny portrét od Alberta Kordu. Autor: Alberto Korda, Museo Che Guevara

Podľa Kordovej dcéry Diany Korda Díaz na druhý deň portrét Che na veľké sklamanie autora v novinách nevyšiel. Jej otec si negatív, ktorý naňho hlboko zapôsobil, starostlivo založil. Vedel, že sa mu na nej podarilo zachytiť Guevarovu charizmu, ale neuvedomoval si, že vytvoril najslávnejší portrét človeka 20. storočia, ikonu, ktorá svojím nepolapiteľným univerzálnym odkazom neprestane oslovovať vnútorné volanie človeka po potrebe ideálov. A ani to, ako zásadne k vytvoreniu legendy Che, mytologicky takmer oslobodeného od ľudských vlastností a povýšeného do sféry efemérnych hérosov, prispel on sám. V roku 1965, podobne ako založená Kordova fotografia, aj Che dočasne zišiel ľuďom z očí. Opustil miesto ministra priemyslu a odišiel z Kuby.

Bolívijský denník

Bolívijská vláda plánuje pri príležitosti 50. výročia zavraždenia Ernesta Guevaru a jeho spolubojovníkov a spolubojovníčok spomienkové oslavy s medzinárodnou účasťou. Dostala sa však do konfliktu s armádnymi veteránmi, ktorí s podporou vlády spolupracujúcej so CIA pred polstoročím bojovali proti bizarne malej Guevarovej gerile Ñancahuazú zloženej z 57 osôb (medzi nimi minimálne dve ženy – Bolívijčanka Loyola Guzmán Lara a Nemka Tamara Bunke, zvaná Tania la Guerillera) pochádzajúcich z Bolívie, Kuby, Argentíny a Peru.

Guevarovu popravu nariadil vtedajší bolívijský prezident René Barrientos a vykonávateľom rozkazu bol vojak Mario Terán. Zástupca veteránov Mario Moreira pred pár dňami odmietol argument ministra obrany ľavicovej Moralesovej vlády Reymiho Ferreiru, podľa ktorého môžu oslavy prispieť k „zahojeniu rán“ medzi Bolíviou a Kubou. Moreira tvrdí, že je „nemožné vzdať poctu cudzincovi, ktorý spôsobil toľko bolesti bolívijským rodinám.“

Moreirov postoj v kontexte dejín latinskoamerického gerilového boja prinajmenšom neprekvapuje, rovnako ako nie je náhoda, že si Guevara za svoje bolívijské pôsobisko zvolil departament Santa Cruz. Ak do úvahy vezmeme rozhodujúci fakt, že cieľom všetkých ozbrojených bojov v Latinskej Amerike bola už od príchodu Európanov zmena sociálneho usporiadania na základe rasy a feudálno-koloniálnych ekonomických hierarchií, Santa Cruz reprezentuje všetko, proti čomu sa obrátili všetky moderné urbánne aj vidiecke gerily druhej polovice 20. storočia: európsku spoločenskú nadradenosť, severoamerickú ekonomickú kolonizáciu prírodných a výrobných zdrojov, a zároveň rustikálny fatalizmus vylúčených más, ktorý je odpoveďou na mnohé pochybnosti, prečo silní jednotlivci v Latinskej Amerike tak často získavajú a požívajú mytologický rozmer svätcov.

Keď bolívijská armáda previezla Guevarovo telo do Vallegrande, kde vznikla fotografia jeho mŕtvoly s otvorenými očami, zjavnú analógiu s výjavom Krista zveseného z kríža mohli prehliadnuť azda len agenti CIA, slepí voči hispanoamerickej senzibilite a zmyslu pre náboženský synkretizmus. Na začiatku 90. rokov už bol pri Vallegrande a La Higuera Che pevnou súčasťou náboženských obradov, ktoré ho uctievajú ako Svätého Ernesta de la Higuera alebo priamo ako Krista z Vallegrande.

Vojenská tvrdosť tohto Krista, ktorou často argumentujú jeho kritici, vidiac v ňom viac symbol kubánskeho komunizmu ako latinskoamerickej nezávislosti, je v politickom záujme často zámerne zveličovaná. Zároveň je však zbytočné ju popierať – ak v ňom pravdaže i my nechceme vidieť len svätca, ale aspoň sa pokúsiť pochopiť, prečo sa latinskoamerický ozbrojený boj stal prinajmenšom v 20. storočí pre ľavicový Západ symbolom ideálu oslobodenia celého ľudstva.

