Narodil sa pred 115 rokmi, 25. júna 1903 v dnešnej Indii ako Eric Arthur Blair. Život občana koloniálneho impéria sa do značnej miery podpísal pod ideologické pozadie jeho dospelého života. Sloboda a úcta k jednoduchému človeku boli hnacím motorom jeho literárnej kariéry, rovnako ako jeho odpor k snobizmu a elitárstvu.
Na rozdiel od veľkej časti sociálne orientovanej alebo ľavicovej inteligencie George Orwell nebol žiaden bohém. Ako dieťa zažil v detskom internáte sv. Cypriána šikanovanie a inštitucionálny útlak. Svoje skúsenosti z tohto obdobia neskôr opísal v menej známom diele s príznačným názvom Také to boli radosti: „Vedel som, že pomočovať sa do postele je a) nesprávne a b) nezávisí od mojej vôle.“
Okrem ranej negatívnej skúsenosti s autoritami formovalo Orwellovu dráhu aj jeho pôsobenie v koloniálnych službách jeho veličenstva vo vtedajšej Barme, kde si uvedomil, že slúži utláčateľskému aparátu, ktorý hlásal a praktizoval nadradenosť človeka nad človekom. Stal sa očitým svedkom popravy muža, čo ho utvrdilo v presvedčení, že viac nemôže slúžiť útlaku. Odvtedy bol každý jeho krok motivovaný odčinením svojich „hriechov“.
Na chudobe nie je nič vznešené
Počas takmer celého 19. storočia nebolo typické považovať chudobu za ekonomický problém. Za chudobu si mohol človek sám svojím nemorálnym a bezbožným správaním alebo jednoducho svojou neporiadnosťou a zaháľaním. Pri dnešnej mantre individuálneho úspechu sa zdá tento názor opäť rozšírený. Koncom 19. storočia sa socialistická Fabiánska spoločnosť snažila vedecky analyzovať podstatu a príčiny chudoby v industriálnej Británii. Jej úsilie neskôr pretavila liberálna vláda do série sociálnych reforiem, ktoré mnohým ľuďom pomohli v núdzi. Ich systematický dosah bol však problematický a koniec prvej svetovej vojny ešte viac odhalil problémy masovej nezamestnanosti.
Orwell debutoval ako spisovateľ autentickým dielom Na dne v Paríži a Londýne. Tento exkurz do sveta chudoby, poníženia a straty ľudskej dôstojnosti fascinuje Orwellovou schopnosťou pozorovať človeka cez prejavy úprimnej ľudskosti. Orwell žil medzi „spodinou“ civilizácie. Ako pomocná sila v kuchyni v Paríži musel čeliť neschopnosti platenia nájmu a stravovaniu na racionalizovaný prídel. Inými slovami, počítal každú drobnú mincu, aby prežil.
Keď už nemal peniaze, odišiel do Londýna, kde žil medzi žobrákmi a bezdomovcami. Skúsenosť s ubytovacími zariadeniami a charitou mu umožnili pochopiť spoločnosťou častokrát nepochopené správanie žobrákov. Základnou premisou ostáva, že bežný človek sa nedokáže vcítiť do kože chudáka, ktorý nevie, čo je to slušnosť, vďaka či vízia budúcnosti, a tak upadá do stavu straty ľudskej dôstojnosti.
Zatiaľ čo jeho prvotinu opísal vydavateľ ako nevkusnú, ale politicky zaujímavú, jeho druhé dielo, Cesta k Wigan Pier, bolo vysloveným úspechom. V roku 1934 sa vybral Orwell skúmať život baníkov v severnej, industriálnej oblasti Anglicka. Väčšinou býval u samotných baníkov a absolvoval s nimi aj šichty. Detailné opisy prídelu jedla a fyzického priestoru v izbách, kde žili celé rodiny, oboznamovali čitateľov s degradáciou pracujúcich.
Orwell pochopil, že ľudia si svoje nedôstojné položenie, spôsobené chudobou, uvedomujú. Ženy v tomto regióne pôsobili fyzicky staršie, kvôli podvýžive a mnohonásobným potratom, ktoré boli často dôsledkom nedostupnosti zdravotnej starostlivosti. Neexistencia extenzívneho sociálneho štátu a systémová nezamestnanosť sa v Orwellovom diele zhmotnili do príbehu konkrétnych ľudí.
Proti fašizmu so zbraňou v ruke
Hnacou silou fašizmu je viera v nerovnosť ľudí. Niečomu takému musel Orwell vzdorovať. Tentoraz však nielen v úlohe spisovateľa, ale aj so zbraňou v ruke. Prvá krajina, ktorá sa fašizmu vzoprela, bolo Španielsko. Boj proti fašizmu sa stal príležitosťou pre ľavicovú inteligenciu, ako aj pracujúcich, vyjadriť svoj internacionalizmus a oddanosť hodnotám slobody a rovnosti. Antifašisti z celej Európy sa vybrali do Španielska, aby bojovali proti Francovi a ubránili demokraciu.
Orwellova skúsenosť s občianskou vojnou bola na jednej strane deklaráciou jeho socialistického zmýšľania, na druhej strane prirodzene vychádzala z jeho ambície odčiniť svoje „hriechy“ a podporiť pracujúcich v ich boji za demokraciu. Mnohí umelci vykreslili hrôzy španielskej občianskej vojny. Federico García Lorca aj Pablo Picasso chápali, že vojna je len predzvesťou väčších hrôz. Nikto však neurobil takú presnú a politicky dôležitú reflexiu konfliktu ako George Orwell. Okrem toho, že pravidelne reportoval do novín svoje skúsenosti z Barcelony, boj proti totalite zvečnil aj v unikátnom diele osobnej skúsenosti a politickej analýzy Hold Katalánsku.
Orwell unikol smrti len vďaka šťastene. Guľka, ktorá zasiahla jeho krk, nebola smrteľná. Okrem toho však jeho opis bojov hovorí skôr o nude a neprestajných sťažnostiach na zastarané zbrane, ktorých bol aj tak nedostatok. Omnoho zaujímavejšie je politické pozadie, ktoré Orwell zažil spolu so svojou manželkou Eileen. Na obdobie asi pol roka ovládli Barcelonu anarchisti a odborové zväzy robotníkov. V meste vládla skutočná rovnosť, čašníkom sa na znak rovnosti nedávalo prepitné a mesto bolo spravované demokraticky.
To sa však malo zmeniť. Zodpovednosť za to niesli hlavne komunisti, ktorí nechceli pripustiť skutočne autentickú revolúciu, keď by sa moc sústredila v rukách robotníckych rád a odborov. Kontext medzinárodnej politiky umožnil Orwellovi podať svedectvo o totalitných praktikách Sovietskeho zväzu a jemu podriadenej komunistickej strane. Katalánska skúsenosť spisovateľa sa neskôr stala inšpiráciou aj pre jeho najznámejšie diela.
Fašizmus sa šíril Európou a Orwell, trpiaci tuberkulózou, sa ocitol v situácii, keď fašizmus ohrozoval aj jeho krajinu. Ešte predtým však anglická spoločnosť riešila dilemu, či proti fašizmu bojovať, alebo sa zdržať. Veľká Británia sa pýši bohatou históriou pacifistického hnutia, ktoré sa prejavilo najmä počas prvej svetovej vojny, keď niektorí jej odporcovia, ako napríklad svetoznámy filozof Bertrand Russel, sedeli dokonca vo väzení. Fašizmus bol však podľa Orwella celkom iný prípad. Fašizmus nestačilo kritizovať a prizerať sa jeho šíreniu, bolo nutné ho poraziť v boji a fyzicky ho vykynožiť. Tak ako v Katalánsku Orwell preukázal zmysel pre politickú analýzu a schopnosť odhadnúť situáciu.
Nacionalizmus nie je vlastenectvo
„Keď hovorím nacionalizmus, myslím tým v prvom rade zvyk usudzovať, že ľudské bytosti možno triediť ako hmyz a že milióny či desiatky miliónov ľudí môžeme s istotou označiť za dobrých alebo zlých.“ Orwell chápal nacionalizmus predovšetkým ako zvyk človeka stotožňovať sa s určitým národom či iným útvarom, pričom morálne hodnoty nemajú význam a neuznáva sa žiadna iná povinnosť než presadzovanie národného záujmu. Okrem iného nacionalizmus sa nedal oddeliť od túžby po moci.
Originalita Orwellovho prístupu k tejto ohraničenej ideológii spočívala najmä vo formách, ktoré v daných historických obdobiach dokázali strhnúť masy. Zaraďoval sem preto aj politický katolicizmus, komunizmus, antisemitizmus, trockizmus či dokonca pacifizmus. Jednoducho ideológie, ktoré redukovali jednotlivcov na beztvarú entitu.
Orwellov vzťah k vlastenectvu bol do značnej miery určený jeho chápaním socializmu a spojením s ľuďmi. Asi až do roku 1930 si vôbec neuvedomoval vyhranenosť svojej politickej orientácie. Socialistické myšlienky mu boli blízke, lebo zažil pocit ohrozenia dôstojnosti a videl, ako chudoba ničí aj ľudské schránky.
Orwell však nebol marxista. Jeho myslenie vychádzalo skôr z britskej liberálnej tradície so silným sociálnym charakterom. Jeho socializmus sa postupne kryštalizoval do podoby blízkej spomínanému filozofovi Bertrandovi Russellovi. Hoci bol horlivým zástancom boja za vyššie idey, dokázal sa rozplývať nad krásou ropúch, narcisov a radosťami bežného života, bez ktorých by podľa neho ani ten najúprimnejší boj za ideály nemal zmysel.
Jeho celoživotná blízkosť k obyčajným ľuďom sa prejavovala aj v jeho novinových článkoch. Písal tak, aby mu všetci rozumeli. Bol horlivým zástancom zjednodušovania textu do čo možno najzrozumiteľnejšej podoby a vyhýbal sa medzinárodným slovám a prázdnym metaforám, ktoré podľa neho deformovali jazyk a myslenie verejnosti. Písanie bolo pre neho vždy verejnou záležitosťou, ktorú za žiadnych okolností nebolo možné oddeliť od politiky. Dokonca samotné tvrdenie, že literatúra by mala byť apolitická, považoval, nanajvýš výstižne, za politické vyjadrenie.
Všetky zvieratá sú si rovné
Dve najznámejšie diela, Zvieracia farma a 1984, vznikali v kontexte druhej svetovej vojny. Veľká Británia bola napadnutá Nemeckom, a následne po tom, čo sa ubránila, sa spojila so Sovietskym zväzom, niekdajším Hitlerovým spojencom, aby spoločne so Spojenými štátmi porazili nacizmus.
Paradoxne, obe knihy sa stali ukážkou propagandistického zneužívania, teda presne toho, na čo Orwell najmä v románe 1984 upozorňuje. V dôsledku spojenectva so Sovietskym zväzom bolo vydanie Zvieracej farmy pozdržané. Evidentná analógia stalinizmu reprezentovaného prasatami, ktoré sa zmocnili vlády nad ostatnými zvieratami po tom, čo vyhnali z farmy ľudí, mohla totiž Sovietov uraziť, a tak dielo vyšlo až po vojne, keď bolo, naopak, viac než vítané.
Orwellovi však nešlo len o primitívnu kritiku stalinizmu alebo fašizmu. Počas španielskej občianskej vojny si uvedomil, ako sú liberálne demokracie náchylné na šírenie propagandy. Veľká Británia síce trpela sociálnou nerovnosťou, ale v zásade bola demokratickou krajinou, kde sa ľudia nemuseli báť slobodne vyjadrovať svoje názory. Ale tak, ako sa pred vojnou Orwell obával ľahostajnosti k nacistickému režimu, to isté si uvedomoval vo vzťahu k sovietskemu režimu.
Jeho najznámejšie diela sú pokusom o rozbitie sovietskeho mýtu, ktorý podľa neho najviac bránil v presadzovaní socialistických myšlienok. Mnohí si však neuvedomovali hrozbu, ktorú Sovietsky zväz predstavoval, a veľká časť ľavicovej inteligencie ho úprimne obdivovala. Orwell pochopil už v 30. rokoch, že výsledkom sovietskeho režimu je hierarchizovaná spoločnosť s utláčateľskými praktikami.
Na druhej strane je nutné Orwellovu tézu o sovietskom mýte trochu problematizovať. Bola to práve hrozba jeho vplyvu a strach zo šírenia komunizmu, ktoré učinili kapitalizmus po druhej svetovej vojne omnoho sociálnejším, čím došlo k presadeniu mnohých myšlienok, ktoré v medzivojnovom období socialisti hlásali.
V priebehu druhej svetovej vojny pracoval pre britskú rozhlasovú stanicu BBC. Miestnosť, z ktorej šíril informácie do celého sveta, niesla číslo 101. Svoju skúsenosť pretavil do známej miestnosti 101, kde tzv. Ministerstvo lásky mučilo občanov, aby si vynútilo poslušnosť voči Veľkému Bratovi. Román 1984 je jeho príspevkom k boju proti totalite, ktorá nechce ovládať iba štáty, ale aj dušu jednotlivca. Jeho kritika však odznievala predovšetkým v mene ochrany demokracie a jej hodnôt a smerovala aj do vlastných radov, aby varovala demokratické štáty pred skĺznutím do totality.
Vy a atómová bomba
George Orwell je autorom pojmu „studená vojna“. Ak sa bližšie pozrieme na toto označenie, zistíme, že v sebe skrýva viac než len literárny talent výstižne pomenovať situáciu. Toto označenie sa objavilo v jeho článku Vy a atómová bomba 19. októbra 1945 v magazíne Tribune, ktorý názorovo reprezentoval ľavé krídlo Labour Party, a kde Orwell písal najčastejšie. Svoju víziu nastupujúceho konfliktu predvídal na základe distribúcie a druhov zbraní v priebehu dejín ľudstva. Ak prevládali lacné a ľahko vyrobiteľné zbrane, existujú predpoklady, že moc nie je v bezpečí. Doba pušiek a muškiet preto umožnila buržoázii zvrhnúť feudalizmus.
Odvtedy sa však vývoj zbraní nakláňal v prospech štátov, proti jednotlivcom a v roku 1939 už existovalo iba pár štátov schopných viesť vojnu vo veľkom meradle. Orwell predpokladal, že v krátkom období po druhej svetovej vojne bude aj Sovietsky zväz (a možno ešte jedna krajina) technologicky dostatočne vyspelý na to, aby atómové zbrane vlastnil. Oproti rozšírenému presvedčeniu, že to bude znamenať ešte krvavejšie a krutejšie vojny, predstavil premisu tichého súhlasu proti sebe stojacich krajín, že túto zbraň proti sebe nepoužijú. Svet tak podľa neho smeroval k akejsi väčšej monopolizácii a k stavu nekonečného predlžovania „mieru, ktorý nie je mierom“.
Podľa Orwella existujú štyri základné pohnútky, pre ktoré spisovatelia a spisovateľky píšu v závislosti od doby a prostredia, v ktorom sa pohybujú. Číry egoizmus, estetický zápal, historické pohnútky a politický cieľ. Tie si navzájom často odporujú a vekom sa menia.
Veľkou devízou Orwella ostáva, že bol kedykoľvek ochotný pripustiť, a častokrát to aj robil, že sa mohol mýliť. Ako chlapec sa vďaka štipendiu dostal na Eton, najprestížnejšiu školu v Británii. Snaha zbaviť sa akéhokoľvek snobizmu ho priviedla k jednoduchým ľuďom. Počítal spolu s nimi každú „penny“, ktorú mohol robotník ušetriť na cigaretách, aby si mohol kúpiť noviny.
Orwell, sám silný fajčiar, nakoniec podľahol tuberkulóze, ktorá ho sprevádzala veľkú časť života. Zanechal však literárne a politické svedectvo, ktoré varovalo pred totalitou a stratou slobody a dôstojnosti. Bol fascinovaný „britskosťou“, ktorá podľa neho nebola prejavom nejakej fiktívnej národnej povahy. Bola skôr výsledkom dlhého obdobia bez vnútorného konfliktu. Ľudia v Británii verili svojim inštitúciám natoľko, že dokonca po vojne dobrovoľne odovzdali svoje zbrane úradom. Orwell mal tendenciu vidieť ľudí ako od podstaty dobrých. Boli to práve okolnosti, ktoré ich mohli decimovať. Našou úlohou je nedopustiť také okolnosti. Závisí to len od nás.