Spoločnosť rovných možností v nedohľadne alebo Aký kapitalizmus sme to vybudovali?

, 17.11.2018 07:00
Roman Džambazovič, Dzambazovic,
Sociológ Roman Džambazovič skúma rozvrstvenie slovenskej spoločnosti a sociálne nerovnosti. Autor: ,

Je tu opäť výročie novembra 1989. Nik z revolučných tribúnov nevolal vtedy po privatizácii ani po návrate kapitalizmu, zato takmer každý rečnil o "lepšom“ socializme, o sociálne spravodlivejšej spoločnosti. A zhromaždené davy tomu aplaudovali. Sen sa síce nestal skutočnosťou, život ľudí a pomery na Slovensku sa však zmenili od základu. Ako konkrétne, o tom hovoríme s Romanom Džambazovičom (45), sociológom z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, ktorý skúma rozvrstvenie slovenskej spoločnosti a sociálne nerovnosti.

Hneď na úvod jedna osobná otázka: Džambazovič – mali ste medzi predkami Srbov?

Otec pochádza z bývalej Juhoslávie a detstvo a mladosť prežil v Srbsku aj v Chorvátsku. S mojou mamičkou, ktorá pochádza od Komárna, sa zoznámili v Rumunsku. Otcovi tam kotvila loď, mama tam bola ako mládežníčka na zájazde. Vzali sa a zostali žiť na Slovensku.

Spojila ich teda rieka a more. Kde vás zastihol 17. november 1989 a ako si naň spomínate?

Bol som vtedy študentom prvého ročníka na gymnáziu v Komárne, dochádzal som tam z menšej obce, ktorá leží v tom istom okrese. Hlavné spomienky na 17. november: gymnázium, Prior a demonštrácie.

Prečo aj obchodný dom?

Prior sa nachádzal blízko nášho gymnázia. Až do novembrových udalostí sme príliš nesmeli cez prestávky vychádzať z budovy školy. Zmenilo sa to práve po 17. novembri, keď na najvyššom poschodí obchodného domu nainštalovali televíziu. Hneď pri výťahoch stál na stole, ako na piedestáli, sovietsky farebný televízor Rubin, v ktorom neprestajne opakovali zábery z novembrových udalostí v Prahe.

Čo to s vami tínedžermi robilo?

Začali sme sa zúčastňovať demonštrácií v našom meste. Komárno bolo a je národnostne zmiešané a je zaujímavé, že v tých dňoch sa nad hlavami na námestí objavili okrem česko-slovenských zástav aj maďarské trikolóry. Nebol to však prejav separatizmu, ale skôr vyjadrenie akejsi solidarity cez štátne hranice. Tie dni a týždne mi utkveli v pamäti ako neustála revolta proti všetkému, čo nás, mladých ľudí zväzovalo.

Čím a proti čomu ste bojovali?

Aj proti staršej generácii, ako to už s tínedžermi býva. Ja som si napríklad nechal nastreliť náušnice a objavil sa v nich ráno na brannej výchove. Zrazu som nosil retiazky, roztrhané rifle či robotnícke topánky prerobené na „kanady“. Chcel som sa vymedziť voči dospelej generácii a systému.

Ako prežívali revolučné udalosti rodičia?

Otec vtedy pracoval na ropných vežiach v Taliansku. Bol to Západ, nikdy sme za ním s mamou a so sestrou nemohli vycestovať, aby sme tam nebodaj nezostali. Otec však prinášal domov množstvo informácií a vecí, o ktorých sme tu ani nechyrovali. Blízkosť maďarskej hranice taktiež zohrala úlohu. V Maďarsku sa zmeny začali odohrávať skôr, z prenosov maďarskej televízie sa dalo veľa dozvedieť, viac ako z našich médií. Bývali sme hneď vedľa autokempingu, kde si východní Nemci nechávali v lete 1989 svoje trabanty a odchádzali cez Maďarsko na Západ. Vďaka tomu pre ľudí v tejto časti Slovenska možno nebol November až takým veľkým prekvapením ako inde. Aj my 16-roční sme cítili, že sa niečo prevratné deje a možno ešte len udeje.

Nik z revolučných tribúnov v roku 1989 nevolal...
Nik z revolučných tribúnov v roku 1989 nevolal po návrate kapitalizmu. Na snímke Milan Kňažko na námestí SNP v Bratislave. Archívna snímka. Autor: TASR, Ivan Rychlo

Prečo ste si zakrátko nato zvolili ako budúce povolanie sociológiu? Súviselo to s udalosťami v roku 1989?

Súviselo, veď si spomeňte, koľko sociológov bolo na hlavných novembrových tribúnach. Aktívne vtedy písali dejiny, sociológia sa v roku 1989 u nás nesmierne zviditeľnila. Fascinovalo ma, ako sa sociológia díva na svet okolo nás, ako nachádza súvislosti a zákonitosti v tom, čo sa deje, vysvetľuje príčiny a poukazuje na možné dôsledky. Neviete si predstaviť, aký som bol rád, keď ma prijali na Katedru sociológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Mal som možnosť učiť sa od silnej staršej, ako aj mladej generácie sociológov. Viacerí potom prešli do novoutvorenej katedry politológie, do ústavov Slovenskej akadémie vied, politicky sa angažovali alebo do súčasnosti učia ďalšie mladé generácie a sú mojimi kolegami.

Téma vašej diplomovej práce znela "Životné minimum a jeho funkcie“. A svoju dizertačnú prácu ste venovali meniacim sa podobám chudoby na Slovensku. Kedy ste si vybrali toto smerovanie štúdia a vedeckého výskumu a čo vás k tomu viedlo?

V treťom ročníku vysokej školy sme si mali možnosť zvoliť orientáciu ďalšieho štúdia i bádania. Už vtedy som si vybral sociológiu spoločenských problémov a v rámci nich tému sociálnych nerovností. Citlivo som reagoval na sociálnu nespravodlivosť a nemienil som súhlasiť s názorom, že budem obviňovať obete. Napríklad chudobných za ich sociálne postavenie.

Chudoba, sociálne nerovnosti… Po roku 1989 to boli nové zreteľné javy v živote slovenskej spoločnosti – preto vás zaujali?

Chudoba a sociálne nerovnosti existovali aj za socializmu – nemali by sme na to zabúdať – ale neboli také viditeľné. Okrem toho boli vnímané ako čosi, čo bolo už vývojom prekonané, vtedy ich označovali za rezíduá či prežitky kapitalistickej spoločnosti. Obdobie po roku 1989 však znamenalo ruptúru v tomto ohľade, ako keď kosť po úraze vylezie zo svaloviny, tak aj sociálne nerovnosti vyšli zrazu na povrch. No nielen to, nasledoval zrýchlený výskyt rôznych prejavov sociálnych nerovností. Napríklad majetkových, príjmových, priestorových – regionálnych – nerovností, či nerovností v životnom štýle, aby som spomenul iba niektoré aj v súčasnosti najviditeľnejšie.

Mali sme na Slovensku za socializmu zbohatlíkov, ktorí len čakali na politický a majetkový prevrat, lebo už nemali kde investovať?

Maďarský sociológ Iván Szélényi (emigroval na Západ v roku 1975) ukázal fungovanie skrytých stratifikačných pyramíd v socialistickom systéme. Prvá pyramída establishmentu (ľudia napojení na politickú moc) a druhá pyramída šedej ekonomiky (ľudia, ktorí majú prístup a obchodujú s nedostatkovým tovarom a službami), pričom často boli prepojené. Odhaduje sa, že 40 percent všetkých vyplatených miezd zmenilo v šedej ekonomike svojho majiteľa a bolo pritom redistribuovaných len k 5 percentám obyvateľstva.

Chudoba a sociálne nerovnosti existovali aj za...
Chudoba a sociálne nerovnosti existovali aj za socializmu, ale neboli také viditeľné. Autor: Peter Procházka

Máte na mysli napríklad "oravského kráľa“ Babinského a jeho prepojenia na ľudí z vyššej nomenklatúry?

Je to veľmi dobrý príklad. Nešlo iba o často spomínaných vekslákov, ktorí sa pohybovali na hranici zákonnosti, ale o vyšších manažérov z rôznych odvetví výroby a služieb, napojených na predstaviteľov vtedajšej moci. Na jej rôznych stupňoch a úrovniach až po tie najvyššie. Po roku 1989 mnohí z nich zostali pri moci, spravidla už nie politickej, ale ekonomickej a finančnej. Najmä v dôsledku privatizácie bývalých štátnych podnikov sa stávali príslušníkmi vyšších tried s nemalým vplyvom na politické štruktúry. Čiže po revolúcii sa niekdajšie skryté pyramídy zviditeľnili a ešte viac prepojili.

Už za socializmu bolo dôležité mať známosti, už vtedy kvitol klientelizmus a korupcia, bolo treba mať protekciu napríklad pri prijatí dieťaťa na lepšiu školu atď. Ako sa tieto a podobné väzby prejavili po zmene režimu?

Po revolúcii prichádza k transformácii rôznych typov kapitálu. Možno rozlíšiť ekonomický, sociálny a kultúrny kapitál. Pred rokom 1989 bol sociálny kapitál zhmotnený v straníckej knižke. Zmenou režimu mnohí o ňu prišli, ale ich známosti zostali. Veľmi často sa im zachoval aj ekonomický kapitál. Po revolúcii ho využili a znásobili. Bol dôležitý aj pre politickú kariéru, vzrástla dôležitosť vzdelania a kvalita vykonávanej práce, čo možno hodnotiť pozitívne. Ak sa však v našich výskumoch pýtame ľudí, čo je dnes dôležité pre dosiahnutie úspechu, tak často odpovedajú, že okrem usilovnej práce a vysokého vzdelania sú to aj konexie, známosti a pôvod z bohatej rodiny.

Nie je rovnako dôležité narodiť sa v dobrom regióne, žiť, byť na správnom mieste?

Isteže, mnohí chápu, že narodiť sa kdesi v marginalizovanom kúte Slovenska znižuje životné šance v porovnaní s rovesníkmi, ktorí žijú v metropole alebo vo veľkých regionálnych centrách. Je to podobné, ako narodiť sa do bohatej rodiny alebo do chudobnej.

Regionálne nerovnosti sa na Slovensku po roku 1989 prehlbovali a naďalej prehlbujú – medzi mestom a vidiekom, medzi východom a západom sú veľké rozdiely v životných podmienkach.

Áno, ale pozorovať ich aj na lokálnej úrovni, o čom sa už menej píše. V mestách sa zrazu objavili štvrte, kde bežný človek nemá prístup, lebo ide o štvrte bohatých, a tie sú rôznym spôsobom monitorované aj chránené. Na druhej strane sú čoraz viditeľnejšie štvrte chudobných s nevyhovujúcou infraštruktúrou, nezamestnanosťou a kumuláciou ďalších znevýhodnení. Marginalizované rómske komunity a segregované osady sú toho jasným príkladom.

Archívna snímka.
Archívna snímka. Autor: SITA, Ján Lörincz

Na Slovensku odjakživa platilo, že chudoba cti netratí. Akoby nebolo sa za čo hanbiť, čo tajiť. S bohatstvom to bolo opačne, a aj tí, čo zbohatli po roku 1989, sa svojimi majetkami radšej nevystatovali. Ešte to platí?

Už nie tak ako kedysi. Bohatí sa už za svoje bohatstvo tak nehanbia, ani sa oň tak neboja a ukazujú ho svetu. Už sa nemusia báť otázok, kde to bohatstvo získali. Bohatstvo, majetok, spotrebný tovar, oblečenie, životný štýl, to všetko sa stáva statusovým symbolom, znakom spoločenskej prestíže. Je to niečo, čím sa nielen možno, ale aj treba prezentovať. Je to symbol aj pre ostatných ľudí – vedia človeka na základe toho identifikovať ako bohatého, majetného, z horných vrstiev.

Mnohí sa však ešte držia v úzadí, nechcú vyvolať závisť a možno i nenávisť. Dá sa to poznať aj podľa toho, ako ťažko sa u nás zostavujú rebríčky najbohatších ľudí…

Aj v zahraničí existujú dvojaké elity – skrytá a pomocná. Kým skrytá je vlastne neviditeľná a ide o „staré“ bohaté rodiny, tak pomocná – topmanažéri veľkých podnikov, bohatí podnikatelia, ktorí si bohatstvo „vybojovali“ vlastnou prácou, sú viditeľní. Ale najviditeľnejší sú ľudia na druhej strane pomyselného rebríčka: ľudia žijúci na ulici, bez domova…

Hovoríte, že nerovnosti sa po roku 1989 zväčšovali. Platí to aj o chudobe a bohatstve?

Funguje tu efekt svätého Matúša, známy výrok z Evanjelia: "Každému, kto má, bude pridané, ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má.“ Nožnice týchto nerovností sa výrazne otvárajú.

Na jednej strane tu máme chudobných, na druhej bohatých. A čo stred?

Naše údaje ukazujú, že na Slovensku najrýchlejšie rastie stredná trieda. Respondenti z našich výskumov to tak často nevnímajú, keď sa ich pýtame na názor, vidia len obrovskú mieru chudoby a úzku vrstvu najbohatších. Stredné postavenie je totiž dosť neisté, stačí aby živiteľ rodiny alebo jeden zo živiteľov ochorel, aby sa narodilo ďalšie dieťa, a ste blízko k zostupu do nižšej triedy. Ale vcelku nadobúda rozvrstvenie našej spoločnosti v poslednom období podobu jablka. (Stred sa rozšíril, vrch a spodok zúžil.) Čím sa zásadne líši od pyramidálneho rozvrstvenia, ktoré nadobudlo v priebehu 90. rokov až do prvej dekády 21. storočia. Začína sa tvarovo podobať rozvrstveniam spoločnosti západoeurópskych štátov.

Možno to hodnotiť ako úspech uplynulého vývoja?

Z dlhodobého hľadiska určite áno, uvedené zmeny svedčia o výraznej modernizácii a o reštarte sociálnej štruktúry na Slovensku. Porovnávali sme údaje za vyše 100 rokov, od sčítania v roku 1910, čiže od Rakúsko-Uhorska. V dolných dvoch vrstvách šesťstupňovej škály sociálneho postavenia sa vtedy nachádzalo 85 percent obyvateľstva, žijúceho na území dnešného Slovenska. Podstatne sa to nezmenilo ani po začlenení Slovenska do ČSR, v jeho sociálnej skladbe početne dominovala naďalej vrstva nízko kvalifikovaných robotníkov.

V období socializmu sa to zmenilo. Ako?

Aj v predvečer novembrových udalostí, v roku 1988, to bola robotnícka trieda, ktorá bola najviac zastúpená (54 percent). Vyššiu triedu predstavovali vysokoškolsky a stredoškolsky vzdelaní odborníci, štátni úradníci, manažéri firiem a organizácií. Týchto "bielych golierov“ bolo v sociálnej štruktúre takmer 25 percent. Spolu s rutinne nemanuálne pracujúcimi tvorili približne 40-percentný podiel z ekonomicky aktívnych osôb. Minimálne zastúpení boli samostatne zárobkovo činní a súkromne hospodáriaci roľníci. O drobných podnikateľoch a živnostníkoch nemohlo byť vtedy ani reči.

Ústrednou postavou spoločenského rozvrstvenia v socializme bol teda robotník, robotnícka trieda predstavovala hlavnú oporu vtedajšieho režimu. Teraz je to kto?

Zamestnávateľ, zamestnanec, samostatne zárobkovo činná osoba. Na jednej strane ekonomické elity, zamestnávatelia s veľkým počtom zamestnancov, na strane druhej – malí podnikatelia, ktorí majú často len rodinné firmy alebo jedného-dvoch zamestnancov.

Čo živnostníci?

Aj oni, s nimi je to však zložitejšie. Veď môžete pracovať v obchodnom reťazci pri pokladnici alebo vo fabrike pri páse, a zamestnávateľ vám tam nanúti živnosť. To sú takpovediac „nedobrovoľní živnostníci“.

Reštrukturalizácia slovenskej ekonomiky v 90. rokoch priviedla k poklesu podielu robotníckych kategórií v sociálnej štruktúre z 54 na 31 percent. Súvisí to aj s prudkým rozvojom obchodu a služieb?

Určite, a je to globálny trend. Dnes sa vo svete dokonca hovorí o formovaní dvoch tried: o triede tzv. obsluhujúcich a triede obsluhovaných. Súčasný kapitalizmus umožňuje "kúpiť si“ kvalitný čas. Ak sa nechcete venovať takým rutinným činnostiam, ako je napríklad práca v domácnosti, tak si na to najímate ľudí. Nechcete strácať čas nakupovaním, kosením trávnika, starostlivosťou o dieťa, tak si najmete niekoho, kto vám s tým pomôže alebo to spraví za vás.

Na Západe vykonávajú podobné práce imigranti, na Slovensku ich nechceme, kto nás teda bude obsluhovať?

Aj na Slovensku už máme "panie v domácnosti“. Sociologické analýzy ukazujú, že sa starajú najmä o upratovanie bytov, opateru detí a preberajú často aj starostlivosť o seniorov. Pre Slovensko je však typické, že sú to Slovenky a ženy strednej či nižšej strednej triedy. Nezriedka tej, ktorú obsluhujú.

Ilustračné foto.
Ilustračné foto. Autor: Ivan Majerský, Pravda

Zistenia vášho výskumu zrejme svedčia o tom, že na Slovensku nežijeme v spoločnosti rovnakých možností?

To je, myslím si, jeden z najdôležitejších výsledkov bádania podporeného Agentúrou pre výskum a vývoj (APVV), ktorý náš tím pod vedením profesora Jána Sopóciho nedávno uskutočnil. Vyplynulo z neho, že sociálno-ekonomické, alebo ak chcete triedne postavenie našinca je aj v súčasnosti jedným zo základných zdrojov sociálnych nerovností.

Ktoré skupiny ekonomicky aktívneho obyvateľstva sa dnes nachádzajú na najnižších priečkach pomyselného spoločenského rebríčka?

Ide o ekonomicky aktívne obyvateľstvo a z nich sú to nízko kvalifikovaní a poľnohospodárski robotníci, ktorí sa tam aj sami zaraďujú. Objektívnejším meradlom odstupov medzi jednotlivými kategóriami sociálneho rozvrstvenia sú však rozdiely v príjmoch. Počítané v čistom mesačnom príjme sú spomínané dve kategórie robotníkov na tom najhoršie.

A kto najlepšie? Socialistická spoločnosť sa vyznačovala rovnostárstvom a nivelizáciou príjmov, dnes v ich úrovni pozorovať značnú diferenciáciu.

Najväčšie rozdiely sú medzi samostatne ekonomicky aktívnymi a ostatnými kategóriami. „Odskakujú“ od priemeru aj vyšší manažéri a odborníci, ktorí tvoria vrchol sociálneho rozvrstvenia. Veľký vplyv na výšku príjmov má aj rodové zaradenie, ženy sú na tom v odmeňovaní horšie, aj keď vykonávajú rovnakú prácu ako muži. Pričom rozdiely sú najvyššie práve vo vyšších triedach.

O triednom postavení človeka, jeho triednej príslušnosti sa po roku 1989 prestalo hovoriť i písať. Čo si pod týmto pojmom máme predstaviť?

Ide o zaradenie, ktoré vychádza z postavenia jedinca na trhu práce. Určité zhluky pozícií na trhu práce vieme identifikovať ako triedy, ktoré majú spoločné určité charakteristiky a vlastnosti. Ukazuje sa, že tieto sociálne triedy majú podobný prístup k určitým zdrojom a musia čeliť podobným obmedzeniam. To, v akej ste spoločenskej triede, do akej sa narodíte, následne predurčuje vašu životnú dráhu. Stačí si odpovedať na otázku, z akej sociálnej triedy sa dieťa dostane na nejakú prestížnu strednú či vysokú školu s väčšou pravdepodobnosťou? Triedne zaradenie predurčuje dokonca aj to, s kým mate šancu uzavrieť partnerstvo na „sobášnom trhu“ a či vôbec tam nájdete vhodného partnera. Ukazuje sa, že platí efekt tzv. triednej homogenity, čiže zhodnosti či podobnosti. Jednoducho, hľadáte budúceho partnera s podobným kultúrnym a ekonomickým kapitálom. Niektoré triedy sa „uzatvárajú“ aj takýmto spôsobom.

17. november. Archívna snímka.
17. november. Archívna snímka. Autor: SITA, Ľudovít Vaniher

Čiže je predčasné hovoriť o stieraní triednych rozdielov?

Samozrejme, a už vonkoncom nemožno hovoriť o "smrti tried“ a tvrdiť, že naše životné šance formujú len individuálne náležitosti. Zaradenie do určitej sociálnej triedy, dosiahnutie určitého sociálno-ekonomického postavenia predurčuje, aké máte možnosti a bariéry.

Na druhej strane váš výskum ukázal, že existuje značný pohyb medzi jednotlivými triedami a skupinami.

Áno, a svedčí to o určitej miere otvorenosti slovenskej spoločnosti. Už po zlomovom roku 1989 bolo možné pozorovať výrazný pohyb celých kategórií ľudí po sociálnej vertikále. Na Slovensku prebehli také štrukturálne zmeny, ktoré umožnili triedny vzostup výraznej časti populácie. S rastom nezamestnanosti v 90. rokoch sa znižovalo sociálno-ekonomické postavenie mnohým robotníkom a nízkokvalifikovaným skupinám, ktorí ňou boli najviac ohrození. Zároveň sa otvárali možnosti pre podnikavých ľudí, vznikali pozície samostatne zárobkovo činných, drobných podnikateľov, živnostníkov. Vďaka niekdajším konexiám aj množstvo porazených v politickom prevrate obsadilo vyššie pozície na trhu práce. Privatizácia umožnila značnému počtu ľudí prísť k veľkým majetkom a obsadiť najvyššie spoločenské priečky. Ale výrazný sociálny vzostup zaznamenali predovšetkým mladí a vzdelaní ľudia.

Máte aj presnejšie údaje?

Merali sme medzigeneračnú sociálnu mobilitu u mužov a zistili sme, že až 44 percent osôb si triednu pozíciu v porovnaní s ich otcami zlepšilo, zatiaľ čo zostup do nižšej triedy sme zaznamenali u 22 percent osôb. Zaujímavé je, že až 70 percent vzostupov malo podobu "skokovitej, dlhej mobility“, čiže z triedy pôvodu nie do vyššej susednej, ale až do ďalšej triedy. Výnimku tvoria najnižšie a najvyššie triedy, ktoré sú v súčasnosti už pomerne uzatvorené.

Dá sa hovoriť o slovenskom sne (na spôsob známeho amerického sna) dostať sa z najnižšej triedy do najvyššej? Poznáte to – chlapec z ulice alebo odľahlej osady to dotiahne až na vrchol spoločenskej pyramídy v hlavnom meste, vyšvihne sa medzi spoločenskú smotánku…

Ale áno, hoci dnes sú už na niečo také menšie šance, ako bývali v 90. rokoch, keď vďaka majetkovému prevratu a vytvoreniu nových rozhodovacích pozícií v mladom štáte, samostatnom Slovensku to nebolo až také nemožné.

Preskakovať priečky na spoločenskom rebríčku, a vôbec prebíjať sa vyššie, už dnes nejde bez investícií do vzdelania. Zistili ste aj v tomto ohľade významnejšie triedne rozdiely?

Žiaľ áno, a výrazné. Vyššie triedy investujú viac do vzdelania ako najnižšia trieda. Nejde len o finančné prostriedky, ale aj o čas a energiu. Ľudia s horším sociálno-ekonomickým postavením nielenže "na to“ často nemajú, ale v mnohých prípadoch ani nevnímajú dôležitosť spomínaných investícií alebo tomu neveria.

Lebo sú plne zamestnaní tým, ako vôbec prežiť?

Aj to, často si však ani neuvedomujú a neveria, že vzdelanie pomôže ich potomkovi dostať sa vyššie a ďalej. V rámci projektu VEGA chceme detailnejšie skúmať vzdelanostné nerovnosti. Slovensko je napríklad krajinou s výrazným vplyvom sociálno-ekonomického postavenia na dosahované školské výsledky žiakov. Nastavenie školského systému zatiaľ znižovaniu nerovností nenapomáha, skôr naopak. Triedne rozdiely sa prejavujú už pri výbere škôl. Existujú dve hlavné stratégie. Príslušníci vyšších tried skutočne nemusia zvažovať, čo to bude stáť, a dieťa nemá bariéry pri výbere školy. Na druhej strane rodičia z nižších spoločenských tried musia rozmýšľať aj takto: načo mu bude vysoká škola, bude to veľa stáť, možno ju ani neskončí alebo si nenájde prácu po jej skončení, nech sa radšej vyučí a zarába a živí sa čím skôr sám. Dáme mu do vienka dobré remeslo. Na otázku, čo robia, aby si zlepšili životnú úroveň, príslušníci vyšších tried odpovedali, že viac investujú do vzdelania, učia sa cudzie jazyky, snažia sa podnikať, budujú si užitočné známosti a kontakty. Na druhej strane najnižšia trieda sa od strednej a vyššej odlišuje tým, že ide ochotnejšie za prácou do zahraničia. Často je to však ekonomická nevyhnutnosť a vynútenie.

Skúsenosti z obdobia po roku 1989 učia, že práve nedostatočná kvalifikácia a nízke vzdelanie znamenajú vylúčenie z trhu práce a dlhodobú nezamestnanosť.

Samozrejme, nezamestnanosť a jej dlhodobá forma je veľkým sociálnym rizikom pre tých, ktorí ju zažívajú. Ale máme tu aj "vylúčenie na trhu práce“. Ide o sociálny jav, keď ľudia pracujú za veľmi nízku mzdu, ostatné im dáva majiteľ firmy "do vrecka“, aby z toho nemusel odvádzať do zdravotného a sociálneho poistenia. Ide o neisté zamestnania a narastajú nerovnosti medzi ľuďmi s istým a neistým zamestnaním. Neistota v zamestnaní znamená, že sa práca „prekarizuje“. Pojmom "prekariát“ označuje sociológia novú sociálnu kategóriu ľudí, ktorí na trhu práce zastávajú nestabilné pracovné miesta s nízkymi zárobkami a rôznymi obmedzeniami, bez perspektívy rastu. Narastá pocit odcudzenia a oslabuje sa zmysluplnosť práce.

Ak prišiel živiteľ rodiny o prácu a ak zlyhala aj sociálna sieť štátu, vždy tu ešte bola tretia opora – rodina, starí rodičia, ďalší príbuzní. To už neplatí?

Celkom nie. Stále častejšie môžu zlyhať všetky tri spomínané piliere. Prejavuje sa to oslabovaním sociálneho štátu, zlyhávaním trhu práce a v uplynulom období nastali výrazné zmeny aj v rodinnom správaní. Rodina ako tretí pilier istoty je stále krehkejšia. Je to ešte stále ona, na ktorú sa obraciame o pomoc a aj ju od nej očakávame. Na druhej strane, pomerne vysoké miery rozvodovosti a nárast jednorodičovských rodín znamenajú vyššie riziko chudoby a ohrozenia rodín a najmä v nich žijúcich detí. A veľmi zjednodušene – zvyšujúca sa bezdetnosť či nižší počet detí znamená nutnosť zamyslieť sa nad otázkami, kto sa o mňa v starobe postará a kto na naše dôchodky zarobí. Je to veľká výzva pre tvorcov sociálnej politiky a politikov vôbec.

Skúmali ste aj spôsob života jednotlivých sociálnych tried? Dá sa povedať, že vyššie triedy žijú u nás iným životným štýlom, kultúrnejšie a zdravšie ako nižšie, lebo jednoducho na to majú?

Zistenia výskumu sociálnej stratifikácie a mobility v slovenskej spoločnosti nám umožňujú tvrdiť, že jednotlivé sociálne triedy sa odlišujú spotrebiteľskými preferenciami, ale aj kultúrnym vkusom a spotrebou. Žijú osobitnými, navzájom odlišnými spôsobmi života. U príslušníkov vyššej triedy však zaznamenávame aj pomerne významné zastúpenie univerzálnej kultúrnej spotreby. Charakteristická je pre nich totiž nielen nadpriemerná miera aktivít patriacich do vysokej kultúry, napríklad čítanie súčasnej svetovej literatúry, počúvanie vážnej hudby, navštevovanie umeleckých a kultúrnych podujatí, ale aj pomerne časté uskutočňovanie aktivít, ktoré sa zaraďujú do masovej kultúry. Čítajú bulvárnu tlač či sledujú televízne seriály. Sú kultúrne "všežraví“, čo ich zvýhodňuje. Jednotlivé triedy sa však líšia aj svojimi názormi, postojmi i konaním. Pýtali ste sa na zdravie. Aj na Slovensku sú výrazné rozdiely z hľadiska zdravia, prístupu k lekárskej starostlivosti, ale aj starostlivosti o svoje zdravie, či vyhýbania sa rizikovému správaniu vo vzťahu k zdraviu (pitiu, fajčeniu, nezdravému stravovaniu) v závislosti od sociálno-ekonomického a triedneho postavenia.

Aký kapitalizmus sme to vlastne vybudovali za uplynulé tri desaťročia?

Odpoveď nechávam na politológov a ekonómov. Z pohľadu sociológa, ktorý sa zaoberá sociálnym rozvrstvením spoločnosti a nerovnosťami, je to kapitalizmus, ktorý žiaľ ponúka výrazne rozdielne štartovacie pozície, životné príležitosti a šance pre rôzne sociálne skupiny. Spoločnosť je síce relatívne otvorená, ale máte nižšiu pravdepodobnosť dostať sa z nižších pozícií nahor. Ale možnosť tam je.

Roman Džambazovič (1973)

slovenský sociológ

Sociológ Roman Džambazovič skúma rozvrstvenie...
  • V roku 1996 ukončil štúdium na Katedre sociológie FF UK v Bratislave, dnes na nej pôsobí ako odborný asistent, je jej tajomníkom a študijným poradcom.
  • Medzitým pôsobil aj ako výskumník v Medzinárodnom stredisku pre štúdium rodiny (1999 – 2005) a v Inštitúte pre výskum práce a rodiny (2010 – 2012).
  • Medzi hlavné oblasti jeho odborného záujmu patria sociálne nerovnosti, sociálna stratifikácia a mobilita, marginalizované skupiny, rodinné správanie a mládež.
  • Je (spolu)autorom publikácií Chudoba na Slovensku (2007), Inovatívne orientácie v sociálnej politike: Perspektíva sociálnej inklúzie (2011), Sociálne nerovnosti na Slovensku (2011), Zdravie a zdravotná starostlivosť na Slovensku – nerovnosť v zdraví (2015) a mnohých ďalších.
  • Je podpredsedom Slovenskej sociologickej spoločnosti pri SAV, členom redakčných rád a komisií.
  • V súčasnosti sa podieľa napríklad na riešení výskumných úloh Sociálna stratifikácia a sociálna mobilita v slovenskej spoločnosti (projekt APVV), Medzi východom a západom: hodnotová integrácia alebo divergencia (projekt APVV) a Kultúrne dedičstvo a identity v budúcej Európe (projekt Horizont 2020).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#17. november 1989
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
21,99
Sweet farebné alstromérie

Sweet farebné alstromérie

29,99
Flower bag biele kvety a zelené santíny

Flower bag biele kvety a zelené santíny

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk