Hovorí sa, že Nový Zéland patrí k najzdravším kútom sveta. Platí to aj počas pandémie?
„Dvojnásobne,“ pritakáva Boba Markovič Baluchová a pokračuje: „Ide o krásnu, zelenú krajinu s čistým ovzduším, unikátnou faunou i flórou, je presne taká, ako sme ju mohli vidieť vo filmových trilógiách Hobbit či Pán prsteňov. S rodinou bývame v centre mesta Auckland. Aj tam je dosť parkov a verejných priestranstiev, ktoré sú udržiavané v čistote, ľudia si tam môžu oddýchnuť, zjesť obed, zorganizovať piknik či zahrať sa s deťmi. Nech sa vyberiete hociktorým smerom, do štvrťhodiny ste pri mori. Počas prvého lockdownu, keď z mesta vymizli autá a na budovách prestali vrčať klimatizácie, sa dokonca do parčíkov okolo bytových komplexov a univerzitných kampusov vrátili vzácne vtáčiky, napríklad holub kereru (Plodožer maorijský) či tui (Medárik kazateľ).“
V týchto dňoch práve odkvitajú neprehliadnuteľné listnaté stromy, zvané pohutukawa. Sú symbolom novozélandských Vianoc a majú významné miesto v maorijskej kultúre. Ich koruny sú v decembri pokryté zhlukmi jasne červených kvetov, ktoré teraz odkvitajú, a tak je piesok na väčšine pláží aj ulíc v mestách východného pobrežia Nového Zélandu premiešaný s kvetmi pohutukawy, sfarbený do červeno-ružova. „To ma vždy očarí, nič podobné som nikdy nikde nevidela,“ nadchýna sa Boba.
Ostrovná izolácia nestačí
Ale ako to vyzerá na Novom Zélande teraz počas pandémie? Novinárka Boba približuje: „Dovedna boli za rok 2020 v krajine zistené ani nie dve tisícky prípadov. Takmer polovica z 25 stratených životov sa vtedy viazala na jeden klaster zariadenia pre seniorov (Rosewood Rest Home). Oslavu Vianoc a letné prázdniny (december až február) sme prežili bez strachu z Covid-19, keďže sme celé týždne boli bez komunitného prenosu.
Lietadlá do krajiny v obmedzenom počte prúdia, zväčša s Novozélanďanmi vracajúcimi sa z USA či Británie. Tí však musia stráviť povinné dva týždne v izolácii v niektorom z hotelov. Tieto počty sa však môžu meniť. Pred týždňom sme mali nulu, dnes sú to dva nové prípady, o týždeň to môže byť zasa inak. Kým o mesiac nedoručia vakcíny a nezačne sa s očkovaním, treba dodržiavať pravidlá a správať sa zodpovedne i obozretne.“
Zaujíma nás, či je prevencia prísna, keďže situácia nie je hrozivá. Testujú? Nosia rúška? „K Aotearoa mnohé krajiny vzhliadajú ako ku vzoru v manažovaní pandémie. Pochopiteľne, istú rolu tu hrá i relatívna ostrovná izolácia, no dôležitá bola príprava na príchod koronavírusu hneď začiatkom roka 2020. Vláda sa nikdy nesnažila zľahčovať hrozbu nákazy, ani hľadať za každú cenu vinníkov. Miesto toho nastavila ako hlavné strategické priority život a zdravie. Odstrašujúce prípady z Európy a USA denne pripomínajú, aké dôležité je udržať disciplínu.
Ako jedna z mála krajín sa Nový Zéland pokúsil o zamedzenie šírenia v komunitách formou tvrdého lockdownu od konca marca až do polky mája. Čo sa podarilo na celých sto dní – až do znovuobjavenia nákazy v polovici augusta. To viedlo k sprísneným opatreniam na Severnom i Južnom ostrove Nového Zélandu, a k opätovnému lockdownu v Aucklande až do konca septembra. Uzavretiami hraníc (prísna kontrola letísk a prístavov) a obmedzením pohybu osôb sa predišlo mnohým úmrtiam na ochorenie Covid-19. Zároveň sa dodnes vyžaduje nosenie rúšok v mestskej doprave a používanie mobilnej aplikácie na trasovanie nášho pohybu – cez jednoduché skenovanie QR kódu pri vstupe do akejkoľvek budovy (škôlky, supermarketu, benzínky, kaviarne, banky či pošty).“
V takých podmienkach je zrejme aj nálada na Novom Zélande pokojná. Dôverujú domáci ľudia odborníkom a vedcom? „Bezvýhradne. Dokonca sa do všeobecného povedomia verejnosti dostali nové tváre z oblasti vedy, výskumu a popularizácie vedy. Hviezdou každodenných tlačoviek je už takmer rok popri premiérke Jacinde Ardernovej aj Dr. Ashley Bloomfield, riadiaci pracovník pre oblasť zdravia.
V médiách sa často objavuje aj Dr. Siouxsie Wilesová, mikrobiologička, ktorej je vždy rozumieť, keď hovorí o svojom výskume či infekčných chorobách. Sú prizývaní do TV debát, aby obyvateľstvu vysvetlili, ako sa vírus šíri a čo treba urobiť preto, aby naň masovo nezomierali ľudia. Aj vďaka dôvere k vedeckým osobnostiam bola v období okolo lockdownov otestovaná pätina obyvateľstva, pričom výrazne zastúpené a spolupracujúce boli maorijské a pacifické komunity.“
Pestrá škôlka funguje
Zaujíma nás, ako sa Boba dostala na čarovný ostrov v Tichom oceáne a ako tam s rodinou žije. „S manželom sme vždy snívali o živote na Islande alebo na Novom Zélande. Keď však muž dostal pracovnú ponuku z aucklandskej firmy Serato, vyvíjajúcej hudobný softvér, bolo rozhodnuté. Ja som už dvadsať rokov pre svoju prácu a štúdiá doslovná nomádka a migrantka, nemala som teda problém s odchodom. Svoju novinársku, výskumnú aj pedagogickú činnosť môžem vykonávať z domu na diaľku, čo sa veľmi nezmenilo ani počas pandémie, preto mi presun 18 000 km smerom do Oceánie neprekážal.
Naším druhým domovom je teda už päť rokov prístavné mesto Auckland. Práve tu sme sa rozhodli priviesť na svet a vychovávať aj našu dcérku Tove Tui. Teraz má tri roky a je tu mimoriadne spokojná, hoci ešte nikdy nevidela sneh. Jediné, čo jej ku šťastiu chýba, sú jej staré mamy, tety, sesternice a bratranci zo Slovenska.“
Foto: Palo Markovič
Mať trojročnú dcérku v čase pandémie a pracovať z domu je komplikované. Ako to ide na Novom Zélande? Chodí Tove Tui do škôlky? Ako tam funguje predškolské vzdelávanie? Škôlka je podľa Boby na Novom Zélande vcelku drahá záležitosť:
„Je len čiastočne dotovaná štátnou podporou, preto finančne zaťažuje rodičov. Týždenný pobyt dieťaťa v predškolskom zariadení vyjde, s podporou, na 250 dolárov. Môj mesačný slovenský plat by teda akurát tak pokryl dcérinu návštevu škôlky. Trávi tam teda iba pár dní v týždni, aby sa pohrala s deťmi, nadobudla potrebné návyky a hovorila po anglicky. Detské centrum patrí k Aucklandskej univerzite a na 20–30 detí je tu šesť kvalifikovaných učiteliek. Teraz však je pre pandémiu kapacita naplnená iba do polovice.“
Obyvateľstvo Nového Zélandu je pestré – je to tak aj v škôlke? „Keďže osadenstvo škôlky pozostáva z detí študujúcich a vyučujúcich na univerzite, ide o rozmanitú, multikultúrnu zostavu, z ktorej môže moja dcéra veľa načerpať. Nedávno spolu oslavovali Deň nezávislosti Srí Lanky, teraz vyzdobujú priestory na oslavu Nového čínskeho roka… Naša Tove Tui tam má najlepšieho kamaráta Sherifa, ktorého otec je Tunisan a mama Indonézanka, pričom chlapček už teraz hovorí piatimi jazykmi. Na základnej škole ešte neskôr priberie maorijčinu. Hovorí sa, že koľkými jazykmi hovoríš, toľkokrát si človekom. V tomto trojročnému kamošovi svojej dcéry vcelku závidím.“
Vyznieva to pozitívne, ale predsa, nestráca Boba občas nervy? Práca z domu je náročná, nieto ešte v cudzine…
„Bratia sa manžela neustále pýtali, prečo si musel prácu nájsť na druhom konci sveta a či sa to nedalo zvládnuť aj na diaľku. Veď pre programátorov, navrhujúcich virtuálne hudobné nástroje a softvér pre DJov a hudobníkov, by to nemal byť problém. Do začiatku pandémie sa zdalo, že tímy musia pracovať fyzicky prítomné na jednom mieste a komunikovať tvárou v tvár.
Koncom marca sa však všetky firmy na povel vlády zo dňa na deň presunuli do on-line režimu a fungovalo to bez problémov. Ja pracujem pre slovenskú Platformu rozvojových organizácií – Ambrelu – na diaľku už pár rokov, u mňa nešlo o novú situáciu. Práca z domu sa stala v mnohých organizáciách samozrejmosťou a možným riešením do budúcnosti. Ak však majú dospelí okrem svojho povolania na starosti aj výchovu a vzdelávanie detí v jednej domácnosti, je často ťažké nájsť rovnováhu a nič nezanedbávať. Naša Tove Tui ešte nie je školopovinná, ale zmanažovať jej deň počas prvého lockdownu (popri vlastnej práci za počítačom) bolo vcelku náročné. A musíme sa priznať, že občas sme si pomohli aj tabletom, hoci sme sa zaprisahávali, že ho dcére nedáme tak skoro do rúk. Koronakríza však mnohé návyky i predsavzatia zmenila.“
Následky v turizme i umení
Veru, kríza mnohé zmenila. Aj rekreačné cestovanie. Nový Zéland bol častým cieľom dovolenkárov. Ako to je teraz?
„Turistický priemysel sa každoročne spolieha na veľké množstvo cudzincov, ktorým od marca 2020 nie je umožnený vstup do krajiny. Výnimkou sú iba občania Nového Zélandu a ľudia s udeleným trvalým pobytom. Zaniklo teda veľké množstvo malých rodinných podnikov, turistických atrakcií, požičovní, reštaurácií a tradične plné hostely nemajú už takmer rok koho ubytovávať.
V krajine je pár tisíc turistov, ktorí vlani nepožiadali o repatriáciu domov a rozhodli sa prežiť pandémiu v jednej z najbezpečnejších turistických destinácií. Slováci a Česi, ktorí sem prišli na rok pracovať v odvetví hotelierstva či zbierania sezónneho ovocia cez program Work and Travel, sú mimoriadne spokojní, lebo práce na farmách je dosť a víza majú predĺžené o dvojnásobok."
Boba ďalej popisuje, ako sa domáci pohybujú v karavanoch po svojej krajine a podporujú tak miestny turizmus návštevou zálivov s nádhernými plážami, horských oblastí, termálnych kúpeľov, prírodných rezervácií a parkov. U nás v pandémii trpí najmä oblasť umenia a kultúry. Vedia si na Novom Zélande poradiť lepšie? Ako pomáha umelcom štát?
„Vláda vyčlenila hneď po prepuknutí pandémie obrovský balík peňazí na podporu malých podnikov a ľudí, ktorí sa živia umením, kultúrou a sú najviac ohrození. Na záchranu niektorých malých hudobných klubov na známej ulici Karangahape road to však nestačilo. Keď máte takmer rok prenajímaný priestor zatvorený, jeho prevádzkovanie je naozaj neudržateľné. Vlani sa nekonali žiadne veľké podujatia pod šírym nebom, kde sa zvyčajne premlelo veľké množstvo ľudí a ťažšie by sa zisťoval ich pohyb. V decembri sa začali na bilboardoch objavovať pozvánky na tohtoročné koncerty a festivaly, ale eventové agentúry sú veľmi obozretné.
Malé filmové štúdiá, galérie súčasného umenia a alternatívne divadlá sa dostávajú do normálu, tvorivé skupiny aj jednotlivci dostali cez rôzne motivačné štipendiá a rezidenčné pobyty šancu na vytvorenie nových diel. Najviac trpia multiplexy, ktoré už asi neprilákajú do kinosál ľudí, ktorí si počas ‘lockdownov‘ zvykli na streamovacie služby ako Netflix či Disney+.“
Zdá sa, že Bobina rodina je na Novom Zélande v pohode. Ako sa im to darí? „Sme zomknutá trojica, odkázaná sama na seba. Pri vypätých situáciách sa snažíme napočítať do desať, problém riešiť čo najviac pokojne. Vedela som, čo všetko ma v roku 2020 čaká – popri výchove dcéry, práci pre slovenskú mimovládku ma naháňalo najmä dokončenie môjho výskumu a dopísanie druhej dizertačnej práce. Tušila som, že pandémia mi to môže všetko narušiť. Preto som vopred manžela inštruovala, aby bol pripravený na moje prípadné zmeny nálad a občasné nerváky. To isté som mu vravela aj počas tehotenstva. Nakoniec sa nič desivé neudialo.
Moje pocity a zážitky z každého dňa v lockdowne som spisovala do Korona-denníkov zo Stredozeme. Nimi som informovala rodinu a blízkych na Slovensku o tom, ako zvládame koronakrízu na Novom Zélande, aké opatrenia a riešenia ponúka tunajšia vláda, v čom sa líši či približuje Auckland Bratislave. Nerada by som preháňala vysmiatymi fotkami zo slnkom zaliatej pláže, lebo hoci si počas letných prázdnin Tovinka bezstarostne užíva stavanie piesočných hradov pri mori, vieme, aká situácia panuje na Slovensku. Nemyslím si, že by našim známym pričasté provokačné fotky z dolnej pologule pomohli prekonať frustráciu z pandémie a úprimne mohli robiť radosť. Nechcela som však publikum strašiť, skôr povzbudiť a naznačiť, že to spoločne prekonáme.“