Na doskách slávneho Teatra Animacji a z úst takého váženého človeka to bola mimoriadna pocta. A svoj podiel na nej má určite aj režisérka Michaela Domeová Homolová, ktorá tu pôsobí už viac ako 15 rokov. Medzi jej najnovšie a aj najoceňovanejšie počiny patrí hra pre dvojročné deti. Českí divadelní kritici ju nominovali na inscenáciu roka bok po boku s činohernými dielami.
Posúvať vekovú hranicu k úplne maličkým deťom, ktoré ešte nezačali chodiť do škôlky, je zaujímavý trend aj divadiel v Maďarsku, vo Francúzsku. Prečo sa to deje?
Je to predovšetkým preto, že mnohí rodiča sa chcú svojim deťom venovať od najútlejšieho veku a majú potrebu ich vzdelávať a rozširovať im fantazijné myslenie. Pestovať vzťah k umeleckému prejavu už odmalička. Týka sa to ľudí, ktorí sa deťom skutočne venujú aj po intelektuálnej stránke, nielen tej základnej, čiže dať im najesť, obliecť ich… Nuž a takýchto aktivít pre najmenšie deti je veľmi málo. Sama som to zistila, keď som bola s dcérou na materskej. Keď mala jeden rok, spievala som jej piesne, čítala knižky, snažila som sa ju motivovať a myslím si, že som vôbec nebola jediná.
Čiže je to reakcia na potreby rodičov?
Je to prirodzený vývoj spoločnosti. Rodičia dnes hľadajú pre deti čo najpestrejšie podnety. Už im nestačí len to, že sa hrajú vonku, stretávajú sa s inými deťmi, ale majú snahu pre ne vymýšľať niečo nové.
V Naivním divadle Liberec ste sa podujali na prvú takúto hru pre dvojročných. O beránkovi, který spadl z nebe. A hneď ste získali nomináciu na Cenu divadelnej kritiky vedľa Maryše a inscenácie Velvet Havel. Nakoniec z toho bolo tretie miesto. Aký je to pocit?
Veľmi nás teší, že si našu prácu všíma aj odborná divadelná obec. No zároveň je to kuriózne – keď takáto detská inscenácia až natoľko oslovila divadelných kritikov, že nás zaradili medzi činoherné inscenácie. Je to potešujúce, ale aj zábavné.
Väčšina vašich doterajších hier bola pre deti od troch rokov. Čo rozhodlo, že to skúsite aj s mladšími?
Všimli sme si trendy, ktoré existujú v zahraničí. Naivní divadlo organizuje medzinárodný festival Mateřinka, ktorý sa zameriava na profesionálne bábkové divadlá s inscenáciami pre deti predškolského veku a predvlani sme mali jednu celú sekciu, kde sa prezentovali hry pre tie najmenšie deti. Vo svete sa dokonca robia inscenácie pre deti od nula rokov! Oslovilo nás to. S dramaturgom Vítom Peřinom sme si povedali, že by sme niečo podobné skúsili aj my. Boli sme zvedaví, či vôbec dokážeme vstúpiť do takýchto vôd. Nemali sme s tým vôbec žiadne skúsenosti.
Kde sa vlastne vzal prvý impulz k príbehu o barančekovi, ktorý spadol z neba?
Základnú inšpiráciu sme čerpali z obrázkovej knižky nemeckého autora Freda Rodriana, ktorú nám priniesol scénograf Robert Smolík. Rozpráva o oblačnom barančekovi, ktorý stretne dievčatko a spoločne hľadajú cestu, ako by sa mohol vrátiť na oblohu. Tento námet sa nám zapáčil, akurát sme si už sami vymysleli jednotlivé situácie a postavy.
Režírovať hru pre deti, ktoré ešte nevedia poriadne rozprávať, a nevzdať sa pritom umeleckých ambícií, to sú dosť tesné mantinely. Ale asi to bola pre vás veľká tvorivá výzva?
Zhodli sme sa na tom, že ak chceme deti zaujať, v hre musí byť minimum slov alebo skoro žiadne. Pretože také malé deti ešte nie sú schopné vnímať verbálnu informáciu. Museli sme sa zamerať na pocity, vnemy a na vytvorenie atmosféry. Žiadna z mikrosituácií pritom nesmie trvať dlho. Pozornosť je veľmi limitovaná.
Táto hra si zrejme vyžadovala aj čosi viac ako skúsenosti a poznatky bábkoherca a režiséra…
Mňa to priviedlo k štúdiu psychologického vývoja detí. Naučila som sa veľa zaujímavých vecí o tom, ako sa vyvíja ľudský mozog, čoho je schopný v jednotlivých fázach života. Napríklad až v dvoch rokoch dokážu deti pochopiť, že môže existovať aj vec, ktorú nevidia. Pre mladšie existuje iba to, čo vidia. Ak to pred nimi schováme, tak to prestane pre ne existovať… Veľa sme sa rozprávali s kolegami hercami, ktorí majú tiež deti. Pýtali sme sa, čo ich baví, čo dokáže upútať ich pozornosť, čoho sa, naopak, môžu báť. Toto všetko sme skladali dohromady, až sme sa v rámci prípravy sami stávali deťmi.
A skúšky?
Aj tie boli veľmi netradičné. Veď nebol daný jasný text, scenár. Boli dané iba postavy, základná dejová línia a poradie jednotlivých situácií. A to, čo sa konkrétne deje, vzniklo až priamo v priebehu skúšania.
A predsa sa dajú hranice ešte posunúť. V januári tohto roka uviedlo v Báčskom Petrovci hosťujúce Detské divadlo zo Subotice hru Farebná rozprávka, ktorá je dokonca pre bábätká. Skúsite aj vy ísť ešte ďalej?
Zatiaľ išlo len o pokus. Určite to nie je náš cieľ. Ale v každom prípade to bolo príjemné stretnutie s takýmto druhom inscenácie. Ak dozrie čas, možno vznikne opäť niečo podobné. V najbližšom pláne to však nemáme.
Hra s minimom slov je obrovská výhoda, ak ju chce človek uviesť v zahraničí. Beránek sa ocitol v januári 2015 v New Yorku. Kto tam vlastne tvoril publikum a ako ho prijali?
Účinkovali sme na veľtrhu scénických umení APAP a na predstavenie prišli dospelí agenti, manažéri a rodičia s deťmi. Prišlo veľa Čechov, ktorí žijú v Amerike, boli tam však aj čisto americké deti. A s pochopením nemal nikto problém. Máme pripravenú anglickú aj francúzsku verziu. A čakajú nás ďalšie festivaly – v Estónsku, Izraeli, Dánsku… Vraveli sme si, že ak to má byť prístupné, tak aspoň kľúčové slová by mali byť v jazyku danej krajiny. Baránok. Nebo. Tých slov je tam naozaj málo, dali by sa spočítať na rukách. Je to podobný princíp ako v rozprávkach o krtkovi. Aj ten hovorí iba jednoslovné alebo dvojslovné vety, ktoré používajú deti v tomto veku. Poď sem. Neboj sa. Pozri sa. Vidíš. To všetko sú ľahké pokyny, ktoré dáva dievčatko barančekovi a ono je vlastne jediné, ktoré v celej hre rozpráva.
Je tam však ešte pán principál, ktorý je pre mnohých možno najvtipnejší, pretože hovorí takou skomolenou taliančinou. Pomáhal vám s tým nejaký Talian?
Nie. Tú postavu hrá môj manžel Filip Homola. Máme veľmi radi Taliansko, často tam cestujeme, pochytili sme základné slovíčka. Nuž a on z týchto slovíčok vychádzal. Sú to v podstate potaliančené české slová. Na ruže povie rozáto, na pušku puškáto. Teraz sme inscenáciu hrali v Poľsku, videli ju Taliani a veľmi sa na tom zabávali.
Uvažovali ste aj nad tým, že by ste spravili túto hru úplne bez slov?
Dlho sme hľadali jazyk, ktorým budeme hovoriť, a jedna z možností bola, že sa nebude hovoriť vôbec. Alebo sa budú používať iba zvuky. Alebo sa bude používať nejaká úplne vymyslená reč. Nakoniec má každá postava svoj vlastný vyjadrovací prostriedok. Dievčatko používa jednoduché vety v češtine. Principál má svoj špecifický jazyk. Baránok má jedine citoslovce bé, ktorým vyjadruje všetky svoje emócie. A potom je tu ešte postava chlapca, ktorý si len píska.
Toto predstavenie a aj niektoré staršie, napríklad Hrnečku, vař! sú zaujímavé v tom, že herci pracujú s bábkami v priznanom, neiluzívnom vedení. Je to lepšie "bez motúzov”?
Kontakt so živým hercom je pre najmenšie deti veľmi dôležitý. V divadle zhasne svetlo a keby zrazu pred nimi ožili figúrky, tak by sa niektoré deti mohli báť. Alebo by neudržali pozornosť. Ak máme možnosť striedať spôsob komunikácie herca s dieťaťom a prenášať pozornosť na jednotlivé postavy, tak ho to podľa mňa zaujme viac.
Mnohé vaše predstavenia až vyťahujú deti z hľadiska na javisko. A z nejedného dospelého určite vyťahujú otázky, či by aj on doma niečo také improvizované neskúsil. Mali by rodičia hrávať doma častejšie?
Myslím si, že väčšina z nich to prirodzene robí. Je dôležité s deťmi komunikovať, rozprávať sa s nimi. Keď sa napríklad dieťa bojí zaspať, tak mu hračka niečo povie. Alebo mu spríjemní situáciu, keď musí brať lieky. Verím, že rodičia sa tomu venujú. A bábkové divadlo je už len o krôčik ďalej v tom, že to dostane aj umeleckú dimenziu a dieťa má zážitok z prostredia, príbehu.
A vy hrávate s manželom večerné predstavenia dcérke Matylde?
Keď bola malá, tak sme hrávali. Dodnes máme niektoré hračky, ktoré majú svoje mená a ktoré s ňou komunikovali. No teraz už nie, dnes skôr ona hráva s nami. Chodí na literárno-dramatický odbor na základnej umeleckej škole. Recituje, tancuje, hrá na klavíri. A niekedy, keď robíme nejakú menšiu vec pre konkrétnu príležitosť, tak ju zoberieme so sebou. Je to veľmi užitočné, pretože ona si na rozdiel od nás všetko dobre pamätá.
Tiež pokukuje po bábkoherectve?
Stále ju presviedčame, aby sa zaoberala radšej prírodovedou, turistikou alebo históriou… Ale je to ťažké, keďže sa pohybuje v rovnakom prostredí ako my. Uvidíme, kam pôjde ďalej.
Vyštudovali ste v Prahe. Potom ste však spoločne s manželom pôsobili v Babadle v Prešove. Ako ste sa vlastne ocitli v Liberci?
V Babadle bola skvelá atmosféra. Ovzdušie, nadšenie tých ľudí bolo také úžasné, že sme boli ochotní presťahovať sa z Prahy. Dodnes s Babadlom udržiavame priateľské kontakty. V Liberci je špičkové divadlo. A ja som dostala najprv ponuku režírovať u nich dve hry v krátkom čase po sebe. Po nich nám riaditeľ obom ponúkol angažmán.
V jednom dotazníku spred pár rokov som sa dočítal, že váš manžel má rád schátrané stavby, okruhy F1. Vy astrológiu, numerológiu. On miluje "wienerschnitzel mit kartofelsalat”, vy polievku, kašu, fazuľu. A nadôvažok, on počúva Kraftwerk, Eno, Sylvian, Hassel, vy Prokofieva, Šostakoviča, Čajkovského, Dvořáka… Zhodnete sa vy dvaja vôbec niekedy na niečom? Ak teda nerátam obľúbený nápoj Coca-Cola a ešte číslo 3…
(Smiech.) Zhodneme na mnohých iných témach. Tieto nie sú až také podstatné. Máme zhodné základné životné hodnoty a čo je pre dlhodobý vzťah asi to najdôležitejšie, máme rovnaký humor.
V tom istom dotazníku ste sa tiež priznali, že vašou vysnívanou postavou je Zlatovláska. (Tak sa inak volá hra, ktorú ste režírovali v roku 1999, hoci ste v nej nehrali.) Prečo práve ona?
Hrám v bábkovom divadle od šiestich rokov a ešte nikdy som si nevyskúšala postavu žiadnej princeznej. Ako dieťa som mala hrubý hlas, preto som nemohla hrať dievčenské úlohy. Vždy som mohla hrať iba tie… ostatné. A už sa k princeznej asi ani nikdy nedostanem. A vlastne, už by som ani nechcela. Teraz už vnímam inscenáciu ako celok.
Sú bábkoherectvo a režírovanie vaším splneným snom?
Určite. I keď dnes s odstupom času nedokážem posúdiť, či som to chcela aj ako malé dieťa. Ale niekedy ku koncu základnej školy som to už vedela. Mala som šťastie, že som chodila do bábkarského súboru Gong. Vtedy ho viedla Marica Mikulová a všetkých nás nadchla pre bábkové divadlo. Len čo sme sa stali dospelými, tak sme sa do súboru vrátili a spoločne s deťmi každý rok niečo stvoríme.
Michaela Domeová Homolová (1972)
Foto: Archív M. Homolovej
- herečka, režisérka
- Narodila sa v Bratislave, vyštudovala DAMU v Prahe.
- Najprv pôsobila v Babadle Prešov, od roku 1999 je členkou Naivního divadla Liberec.
- Hrala asi v 20 inscenáciách, napríklad Krásný nadhasič aneb Požár Národního divadla, * * * jezírko, Přijel bílý medvídek, Panna z Arku.
- Režírovala hry Písmenková polívka, Hrnečku, vař!, O hrochovi, který se bál očkování (spolu s Markétou Sýkorovou), Proletět duhou.
- Medzi jej najoceňovanejšie režisérske počiny patrí Budulínek, v máji 2014 vyhrala na Medzinárodnom bábkovom festivale v Bielsku-Białej Cenu odbornej poroty za najlepšiu bábkovú inscenáciu pre deti, ocenenia získala na medzinárodných festivaloch v Slovinsku, Maďarsku a tiež na Slovensku (Zlatý gunár na Kremnických gagoch).
- Hra Beránek, který spadl z nebe bola prvým pokusom o inscenáciu pre dvojročné deti, tento rok bola nominovaná na českú prestížnu Cenu divadelných kritikov v kategórii Inscenácia roka, nakoniec obsadila tretie miesto.
- Beránka aj Budulínka odohrali v New Yorku, vďaka čomu získalo Naivní divadlo Liberec ďalšie ponuky na zahraničné hosťovanie.