Milosrdný násilný zápas?

Brazílsky lekár – odborník na výživu a bojovník proti hladu Josué de Castro, nositeľ Medzinárodnej ceny za mier v roku 1954 a trojnásobný nominant na Nobelovu cenu mieru, sa vyjadril, že hoci získal cenu za mier, je presvedčený, že „v Latinskej Amerike nanešťastie neexistuje iné riešenie, ako násilné“. Niet pochýb, že kontinent mal svoje vlastné dejiny násilia dávno pred príchodom cudzej kultúry z Európy. Ale práve bizarné spojenie predkolumbovsko-európskej reality spôsobilo, že všetky ďalšie zápasy v politickej aj kultúrnej sfére nutne nadobúdali hybridný charakter, vyplývajúci z hraničnej situácie na periférii centrálneho diania.

Posmrtná snímka Che Guevaru zhotovená agentom CIA.
Posmrtná snímka Che Guevaru zhotovená agentom CIA. Autor: Národný bezpečnostný archív USA

Práve na opomínanie tej hraničnej situácie poukazujú mnohí, ktorí kritizujú európskym videním pokrútený obraz, ktorý sa prijíma ako pravda – či už v literatúre, umení, vo filozofii, alebo v interpretácii ideológií zrodených v Európe, medzi ktorými treba v súvislosti s Latinskou Amerikou spomenúť najmä francúzsku revolúciu a marxizmus. Tá prvá dala silu emancipačným vojnám za nezávislosť a postave Simóna Bolívara; a marxizmus sa stal nástrojom toho, čo belgický spisovateľ a básnik Conrad Detrez nazval „zápasom za druhé oslobodenie Latinskej Ameriky – ekonomické, sociálne a kultúrne“.

Marx v kolóniách

Ale podobne ako rovnostárske ideály francúzskej revolúcie nemienili jej strojcovia uplatňovať na svet svojich kolónií, ani prví marxistickí ideológovia nehľadali príčinu nemožnosti uplatňovania svojej predstavy triedneho boja mimo Európy v nedostatku vlastnej reflexie koloniálnych špecifík, ale v „menejcennosti“ kolónií samotných.

Vodca prvej Internacionály v Argentíne Raymond Wilmart v roku 1873 Karolovi Marxovi tvrdil, že bez ďalšej vlny európskych imigrantov môže nastať len chatrný progres, nakoľko miestni ľudia „nie sú okrem krotenia koní schopní ničoho“. Otvorene evolucionistický postoj zaujal Engels už v roku 1847 v súvislosti s vojnou medzi Mexikom a USA. Podľa neho bolo v „záujme samotného Mexika dostať sa pod správu USA a postaviť nádhernú Kaliforniu proti lenivým Mexičanom“ (Marx and Engels; Collected Works, 1977).

Pozoruhodná absencia marxistickej analýzy Bolívarovej úlohy, špecifické postavenie domorodých národov či úloha rôznych sociálnych tried v bojoch za nezávislosť nasvedčujú, že Karol Marx vnímal americký kontinent ako prázdne teritórium, ktoré bolo len chabým odrazom diania v Európe a na ktoré nazeral s dešpektom, vyjadreným vo vzťahu k Indii: „Nemá žiadnu históriu, určite nie známu, a to, čo nazývame jej dejinami, sú len dejiny po sebe prichádzajúcich votrelcov“ (Avineri, S.; Karl Marx on Colonialism and Modernisation, 1969).

Marxizmus v Latinskej Amerike

No jednako to bolo práve v zaznávanej časti Ameriky, kde sa európskych ideálov slobody, rovnosti, bratstva a neskôr marxizmu tvorivo zhostili tí, ktorých Marx podceňoval. Prvým, kto sa pokúsil „latinoamerika­nizovať“ Marxa bol Juan B. Justo (1865 – 1928), ktorý preložil Kapitál a v Argentíne spoluzakladal Socialistickú stranu.

Význam mnohých Argentínčanov najmä talianskeho pôvodu v početných ľavicových hnutiach začiatku 20. storočia (anarchizmus, aprizmus, anarchosyndika­lizmus, marxizmus, anarchofeminizmus, komunitarizmus, atď.) je neprehliadnuteľný a i samotný Ernesto Guevara mohol nadväzovať na ich dlhú tradíciu. Lenže to, čo vo všeobecnosti najlepšie vystihlo latinskoamerickú realitu, bol tzv. národný marxizmus, ktorý rozpracoval Peruánec José Carlos Mariátegui (1894 – 1930), novinár, politik a politický filozof.

Peru, ktorého prevažne domorodé obyvateľstvo žilo vo feudálnych podmienkach, na rozdiel od Argentíny s jej opakovanými vlnami európskych prisťahovalcov, jasne ukazovalo, že peruánska realita musí nadväzovať na prirodzene zdedené predkolumbovské hodnoty komunitarizmu, čomu – pod vplyvom Antonia Gramsciho – peruánsky filozof prispôsobil svoj výklad marxizmu. Podľa Mariáteguiho musí socialistická strana prispôsobovať svoju prax konkrétnym lokálnym podmienkam, a nie opačne.

Národné, kultúrne špecifické korene svojho marxizmu neskôr zdôrazňovala celá generácia marxistov v koloniálnom svete (najvýraznejšie možno Amílcar Cabral z Guiney-Bissau). Marxizmus tak nie je univerzálnou pravdou aplikovateľnou kdekoľvek, ale, naopak, nástrojom na lepšie uchopenie sociálnej reality v špecifických pomeroch. Spojenie indigenizmu a socializmu je s lokálnymi odchýlkami hlavnou črtou latinskoamerického marxizmu – až kým do tejto hry „za druhé oslobodenie Latinskej Ameriky“ nevstúpili záujmy Sovietskeho zväzu.

Motocyklové denníky

Ernesto Guevara de la Serna sa narodil v argentínskom Rosariu 14. júna 1928 ako potomok baskických, kastílskych a írskych prisťahovalcov. Jeho matka Celia de la Serna y Llosa, vďaka ktorej astmatický chlapec spoznal myšlienky komunizmu, bola priamou potomkyňou posledného španielskeho vicekráľa v Peru.

Keď sa vybral na svoju prvú veľkú cestu naprieč Južnou Amerikou, nemal ešte dokončené štúdium medicíny; druhú, rozhodujúcu, podnikol po získaní titulu v Buenos Aires v roku 1953 – a obe sú zvečnené v slávnych Motocyklových denníkoch.

Radikálna potreba spoločenskej zmeny dozrela v Guatemale. Prezident Jacobo Arbenz vyhlásil program demokratických reforiem, ktorými sa zaviazal k boju proti analfabetizmu, k pozemkovej reforme, všeobecnému volebnému právu a ochrane námezdnej práce. To všetko bolo proti záujmom dominantnej United Fruit Company a Biely dom Arbenza čoskoro obvinil z komunizmu a v roku 1954 začal vojenskú inváziu.

Konštatovanie, že pre Latinskú Ameriku niet iného riešenia, ako násilného, sa ukázalo ako trpko pravdivé: demokrat Arbenz mohol svojich ľudí vyzbrojiť, ale neurobil to, a doplatil na to podobne ako začiatkom 70. rokov Salvador Allende v Čile. To bolo pre Guevarovo ďalšie politické formovanie rozhodujúce poznanie. Podľa neho nebol čas na ústupky, v Guatemale ústupky zlyhali. Riešením bolo zvrhnúť systémy, ktoré zapríčiňujú nespravodlivosť spôsobujúcu endemické choroby chudoby a biedy. Sociálna realita najmä v andských krajinách a skúsenosť v Guatemale boli tým rozhodujúcim momentom, ktorý ho neskôr viedol k vyhláseniu, že v danej situácii si mohol vybrať medzi lekárničkou a nábojnicou – a zvolil si nábojnicu.

V tomto duchu hodnotil aj politiku Juana Peróna v Argentíne, populizmu, ktorého bol vytrvalým odporcom Ernestov otec. Z Mexika v roku 1955 Guevara písal: „Mexiko je celkom v rukách USA. Prakticky tu nie je nezávislý priemysel a ešte menej slobodný obchod. Argentína je oáza v Latinskej Amerike. Peróna je nutné všemožne podporovať a zabrániť tak zatiahnutiu krajiny do vojny.“

Keď Guevara v Mexiku spoznal Fidela Castra, bol presvedčený, že práve on je archetyp tej osobnosti, ktorú potrebovala revolúcia v Latinskej Amerike.

Fidel a Sovietsky zväz

Telesné ostatky Ernesta Che Guevaru a ďalších jeho spolubojovníkov boli v Bolívii exhumované v roku 1997 a prevezené na Kubu. Sú uložené pri večnom ohni v pamätníku pri meste Santa Clara, kde Guevara viedol rozhodujúci odpor proti zvyškom vojenských síl Fulgencia Batistu. Na prvý pohľad zaujme skromnosť cintorína i to, že hrob Che sa v ničom nelíši od hrobov jeho menej slávnych guerilleros.

Z vonkajšej strany si návštevník môže prečítať znenie listu, ktorý na rozlúčku napísal Castrovi pri odchode z Kuby v roku 1965. Je z neho zrejmé, že sa nikdy nevzdal ideálov o „novom človeku“, zároveň je zreteľné i rozčarovanie, ktoré v predchádzajúcich rokoch nutne zažil, keď gerilový boj vymenil za reálnu politiku pod čoraz silnejším tlakom záujmov ZSSR v prituhujúcej studenej vojne.

Hraničná situácia Latinskej Ameriky sa nanovo zvýraznila, keď Sovietsky zväz likvidoval autentické prvky kubánskeho marxizmu nanucovaním svojich záujmov ako „univerzálnej pravdy aplikovateľnej kdekoľvek“ bez záujmu o špecifické lokálne pomery. Po návšteve ZSSR vyjadril Ernesto Guevara v štúdii Socializmus a človek na Kube svoj nesúhlas s ekonomickou politikou ZSSR a rozčarovane konštatoval, že sa „vracajú ku kapitalizmu“.

Guevarova úloha v kubánskej revolúcii je pomerne známa. Ako člen Hnutia 26. júla sa stal prezidentom kubánskej národnej banky a bol aj ministrom priemyslu. Bolo však zrejmé, že rozčarovanie z reálnej politiky bolo priveľké a že postoj k ZSSR bol aj tým momentom, ktorý rozhodol o rozlúčke s Kubou a s Fidelom. Po neúspešnej misii v Kongu sa Ernesto Guevara v roku 1967 opäť objavuje v Bolívii, kde pokračoval v gerilovom boji na základe svojej „ohniskovej metódy“ – stratégii šírenia odporu z hlavného ohniska. Koncom 60. rokov však už bol protitlak veľmocí a ich ekonomických záujmov na latinskoamerických Donov Quijotov prisilný. Prišiel čas, aby sa z reálnych postáv stali mýty.

Dievčatko s drevenou bábikou

V čase, keď idealista Ernesto Guevara s priateľom brázdili na motorke Latinskú Ameriku, fotograf Alberto Korda sa venoval módnej fotografii pre reklamné agentúry na predrevolučnej Kube. Vo februári 1960 však reklamné agentúry skončili a Korda s kolegami z módy začali pracovať pre revolučné noviny. Odkedy Korda vyhotovil portrét dievčatka, ktoré namiesto bábiky zviera v rukách kus dreva, svoju jedinú hračku, z módneho fotografa sa stal reportér. Kordov spolupútnik, fotograf Liborio Noval, hodnotil zmenu žánru pozitívne: revolučné nadšenie zachvátilo takmer každého a dať svoje schopnosti do služieb revolúcie znamenalo revolúciu vytvárať.

Revolučná kubánska vláda podľa Novala „pochopila, že keby sme revolúciu nerobili my, ani by neexistovala, pretože o tom, čo vyjde v novinách, sme rozhodovali my“. Nový žáner sociálnej fotografie bol aj preto taký sugestívny, pretože si zachoval svojskú estetiku obrazu a zámerné či náhodné prvky heroickej štylizácie.

Portrét Che Guevaru, ktorý vznikol 5. marca 1960, bol jedným z toho žánru. Che sa vraj fotografoval nerád a jeho náhodná podobizeň, v ktorej sa autorovi podarilo zachytiť esenciu čara, o ktorom hovoril každý, kto sa raz s Guevarom stretol, vyšla za záhadných okolností na titulke Paris Match v čase, keď jeho zmiznutie z Kuby už dávno vytváralo mýtus. Ktorý má dnes rovnako silný vplyv na svet, ako dlhý rad svätcov odhodlaných pre svoju víziu rovnako žiť ako zomrieť.

Silvia Ruppeldtová (1977)

Vyštudovala Filmovú fakultu VŠMU a FiF UK v Bratislave, absolvovala študijné pobyty vo Viedni, v Moskve, Madride a Havane. Bola poslucháčkou Inštitútu pre latinskoamerické štúdiá vo Viedni. Pracovala ako novinárka a redaktorka týždenníka Slovo so zameraním na kultúru Slovenska a Latinskú Ameriku.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Che Guevara
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Adventný tanier červený

Adventný tanier červený

29,99
Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk