Musíme znovuobjaviť zmysel bytia. Všetci

, 16.01.2019 06:00

Archeológia sa stáva strategickou vedou 21. storočia. Nielenže dokáže vysvetliť, čo sa to so svetom dnes deje, ale predovšetkým, dovoľuje nahliadnuť do možných scenárov. A podľa jedného z nich sa blíži kolaps, ktorý sa podobá pádu Ríma. Nebude to však koniec, ale šanca pre nové smelé idey, ktoré dnes tak chýbajú a ktoré dokážu ľudí zjednotiť a posunúť vpred. Tvrdí to český egyptológ, archeológ Miroslav Bárta, expert na vývoj a kolaps civilizácií, o ktorého teórie sa zaujíma aj americká armáda.

Archeológ Miroslav Bárta.
Archeológ Miroslav Bárta. Autor: Andrej Barát, Pravda

V dejinách padlo viacero civilizácií. Rím, Akkad, staroveká Čína, Mayovia. Všetko to boli zložité spoločnosti. A predsa je ich vývoj ľahko predvídateľný?

Zakaždým je to trochu iné. Nie je možné podobne ako v matematike vytvoriť algoritmus ľudského správania. No civilizácie vždy prechádzajú prirodzeným cyklom. Vzostupom, formovaním, dosahovaním vrcholu, po ktorom nasleduje prepad v zložitosti. A potom prichádza regenerácia. Vzostup a pád sú dve strany jednej mince. Jedno bez druhého nemôže existovať.

Prečo sa však práve pred krízami stavali megalitické stavby? Prečo sa najväčšie chrámy Egypta stavali práve pred krízou Starej ríše?

Pretože civilizácie dokázali akumulovať ekonomické zdroje a presmerovať ich tak, aby megalitické stavby mohli vzniknúť. Pyramídy v Gíze alebo Abúsíre si vyžadovali silné ekonomické zázemie. Základom bol daňový výnos, ktorý v raných civilizáciách zaisťovali rieky. Záplavy. A zavlažovacie systémy. Tie umožňovali vysoké úrody, spravidla aj dvakrát ročne. A z vysokých úrod bolo možné odvádzať vysoké dane. A práve na nich vyrástol štát. Učil sa ich vyberať, akumulovať a posielať na rôzne účely.

Čo to prerušilo?

V okamihu, keď došlo ku klimatickej zmene, poklesli výdatnosti záplav na riekach. Znížili sa dane a štát stratil ekonomickú substanciu, z ktorej dokázal platiť veľké projekty. Prepojenosť klímy a civilizácií sa odráža aj v týchto stavbách.

Čo však bolo motívom monumentov? Nešlo len o posilnenie slabnúcej autority?

Neboli to samoúčelné stavby. Neslúžili len na to, „aby uspokojili ego panovníka“. Ale vytvárali predpoklad pre funkčnú spoločenskú zmluvu. Pretože tým, že panovník bol schopný zaistiť tieto stavby, dával prácu obrovskému počtu ľudí. Odhaduje sa, že v dobe stavania pyramíd mohlo žiť v Egypte pol milióna až trištvrte milióna obyvateľov. Na stavbe Chufuovej pyramídy (najväčšej z egyptských pyramíd, jediného zo siedmich divov sveta, ktorý stojí dodnes, pozn. red.) sa podieľalo desaťtisíc mužov, v zázemí ďalších desaťtisíc. Každý bol zrejme ženatý, staral sa o rodičov. Z výpočtov vychádza, že na stavbe pyramídy ekonomicky profitovalo celkovo až dvesto- až dvestopäťdesi­attisíc ľudí. Chlapi priniesli peniaze, ktoré umožňovali chod rodiny. A keď toto skolabovalo, upadla aj spoločenská zmluva, ktorá je alfou a omegou úspechu alebo neúspechu každej civilizácie. Dnes hovoríme o hrubom domácom produkte (HDP). Ktorý síce nie je nevýznamný, ale omnoho dôležitejšie je to, čo danú spoločnosť spája. Ak sa toto spojivo stratí, je stratená celá spoločnosť.

Egypťania neboli jediní, ktorí pred krízou stavali veľké stavby. Pred kolapsom sa stavalo najviac sôch na Veľkonočnom ostrove. Nemôže to predsa len naznačovať krízu elít?

Takúto otázku mi ešte nikto nepoložil. Povedal by som, že nie. Pretože, stavby vznikajú v dobe, keď je štát v rozkvete, má veľký ekonomický potenciál. Administratíva, byrokracia fungujú, používajú sa technológie. Ale potom to všetko náhle vymizne. A v tom je ten vtip alebo trik. Hovoríme tomu teória skoku alebo teória prerušovaných rovnováh. Keď sa svet premení zo dňa na deň. V dobrom alebo v zlom. Bol to napríklad objav ropy, vynález jadrových elektrární. Prvá priemyselná revolúcia, ktorá za pár rokov zmenila celú Európu. Alebo rok 1989. Alebo arabská jar. A podobne je to aj s monumentmi. Keď boli staré spoločnosti na vrchole, stavali diela, ktoré nás dodnes nútia cestovať po svete, pretože ich obdivujeme. A keď zrazu tieto spoločnosti stratili prístup k lacným energiám, tak sa to prepadlo. Skokovo. Neskôr sa v Egypte stavali oveľa menšie pyramídy, ktoré boli svojím objemom len zlomkom pyramíd v Gíze.

Otázky som smeroval k postrehu slovenského archeológa Branislava Kovára. Hovoril o Egypte, Veľkonočnom ostrove, o luxusných predmetoch, ktoré sa pred zlomovými obdobiami objavujú v hroboch ďalších kultúr. Poznamenal, že od krízy v roku 2008 stále stúpa predaj luxusných áut. Akoby si vtedajšie aj dnešné elity potrebovali upevniť strácajúce sa postavenie.

To považujem za dôležité. Branislava Kovára poznám dlhé roky, rešpektujem ho. Archeológia jednoducho je a bude strategickou vedou pre 21. storočie.

Prečo?

Pretože ako jedna z mála vied pracuje s dlhými časovými radmi. A v nich je skrytý kľúč, aby sme porozumeli tomu, čo sa s nami v súčasnosti deje. A čo sa môže diať. Či ide o vývoj sveta, spoločnosti a trendov ako multikulturalizmus, migrácia, globalizácia. Archeológia objasňuje aj to, akým spôsobom sú civilizácie závislé od premien životného prostredia. A tiež ako sú závislé od objektívne lacných zdrojov energie, čiže nie dotovaných. Toto všetko dokáže archeológia zdokumentovať a je schopná poskytnúť vodidlá pre možné scenáre.

Ponúka archeológia pohľad do budúcnosti?

Neznamená to, že naša minulosť by predurčovala, čo sa stane. Ale ponúka niekoľko najpravdepodob­nejších scenárov a zvyčajne jeden z nich sa naplní. Ak ide o predikciu, archeológia patrí k hŕstke odborov, ktoré sú v tomto smere úspešné.

Často používate termín generácia údržbárov. Čo to znamená?

Je to všeobecná charakteristika našej doby. Na jednej strane sme svedkami raketového vývoja techniky, informačných technológií. Dokonca takého rýchleho, že ľudský mozog sa nedokáže prispôsobiť. Strácame sa. Technológie predstihli náš intelektuálny a psychický vývoj. Na druhej strane sme vytvorili spoločnosť, kde jednu z hlavných tém tvorí konzum.

Je to zlý vývoj?

Nie. Je to logické vyústenie nášho bohatnutia. Ale jedným z negatívnych dôsledkov je to, že sa vytrácajú veľké osobnosti. Pretože svet je pohodlný. Nepozná skutočné stresy. Neexistuje prostredie, v ktorom by osobnosti vznikali. Vytvorili sme vzdelávací systém, ktorý zrovnáva všetkých do sivého priemeru. Chýbajú nám ľudia, ktorí by mali skutočné vízie.

Niekto by mohol namietať, že predsa máme veľkých vizionárov…

Áno, v oblasti technológií. Chýbajú nám však významní myslitelia, ktorí by spoločnosť ovplyvňovali, inšpirovali. Každého z nás. Nerodia sa diela, ktoré predtým spoločnosť spájali. Či už to bol vek katedrál, alebo veľké národné projekty. Dnes sa do žiadnych veľkých projektov neinvestuje. Miesto toho, aby sme sa starali o budúcnosť, udržujeme to, čo je. To som mal na mysli pod termínom generácia údržbárov. Možno to súvisí s naším duchovným vývojom. Pretože sme všetko, čo sa týka smrti a života po smrti, vytlačili úplne mimo nášho záujmu. Vnímame to ako niečo, čo nedáva zmysel.

Ako to myslíte?

Neveríme, že po smrti môže niečo byť, a tak si len hovoríme – po nás potopa. Prestali sme veriť, že práve myšlienka prežije človeka. A pritom história nás učí, že myšlienka, vízia sa nedá zabiť. Dá sa potlačiť, na chvíľu zatvoriť, ale nikdy ju nezničíte. Možno práve toto by sme si mali uvedomiť. Možno by sme sa mali častejšie pozerať na nebo. Veď ktorý človek sa dnes len tak pozrie na oblohu?

A prečo by sa mal?

Nie preto, aby si natiahol krk a prevetral hlavu. Ale aby si uvedomil, že existujú veci, ktoré ho presahujú. My nie sme pánmi sveta. Kto si to myslí, bude skôr či neskôr vyvedený z omylu. Chýba nám pokora. A z toho vychádza fakt, že sme rezignovali na náš príspevok voči budúcnosti. Budúcnosti našej komunity, spoločnosti, štátu, sveta. Všetko iba udržiavame.

Kolaps nie je koniec. Taký je názov nielen knihy rozhovorov s vami, ale aj váš hlavný odkaz, ktorý všade zdôrazňujete. Takže čo nás čaká? Renesancia?

Nečaká nás reštart, minimálne v tejto chvíli nie. No verím, že nás čaká lepšia budúcnosť. Pretože množstvo ľudí cíti, že doba je plná vnútorných rozporov. Že nedáva zmysel, je zahltená balastom. Vezmite si jeden detail z vašej práce, ktorý viem od televízneho moderátora Václava Moravca. Denne trávime prijímaním informácií z médií osem až deväť hodín. Rovnaký čas spíme. Ak by ste na druhý deň mali povedať, ktorá z tých informácií z uplynulého dňa mala zmysel, mali by ste problém. Nemá význam zahlcovať sa informáciami.

K čomu to smeruje?

Ku skoku. Počas ktorého dôjde k myšlienkovej obnove, pretože množstvo ľudí cíti, že tento svet je vykorenený. A nestratiť sa v ňom, nájsť zmysel a smer je čoraz obťažnejšie. Hoci množstvo ľudí považuje život bez smeru a samotnú spotrebu a udržiavanie za úplne normálne. Ako archeológa ma to však znepokojuje. Ľudský život by mal dávať zmysel. Či už chcete piecť najlepší chlieb v dedine, alebo ušiť najlepšie topánky v meste. Napísať najlepší článok alebo objaviť hrobku, ktorú ešte nikto neobjavil. Každá ambícia je legitímna. Každá mi robí radosť, ak je to človek, ktorý vie, čo chce. Robí si svoju prácu dobre a má svoju víziu.

A čo ambícia žiť pohodlný udržiavací život?

Súčasná doba svojou opulenciou vedie množstvo ľudí k pocitu, že je namieste byť bezstarostný a spotrebovávať. Lenže za posledných 20 rokov boli vojny aj v blízkosti našich hraníc. Chorvátsko v 90. rokoch 20. storočia. Ukrajina, ktorá je k Slovensku ešte bližšie ako k Česku. Veď je to kúsok za hranicami. Tento svet nie je iba dobrý. Nie je iba svetom, ktorý poskytuje nekonečnú paletu možností na konzumáciu. Je to svet, ktorý môže byť sakramentsky nebezpečný. Ľudia v rôznych aj k nám blízkych častiach sveta umierajú skôr, než by museli. A svet, v ktorom sa umiera, je skutočný. O to viac by sme si mali vážiť „náš“ svet a mali by sme premýšľať nad tým, čo urobiť pre to, aby sme ubránili hlavné výdobytky, na ktorých naša civilizácia stojí.

Kolapsy civilizácií takmer vždy vyústili do troch fenoménov – dramatický pokles životnej úrovne, prepad vzdelanosti a strata technológií. Môže sa to stať aj dnes?

Môže. Poviem dve veci, ktoré môžu pôsobiť, že sa navzájom vylučujú, no nie je to tak. Po prvé, sme globálna civilizácia. Ktorá má všetky možnosti, znalosti, technológie, aby dokázala cyklickému vývoju, vzostupom a pádom aspoň sčasti brániť a nejakým spôsobom to usmerňovať. Lenže toto sa nám zatiaľ nedarí. A po druhé, nevymykáme sa civilizáciám, ktoré tu boli pred nami.

Prečo?

Sme obmedzení stavbou nášho mozgu. Jeho kapacitou. A tým, ako človek vníma sám seba a svet, ktorý ho obklopuje. A obávam sa, že toto sa v blízkej ani vzdialenej budúcnosti nezmení. Akokoľvek budú rozvinuté technológie, mierou všetkého bude človek. A tak sme opäť pri archeológii, ktorá je výsostne politickou vedou. Pretože opisuje, ako sa v minulosti ľudia vyrovnávali s tým, v akej žili spoločnosti. S tým, ako chcel niekto robiť kariéru, ako sa dostal k nejakému bohatstvu, čím bol, kde vyrástol. A ako to prostredie, v ktorom žil, reagovalo na vnútorné aj vonkajšie konflikty, na prírodné zmeny. Ukážte mi niekoho, kto by sa odvážil tvrdiť, že dnešná doba je iná. Riešime rovnaké problémy, akurát majú iné kabáty.

V čom vlastne spočíva kolaps civilizácie?

Nie je to záhuba. Nie je to doba, keď niekto príde a vyhubí druhého. Je to extrémny, veľmi rýchly prepad zložitosti spoločnosti. A myslím si, že je reálne, že sa to môže stať aj nám. Boli sme svedkami prepuknutia veľkej ekonomickej krízy v rokoch 2007 a 2008. A vtedy sa nič nevyriešilo. Inštitúcie, ktoré krízu zavinili, bankové domy, sa dnes správajú ešte horšie ako vtedy. A práve preto, že sa nič nevyriešilo, ľudia dnes elitám, či už ekonomickým, alebo politickým, veria oveľa menej ako v roku 2007. Kríza dôvery ľudí v elity je časovaná atómová bomba. Preto sa dnes vo Francúzsku búria žlté vesty, preto bola pred niekoľkými rokmi nikým nepochopená vzbura stredného stavu v Anglicku. Obávam sa, že v nasledujúcich mesiacoch budeme svedkami nárastu nepokojov tohto typu. Znepokojujúce fenomény sa nevyhýbajú ani Česku.

Mohli by ste uviesť príklad?

Počet ľudí v exekúciách. Štát dopustil, že deväťstotisíc ľudí v Česku sa dostalo do neriešiteľných exekučných problémov, pretože nechal zdivočieť súkromné firmy, ktoré si na tom postavili biznis. Ide o obrovské zlyhanie štátu. Aj toto je časovaná bomba, ktorá vybuchne a rozstrelí ten vzťah, ktorý je kľúčový pre udržanie spoločenskej zmluvy. Vzťah medzi väčšinou a elitou, ktorá je zodpovedná za vývoj krajiny. Toto je niečo omnoho horšie ako trebárs prepad HDP o 30 percent. Práve toto je za posledných 12 000 rokov jedným z určujúcich faktorov, či spoločnosť prejde obrovským kolapsom, alebo nie. Teraz sme si ho nachystali.

Dokážeme sa z minulosti poučiť?

Nie. Pretože Gaussova krivka jasne ukazuje rozdelenie hodnôt v populácii. A navyše, problémy, o ktorých teraz hovoríme, zaujmú maximálne päť percent ľudí. Väčšina nemá čas, možnosti ani ochotu si tieto otázky vôbec pripustiť. Pretože cenová hladina chleba, piva, základných potravín, služieb je viac-menej rovnaká. A pretože množstvo ľudí si myslí, že to tak musí zostať naveky. V tom spočíva ich veľký omyl. Je úlohou elít, aby sa to snažili zmeniť. Je však otázne, nakoľko sa elity skutočne usilujú o to, aby ľudia premýšľali nad tým, čo sa deje.

V čom nás môže inšpirovať pád Západorímskej ríše?

Nebola to jednoduchá doba, keď prestal fungovať štát. Komunity, mestečká sa zrazu museli spoliehať na seba. V okamihu krízy malá komunita nedokáže vytvoriť dostatočné zdroje, aby sa dokázala vojensky brániť, aby vedela minimalizovať škody. Nedokáže si požičať zdroje. A práve na tomto je založený štát. Mal by tieto situácie predvídať, zásobiť sa technológiami. Mal by byť schopný prelievať svoj potenciál z jedného miesta na druhý. No v prípade straty komplexnosti štátu môže byť akýkoľvek výkyv, napríklad klimatický, fatálny pre dynamiku vývoja spoločnosti. Existuje legenda o troch prútoch kráľa Svätopluka. Dal si predvolať synov a povedal im, že ak budú držať spolu ako tri zviazané prúty, nič ich nezlomí. No každý prút osve sa dal poľahky zlomiť. Povedal im, takto sa stanú jednoduchou korisťou. A tak sme opäť pri spoločenskej zmluve. Nastáva kolaps, ak sa spoločnosť rozpadne na iba formálny zväzok indivíduí, ktoré nič nespája. Ktoré odmietajú upustiť zo svojho ega v prospech väčšiny. To nie je hypotéza, to je konštatovanie, že to tak dopadne.

Kanadský profesor politických vied a ekológie Thomas Homer-Dixon však tvrdí, že jedným z hlavných dôvodov pádu Západorímskej ríše bol pokles EROEI (alebo EROI), čo predstavuje návratnosť vynaloženej energie (pomer využiteľnej energie voči vynaloženej energii). Akú energiu Rimania vyčerpali?

Išlo skôr o vytvorenie prevádzky štátu a zvyšovanie mandatórnych výdavkov do takej miery, že im na to energia nestačila. Okolo roku 400 nášho letopočtu došlo k jednej z udalostí Bondovho cyklu (ide o klimatické výkyvy). Zhoršila sa klíma, poľnohospodárstvo produkovalo menej. Nastalo väčšie sucho, čo viedlo k tomu, že národy začali migrovať na západ. Medzitým narástla komplexita Rímskej ríše. Narástli náklady na armádu, na správu provincií. A to všetko viedlo k pádu. Európa sa prepadla na dve storočia do obdobia temna. Nepodobá sa súčasná situácia stavu, v akom sa ocitla Západorímska ríša? Energie sú čoraz drahšie alebo ich musíme dotovať, čo znamená, že tie energie vôbec nie sú lacné. Asi to nie je najlepšie riešenie v čase, keď sa klíma celkom evidentne mení. A keď sa pozriete na české štatistiky, zistíte, že mandatórne výdavky českého štátu predstavujú 80 percent jeho príjmov.

Sú to zlé výsledky?

Je to super, ak všetko funguje. No predstavte si, že zarobíte mesačne 1 000 eur a 800 eur musíte hneď použiť na nutné výdavky. Lenže zrazu sa vám pokazí práčka, chladnička, niekto vám rozbije auto, kalamita zničí strechu. Zrazu zistíte, že nemáte zdroje. A mandatórne výdavky vás zrazia na kolená. A teraz si treba položiť otázku, či to, čo sa vo svete deje, je idylka, ktorá pretrvá roky, alebo príde kríza, ktorá bude od nás vyžadovať veľké nečakané výdavky? Sú štátne pokladnice v stave, aby ich dokázali pokryť bez toho, aby centrálna banka vytlačila peniaze?

Ako je na tom ukazovateľ EROEI dnes? Len v prípade ropy sa neustále znižuje. Keď sa ropa ešte len začala ťažiť, stačil jeden barel na vyťaženie a spracovanie 100 barelov. Dnes treba na vyťaženie rovnakého množstva bridlicovej ropy niekde až 91 barelov.

EROEI celkovo klesá. Do 20 rokov musíme urobiť technologický skok, na ktorý potrebujeme základný, nie aplikovaný výskum. Buď objavíme objektívne lacný zdroj energie, ktorý nebude treba dovážať, alebo objavíme spôsob, ako by sme mohli celú energiu okolo nás, slnečnú, veternú, energiu prílivov a odlivov, uskladniť na dlhé obdobie, na horšie časy. Toto je naša najväčšia slabina.

O podobných poznatkoch robíte semináre pre armádnych generálov, nielen v Česku, ale aj v USA. Ako k tomu došlo?

Začali sme pred niekoľkými rokmi. Zo strany vedcov som to bol ja a kolega Martin Kovář a na strane českej armády to boli vtedajší náčelník generálneho štábu Petr Pavel, generálporučík Jiří Baloun a Otakar Foltýn, veľký vojenský teoretický mysliteľ. Bez nejakých očakávaní sme zorganizovali prvý seminár. Povedali sme si, uvidíme, čo sa stane. A na naše prekvapenie to začalo rezonovať. Výsledkom bolo viacero publikácií, ktoré majú dobrú čítanosť, zaoberajú sa svetom okolo nás.

Ako ste pokračovali?

Následne som robil niekoľko seminárov pre Poslaneckú snemovňu. Postupne sa to prenieslo aj do zahraničia. Viackrát ma pozvali do Paríža, aby som urobil seminár za OECD. Vlani vo februári sme zorganizovali veľký seminár pre americké ozbrojené zložky na Potomackom inštitúte politických štúdií. Táto konferencia bola na Youtube, naše štyri príspevky sú na webe inštitútu. Vydávajú ich aj ako publikáciu. Ohlas bol pomerne zaujímavý.

Čo zaujíma americkú armádu?

To isté čo českú. V čom spočíva prínos archeológie. A najmä teórie skokových zmien v histórii. Pretože úloha armády sa v posledných mesiacoch mení. Už to nie je iba armáda, ktorá má brániť štát proti napadnutiu zvonku. Stáva sa stabilizačným prvkom vo vývoji.

Je to podobné aj v iných krajinách?

Vidíme to v Amerike, vo Francúzsku, v Egypte. Ide o nový trend, ktorý bude pokračovať tak, ako sa premieňa svet. Bez ohľadu na to, či sa bude viac globalizovať, alebo deglobalizovať. Zoberme si napríklad nekontrolovaný presun osôb po svete. Dnes sa z toho stalo politikum, ktoré niekoľko týždňov blokovalo americký rozpočet, viď múr na hraniciach USA a Mexika.

Čo konkrétne však armádu zaujíma?

Jedna z otázok znie, kedy a kde možno očakávať nejaký potenciálny konflikt. Či už medzinárodný, alebo vnútroštátny. A preto je potrebná analýza dynamiky spoločnosti. Analýza hlavných ukazovateľov, ktoré spoločnosť charakterizujú. Okrem spomínaného ukazovateľa EROEI k nim patrí spoločenská zmluva, fungovanie alebo nefungovanie elít, mandatórne výdavky alebo rozbujnenosť štátneho aparátu, a tiež to, ako sa spoločnosť vyrovnáva s premieňajúcim sa vonkajším prostredím, kam patrí aj klimatická zmena. To sú presne tie aspekty, ktoré môžete v ľudských dejinách sledovať po niekoľko tisíc rokov v civilizáciách. Vytvára to obrovský súbor dát, v ktorom sa však odpovede hľadajú ľahko.

Zaujímavú konferenciu zorganizovalo v roku 1993 NATO. No nie o páde Ríma, Mayov, ale o udalostiach z roku 2200 pred naším letopočtom. Súvisí to s kolapsom Akkadskej ríše?

