Dom, ktorý by mal všetky uvedené vlastnosti, zatiaľ neexistuje. No všetky potrebné technológie už vymyslené boli a testujú sa na prototypoch. Do viacerých nám dovolil nahliadnuť Johannes Kisser, riaditeľ rakúskej spoločnosti alchemia-nova. Pán Kisser je odborník na obehovú ekonomiku. Verí, že ľudia žijúci v panelových domoch na mestských sídliskách nie sú v boji s klimatickou zmenou bezmocní. Práve naopak. Majú v rukách dva tromfy. Silu rastlín a veľký potenciál skrytý v panelákoch.
„Keď človek prichádza z Viedne do Bratislavy, ako prvé vidí panelové budovy. Veľa ľudí na Slovensku ich vníma ako bremeno socializmu. Namiesto toho by mali vidieť obrovské príležitosti,“ presviedča chemický inžinier. Je to jednoduché. Panelákové sídliská sú plné prázdnych vertikálnych plôch, do ktorých možno zakomponovať rastliny.
Kisser otvára priehľadné dvierka na klimatizácii v sídle ich firmy. Aj do nej vedú potrubia, ktoré rozvádzajú vzduch v staršej viacposchodovej budove. No to, čo sa skrýva v jej útrobách, človeku vyrazí dych. Dnu nie je žiadna zložitá elektronika ani ventilátor či chladiace médium. Ale ticho a nádhera. Na poličkách sa jemne pohojdávajú listy kosatcov, zelencov, všade sa plazia výhonky popínavých rastlín. Rozoznávame druhy, ktoré ľudia bežne pestujú v domácnostiach. Inovatívna je však úloha, akú im experti z alchemia-nova prisúdili. „Inšpirovali sme sa tropickými ekosystémami a tým, ako v nich prúdi vzduch,“ prezrádza Kisser.
Ich prototyp vytvára vďaka dômyselne zvoleným a umiestneným rastlinám teplý aj studený vzduch, ktorý v budove rozvádzajú jednoducho bez potreby drahej ventilácie – pomocou zákonov termodynamiky. Rastliny vzduch navyše neustále prečisťujú, obohacujú o kyslík a zvlhčujú. No prečo by sme sa mali zaujímať o takúto „zelenú“ klimatizáciu, keď sú na trhu už dávno vysokoefektívne klasické zariadenia s nízkou spotrebou?
Klimatizácia je opatrením číslo jeden, po ktorom jednotlivci, firmy či úrady siahajú v čase horúčav. No ak ľudia veria, že sa takto vysporiadali s klimatickou zmenou, mýlia sa. V skutočnosti k nej ešte viac prispievajú. Obzvlášť v mestskom prostredí.
Dnes neznesiteľné, zajtra štandard
Mimoriadne horúčavy v roku 2015 spôsobili na Slovensku 540 úmrtí. Vo Viedni vtedy zomrelo dokonca 1 122 ľudí. Keď však západnú Európu zachvátila v roku 2003 extrémna šesť týždňov trvajúca horúčava, zomrelo 70-tisíc ľudí. Podľa francúzskeho meteorologického ústavu Météo-France bude takéto ničivé leto štandardom v roku 2060.
Dnešná generácia tridsiatnikov na Slovensku sa musí popasovať s prostredím, v ktorom je vzduch priemerne o jeden stupeň teplejší, ako keď sa narodili. A deti, ktoré sa narodia dnes, sa budú musieť v tridsiatke vyrovnať s ďalším stupňom navyše. Keď bude mať táto generácia osemdesiat, bude podľa klimatických scenárov starnúť v prostredí, v ktorom bude vzduch dokonca o tri stupne teplejší, ako je dnes. Ktovie, ako budú spomínať na svojich rodičov, ktorí mali v rukách šancu tento vývoj aspoň zmierniť.
Pretože kým oteplenie o jeden stupeň do roku 2050 je podľa klimatológa Pavla Faška viac-menej isté, ďalšie výrazné otepľovanie do konca 21. storočia je ešte stále otázne a ľudia to dokážu ovplyvniť.
Už jeden stupeň dokázal skomplikovať život v mestách. S otepľovaním narastá extrémnosť počasia. „Už teraz pribúdajú prívalové zrážky, ktoré budú s rastúcou teplotou čoraz intenzívnejšie,“ naznačuje klimatológ Jozef Pecho a ukazuje grafy, ktoré zobrazujú počet dní so zrážkami nad 20 milimetrov. Mestské prostredie nedokáže také veľké množstvo vody absorbovať. Stačí si pozrieť obrázky zaplavenej a nefungujúcej Bratislavy z 1. septembra tohto roku.
Extrémy počasia sa v urbánnom prostredí navyše znásobujú. Problémom sú napríklad mestské ostrovy tepla. „V letnom období mestská zástavba absorbuje veľké množstvo tepla. V noci a počas ranných hodín ho vyžaruje do priestoru,“ upozorňuje klimatológ Pecho.
Nuž a v noci sa dostávajú k slovu tisíce klimatizácií. Tie síce do budov pumpujú chlad, no zároveň do ulíc vypúšťajú horúci vzduch. Podľa spoločnej štúdie francúzskych meteorológov z Météo-France a spoločnosti Climespace, ktorá zabezpečuje ochladzovanie budov v Paríži, dokážu klimatizácie zohriať vzduch v uliciach hlavného mesta Francúzka o ďalší stupeň. K podobným záverom dospeli japonskí vedci už v roku 2007, aj v Tokiu prispievajú klimatizačné jednotky k zvýšeniu teploty o jeden až dva stupne.
Montovanie ďalších a ďalších klimatizácií nepredstavuje správnu cestu. „No ak bude mesto zvyšovať množstvo zelene, ak bude lepšie navrhovať fasády a strechy, o to lepšie bude zvládať extrémy počasia,“ naznačuje klimatológ Pecho.
Mestský národný park
Práve mestá dokážu v súvislosti s klimatickou zmenou rozhýbať spoločnosť. Sú kľúčové, pretože populácia miest sa stále zvyšuje na úkor vidieka. Prezident divízie Švédskeho výskumného inštitútu pre bioekonomiku Marco Lucisano zdôrazňuje, že mestá sú nezávislé. Na rozdiel od vlád a nadnárodných zoskupení sa neboja razantných rozhodnutí. A keď ich urobia, obyvatelia ich musia rešpektovať.
Paríž dal developerom podmienku. Ak ich novostavby nedosiahnu vysoký stupeň energetickej efektívnosti, budú platiť vysoké dane. Miláno po ambicióznom projekte vertikálneho lesa Bosco verticale zakladá v centre knižnicu stromov.
V Londýne odštartovala v roku 2014 iniciatíva National Park City. Cieľom projektu je pretvoriť jedno z najrušnejších miest na Mestský národný park (prvý na svete vznikol už v roku 1995 v Štokholme). A to nielen kvôli klimatickej zmene. Viac mestskej zelene môže znížiť výdavky v zdravotníctve. Iniciátori projektu veria, že to zníži aj obezitu u detí.
Tomuto plánu dôveruje aj londýnsky starosta Sadiq Khan, v tomto roku ho podporil zriadením fondu vo výške 12 miliónov libier. Tieto prostriedky majú pomôcť premeniť do roku 2050 polovicu plochy mesta na zeleň a vodu. Už v roku 2014 predstavovala zeleň 47 percent rozlohy Londýna. Londýnčania chcú teda zabojovať o tri percentá, aby ich mohli dotvoriť ďalšími záhradami, lúkami, stromami.
A čo slovenské mestá?
Prvá bude Karlova Ves
„Aj napriek tomu, že s vedeckou presnosťou vieme, že bude horšie, napriek tomu, že v celom svete sa robia opatrenia, na Slovensku máme pocit, že je lepšie nekonať,“ mieni Andrej Šteiner, riaditeľ Karpatského rozvojového inštitútu (KRI), ktorý od roku 2004 zrealizoval 13 medzinárodných projektov.
Slovenské samosprávy robia minimum opatrení súvisiacich s klimatickou zmenou. Takmer žiadne mesto dosiaľ neurobilo ani prvý krok. Analýzu najzraniteľnejších miest. K zopár výnimkám patrí mesto Prešov, ktoré si dalo vypracovať mapu zraniteľnosti pre tri dopady klimatickej zmeny – horúčavy, záplavy a prívalové dažde. Až táto mapa je kľúčom pre smerovanie ďalších investícií, napríklad do zelene.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Pretože slovenské mestá síce vysádzajú nové stromy, ale neraz to robia kontraproduktívne. „Nová výsadba niekedy blokuje prevetrávacie koridory,“ spresňuje Šteiner. Mestá si tak znefunkčnia prirodzený systém ochladzovania.
Prvý ucelený projekt na Slovensku, ktorý sa snaží riešiť klimatickú zmenu od a po z, odštartoval až toto leto v bratislavskej mestskej časti Karlova Ves. Projekt má názov Sídliská ako živé miesta odolné voči zmene klímy (pod anglickou skratkou Deliver – DEveloping resilient, low-carbon and more LIVablE urban Residential area). Potrvá do roku 2023. Bude stáť vyše 2,4 milióna eur. Takmer 1,5 milióna zaplatí Európska únia pomocou programu Life. Opatrenia budú komplexné. Od znižovania emisií po návrat užitočnej fauny vrátane opeľovačov.
Kto vlastne zodpovedá za planétu?
Mestá produkujú približne 70 percent globálnych emisií oxidu uhličitého (20 Gt CO2 ročne). Uhlíková stopa Karlovej Vsi predstavuje 2 120,3 tony emisií ročne. „Pričom 88 percent spotreby energie je spojených s vykurovaním, osvetlením a podobne. Zaviazali sme sa, že ju po piatich rokoch znížime o 20 percent,“ hovorí odborná garantka projektu Zuzana Hudeková, ktorá je expertkou na životné prostredie v rámci Únie miest Slovenskej republiky. „Samosprávy majú aj globálnu zodpovednosť. Toto leto sme zažili 21 extrémne horúcich dní v slede za sebou, Bratislavu zatopilo dvakrát. To všetko majú na svedomí aj emisie, ktoré sme vypustili v 50., 60. rokoch 20. storočia. Ak nám záleží na budúcich generáciách, musíme radikálne obmedziť emisie skleníkových plynov.“ A je to potrebné urobiť v panelákových sídliskách. Žije v nich tretina obyvateľov Slovenska.
Asi 60 percent panelových domov v krajine prešlo obnovou. V Karlovej Vsi je to dokonca už 90 percent. Zateplili ich, vymenili okná za plastové, dostali novú strechu, výťahy, rozvody. „No asi vlastníkov nepoteším. Ak budú chcieť, aby sa ich bytový fond ďalej zhodnocoval, budú musieť investovať do obnovy opäť,“ upozorňuje Hudeková.
Príkladom, ako na to, budú dva ukážkové panelové domy, ktoré sa zrevitalizujú v rámci projektu Deliver. Vyberú jeden už zateplený a druhý ešte nezateplený. Dve školské budovy, Základnú školu Alexandra Dubčeka a škôlku na Kolískovej ulici, čaká hĺbková rekonštrukcia. Zmenia sa na pasívne objekty s takmer nulovou spotrebou energie. Mestská časť sa zaviazala, že zníži v nich spotrebu vody o polovicu.
Využijú sa „zelené“ prototypy. Uvažuje sa o zelených strechách, ktoré budú zadržiavať dažďovú vodu a tá sa bude následne využívať v toaletách, umývadlách a bude napájať aj zelenú stenu. Zelená strecha aj zelená stena budú náhradou klimatizácie. Bonusom môžu byť sladké jahody pestované v spodných poschodiach zelenej steny.
V základnej škole zriadia vzdelávacie centrum s ukážkami podobných technológií, aby inšpirovali ďalšie samosprávy, odborníkov, no najmä vlastných obyvateľov. „Ak sa máme pripraviť na klimatickú zmenu, musíme posilniť komunitu,“ hovorí Hudeková. Inšpiroval ich Paríž. Metropola prijala po tragickom lete 2003 akčný plán pre horúčavy. Zmapovala starých ľudí, ktorým dobrovoľníci pomáhajú. Mesto informuje na letákoch o rizikách klimatickej zmeny. Jedným z najpodceňovanejších je osamelosť.
Zelená motivácia
V Londýne vznikla pred 25 rokmi nezvyčajná charita – Trees for Cities (Stromy pre mestá). Sadia stromy v mestách po celom Spojenom kráľovstve. Prečo? „Zlepšovaním lokálneho prostredia možno zlepšiť duševné zdravie a súdržnosť komunity. V Londýne panuje obrovská nerovnosť. A to isté sa týka aj zelených plôch. Lokality s najvýraznejšou sociálnou depriváciou sú zároveň lokalitami s najvýraznejším nedostatkom zelene,“ tvrdí riaditeľ charity David Elliot.
V Karlovej Vsi existuje malé mesto v meste. Sídlisko Dlhé diely, ktoré patrí k najhustejšie zastavaným na Slovensku. Projektované bolo pre 17-tisíc ľudí, dnes v ňom žije vyše 20-tisíc ľudí. Aspoň že je pod lesom, nedostatok zelene si ľudia chodia kompenzovať na Kráľovu horu, kde sa kedysi pásol dobytok, rástli tu ríbezľové sady. Ešte sa tu zachovalo veľmi príjemné lúčne spoločenstvo, no nik sa oň nestará a chradne.
Krajinná architektka Zuzana Hudeková s nadšením rozvíja myšlienku, žeby sa tu, v meste, pásli ovce. Nielen na Kráľovej hore, ale aj na ďalších mestských trávnikoch v Karlovej Vsi. V Ženeve, v Paríži je to bežné a pre ľudí veľmi atraktívne. Mestská časť by šetrila na kosení. Zvieratá by trávnik hnojili, šetrným spásaním by zlepšovali kondíciu trávnikov. Na rozdiel od stroja, pred ovečkou dokážu motýle, chrobáky, včely a drobné vtáky včas ujsť. Pasúce sa zvieratá by prispievali k biodiverzite. A tá je kľúčom k zvládnutiu klimatickej zmeny. Len rozmanité prírodné prostredie znamená stabilitu. A odolnosť mestského prostredia.
Projekt Deliver totiž počíta nielen s výsadbou 500 stromov a kríkov, ale aj s premenou trávnikov na živé kvitnúce lúky. Aby podporili hmyz. Osadia 156 búdok pre dážďovníky, netopiere. Vybudujú úkryty pre ježe. „Biodiverzita nám poskytuje neoceniteľné služby. Od čistenia ovzdušia cez poskytovanie potravy, nehovoriac o včelách. Pokúsime sa aspoň sčasti riešiť aj stratu biodiverzity,“ hovorí Hudeková.
Ozeleňovanie sídliska a zachytávanie vody však slúži aj na to, aby sa ľudia vonku cítili dobre. „Nechceme, aby sa ľudia zatvorili v bytoch a zapli si klimatizáciu,“ dodáva krajinná architektka. Práve biodiverzita dokáže ľudí vytiahnuť von. Pestrosťou farieb, tvarov, zvukov a vôní.
Chutná mestská paradajka
Tropické rastliny bujnejú pod zvláštnym fialovým svetlom. Zišli sme do pivnice sídla firmy alchemia-nova a jej riaditeľ Johannes Kisser nám vysvetľuje, že sa tu odohráva zvláštny experiment. Ide o systém vertECO.
Podobný už niekoľko rokov úspešne využíva španielsky hotel Samba. Pripojili naň odpadovú vodu z umývadiel a zo spŕch (sivú vodu, ľahko znečistenú, bez fekálií). Rastliny ju vyčistia a môže sa znova využiť na umývanie. Odpadová voda je cenným zdrojom, ktorý vyrába každá budova.
Veľká časť z paradajok, ktoré sa predávajú v strednej Európe, pochádza zo Španielska. Pestujú sa v gigantických skleníkoch, pričom nikdy „neochutnali“ pôdu. „Rastú na kúskoch minerálnej vlny, podobnej, aká sa používa na izoláciu budov. Zalievajú sa vodou obohatenou o mix živín,“ hovorí Kisser. Tento spôsob je precízny, znižuje nároky na vodu.
Paradajky rastú perfektne. „No nemajú chuť. Aby sa v zelenine rozvinula celá paleta chutí a vôní, potrebujú oveľa širší komplex živín. Tie v umelých hnojivách nenájdeme. V odpadovej vode z budov áno,“ usmieva sa chemický inžinier. Lenže ako budeme oberať paradajky z vertikálnej záhrady na desiatom poschodí?
Koralový útes
„V spolupráci so švédskymi výskumníkmi vyvíjame robota, ktorý bude rastliny zbierať a sadiť. A bude sa sám učiť,“ prezrádza Kisser. Vertikálne záhrady možno nebudú vyžadovať import pôdy z vidieka. Vystačia si s materiálom, ktorého je v meste nadostač. Vidíme ďalší prototyp, ktorý je z 80 percent z odpadu zo zbúraniska. Základ substrátu tvoria rozdrvené tehly. Systém už testujú v Španielsku aj v Portugalsku. V ďalších prototypoch zas odborníci testujú schopnosť rastlín a mikrorias zhromažďovať kovy. Nikel, kadmium, kobalt. Pripravuje sa plán, ako pri cestách vysadiť rastliny, ktoré by vyťahovali z vody posypovú soľ, aby sa dala znova použiť.
Budovy by sme si mali podľa Kissera predstaviť ako stromy. Aby boli sebestačné. Aby nevyžadovali množstvo dodatočných vstupov (energia, voda, materiál) a nevychádzali z nich zbytočné výstupy (odpad, odpadová voda, odpadová energia). „Aj mestá si iba berú. No nevracajú nič späť. V lineárnej ekonomike, ktorá je založená na kapitalizme, nikdy neplatíte skutočnú cenu za produkt. Všetci ostatní ju doplácajú. Veľké medzinárodné spoločnosti niekde ťažia ilegálne les. Niekto na opačnej strane sveta drie za nízku mzdu. Práve tieto dopady na zdravie, ničenie životného prostredia niečo stoja,“ vysvetľuje Kisser.
Foto: Andrej Barát, Pravda
„Ak sa však budeme pozerať na budovy ako na stromy, tak mesto začneme vnímať ako ekosystém.“ Ako les, v ktorom si stromy navzájom pomáhajú a posielajú rôzne látky (čo skutočne stromy v lese robia). Alebo, ako rozpráva pán Kisser, koralový útes. Kde by všetky bytosti a štruktúry žili symbióze. Bol by to životný priestor, ktorý produkuje živiny, potraviny, materiály, netreba ich dovážať. Nejde o vytvorenie akejsi novej „mestskej“ prírody. Ale o využitie prírodných princípov, vďaka ktorým by sme mohli prejsť z lineárnej na obehovú ekonomiku.
Panelové domy na Slovensku majú podľa neho v tomto smere veľkú výhodu. Sociálnu pestrosť. Žijú v nich lekári, učitelia, nezamestnaní, rodiny, dôchodcovia, mladí. V takomto prostredí sa podľa neho ľahšie sadia „semienka“. „Stačí, ak podporíte jedného aktívneho človeka. Okolo neho vznikne jadro, ktoré začne pracovať. Semienko rastie a ostatní sa pridajú,“ vysvetľuje Kisser. Už sa to deje. Ľudia sa pustili do komunitných záhrad, mestského včelárstva. Pýtajú sa zaskočených správcov bytových fondov, ako si môžu postaviť zelenú strechu.
Sieť zelených striech
Priamo v pamiatkovej zóne v Brne vyrástol dom, ktorý zvrchu vôbec nevidno. Čupí pod strechou so sviežim trávnikom. A v ňom je do kruhu rozostavená drevená zrkadlová hra. Treba natočiť zrkadlá, aby slnečné lúče rozkrútili Crookesov mlynček. Prístroj, ktorý deťom ukáže, ako pôsobí energia slnka. Do vzdelávacieho a poradenského centra Otvorená záhrada však nechodia len školáci.
„Za rok mám asi 50 exkurzií. Nie sú to len študenti, ale najmä architekti, dôchodcovia a dokonca 70-roční projektanti,“ hovorí poradca pre zelené stavby Vlastimil Rieger. Tu totiž nachádzajú veľmi konkrétne odpovede. V budovách sú desiatky senzorov, projekt ponúka obrovské množstvo dát.
V celom areáli zachytávajú dažďovú vodu, ktorú využívajú na splachovanie, ale aj na zalievanie záhrad. Šetria 70 percent pitnej vody. No a ak je zelená strecha vlhká, dokáže eliminovať až 70 percent slnečného žiarenia. „Vôbec nepustí teplo ďalej do obálky budovy. Keď je vonku 35 stupňov, v substráte v hĺbke 10 centimetrov je to 27. A čím idete hlbšie, tým je chladnejšie. V lete je v budove 23, 24 stupňov,“ hovorí Rieger a vzápätí ukáže na susednú budovu oproti, kde pribudlo v posledných dvoch rokoch na streche šesť klimatizácií. „Zeleň teplo pohltí a neovplyvňuje susedov. No každý, kto si dá klimatizáciu, iba posúva problém ďalej.“
Toto leto im strecha prvýkrát za šesť rokov vyschla a zhnedla. Povrchová teplota vyskočila na 40 stupňov. Vôbec to nevnímali ako katastrofu, ale ako jedinečnú skúsenosť. „Zistili sme, že regeneračná schopnosť týchto trávnikov je veľmi vysoká. Do dvoch týždňov sa strecha opäť zelenala,“ dodáva Reiger. Podľa neho nie je reálne, aby boli všade zelené strechy. „No stačí vytvoriť mestskú sieť zelených striech. Zmení sa prúdenie vzduchu v meste. Vzniknú koridory pre hmyz.“
Strecha plynulo prechádza do svahu, na ktorom rastú 15-ročné javory, a z nich sa vinú káble. Tu Mendelova univerzita v Brne meria vodnú bilanciu stromov a transpiráciu (vyparovanie vody z rastlín). Jeden mladý javor dokáže vypariť 60 litrov vody za deň a ochladí tak vzduch. Počas poludnia má jeden takýto strom výkon porovnateľný s jednou klimatizáciou. Mestá však podľa neho pri výruboch stromov ignorujú ďalšiu vlastnosť. „Podľa jednej štúdie sa po vyrúbaní stromov na jednej ulici zvýšili ľuďom náklady na vykurovanie o 30 percent. Pretože ulicou začalo viac fúkať. Vietor vyťahoval z netesností v budovách viac tepla,“ upozorňuje Rieger.
Pasívny panelák, aktívni ľudia
Na odborných konferenciách zaznieva podľa Andreja Šteinera, riaditeľa KRI, zvláštna otázka. „Prečo by sme sa mali pri adaptácii na zmenu klímy sústrediť na sociálne najslabších? Prečo by oni mali byť adresovaní ako prví?“ Niektoré samosprávy už odpovedajú.
Litoměřice prebudovali dom určený na sociálne bývanie nie v pasívnom, ale dokonca v aktívnom štandarde. Budova vyrobí viac energie, ako sama spotrebuje. V brnianskej mestskej časti Nový Lískovec nám starostka Jana Drápalová ukazuje na panelák, ktorý sa vo svite zapadajúceho slnka rozhorel na oranžovo.
„Má 150 bytov. Vždy sa mu hovorilo Dom hrôzy, pretože na štyroch poschodiach bola ubytovňa pre sociálne slabých nájomníkov. My sme však z neho chceli spraviť vzorové riešenie premeny sociálne vybývaného domu na dom, v ktorom ľudia nebudú zbytočne míňať za energie. Takže je z neho jeden z najlepšie zateplených domov v Česku. Použili sme 20 centimetrov izolácie, trojsklá v oknách…“ vymenúva starostka. Spotrebou sa dostali takmer na úroveň pasívnych domov. Chýba ešte dômyselná ventilácia. Vtom sa však starostka zháči a kladie otázku, či je naozaj potrebná všetka tá drahá technológia? Či by nebolo lacnejšie investovať do vzdelávania ľudí a naučiť ich rozumne používať príbytky?
Panelák, ktorý sa blíži k pasívnemu štandardu, nie je v Novom Lískovci žiadnou výnimkou, ale pravidlom. Nestíhame si ich všetky obzrieť, pretože rýchlo nasledujeme starostku po chodníkoch, ktoré sa kľukatia hore a dolu. Aj tieto cestičky sú veľmi zaujímavé, nejde o vyasfaltované či vybetónované línie. Tvoria ich mriežky zapustené do zeme. Vlastne iba spevnili miesta, kde si ľudia vyšliapali vlastné chodníčky. Na rozdiel od asfaltu zadržiavajú vodu a bránia erózii pôdy.
Blížime sa k jazierku s drevenou lávkou. Jeden pán skúma hladinu. „Aj vy hľadáte kapry? Asi sa dnes skryli,“ usmieva sa naňho starostka. Nasadili tu aj šťuky, aby regulovali rybiu populáciu. Jednu menšiu šťuku si na úrade už upiekli. Rastú tu lekná, za tŕstím a piesčitými brehmi stúpa svah s kvetinovou lúkou. Túto jar celá zružovela a sčervenala od kukučky lúčnej.
Obďaleč v područí stromov vzniklo priestranstvo, kde sa konečne môže celá komunita stretávať. „Predtým sídlisko nemalo žiadne námestie,“ pokračuje starostka. Do ústrednej časti nového parku s jazierkom investovala mestská časť vyše 420-tisíc eur. Lenže na to, aby všetka tá zelená nádhera s jazierkom fungovala, potrebujú vodu. Veľa vody. Odkiaľ ju majú? Odtiaľ, kde ju môžu zbierať všetci a zadarmo.
Kto prežije?
Voda sa zbiera na strechách dvoch panelákov, odkiaľ smeruje do jazierka. „Tých 20 centimetrov, ktoré sa z jazierka v lete odparia, určite pomáha ochladiť prostredie,“ dodáva starostka. Jazierko nemá žiadne filtre ani pumpy, vodu čistia rastliny. Vôbec nesmrdí. Čím strašili organizátori petície, ktorí brojili proti jazierku. Plašili ľudí komármi a tým, že sa im budú topiť deti.
Jediné, čo sa tu utopilo, je ignorancia. Sídlisko je na kopci. V jazierku sú skryté nádrže, ktoré v čase naozaj silných dažďov, keby sa voda prelievala do kanalizácie, pomáhajú túto vodu spomaľovať. Aby nezahltili kanalizáciu v meste pod sídliskom. „Toto je jedno z opatrení, ktoré by mali pomôcť tým, ktorí žijú pod nami,“ naznačuje Drápalová.
Za 10 rokov tu mestská časť Nový Lískovec preinvestovala dokopy asi 20 miliónov eur. Majitelia tisícky bytov v 26 panelových domoch ušetrili podľa starostky státisíce eur na energiách. No hlavný prínos je v inom. Mení sa optika.
„Spoločnosť Teplárne Brno bola zo zatepľovania spočiatku veľmi mrzutá, pretože jej to akoby kazilo biznis. Ale napokon pochopila, že je v jej záujme, aby sa s teplom hospodárilo úsporne, pretože potom nemusí stavať ďalší zdroj. Má voľnú kapacitu,“ presviedča starostka. No predovšetkým úpravy na panelákoch, do ktorých sa pustila mestská časť, inšpirovali súkromných majiteľov a ľudí v širšom okolí. Niektorí chcú ísť v energetickej efektívnosti ešte ďalej. Navzájom komunikujú, obohacujú sa o skúsenosti a vízie. Tu už klíčia tie „semienka“, o ktorých hovoril pán Kisser.
Krajinná architektka Zuzana Hudeková si v Bruseli odfotila nápis, ktorý ktosi zanechal na stene na ulici. Citát britského prírodovedca Charlesa Darwina. „Nie sú to najsilnejší, ktorí prežijú. Nie sú to ani tí najinteligentnejší. Sú to tí, ktorí sa najlepšie prispôsobia zmene.“