Pochádzate z Trnovca nad Váhom, ako ste získali prácu v jednom z najznámejších bratislavských hotelov?
Som vyštudovaný telocvikár a zemepisár, nikdy mi nenapadlo, že raz budem riadiť hotel. Po skončení nitrianskej Univerzity Konštantína Filozofa som mal dve životné túžby: naučiť sa šoférovať vo veľkom meste a nájsť si tu robotu. Trnovec je dedina pri Šali, má asi 2600 obyvateľov, takže vrchol môjho šoférovania bol, keď som prišiel do Nitry na križovatku. Vojnu som si odkrútil ako šofér sanitky vo Vajnoroch, čo bolo super a po vojne som si začal hľadať prácu v Bratislave.
Chceli ste učiť?
Áno, veď o tom, že budem zemepisár, som sníval od piatej triedy základnej školy. Preto som učiteľstvo aj vyštudoval. Po vysokej som asi mesiac učil na základnej škole v susednej dedine, ale už v októbri som musel ísť na povinnú ročnú vojenčinu. Po nej som mohol pokračovať ako učiteľ, ale nebol som si istý, že sa tým uživím. Tak som si začal hľadať prácu v Bratislave. Hľadal som niečo, kde by som mohol školiť ľudí. V novinách som našiel inzerát, že Carlton – vtedy sa volal Radisson SAS – hľadá celý manažérsky tím aj radových zamestnancov. Vtedy, v roku 2001, som mal asi 25 rokov, poslal som životopis.
A zavolali vás na pohovor?
Práveže mi dlho nikto neodpovedal. Nenechal som sa odradiť, vyobliekal som sa a v rámci vychádzky sa vybral do Carltonu. Zistil som, že školiteľa hotelových zamestnancov už majú, ale na pohovore – bol môj druhý v živote – sa ma spýtali, či nechcem skúsiť prácu vo fitnescentre.
A čo vy, vyštudovaný telocvikár, na to?
Presvedčili ma, že práca vo fitku bude super. Dorobil som si masérsku licenciu a nastúpil do Carltonu. V malom hotelovom fitku sme sa striedali traja telocvikári, vítali a masírovali sme hostí. Tu som v Carltone začínal. Na pohovore som bol ešte počas veľkej kompletnej rekonštrukcie hotela, v podstate som šiel na stavbu, všade bol prach. V 90. rokoch bol hotel už vo veľmi schátralom stave, takže musel prejsť rekonštrukciou a znovu ho otvorili v októbri 2001. O Carltone som vtedy nič nevedel. V deň, keď som nastúpil do práce, všetko vyzeralo inak. Podlahy pokrývali koberce s vysokým vlasom, do ktorých sa človek zaboril. Fitko však ešte nebolo hotové, takže som pomáhal aj pri vybaľovaní zariadenia.
Ako vás bavila nová práca?
Veľmi, rád som vítal hostí a sprevádzal ich fitnescentrom. Bolo to úplne iné, ako práca učiteľa, ale ťažko to porovnávať. Prvý polrok som dochádzal vlakom z Trnovca, vstával som o štvrtej, aby som stihol vlak o 4.40, ktorý prichádzal do Bratislavy okolo šiestej. O siedmej som už otváral fitko. Keď som doma znova otváral dvere, bola pomaly polnoc. Mal som kamarátov, ktorí bývali na ubytovni pri Slovnafte a stačilo im vstávať o šiestej. Pripadalo mi to ako neskutočný komfort – nemusieť vstávať o štvrtej. Ale mladý človek veľa zvládne, vo vlaku som si oddýchol a za tringelty chodil do McDonaldu. Na nič iné ako prácu som nemal čas. Po pol roku som sa presťahoval na internát a až po čase som si našiel privát.
Ako dlho ste boli vo fitnescentre?
Asi po roku a pol ma povýšili na supervízora a jedného dňa si ma zavolal riaditeľ, vraj: od zajtra budeš šéfom bezpečnosti. Myslel som si, že so mnou žartuje. A tak hovorím: Ale ja som sa nikdy nebil. On odo mňa nič také neočakával, hotel má svojich ochrankárov, potreboval niekoho, kto zastreší bezpečnosť. Tu som prvýkrát použil odpoveď, ktorú som odvtedy ešte veľakrát zopakoval: Ak si myslíš, že to dám, tak ja to dám. A riaditeľ povedal, áno, dáš to.
Foto: Hotel Carlton
Takže ste prijali?
Po týždni som si kúpil prvý oblek a stal sa šéfom bezpečnosti. Raz som šéfovi povedal, že najradšej by som robil školenia zamestnancov. A on, že dobre, okrem bezpečnosti ťa vyšleme na naše korporátne školenia nazvané Yes, I can – Áno, môžem. Keď sa vás hosť opýta Can you? – Môžete?, vždy odpoviete Yes, I can. Dodnes nosím taký odznak na saku. Absolvoval som školenia, ako sa majú správať zamestnanci k hosťom – v akej vzdialenosti musia zdraviť hosťa, ako riešiť sťažnosti, ale aj bezpečnostné školenia a podobne. Nesmierne ma to bavilo a popri tom som stále šéfoval aj bezpečnosti. Jedného dňa si ma zavolal ďalší riaditeľ a spýtal sa, či by som nechcel počas materskej dovolenky jednej kolegyne šéfovať personálnemu oddeleniu. Totiž ešte počas pôsobenia vo fitku som si dal žiadosť na prácu na personálnom.
V hoteli sa vám nebáli zveriť žiadnu prácu?
Zasa som povedal: nie som vyštudovaný personalista, ale ak si myslíš, že to dám, tak to dám. Pribral som teda ďalšiu zodpovednosť. Chvíľu som bol personálnym šéfom hotela, kým sa kolegyňa nevrátila z materskej, a vtedy si ma zavolala zahraničná šéfka hotela, či by som nemohol prevziať bellboyov – to sú chlapci, čo majú na starosti batožinu. A potom začali hľadať šéfa recepcie…
Už tuším, čo ste odpovedali.
Zasa som sa spýtal: myslíš, že to dám? Ak hej, nemám s tým problém. To už som v Carltone pracoval šesť rokov, poznal som všetkých zamestnancov, celú budovu hotela. Takže ma kolegovia za dva mesiace naučili prihlasovať a odhlasovať hostí a popri batožine, školeniach a bezpečnosti som dostal na starosť aj recepciu. Neskôr, keď sa mi narodila dcéra, práve hľadali riaditeľa malého hotela na Palisádach. Do zahraničia som nechcel odísť, čo by bolo pre ďalší kariérny rast nutné, tak som sa prihlásil a to miesto dostal. Ukázalo sa, že viacerí ľudia v centrále toho rodinného sieťového hotela predtým pracovali v Radissone. Akoby som z veľkého Radissonu prešiel do malého. Išlo o menší, 32-izbový hotelík, tu už som zodpovedal za všetko. Po dvoch rokoch som sa však vrátil späť do Carltonu.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Už ste spomenuli dcéru, ale vy ste si aj manželku našli v Carltone. Aj ona tu pracovala?
Nepracovala, ale sprevádzala hostí, ktorí u nás boli ubytovaní. Ja som moderoval akúsi akciu a tam sme sa zoznámili. Neskôr vybavovala rezerváciu u nás v hoteli, a to už sme si dohodli, že pôjdeme na cigánsku na vianočné trhy na námestí. Do roka sme sa zobrali. Aj svadbu sme mali v Carltone. Predstavte si, aj ona študovala geografiu a dokonca bývala kúsok odo mňa, ale prvýkrát sme sa stretli až v Carltone.
Vtedy, v roku 2014, ste už boli generálnym manažérom hotela?
Áno, som prvý slovenský generálny manažér Carltonu v jeho novodobej ére po roku 2001. Predo mnou bolo päť Škandinávcov. Čaro Carltonu spočívalo v tom, že sme si tu vždy mohli robiť veci tak, ako sme uznali za správne. Panovala tu dôvera k ľuďom, nerozhodovali len excelovské tabuľky. Pracujeme síce pre profit, ale pracujeme elegantne a s cieľom, aby bol Carlton niečím iný, než ostatné bratislavské hotely.
Aby akýkoľvek podnik prosperoval, potrebuje zamestnať profesionálov. Dnes zo všetkých strán počuť ponosy, aké ťažké je získať šikovných ľudí. Ako ste na tom v Carltone?
Šéfoval som recepcii a aj teraz by som uprostred noci vedel ubytovať hosťa. S čím som však skúsenosť nemal, bola práca v reštaurácii. Naši majitelia vždy chceli, aby Carlton poskytoval všetky služby na čo najvyššej úrovni. Keď som sem prišiel v roku 2014, boli sme v hodnoteniach služieb na portáli TripAdvisor na 25. mieste, teraz sme na šiestom. Kým sme poskočili na desiatu priečku, nijako sme nezmenili produkt, dosiahli sme to len prístupom našich ľudí. Proste sme chceli, aby boli naši hostia spokojní. A potom sa aj majitelia rozhodli investovať do produktu. Začali sme prerábať – do troch mesiacov dokončíme soft renováciu izieb, natiahli sme internet s rýchlosťou 1 Gbit – najrýchlejší v slovenských hoteloch, staviame nové wellness a fitnes, budeme mať jacuzzi a urobili sme nový Mirror bar – aktuálne určite najzážitkovejší v meste. Skrátka, kontinuálne zlepšujeme servis. Spokojní ľudia sa totiž vracajú a šíria našu dobrú povesť. Preto hľadáme ľudí s vášňou pre svoju prácu.
Jedným z nich je šéfkuchár Jozef Riska. Ako ste ho našli?
Na inzerát, dostal sa medzi troch najlepších kandidátov, ktorých mi pomáhal posudzovať renomovaný michelinský hotelový šéfkuchár. S jeho odporúčaním sme v júni 2015 vybrali Joža Risku a od septembra sme v našej reštaurácii Savoy zaviedli koncept tradičnej bratislavskej kuchyne.
Podávate tu aj špeciality, ako vývar z hovädzích chvostov, ktorý v Carltone varili v roku 1914?
Áno, lístok sa priebežne obmieňa, ale určite tu vždy nájdete klasiku ako hovädzí vývar a rezeň. Lebo môžete vymýšľať čokoľvek, ale rezeň je v Bratislave vždy jednotka. Veľmi populárna je aj sviečková Wellington alebo divinové jedlá. Teraz napríklad máme vyprážané bravčové uši. Skúšali sme huspeninu, úspech majú perkelty, knedle, aj maďarské jedlá. Hneď sa nám zvýšili tržby. Zaviedli sme aj tradičné nedeľné obedy pod heslom: Varíme za vás. Obed pre dvoch dospelých stojí 39,90 eur a dve menšie deti jedia zadarmo, osvedčilo sa nám to a tradičné obedy ponúkame trebárs aj na veľkonočnú nedeľu. A Slováci si ich naozaj obľúbili.
A aký príbeh má váš Mirror bar?
Naša nová manažérka baru Tereza nám odporučila vynikajúceho barmana. A tak sme prijali Petra Marcinu. Raz ma Peťo zavolal do baru a povedal: Nechceme dať ľuďom lepší zážitok? Mám nápad. Urobil prezentáciu, ako by sa mohol bar zmeniť na štýlovejšie miesto a tá na majiteľov urobila dojem, takže do troch týždňov dostal architektku, s ktorou urobili návrh baru. Peťo Marcina to už videl: bude tu lesklá podlaha, stoly musia mať dosku z čierneho lesklého skla, nad nimi špeciálne lampy, aby vynikla krása drinkov a v strede baru bude strom. Chcel koncept classy, art and nature – niečo elegantné a nevšedné do hotela ako je Carlton patrí, umenie – art je obsiahnuté už v slove bartending čiže barmanské umenie, a spojiť to s prírodou. Majitelia videli Petrovo zanietenie a jeho predstavu schválili.
Koľko trvalo, kým sa sen zmenil na skutočnosť?
Peťova prezentácia bola, myslím, v novembri, v decembri s dizajnérkou nakreslili bar, v januári prišlo objednané zariadenie, len do apríla sme čakali na špeciálne lampy a keď sa v máji začali majstrovstvá sveta v hokeji, už bol bar otvorený. Elegantný Mirror bar nám zvýšil tržby o 100 %. Aj servisy na art a nature drinky máme od slovenských dizajnérov. Nechali sme Peťa vybrať si svojich šikovných ľudí. Dôležití sú totiž takíto rozdieloví hráči – tí, čo urobia viac, než musia, lebo ich to baví.
Snažíte sa, aby boli bar aj hotel dostupné aj pre bežných Bratislavčanov?
Iste, nič tu nie je drahšie ako inde v Bratislave. Káva u nás stojí toľko, ako v nákupnom centre. Chceme, aby sa sem ľudia nebáli vojsť. Je predsa normálne, aby Bratislavčan prišiel do hotela, lebo tu pracujú tí najkvalitnejší ľudia, ktorí vám splnia všetky želania.
Napríklad ako vy – raz ste museli vyháňať ducha z izby. Ako často plníte takéto bizarné požiadavky?
Musím zaklopať, nie tak často sa musím uprostred noci prezliecť z pyžama a prísť do hotela, aby som portugalskému hosťovi vyhnal ducha z izby. Žiadal si priamo riaditeľa, tak ma zavolali. Prišiel som do jeho izby, otvoril som okno, dvakrát som buchol kúpeľňovými dverami, akože vyháňam ducha a hosť sa spokojne vrátil do izby. Každý problém treba vyriešiť elegantne.
Vraj vždy pozriete, ako fungujú raňajky, recepcia, či kolegovia nepotrebujú pomoc. Naozaj im pomôžete?
Jasné, ak vidíte, že sa hosť obzerá, idete za ním. To ma baví. Nie je hanba, ak aj manažér odnesie kufor hosťovi. Niekedy sme pomohli aj v kuchyni alebo pri upratovaní – sme predsa jeden tím.
Je výhoda, že ste v hoteli začínali od piky?
Pre mňa áno. Ale radi prijímame ľudí bez skúseností, často je jednoduchšie si ľudí vychovať, ako preučiť zamestnancov z iného hotela. U nás je prioritou číslo jeden vášeň, tá je dôležitejšia ako zručnosť.
Čo pre vás znamená Carlton? Miesto, kde ste našli nielen zaujímavú prácu, ale aj manželku?
Carlton, to je vášeň pre prácu a vzájomná dôvera v to, že všetci tu hráme hru so spoločným cieľom. U nás každý hosť dostane to najlepšie, nemusí byť žiadna celebrita, aj keď hviezdy k nám vždy rady chodili. Raz tu bola polovica futbalovej reprezentácie a naše dievčatá ich nespoznali, zato šéfkuchár sa vzrušene pýtal: oni spia u nás? A ja: hej. U nás sa ku všetkým hosťom správame rovnako.
Stále si čítate pripomienky hostí – k vankúšom, matracom, raňajkám a podobne?
Áno, u nás sa rozoberá každá pripomienka hosťa, zapisujeme si do tabuliek, s čím sú hostia spokojní a čo sa im nepozdáva. Vďaka tomu rýchlo zistíme, čo treba zlepšiť, alebo čo funguje super. A ak je nejaký zamestnanec menovite pochválený, dostane darček. Kým bolo 600 pripomienok ročne, odpovedal som na ne osobne. Ale už ich je vyše 2000, to už všetko osobne nestíham. Ale nikdy nepoužívame pripravené vzory a neodpovedáme škrobene.
Róbert Tóth
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Narodil sa 24. 7. 1976 v Šali, vyštudoval UKF v Nitre – učiteľstvo geografie a telesnej výchovy. Od 2001 pracuje v Carltone. Tento rok získal Carlton ocenenie najlepší biznis hotel na Slovensku, vlani spomedzi 21 krajín International Hospitality Awards v kategórii Best business hotel **** za rok 2018.