Už sme spomínali Bondove udalosti (sú súčasťou Bondovho cyklu). V holocéne (mladšie štvrtohory, poľadová doba, ktorá trvá dodnes) za posledných 12-tisíc rokov došlo ku skokovým zmenám klímy. Každý skok sa objaví zhruba raz za každých 1 500 rokov. Posledný takýto skok prispel k pádu Ríma. Počas týchto skokov sa za 20 až 30 rokov tak rýchlo zmení prírodné prostredie, že sa na to človek nestihne adaptovať. Nuž a okolo roku 2200 pred naším letopočtom skolabovali viaceré veľké ríše. Nielen Akkadská ríša, štáty v Mezopotámii, ale aj Egypt, o 100 rokov neskôr Čína. Táto vlna pádov veľkých sofistikovaných spoločností vo vzťahu s vývojom klímy bola niečím, čo upútalo pozornosť vojakov. Preto sa NATO rozhodlo usporiadať konferenciu. Publikácia z nej vyšla v roku 1997, zúčastnili sa na nej prírodovedci, archeológovia. Vtedajší rozvinutý svet skolaboval v rámci historicky veľmi krátkeho času. Vojakov zaujímalo, čo sa dialo v spoločnosti. Aký vplyv má klíma, aké boli dôsledky a ako dlho trvalo, než sa spoločnosti spamätali.

Boli za Bondovými udalosťami ľudia?

Vtedy mal človek zanedbateľný vplyv na globálnu klímu. Klíma sa vyvíja v čase aj v priestore, čo súvisí aj s medziplanetárnymi javmi, elipsou, po ktorej Zem obieha okolo Slnka, so slnečnou aktivitou, s magnetickými búrkami na Slnku. Dnes je to trochu inak. Pretože človek sa skutočne správa nezodpovedne, produkuje množstvo jedov, ktoré nemajú na planéte čo hľadať. Či už sú to plasty v mori, alebo rôzne škodlivé plyny. Ale aj tak sa zdá, že to, čo sa dnes deje, je zároveň súčasťou prirodzeného cyklu.

Mali ste ambíciu predstaviť tieto teórie dnes už bývalému americkému ministrovi obrany Jimovi Mattisovi. Podarilo sa?

Rokovali sme o tom. Dostal odporúčanie od generála, ktorý bol náčelníkom generálneho štábu v Česku. Bohužiaľ už k tomu nedôjde. Bol to môj veľký sen. Ale niektoré sny jednoducho nevyjdú.

Takže aká je vaša predstava o najbližšej budúcnosti?

Môj súkromný odhad znie, že k ekonomickej kríze môže dôjsť počas niekoľkých mesiacov. Koniec prvého polroku je môj favorit.

A akú by ste dali svetu víziu?

Mali by sme si uvedomiť, že to, čo bude so svetom, nezávisí iba od niekoho vo vláde alebo ďaleko v Amerike, v Číne. Je to záležitosť každého z nás. Každý z nás tým, že niečo robí, alebo že niečo neurobí, pôsobí na svoje prostredie, to pôsobí na mesto, mesto na región, a ten ovplyvňuje štát. Zmeny sa začínajú v malých bezvýznamných detailoch. Keď staviate kopec z piesku, aj to najmenšie zrnko, hoci samotné nič neznamená, môže prispieť k tomu, či ten kopec spadne, alebo ho navŕšite. Každý človek môže mať obrovský zmysel, ale môže byť aj nevýznamný. Záleží iba na ňom.

Miroslav Bárta (1969)

archeológ

  • Zaoberá sa vývojom starovekých civilizácií, ich vzťahom s prírodným prostredím a vývojom komplexných civilizácií.
  • Vyštudoval egyptológiu a archeológiu praveku a raného stredoveku na Karlovej univerzite v Prahe, egyptológiu študoval aj v Hamburgu.
  • Od roku 2013 je riaditeľom Českého egyptologického ústavu, vedie projekty pre archeologické a environmentálne výskumy v Egypte a Sudáne.
  • V Egypte robí výskumy od roku 1991, v rokoch 2002 až 2003 viedol prvé satelitné mapovanie pyramídových polí.
  • Prednášal na univerzitách v Nemecku, USA, organizuje semináre pre českú aj americkú armádu.
  • Je držiteľom ocenení od Nadácie Schiff Giorgini, Albrightovho ústavu v Jeruzaleme, je nositeľom ceny Bedřicha Hrozného.
  • Jeho kniha „Příběh civilizace. Vzestup a pád stavitelů pyramid“ bola vyhlásená za najlepšiu vedeckú publikáciu v Česku za rok 2016.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#miroslav bárta
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku