Agent Minařík: Československý James Bond alebo babrák?

Bolo to ako dobre pripravené divadlo s predohrou, zápletkou aj veľkým finále. Občania Československa sa najprv 28. januára 1976 z krátkej správy dozvedeli, že sa do vlasti vrátil tajný agent rozviedky (jeho meno neuviedli), ktorý dokázal preniknúť do zahraničného Rádia Slobodná Európa (RFE) a niektorých exilových organizácií.

Získal tam vraj informácie o ich „protimierovej a podvratnej činnosti, riadenej americkou spravodajskou službou CIA“.

Už na druhý deň preňho pripravili veľkú tlačovú konferenciu, aby sa o svoje „hrdinské činy“ mohol podeliť so svetom. Až teraz ľudia zistili, že sa volá Pavel Minařík. Odhalil im „prehnitú tvár“ imperializmu, „štvavého vysielača“, kde sedem rokov pôsobil, no aj celej emigrácie. Vypočuť si ho do Prahy prišlo až 137 spravodajcov zo 16 krajín.

„Podarilo sa mi získať dôveru pracovníkov československého oddelenia Slobodnej Európy. Mal som možnosť zistiť mená informátorov a tiež ich spojenie so Slobodnou Európou,“ chválil sa pred novinármi Minařík.

Po tom, čo vymenoval niekoľkých „zradcov“, s ktorými sa v zahraničí stretol, si hneď položil aj otázku, čo ich spája. „Je to túžba po peniazoch, ktoré dostávajú od Američanov. Je to strata všetkých ilúzií. Sú to kariéristi. Sú to ľudia, ktorí stratili vlasť,“ zhodnotil 30-ročný agent.

V nasledujúcich dňoch o ňom pravidelne informovali noviny, diskutoval v televízii, v straníckom denníku Rudé právo osem týždňov zverejňovali jeho zážitky pod názvom Rozviedčikov príbeh. V apríli 1976 mu vyšla kniha a Poliaci o ňom dokonca plánovali nakrútiť film.

Štátna bezpečnosť (ŠtB), ktorá stála v pozadí jeho pochybnej slávy, mohla byť spokojná. „Jeho vystúpenia majú vysokú profesionálnu úroveň, sú rozvážne a úderné, všetko je podložené dokladmi a dokumentmi… Spôsobili zmätok v radoch nepriateľa,“ ocenila jeho prejav.

Akoby šlo o nejakého československého Jamesa Bonda. Drvivá väčšina toho, čo sa o ňom vtedy narozprávalo, boli pritom výmysly – mýtus z dielne ŠtB. Ako totiž neskôr vyšlo najavo, Minařík nijaké veľké odhalenie nepriniesol.

Keď pôsobil v Mníchove, nebol dokonca ani kapitánom, ani členom spravodajskej služby. Tým všetkým sa stal až po návrate do ČSSR. A informácie, ktorými rozviedku zásoboval, bývali často bezcenné.

Mladík so správnymi názormi

Sláva, ktorej sa Minaříkovi za socializmu dostalo, bola skôr výsledkom náhody. Nevynikal zvláštnym talentom ani schopnosťami, v radoch ŠtB bolo veľa iných agentov, ktorí toho pre režim vykonali viac ako on. Takých však bolo treba v teréne, nestávali sa z nich mediálne hviezdy.

V rodnom Brne sa Minařík vyučil za elektrikára, neskôr pracoval ako osvetľovač, zvukár či kulisár v divadle, príležitostne ako ochotnícky herec. Keď musel narukovať, predstieral duševnú poruchu a samovražedné sklony, aby ho prepustili z vojenskej služby.

Po návrate do civilu sa pol roka živil ako robotník, až kým v roku 1965 nezískal miesto v brnianskej redakcii Československého rozhlasu. Oženil sa s učiteľkou a neúspešne sa uchádzal o štúdium na FAMU, JAMU či žurnalistike v Bratislave.

Osudový zlom v jeho živote nastal v decembri 1966, keď ako 21-ročný nadviazal kontakty so spravodajskou službou.

Priviedol ho k tomu jeho priateľ eštebák, ktorý si všimol, že sa Minařík zaujímal o politiku a mal „správne“ názory. Ponúkol mu teda spoluprácu s ministerstvom vnútra i možnosť, že ho ako tajného agenta vysadia v kapitalistickej cudzine. Minařík pristal a v roku 1967 podpísal spoluprácu s ŠtB.

Najprv ho viedli pod krycím menom Herec, potom Ulyxes, čo bola postava novinára v známom románe Planéta opíc. Čoskoro sa dozvedel aj o misii, ktorá ho čakala – infiltrovať sa do Rádia Slobodná Európa v Mníchove, ktorého vysielanie tajne počúvali státisíce ľudí v celom socialistickom bloku. Rozviedka zistila, že tam hľadajú nových ľudí a vytušila šancu.

Predstieraná emigrácia

Minaříka si zobrali pod patronát školitelia z ŠtB. Intenzívne sa učil po nemecky a osvojoval si veci, ktoré by mal ovládať každý špión. Zároveň mu vytvárali podmienky, aby získal potrebnú kvalifikáciu novinára. Usilovne pracoval na reportážach a zdokonaľoval sa ako hlásateľ.

Po odkladoch, ktoré spôsobila Pražská jar a následná okupácia vojskami Varšavskej zmluvy, sa Minařík napokon vydal na cestu až 5. septembra 1968. S pomocou ŠtB nafingoval emigráciu a nestačil sa diviť, ako to šlo hladko.

Vďaka emigrantom sa už vo Viedni stretol s riaditeľom československého oddelenia RFE Jaroslavom Pecháčkom, ktorý súhlasil, že ho prijme, a 23. septembra ho v rádiu naozaj zamestnal – najprv ako spolupracovníka, neskôr na plný úväzok.

Minaříkovi sa v rádiu darilo. Pracoval ako redaktor a hlásateľ, nikto ho nepodozrieval. Slušne zarábal, ŠtB mu vyplácala štedré odmeny a spokojný bol aj v súkromí. Najskôr žil s manželkou Jiřinou, ktorá za ním emigrovala bez vedomia ŠtB, po rozvode s ňou si v roku 1973 zobral za ženu Nemku Gertrudu.

Ani jedna z nich pritom netušila, pre koho v skutočnosti pracuje. Keď nakoniec ušiel z Nemecka a do ich bytu vtrhla polícia, šokovaná Gertrude sa psychicky zrútila.

Usilovný, ale zbytočný

Minařík sa v Mníchove snažil, čo mu sily stačili. Ako agent bol veľmi usilovný. Keďže bol dosť vtieravý a vedel si získať priazeň vplyvných ľudí, prenikol i do viacerých exilových organizácií. Nadriadených v ČSSR zasypával stovkami správ o dianí v rádiu aj emigrantoch.

„Netreba mu zadávať úlohy, hľadá si ich sám,“ poznačili si eštebáci do jeho spisu. S tým, čo robil, však až takí spokojní neboli. Chýbali mu skúsenosti. Nedokázal rozlíšiť, čo je dôležité a čo nie. Rozviedku zahlcoval bezvýznamnými, zbytočnými informáciami.

To sa ešte zhoršilo, keď od písania tajných správ prešiel k ich nahrávaniu – do ČSSR zasielal magnetofónové pásky, ktorých prepisy zabrali až 30 strán, no po obsahovej stránke boli chudobné.

„Z jeho práce priam srší snaha nazhromaždiť a zaslať nám čo najviac poznatkov a materiálov,“ zhodnotili nadriadení agenta Pleya, ako znelo jeho nové krycie meno.

Súčasne však ironicky skonštatovali: „Ak porovnáme dnešné magnetofónové nahrávky jeho správ so skoršími, ručne písanými záznamami, prídeme k záveru, že Pley je v postavení filmového herca, ktorého zabil prechod na zvukový film.“

Ako vyzvedač teda za veľa nestál. Nebol to žiadny agent 007. Do vlasti zväčša posielal to, čo kdesi začul, napríklad v kantíne či pohostinstve, ako to i sám priznal.

„To, čo robil, by som ani nenazval špionážou. Neodhaľoval nijaké veľké veci. Skôr to boli poklesky tých emigrantov, vyťahoval na nich rôzne detaily z osobného života. Bolo to také špicľovanie, zbieranie klebiet a udavačstvo,“ zhrnul jeho činnosť Libor Svoboda, historik z českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov.

Podľa neho si Minařík jednoducho vybudoval priateľské vzťahy s viacerými ľuďmi, na ktorých potom donášal. Naozaj si získal dôveru bývalého riaditeľa československej redakcie Slobodnej Európy Júlia Firta, no ani to mu nepomohlo, aby sa dostal k niečomu významnému.

Bomba pre Slobodnú Európu

Minařík si uvedomoval, že rozviedka od neho čaká viac, a preto prichádzal s oveľa trúfalejšími, až absurdnými nápadmi.

Aby sa napríklad zistilo, kto je Pecháčkovým informátorom vo vedení KSČ, navrhoval uniesť ho do Viedne, kde by to z neho agenti ŠtB „dostali“. Alebo upozornil, že by šéfa RFE mohli vydierať, keby mu v Mníchove uniesli malého syna.

Keď sa zase v roku 1972 v exilovej tlači mali objaviť úryvky z knihy bývalého agenta ŠtB Ladislava Bittmana, ktorý prebehol k Američanom, Minařík sa ponúkol, že ak zistia, kde sa zdržiava, tak ho zabije.

Vrcholom jeho smelých plánov bol bombový útok na RFE. Rozviedke ho navrhoval dokonca trikrát, už od roku 1970, keď postrehol, akú má rádio slabú ochranu. „Atentátom však nechcel nikomu ublížiť, ľudí chcel predtým varovať. Bol to taký fantasta,“ vysvetlil Svoboda.

Foto: USTRCR.CZ

Rádio Slobodná Európa, areál Areál Rádia Slobodná Európa na archívnej snímke.

Minařík svoj plán premyslel do detailov a naliehal, aby mu ho dovolili uskutočniť. „Prihováram sa veľmi za túto akciu. Poznáte ma, viete, že by som to vykonal nanajvýš opatrne,“ ubezpečoval.

ŠtB tým však nenadchol. Budúcnosť rádia bola totiž v tom čase neistá. Trápili ho finančné problémy a aj v USA sa uvažovalo o jeho konci. Odpáliť tam v takej situácii jednu či dokonca osem bômb, ako to Minařík navrhoval, mohlo existenciu rádia, naopak, zachrániť, čo nebolo v záujme socialistických krajín.

Bombový útok na sídlo RFE napokon vo februári 1981 pripravila až rumunská tajná služba Securitate. Poverila tým obávaného teroristu Carlosa, ktorý si dnes odpykáva doživotný trest vo Francúzsku. S pôvodným Minaříkovým plánom to však asi nemalo nič spoločné.

Zrodenie hrdinu

V polovici 70. rokov sa už nad „rozviedčikovým“ pôsobením v Mníchove sťahovali mračná. V rádiu museli šetriť, prepustili viacero ľudí a vyhadzov by zrejme neminul ani jeho. Keďže ani ŠtB ho už nepotrebovala, jeho riadiaci pracovníci prikázali, aby skončil.

Spočiatku zvažovali, že by ho ako agenta mohli vyslať do USA, kde by sa mohol dostať do amerických organizácií. Vďaka tomu, že pracoval pre RFE, čo bola vlastne americká inštitúcia, mal totiž právo zažiadať o americké občianstvo. Minařík to aj spravil. V roku 1972 odletel do New Yorku, kde si vybavil potrebné dokumenty.

Rozviedka sa však nakoniec rozhodla, že ho predsa len stiahne domov. Podrobnosti jeho návratu prebrali na tajnej návšteve v ČSSR v októbri 1975. Do vlasti takto zavítal viackrát, väčšinou na špeciálne školenie, napríklad, aby sa naučil, ako oklamať detektor lži.

O mesiac neskôr dal už Minařík v RFE výpoveď a v januári 1976 sa okľukou cez USA a Viedeň vrátil do Československa. Tam sa potom dva dni bifľoval, čo má hovoriť na tlačovej konferencii.

Keď splnil, čo sa od neho očakávalo, so spätnou platnosťou od septembra 1968 ho prijali do Zboru národnej bezpečnosti a povýšili na kapitána rozviedky.

Prijali ho aj do komunistickej strany a vyplatili mu „zaslúženú“ odmenu – dve vkladné knižky v celkovej hodnote 72 400 korún. Z Nemecka si navyše Minařík preposlal aj 50-tisíc mariek, ktoré mu uložili na tuzexové konto. (Kým bol v Mníchove, dostal od ŠtB vyše 46-tisíc mariek na odmenách, pomohli mu však aj s kúpou áut, platením poistenia a ďalších nákladov.)

Oslobodený a odsúdený

Jeho ďalší osud už taký oslnivý nebol. Tým, že jeho totožnosť verejne odhalili, zostal pre rozviedku nepoužiteľný.

„Tá jeho kariéra vlastne nebola až taká ohromná. Myslím si, že očakával viac. Ale keď s ním spravili tú šarádu, v podstate ho potopili,“ upozornil Svoboda.

Akoby jeho nadriadení zrazu nevedeli, čo s ním. Napokon ho poslali študovať do Kyjeva. Oženil sa tam s Ukrajinkou a po návrate domov to dotiahol na šéfredaktora časopisu Signál, čo bol magazín ministerstva vnútra.

V rezorte pôsobil až do marca 1990, keď v hodnosti plukovníka na vlastnú žiadosť odišiel. Po nežnej revolúcii ho v roku 1993 za prípravu atentátu odsúdili na štyri roky väzenia, no rozsudok neskôr zrušili s odôvodnením, že sa jeho protiprávne konanie nepodarilo dokázať.

Z bývalého agenta sa stal podnikateľ, ale v roku 2009 ho opäť odsúdili na šesť rokov za poisťovací podvod, ktorý spáchal ešte v roku 1996. Od poisťovne vtedy žiadal vyplatenie 40 miliónov korún za náklad, ktorý mal zhorieť. Ako však súd zistil, Minařík to celé nafingoval. Za mrežami strávil iba rok, no onedlho sa tam opäť vrátil.

Pre rodinné problémy sa totiž v roku 2015 pokúsil o samovraždu. Keďže bol v tom čase ešte v podmienke a pištoľ, ktorú použil, vlastnil nelegálne, súdu nezostalo iné, ako poslať vyše 70-ročného dôchodcu žijúceho v sociálnom byte na štyri mesiace znova do basy.

Taký pochmúrny koniec si asi „odvážny rozviedčik“ v čase svojej najväčšej slávy sotva predstavoval…