Foto: Boris Latta, Pravda
Ak by nebolo v úvode spomínaných dvoch centrál, tak by sa dnes už na prvý pohľad kozmopolitný bruselský babylon pravdepodobne oveľa menej skloňoval vo všetkých pádoch. A pritom belgická metropola s necelými 150 tisíc obyvateľmi sa má s čím pochváliť. Vedia to nielen „dočasní“ obyvatelia, ktorí sa striedajú napríklad v Európskom parlamente, ale aj samotní Bruselčania, ktorých v rámci celej aglomerácie je asi milión.
Vrátane komunity Slovákov, ktorú má pod palcom Slovenská katolícka misia. Už teraz sa pripravujú napríklad na svoj prvý majáles. Stretávajú sa však aj na pravidelnej omši v slovenčine v kostole Sacré-Coeur v tesnej blízkosti európskych inštitúcií neďaleko stanice metra Schuman. V susedstve smutne známej stanice Maalbeek, kde pri pamätnej stene sú stále živé kvety na počesť 16. obetí teroristického útoku z marca minulého roku.
Poľské kaderníctvo Slovákov
Okrem slovenčiny je však najčastejšie počuť poľštinu. Je to silná komunita. Možno sa o tom presvedčiť nielen v centre mesta, ale aj na neďalekej Avenue de Roodebeek. Na priečelí obchodu síce svieti slovenské „Kaderníctvo“, ale šéfuje mu Polka. Jej služby patria, podobne ako v prípade väčšiny imigrantov v Bruseli, k najlacnejším. A tak sa stará aj o hlavy väčšiny slovenských domorodcov, hlavne predstaviteliek nežného pohlavia.
Poľštinu bolo počuť aj pri modernej budove sídla Európskeho parlamentu na ktorej poľskí chlapi vysoko v oblakoch umývali stovky okien ale kúsok odtiaľ opravovali kanalizáciu. A to napriek nedeľňajšej sieste väčšiny domorodcov.
Na prítomnosť preháňajúcich sa po mramorovej dlažbe skejtbordistov v okolí „srdca“ európskych inštitúcií, kde majú tak trochu symbolicky miesto aj sochy pštrosov s hlavami hlboko v piesku, si už aj poľskí robotníci zvykli. Rovnako ako na po zuby vyzbrojené vojenské hliadky, ktoré sú vstrehu od vlaňajšej marcovej tragédie. Každé ráno a večer odchádzajú a prichádzajú vojenské nákladiaky plné ozbrojených mládencov z objektu Kráľovskej vojenskej akadémie aby zaujali postavenie v tom svojom "rajóne“. Napriek tomu nepôsobia rušivo. Sú síce všade, ale vlastne „nikde“.
Foto: Boris Latta, Pravda
Kúsok Slovenska pod Atomiom
Aj keď je tak trochu od ruky, vidno ho zďaleka. Atomium – symbol výstavy Expo 1958 na rovnomennom námestí. Je súčasťou stáleho sídla veľtrhov , ktoré pretína Boulevard du Centenaire. Kolos vysoký 102 metrov z hliníka a ocele mali pôvodne po skončení výstavy rozobrať. Zabránil tomu ale veľký záujem turistov. Atómium predstavuje 165-miliárdkrát zväčšený model molekuly železa a stalo sa vlastne symbolom atómového veku.
V „guliach“ s výťahom a exkavátormi sa nachádza vyhliadková plošina s reštauráciou. A v neposlednom rade aj múzeum belgického letectva a spoločnosti Sabena. A to len niekoľko metrov od Mini Európy na ploche 2,4 hektára. Pre mnohých je pri pohľade z „vtáčej“ perspektívy ešte čarovnejšia ako tá reálna. V areály nájdete modely najkrajších a najvýznamnejších budov v EÚ z viac ako stovky miest členských krajín. Aj Slovensko má svoje zastúpenie v podobe makety bratislavského Modrého kostolíka. Hneď vedľa tróniaceho Pražského orloja.
Maďarské langoše majú kurz
Spestrením životného kolobehu je návšteva piatkových mestských trhov. Ako napríklad na námestí Place des Chasseurs Ardennais. Okrem nákupu čerstvých potravín na víkend priamo od farmárov, rozvoniava tu napríklad aj maďarská špecialita – langoš.
„Je to náš vlastný recept,“ vysvetľuje manželka majiteľa obchodu na kolesách, ktorá sa veru za štyri hodiny predaja, od piatej do deviatej, nezastaví. Päť minút „po“ niet však v parku ani stopy po trhovníkoch. V „poľských sklepoch“ je zase populárny tvaroh a vegeta.
Svoje služby pre trochu náročnejších však ponúka obchodná sieť Delhaize Chazal. A tým, čo až tak nedávajú prednosť bio potravinám hlavne preto, lebo majú hlbšie do vrecka, je k dispozícii sieť Colruyt. Väčšina Bruselčanov v obchodoch ale potvrdzuje silnú kúpnu silu obyvateľstva. Nákupné vozíky plné potravín za oveľa vyššie ceny ako u nás nie sú preto pre kupujúcich domorodcov žiadnou prekážkou. Ani cesta pre našinca drahou mestskou hromadnou dopravou, ktorá väčšinou mizne v podzemí bez ohľadu na to či ide o metro, električky alebo osobné vozidlá. Nie len v kolapsujúcej Bratislave by im mohli závidieť.
Foto: Boris Latta, Pravda
Podmaňujúce kráľovstvo čokolády
Okrem Grand Place, nádherného námestia v srdci Bruselu, Atomia, sošky cikajúceho chlapca alebo ihneď za rohom v rovnakej póze dievčatko, či kostola Notre Dame de Sablon, Kráľovského paláca a botanickej záhrady, ponúka Brusel kvalitné pivo, svetoznáme vafle, hranolky či komiksy. Hlavne však povestnú čokoládu.
Len pár metrov od Grand Place je jedno z mnohých ríš sladkostí. V múzeu Cocoa and Chocolate na ulici Rue de la Tete máte možnosť zoznámiť sa s výrobou čokolády od začiatku až po koniec. Expozícia začína samotným pestovaním kakaových bobov, ich spracovaním, až po výrobu samotnej čokolády. Na konci návštevníkov čaká živá ukážka výroby čokoládových praliniek rukami skúseného Chef de Praline.
Pre Belgičanov je nákup praliniek súčasťou dňa. Kupujú ich na všetky príležitosti alebo iba tak pre radosť. Výsledkom návštevy múzea, okrem príjemnej atmosféry a množstva poznatkov, môže byť aj dočasný „odpor“ k sladkostiam. Hlavne po niekoľkonásobnom ochutnávaní čokoládovej masy obsahujúcej kakao od 20 do 100 percent.
Nielen ukrajinské služby
Ako v každom veľkomeste, aj v Bruseli nájdete služby kňažiek lásky. V turistických sprievodcoch sa sotva dočítate, že najmä ukrajinčinu, ale aj iné východoeurópske jazyky počuť v susedstve bruselskej severnej železničnej stanice na ulici Rue d`Aerschot. Je akousi kópiou „red light district“ v Paríži či Amsterdame. Funguje bez prestávky. Cez deň sporo oblečené dámy, v noci bez, tak ako to umožňuje zákon.
Fotografovať sa tak ako aj inde ani v Bruseli nesmie. Možno sa však dohodnúť s kráskou vo výklade. Tie s tmavšou pokožkou „sídlia“ o dve ulica ďalej. Výklady s dievčatami a ženami rôznych vekových kategórii aj hmotnosti striedajú pohostinstva, čo prospieva obom biznisom.
„Ochrancovia“ dievčat sa vraj už tešia na nové pracovníčky z Ukrajiny, ktoré podľa nich určite využijú pripravovaný bezvízový styk únie z ich vlasťou. Má platiť iba 90 dní a je bez nároku na získanie zamestnania. „Tým často zúfalým dievčatám, ale aj neraz matkám to však určite nebude prekážať,“ pripomenul jeden zo znalcov miestnych aj „chúlostivých“ pomerov v metropole Európy.
Foto: Boris Latta, Pravda
Smutný kolorit ľudskej biedy
Nie všetkým sa ale chce v Bruseli pracovať. K Bruselu patria aj bezdomovci. Je ich toľko, že majú vlastné stanové mestečko pri železničnej stanici Gare du Midi. Na matky žobrajúce s deťmi v náručí si však ťažko zvyknúť. Mnohé pochádzajú z Rumunska. Okoloidúcich nepohoršujú. Ak na vás zamieria uprený „bolestivý“ pohľad, tak neodoláte a venujete im nejaké drobné. Inou kategóriou sú slušne oblečení ľudia, ktorí korzujú po nástupišti metra a žiadajú o finančný príspevok. Úspešnosť získať takto peniaze je ale dosť malá.
Arabi smerujú do mešít
Brusel však nie je typickým mestom nerestí a žobrákov. Tým skôr, že v ňom žije veľa moslimov. Asimilovaných, ale aj tých z nedávnej vlny imigrantov. Stretávajú sa napríklad v mešitách aká je aj v Belgickom islamskom a kultúrnom stredisku. Iba niekoľko desiatok metrov od Stáleho zastúpenia SR pri EÚ na ulici Avenue de Conterbergh. Aj v nedeľu vidieť ženy v šatkách i otcov ako odprevádzajú ratolesti na rôzne osvetové podujatia organizované strediskom.
Foto: Boris Latta, Pravda
„Nezničiteľné“ zelené papagáje
Kto má má záujem navštíviť tradičné ale z pohľadu turistov „netradičné“ pamätihodnosti v európskej metropole, má možnosť zavítať do Národnej baziliky (National Basilica of the Sacred Heart in Koekelberg) z ktorej je vidieť ako na dlani celý Brusel. Priamo pred obrovským chrámom je Elisabeth Park, v ktorom, ako vo viacerých miestnych parkoch, nevidieť a hlavne nepočuť drozdy, vrabcov či straky, ako je u nás zvykom, ale zelené papagáje s červenými zobákmi.
„Je to pliaga, ktorej sa nevieme zbaviť,“ vraví mamička detí, ktoré sa opodiaľ hrajú na pieskovisku medzi pobehujúcimi a cvičiacimi rekreačnými športovcami. Papagáje Monk, ako im vravia, sú premnožené a majiteľom aut, ktorým ničia karosérie vôbec nenavodzujú exotickú atmosféru. Podľa niektorých niekedy v 70-tych rokoch vtáci utiekli, či ich vypustili. A darí sa im. Prispôsobili sa životu v meste hoci vraj pochádzajú až z Argentíny alebo Brazílie.
Učebnica vojenského umenia
Kto však dáva prednosť na prvý pohľad „neživej“ ale pritom stále živej histórii určite si príde na svoje v Kráľovskom múzeu letectva a vojenskej histórie (Royal Museum of the Armed Forces and of Military History) tróniacom parku Parc du Cinquantenaire. Odborníci sa zhodujú, že ide o najlepšiu „učebnicu“ vojenského umenia, zbraní a munície. Zastúpenie tu má francúzsky Napoleón ale aj ruský cár Peter I., belgické zbrane, lietadlá z celého sveta vrátane z bývalého Československa, ale aj ponorky či bojové plavidlá. Súčasťou múzea je ak pavilón venovaný I. a II. svetovej vojne vrátane tankov aj tých už povojnových.
Najimpozantnejšie podľa návštevníkov však pôsobí obrovský hangár aj s balkónom plnými migov, douglasov, dacot, messerschmittov, junkersov, ale aj vrtuľníkov rôznych značiek. A nad tým všetkým tróni legendárna dopravná caravella spoločnosti Sabena. A kto toho nemá dosť stačí navštíviť oproti múzeum automobilov plných tentokrát koní pod karosériami tých najrozličnejších svetových značiek.