Luigi Pirandello: Tak je, ako sa vám zdá

Vystihuje jeho prístup k svetu a k životu, ktorý nám najprv ponúka svoju zdanlivú podobu, aby ju hneď narušil pochybnosťou, že všetko môže byť celkom inak. Tento paradox prenasledoval umelca celý život a premietol sa do veľkej časti jeho diela.

Luigi Pirandello bol rovesníkom novodobého Talianska, ktoré ako jednotný štát bolo od neho iba o šesť rokov staršie. Spolu prežívali nadšenie detstva a mladosti i skepsu dospelosti. Pirandello označil sám seba za dieťa chaosu, lebo prvé roky mladého štátu i mladého spisovateľa sa niesli v znamení nepokoja. Nemyslel to však len alegoricky, lebo sa narodil na usadlosti neďaleko sicílskeho mesta Agrigento, ktorá sa volala Chaos. Po matke bol Sicílčan, ale rodina otca pochádzala z Ligúrie. Obe rodiny patrili k obrodeneckým vlastencom, ktorí bojovali za nové Taliansko a tento odkaz poznamenal jeho výchovu. Nemenej ju však ovplyvnila aj prítomnosť slúžky, ktorá mu rozprávala príbehy z ľudovej tradície, kde nechýbali duchovia a strašidlá, ale ani mýty a postavy miestneho folklóru s dávnymi gréckymi a arabskými koreňmi či prvotná animistická nábožnosť.

Ako chlapec z dobrej meštianskej rodiny sa venoval predovšetkým štúdiu, ale cez prázdniny pomáhal v rodinnom podniku na ťažbu síry, kde videl, v akých podmienkach žijú robotníci z ich baní. Vo svedomí mladého vlastenca stál súcit s biedou zamestnancov proti hodnotám a konvenciám vlastnej rodiny. Sympatizoval so sociálnym hnutím Fasci Siciliani (v preklade to znie celkom nevinne Sicílske zväzy, lebo to bolo niečo ako odborové hnutie), ktoré bolo protestom proti ťažkým životným podmienkam chudobných robotníkov a roľníkov a ku ktorému sa pridali aj viacerí jeho spolužiaci na univerzite v Palerme. Novovzniknutý štát však túto vzburu krvavo potlačil a jeho mladý podporovateľ sa s tým musel vyrovnať. Rovnako ako so škandálom v rodine, keď vyšla najavo nevera jeho otca. Sklamanie z dvoch autorít, otca a nového štátu, poznačilo celý jeho ďalší život a nikdy im to neodpustil.

Po krátkom pobyte na univerzite v Ríme odišiel do Nemecka, kde v Bonne v roku 1891 štúdium ukončil diplomovou prácou o sicílskom dialekte. Poctivá filologická príprava mu umožnila, aby sa po návrate do Ríma hneď začlenil do tamojšieho kul­túrneho života ako literát z povolania.

…lebo všetko je iné, ako sa zdá

Pirandello je známy predovšetkým ako dramatik, no významnú časť jeho diela tvorí próza a treba pripomenúť aj jeho básne, v ktorých vždy racionálny a diskrétny autor prezrádza viac o svojich citoch. Jeho básnický debut mal názov Hravá bolesť (Mal giocondo) a vyšiel v roku 1889. Pirandello okrem toho píše články a recenzie do časopisov, nadväzuje kontakty so známymi spisovateľmi, medzi ktorých patria aj jeho najznámejší krajania Giovanni Verga a Luigi Capuana. Keď sa oženil s dcérou otcovho spoločníka Mariou Antoniettou Portulano a  prijal miesto na katedre štylistiky učiteľského ústavu v Ríme, stal sa prototypom liberálneho dobového intelektuála.

Jeho prvý román Zavrhnutá (L'esclusa) z roku 1901 nesie stopy veristickej tradície, no je postavený na paradoxe, že manžel zavrhne manželku, keď je nevinná, no odpustí jej, keď je mu naozaj neverná.

Pokojný život finančne nezávislého literáta sa pre Pirandella skončil v roku 1903, keď voda zaplavila sírnu baňu, do ktorej jeho otec vložil nielen svoje peniaze, ale aj veno nevesty, ktorá sa pri správe o krachu svokra psychicky zrútila. Pirandello musí teraz z vlastných prostriedkov živiť tri deti a starať sa o chorú manželku. Učiteľský plat nie je veľký, za príspevky do novín a časopisov si už musí pýtať honoráre a zaokrúhliť ich aj prekladmi z nemčiny. V takejto situácii mu dobre padne ponuka napísať pre časopis Nuova Antologia román. Bude to Nebožtík Mattia Pascal (Il fu Mattia Pascal), ktorý vyjde v roku 1904 a preslávi ho doma i v zahraničí. Má už všetky znaky autorovej vízie umenia a života, v ktorej sú postavy odsúdené znášať život, aký si nevybrali, nevedia nájsť seba ani svoje miesto medzi ľuďmi, lebo všetko je iné, ako sa zdá, a z tohto bludného kruhu niet úniku.

