Bohuš Šťastný bol otorinolaryngológ, liečil nosné, ušné a krčné choroby. Sám maľoval, no nevystavoval, bol to jeho koníček. Nebol ani zberateľom umenia. Jednoducho mal medzi priateľmi viacero výtvarníkov, ktorí pred desaťročiami ešte neboli známi. A niektorí boli aj jeho pacientmi, napríklad Vincent Hložník alebo Miloš Šimurda. A tak mu z vďaky za to, že ich liečil, podarovali obraz, kresbu, grafiku.
Okrídlené prianie od námorného kapitána
„Cítil som také vzrušenie, asi ako keď nájdete poklad,“ prezrádza vnuk Peter Kvasňovský. Vedel, že starí rodičia milovali umenie. Rovnako z dávnych rozprávaní tušil aj to, že sa poznali s mnohými umelcami. Ale vôbec by ho nenapadlo, že keď sa po rokoch vrátia do bytu po starých rodičoch, aby sa pustili do upratovania a prerábky, tak v podkroví nájdu v škatuliach naukladané skvosty.
Aj napriek tomu, že Matejka nie je v zahraničí známy, tento obraz by mohol byť pokojne vystavený v galérii v cudzine. V miestnosti plnej obrazov by ľudí určite hneď pritiahol.Filip Glatz, kurátor
„Akademický maliar Miloš Šimurda bol osobným priateľom. Starým rodičom posielal venovania z výstavy,“ listuje v zbierke pán Kvasňovský. Na stole rozkladá nádherné ručne maľované a popísané pohľadnice od ďalších autorov. Jan Hakl im poslal vianočné a novoročné prianie „po čajke“. „A toto ma dosť pobavilo, lebo je to k roku 1973, čo bol rok, v ktorom som sa narodil.“
Nie je to náhoda, že čajka lieta na pohľadnici. Hakl bol pôvodne námorný kapitán. Ešte za Rakúsko-Uhorska vyštudoval námornú školu, slúžil na vojnových lodiach. Po prvej svetovej vojne velil torpédoborcu, s ktorým vyhľadávali a odstraňovali míny v Jadranskom mori. Až počas prvej Československej republiky vyštudoval maliarstvo na Akadémii výtvarných umení v Prahe.
Čítajte aj Maľovala ohňom, dnes maľuje vodou. Uchvátila ju sila oceánu
Všade, kde sa plavil, maľoval. Seba zvečnil s prísnym pohľadom, so sivou briadkou obklopeného kolážou z námorných ciest. A práve tento motív si mama pána Kvasňovského Dagmar Kvasňovská vybrala, keď jej umelec ponúkol uňho na chate, že si má vybrať obraz, aký sa jej zapáči. Boli totiž susedia v chatovej oblasti Lutov v Poříčí nad Sázavou pri Prahe, kde pán Kvasňovský trávil prázdniny ako chlapec, kúpali sa, plavili sa na pramiciach. A tento obraz hrdého námorného kapitána neskončil v škatuli, ale visel v obývačke.
Foto: Andrej Barát
Najcennejší kúsok autor nepodpísal
Z pohľadu znalcov umenia k najhodnotnejším dielam patrí Ležiaca žena od Petra Matejku. Motív, ktorý sa maľuje odjakživa, no táto múza je naozaj krásna, so zlatými vlasmi, zachytená rýchlymi ťahmi štetca. „Nemaľoval len to, čo vidí, vkladal do tohto obrazu kúsok seba a to všetko je v tom obraze cítiť. Aj napriek tomu, že Matejka nie je v zahraničí známy, tento obraz by mohol byť pokojne vystavený v galérii v cudzine. V miestnosti plnej obrazov by ľudí určite hneď pritiahol,“ mieni kurátor Filip Glatz.
Ale pre rodinu je cennejším asi iný obraz, a to dokonca taký, ktorý majster Matejka odmietol podpísať. Ide o jednoduchú, ale pôvabnú krajinku.
„Babička si priala, aby jej tento obraz namaľoval. Súhlasil aj napriek tomu, že nikdy nemaľoval na objednávku. A práve preto, že si tento obraz nevybral on sám, rozhodol sa, že ho podpisovať nebude. Veľakrát som počúval túto historku od babičky,“ usmieva sa pán Kvasňovský.
Spoločne listujeme v ďalších krásnych obrázkoch, tentoraz od geniálneho českého maliara, grafika a ilustrátora Jaroslava Vodrážku, ktorý patrí k priekopníkom ilustrácie pre detské knihy.
Čítajte aj Maľuje skrytú vnímavosť hluchoslepých aj kvetov
Starí majstri
Knižky s Vodrážkovymi obrázkami sa tiež možno len tak povaľujú v mnohých domácnostiach na povale v škatuli. Smelý Zajko od Jozefa Cígera Hronského, Herbert George Wells: Prví ľudia na mesiaci, Mária Rázusová-Martáková: Hore grúňom, dolu grúňom, Pavol Dobšinský: Starý Bodrík a vlk alebo Slncový kôň a mnohé ďalšie.
Šťastným daroval napríklad krásnu kresbu pastiera, ktorý krasovou roklinou pod borovicami vedie stádo oviec a hrá na fujare.
Foto: Andrej Barát
Jemnú kresbu matky s dieťaťom zas podaroval Šťastným jeden z najvýznamnejších slovenských výtvarníkov vôbec, predstaviteľ mladej avantgardy Vincent Hložník. Ilustroval vyše 300 kníh, tiež najmä literatúru pre deti. Dodajme, že zhruba pred desiatimi rokmi jeho zberateľské, ale aj komerčné renomé podľa znalcov umenia prudko stúplo.
Foto: CEGA
Ale kto je na kresbe? Niekto z rodiny? Pán Kvasňovský len usmievavo krúti hlavou, že nevie. „Moja mama to nie je.“ Aj maliar Hložník bol dedovým pacientom, priamo na jeden z obrazov vpísal venovanie: Bohušovi Šťastnému.
Od Miloša Šimurdu mal lekár odloženú celú kolekciu nádherných krajiniek zhruba rovnakého formátu. Slovenská príroda a krajina maľované vodovými farbami, v náznakoch, s rozmazanými črtami majú jedinečný náboj i emóciu.
Foto: Andrej Barát
Virtuálna galéria
Na viacerých obrazoch možno nájsť krátke venovanie. Mnohé z obrazov dostali manželia Šťastní určite ako dar, k narodeninám, k sviatkom alebo jednoducho počas návštev. „Obrazy, ktorými výtvarníci obdarúvali svojich priateľov, vtedy pravdepodobne nemuseli mať žiadnu hodnotu, alebo iba minimálnu. Lebo neboli známi. Ale ak je umenie kvalitné, jeho hodnota v priebehu času rastie. Samozrejme, nestane sa to vždy.
Ale v prípade týchto diel sa to udialo,“ naznačuje Filip Glatz, ktorý sa stal kurátorom novovzniknutej online galérie CEGA. S rodinou, ktorá našla obrazy na povale domu, galériu založili preto, aby umenie sprístupnili verejnosti.
Postupne v nej pribúdajú obrazy, aj s odkazmi na diela od tých istých autorov, ktoré už sú dlhodobo v zbierkach významných galérií, aby si diváci mohli porovnať paralely, uvidieť dosiaľ nevidené. Neznáme kúsky známych a dnes vyhľadávaných autorov.
Foto: Andrej Barát
Foto: Andrej Barát
A čo oslovilo kurátora Glatza? Napríklad obrázok od Hakla, pole s traktormi a povojnovými viacposchodovými a viacgeneračnými domami. Na prvý pohľad sa môže javiť ako ošúchaný motív „socialistického vidieka.“ „Lenže tento obraz sa od iných odlišuje. Je veľmi zaujímavý. Keď podídete k nemu bližšie, uvedomíte si, ako autor skombinoval pero, respektíve tuš s vodovkou. Pôsobí to ako ilustrácia. Začnete vnímať pekné detaily a zrazu cítite, akoby ste sa ocitli priamo na tom poli.“
Podľa Glatza ide na slovenské pomery o pomerne veľký a významný nález za posledné roky. „Určite boli v minulosti aj väčšie nálezy. A aj mnohí iní ľudia nájdu doma zopár kúskov, ale už to nezdieľajú s ostatnými. Preto, lebo sa to snažia len rýchlo predať, speňažiť, ani nevedia o akého autora ide, odkiaľ to dielo pochádza.“
Naopak, od pokladu, aký objavili príbuzní po manželoch Šťastných, sa rozvíjajú pekné príbehy. Hoci diel sa diváci môžu zatiaľ dotknúť len on-line. I keď Glatz pripúšťa, že raz sa možno podarí aj poctivá fyzická výstava.
Foto: Andrej Barát
„Uvidíme. Začali sme on-line na Instagrame. A podľa toho, či sa to ľuďom bude páčiť a aký to bude mať celé ohlas, možno zrealizujeme skutočnú výstavu. Možno nás osloví nejaká galéria, sme otvorení spolupráci. No zatiaľ to nechceme unáhliť. Aj preto, že niektoré z obrazov majú naozaj vyššiu hodnotu a nechceme, aby sa poškodili alebo aby ich niekto ukradol,“ uzatvára kurátor.