Pirandello si uvedomoval, že týmto románom sa rozišiel nielen s dožívajúcim verizmom, ale aj s tradíciou neskororomantického manierizmu v klasickej podobe Carducciho poézie a svoju predstavu umeleckej tvorby vyjadril v esejach Umenie a život (Arte e scienza) a O humore (L'umorismo) z roku 1908. Jeho „humorizmus“ odmieta literárnu tradíciu, umelecké dielo potrebuje voľnosť a formu si vytvára v procese svojho vzniku, no tento spontánny pohyb nie je iba intuitívny, ale sprevádza ho kritická reflexia, ktorá dáva dielu konečnú podobu. Týmto tvrdením si pohneval hlavného teoretika dobovej estetiky, Benedetta Croceho, pre ktorého bolo umenie plodom čistej intuície, kde logická analýza nemala miesto.

Umelecký úspech

V čase, keď obhajoval svoj rozchod s literárnou tradíciou, napísal Pirandello román Starí a mladí (I vecchi e i giovani), ktorý akoby sa vracal k naturalistickým koreňom. Možno k tomu prispel námet projektu, ktorým sa autor vrátil do rokov svojej mladosti na Sicílii a bol prejavom nespokojnosti juhu krajiny s postupom novej politickej moci.

Vstup Talianska do vojny ho odlúči od syna Stefana, ktorý narukuje a dostane sa do zajatia na Morave. V tom istom roku mu zomiera matka a v ťažkej rodinnej situácii, keď manželkino odcudzenie prechádza do otvorenej nenávisti, nachádza Pirandello útočisko práve v písaní. Ide predovšetkým o prozaickú tvorbu, ale po neúspechu hry Ak nie tak (Se non cosí) v Miláne v roku 1915, keď sa divadlu radšej vyhýbal, sa nechá nahovoriť na dramatizáciu svojej novely Rozmysli si to, Giacomino (Pensaci Giacomino), ktorú s rovnakým názvom uvedú v Ríme v roku 1916. Predstavenie má úspech, rovnako ako ľudová hra Liolà v sicílskom nárečí z toho istého roka. Nasledujú predstavenia Tak je, ako sa vám zdá (Cosí è, se vi pare), komédia v sicílskom nárečí Čiapka s hrkálkami (A biritta cu' i ciancianeddi) a celý rad ďalších hier.

Návrat syna Stefana zo zajatia umožní rodine prijať bolestné rozhodnutie u­miestniť Antoniettu do ústavu. Situácia už bola neudržateľná a nie náhodou pripomínala zamotané klbko vzťahov plných nedôvery, bolesti a súcitu ako v Pirandellových hrách. Manželka vo svojej chorej predstavivosti nenávidí v manželovi postavu prefíkaného zvodcu, ktorý dvorí manželkám priateľov, zvádza návštevníčky, ba neváha obťažovať ani svoje žiačky či dokonca vlastnú dcéru, hoci v skutočnosti bol Pirandello pravý opak. Ako dobrá meštiačka mu nikdy neodpustila, že premrhal jej veno, podobne ako jej otec, ktorý Pirandella neznášal od začiatku. Bola to však pekná žena a pre manžela zrejme fyzicky príťažlivá.

Jej odchod z rodiny znamená pre Pirandella začiatok obdobia usilovnej práce a umeleckých úspechov. Vyjdú mu dve nové zbierky noviel a divadlá uvádzajú čoraz viac jeho hier. Vyvrcholením úspešného napredovania sa však paradoxne stane, ako sa na Pirandella patrí, totálne prepadnutie jeho hry Šesť postáv hľadá autora (Sei personaggi in cerca d'autore) v rímskom Teatro Valle v roku 1921. Kritika ho strhala a diváci mu nadávali do bláznov. O niekoľko mesiacov neskôr však to isté predstavenie v Teatro Manzoni v Miláne prijme s nadšením publikum i kritika. Je to začiatok jej úspešného nástupu na scény v Paríži, Berlíne, Londýne, New Yorku, Moskve, Buenos Aires, Prahe a Bratislave. Rovnakou cestou sa onedlho vyberie aj jeho hra Henrich IV. (Enrico IV.).

Návrat do Chaosu…

Veľký úspech Pirandella najprv zaskočí, vyhýba sa rozruchu okolo svojej osoby a ako správny Sicílčan z dobrej rodiny si stráži vlastné súkromie. Postupne si však zvyká na postavenie medzinárodne uznávaného autora a zúčastňuje sa na premiérach svojich hier nielen v Taliansku, ale aj v zahraničí. Ocitne sa dokonca aj v Hollywoode, kde sa nakrúca film podľa jeho hry Akú ma chceš (Come tu mi vuoi) s Gretou Garbo a Erichom von Stroheimom v hlavných úlohách. Film sa divákom páčil, ale Pirandella veľmi nepresvedčil.

Možno kvôli spomienkam na Fasci Siciliani z mladosti, možno zo znechutenia po korupčných škandáloch novej liberálnej garnitúry, podporil v roku 1924 fašistickú stranu v polemikách okolo vraždy Matteottiho a prijal jej preukaz. Vyslúžil si za to tvrdú kritiku opozície. Neskôr svoj čin asi ľutoval, lebo keď ho režim vymenoval za akademika, prijal to s nevôľou a držal sa bokom od oficiálnej kultúrnej politiky. Je plný tvorivej sily, v herečke Marte Abba nachádza nielen ideálnu predstaviteľku svojich postáv, ale aj spriaznenú dušu. Začiatkom 30. rokov však nadšenie z novosti jeho hier začína v Taliansku upadať a udelenie Nobelovej ceny v roku 1934 sa pre neho stalo satisfakciou vo chvíli, keď sa jeho krajina k nemu obracala chrbtom, vládnuci režim ho ignoroval a v spriatelenom Nemecku jeho hry rok predtým dokonca zakázali ako prejav degenerovaného umenia. O dva roky zomrel a urnu s jeho popolom vrátili podľa jeho želania do Chaosu, kde sa narodil.

Pirandello na Slovensku

Pirandellovo dielo je u nás pomerne dobre známe. Po prvý raz sa s ním naše publikum stretlo v roku 1923, keď v Bratislave hosťovalo Pražské národné divadlo s hrou Šesť postáv hľadá autora. Miestni diváci neboli vo svetovom divadelnom dianí veľmi zorientovaní a pri hre ostali dosť „popletení“. Podľa ohlasu v novinách sa síce bavili, ale Pirandellovi veľmi nerozumeli.

Ozajstnú slovenskú premiéru mal Pirandello v roku 1935, keď režisér Ján Borodáč uviedol jeho hru Človek, zviera a ctnosť (L'uomo, la bestia e la virtù). Bol to ohlas na udelenie Nobelovej ceny, a hoci tentoraz sa o výklad jej zmyslu pokúsil sám režisér, publikum reagovalo po svojom. V Nitre hru dokonca zakázali, lebo nebola v súlade s verejnou morálkou. Dostavil sa pirandellovský paradox a nápis „Mládeži neprístupné“ na plagáte podstatne zvýšil návštevnosť predstavenia. Diváci si však prišli pozrieť pikantné scény, nie Pirandellovu hru o dvojakej morálke, na ktorú upozorňoval režisér.

Po vojne, ak neberieme do úvahy nie veľmi vydarený košický pokus z roku 1948, sa slovenským divákom predstavil Pirandello prostredníctvom televíznej obrazovky. Magda Husáková-Lokvencová naštudovala jeho hru Šesť postáv hľadá autora a televízia ju odvysielala v roku 1964. Režisérka využila možnosť televíznej inscenácie a nakrútila ju v priestoroch skutočného divadla, aby ukázala, že skúška novej hry sa vlastne odohráva pred prázdnym hľadiskom. Réžia viedla hercov k prirodzenému prejavu, nezdôrazňovala štylizovanosť hercov oproti postavám zo života, čím sa vyhla sklonu ku karikatúre.

Pirandellovmu dielu sa u nás najviac darilo, znovu paradoxne, po roku 1970, keď sa podmienky na slobodný rozvoj kultúry práve zhoršili. V roku 1970 si diváci konečne mohli pozrieť aj jeho druhú slávnu hru Henricha IV. v réžii Petra Mikulíka. Slovenská divadelná verejnosť už bola vtedy viac pripravená na rôznorodosť moderného divadla a bratislavské predstavenie si mohla porovnať s pražským naštudovaním rovnakej hry. Išlo o dva odlišné prístupy, kým pražská inscenácia sa niesla v pochmúrnom duchu, bratislavská bola vyrovnanejšia a do dramatických pasáži neváhala vložiť veselšie tóny. Vďaka Nobelovej cene si Pirandello v roku 1972 „vyslúžil“ aj obsiahlejšie knižné vydanie výberu z jeho diela v slovenskom preklade, ktoré zahŕňalo romány, novely i divadelné hry.

Ako protiváhu „vážneho“ Pirandella, s ktorým mali diváci problémy, viaceré slovenské divadlá uviedli jeho ľudovú hru Liolà. S tými predstaveniami mala zasa problémy kritika, ale aj trochu náročnejší diváci, lebo všetky skĺzali do povrchnej nezáväznej zábavy.

Vážnosť Pirandellovi i divadlu vrátil v roku 1993 skúsený režisér Ľubomír Vajdička inscenáciou hry Tak je, ako sa vám zdá, ktorá mala v slovenskom podaní názov Každý má svoju pravdu. Vajdička hru aktualizoval, takže vyznela ako politická satira na úkor neschopných predstaviteľov moci, čomu publikum v tej dobe dobre rozumelo. O štyri roky neskôr tento režisér pripravil aj inscenáciu hry Šesť postáv hľadá autora. Na rozdiel od prístupu Lokvencovej-Husákovej jasne odlíšil správanie hercov a šiestich postáv zo života, aby zvýraznil afektovanosť a umelosť divadelnej rutiny.

Dnešní diváci si budú môcť oživiť spomienku na Luigiho Pirandella večer 28. júna 2017 v Modrom salóne Slovenského národného divadla v Bratislave v rámci festivalu talianskej kultúry Dolce vitaj.