Juraj Hipš: Keby ministerstvo školstva riadilo prírodu, vyhynieme

Medzinárodné testovanie 15-ročných žiakov PISA 2018 prinieslo podľa ministerstva školstva povzbudivé výsledky. V matematike sa slovenskí žiaci zlepšili. Ale dotiahli to iba na priemer krajín OECD. Tretina žiakov nemá základnú čitateľskú gramotnosť. A až 40 percent žiakov si vo voľnom čase vôbec nečíta. Naozaj sa možno s takýmito zisteniami uspokojiť? Pýtali sme sa lektora Juraja Hipša, ktorý sa 20 rokov v treťom sektore usiloval o reformy v školstve zdola.

09.12.2019 13:00
Juraj Hipš, lektor Foto:
Lektor Juraj Hipš.

Ako hodnotíte výsledky PISA 2018?

Ak by nám niekto v roku 2008 povedal, že budeme na chvoste, tak by sme to hodnotili ako katastrofu. Dnes sa tešíme z toho, že sme sa štatisticky až tak významne neposunuli v prírodovednej a čitateľskej gramotnosti. Ale veď sme stále pod priemerom OECD!

Ale v matematike nastal posun k lepšiemu.

Keď si pozrieme iné postsocialistické krajiny, napríklad v rámci V4, zistíme, že nás všetci predbehli. Maďari, Česi. Poliaci sú na šiestom mieste. Estónsko je dokonca prvé. Ak ministerka školstva interpretuje výsledky – pozrite, v matematike sme sa zlepšili – ide o veľmi obmedzený pohľad. Pozrime sa na dáta objektívne. V dvoch oblastiach, v prírodovednej a čitateľskej gramotnosti nenastalo žiadne zlepšenie. A zlepšenie v matematike nás dostalo len na priemer krajín OECD! Nemecko je sedemnásť priečok nad nami. A viete, čo vyhlásila nemecká ministerka školstva? Priemernosť nemôže byť naším cieľom. Naša prosperita v Nemecku je založená na inováciách, vynaliezavosti a excelentnosti, a nie na priemernosti. A u nás sa ministerka teší, že sme nepadli na dno. Testovanie PISA 2018 však prinieslo oveľa dôležitejšie údaje, ktoré nás síce radia na špičku rebríčka, ale v negatívnom zmysle.

Narážate asi na fakt, že až tretina žiakov je v rizikovej skupine. To je o deväť percent viac ako v roku 2009. Neovládajú najzákladnejšie čitateľské zručnosti. Aké to môže mať následky?

Tieto deti síce vedia prečítať nápisy na obchodoch, ale zložitejšiemu textu nerozumejú. Nedokážu z neho vyvodiť závery, nevedia ho interpretovať, analyzovať. Budú zaostávať vo všetkých nasledujúcich vzdelávacích oblastiach. Ak dieťa nedokáže pochopiť text a vyvodiť z neho závery, ako chceme rozvíjať jeho ďalšie kompetencie?

Ale čím možno takéto výsledky vysvetliť?

Rok 2016 sme na Slovensku vyhlásili za rok čitateľskej gramotnosti. A napriek tomu sa nič zásadné nespravilo. Stále sme posadnutí napríklad rozbormi vetných členov, delením spoluhlások na znelé, neznelé. Musel som si zapísať jednu otázku z vlaňajšej maturity zo slovenčiny (otvára laptop a číta). V ktorej vete prichádza k znelostnej asimilácii/spo­dobovaniu typu neznelá spoluhláska + znelá spoluhláska = pri výslovnosti dve znelé spoluhlásky?

Nuž toto asi naozaj nerozvíja čitateľskú gramotnosť. Ide iba o jeden príklad.

Lenže podobných príkladov je viac. Opíšem to na bicyklovaní. Náš systém je posadnutý tým, že naučí deti rôzne definície bicykla. Naučí ich kategorizovať súčiastky. Ale keby sme dieťa posadili na bicykel, spadne. To najdôležitejšie – bicyklovanie, to sme ho nenaučili. A toto, žiaľ, robíme v mnohých predmetoch. Sme posadnutí encyklopedickými vedomosťami, definíciami, poučkami. Učíme deti memorovať. A keď zrazu dostanú pred seba PISA test, v ktorom sú otázky koncipované tak, aby sa zistilo, ako vedia poznatky aplikovať, sú stratené. Ale to nie je chyba detí. Nemáme hlúpejšie deti ako v Poľsku, Estónsku. Problém spočíva v tom, že naše vzdelávanie stále stojí na tom, aby sa žiaci bifľovali, menej premýšľali. Musíme to otočiť – viac premýšľať a menej memorovať. Ale údaje o slabej čitateľskej gramotnosti nie sú jediné alarmujúce.

Čo máte na mysli?

Keď si zrátate všetky výsledky dokopy, vyjde vám, že máme až 16,9 percenta detí, ktoré sú funkčne negramotné. Tieto deti síce vedia čítať, rátať, ale nevedia to využiť v skutočnom živote. Nedokážu napríklad prečítať graf. Keby im prišlo vyúčtovanie za elektrinu, nevedeli by si s týmito dátami poradiť.

Súvisí to s prostredím?

Predchádzajúce merania ukázali, že je vysoko pravdepodobné, že ide o deti z najchudobnejších rodín. Ak sa na Slovensku dieťa narodí do chudobnej rodiny, tak mu vzdelanie a škola nepomáhajú vyrovnať šance. Práve naopak, ešte viac sa prepadáva. Presný opak sa deje v Estónsku, vo Fínsku, ich školský systém šance vyrovnáva.

Koľko funkčne negramotných detí majú v Estónsku?

4,2 percenta. Priemer OECD je 13,4. Slovensko ich má 16,9. V tomto ukazovateli sa nachádzame nad priemerom. Takže, ak sa vrátim k vašej prvej otázke, ak by som mal výsledky PISA 2018 zhodnotiť pár vetami – Slovensko má nepochybne na viac, no dnes sa nachádzame na chvoste rebríčka krajín OECD. Testovalo sa v 37 krajinách. Slovensko je na 32. mieste.

40 percent slovenských žiakov nečíta pre potešenie. Ako sa pozeráte na toto zistenie?

Myslím si, že neučíme deti láske k literatúre. Učíme ich mená spisovateľov, roky a názvy diel. Lásku k čítaniu však nezavedieme tým, že do povinného čítania zaradíme Kukučína. Povedzme si otvorene, že mnohé z diel v povinnom čítaní pre súčasné deti nič neznamenajú. Potrebujeme tam dostať veci, ktoré by deti bavili. Problém je podľa mňa aj v tom, že deti na hodinách čítajú iba krátke ukážky z diel. Ale to je podobné ako s vtipom. Začnete ho rozprávať a v polovici zastanete. Radšej nech deti poznajú menej spisovateľov, nech podrobne prečítajú jednu knihu, rozprávajú sa o nej, prežívajú dobrodružstvá s hrdinom.

Nie je to však skôr všeobecný trend v celej spoločnosti, ktorá svoj písaný prejav aj čítanie často redukuje na sociálne siete, mobily?

Nemožno za všetko viniť školu. A naozaj je taký trend. Aj my dospelí sme už zvyknutí písať krátke texty, SMS či statusy. Čím sú kratšie, tým rastie šanca, že si ich niekto prečíta. No práve škola a učitelia majú schopnosť priviesť deti k čítaniu. Učiteľ, ktorý je naozaj vášnivý čitateľ, to dokáže odovzdať žiakovi. Na Komenského inštitúte predstavil svoj projekt učiteľ slovenčiny, ktorý dal deťom na začiatku hodiny priestor, aby si čítali knihy. Vyhradil im na to 10 až 15 minút. A deti naozaj začali čítať. Postupne si vytvorili návyk. Dôležitý je však aj vplyv rodiny. Čo ak veľa domácností nemá doma knihy? Práve tu má nastúpiť škola. Má vytvoriť podmienky a priviesť deti k čítaniu. Aby sa u detí vyrovnali šance mať úspešný život. Ak toto škola nedokáže, vopred deti odsudzujeme na to, že budú neúspešné a chudobné. Vytvára sa cyklus, ktorý nazývame generačná chudoba.

Zakázali by ste mobily na školách ako Francúzi?

Nie som zástancom centrálnych zákazov. Vyzerá to ako veľmi rýchle a zdanlivo efektívne riešenie. No myslím si, že ministerstvo školstva nemôže robiť mikromanažment. Škola sama má rozhodnúť, či mobil áno alebo nie. Každá škola má iných žiakov, inú kultúru, do toho ministerstvo nemá čo hovoriť.

A mali teda školy zakázať mobily?

Mobil predstavuje efektívny nástroj ako získavať informácie. Dá sa s ním pracovať. Nedémonizoval by som ho. Ak zakážeme mobily počas vyučovania, stane sa len to, že o to viac budú deti na mobile poobede. Musíme učiť mobily a tablety rozumne využívať. Technológia nie je nič nevhodné. Práve naopak, možno vďaka nej ukázať, ako treba dávať pozor, odkiaľ čerpám informácie, ako ich analyzovať. Aj mobil a tablet sa dajú vhodne využiť na to, aby sme podporili čitateľskú gramotnosť. Ale na druhej strane treba povedať, že vedecké výskumy jednoznačne ukazujú, že prinajmenšom na prvom stupni základnej školy je kľúčové, aby deti čítali z papiera. Keď dieťa drží v ruke papier, textu rozumie lepšie, ako keď ho číta z obrazovky.

Vráťme sa ešte k matematike. Ministerka školstva Martina Lubyová výsledok zhodnotila ako historický úspech. Ako to vníma samotná OECD, pod hlavičkou ktorej sa PISA testy robia?

Správa OECD hovorí o negatívnom výsledku. Takže ak si povieme, že nám stačí, že budeme krajina s priemerným až podpriemerným vzdelávaním, tak by sme sa mohli tešiť. Ale tie výsledky nás v skutočnosti nemôžu viesť k spokojnosti. Najmä ak vidíme okolité krajiny, ktoré majú podobný spoločensko-historický kontext a sú niekde inde. Na špici je Estónsko, ktoré si prešlo podobnou minulosťou ako Slovensko. Keď si porovnáme výsledky v jednotlivých testovacích cykloch, zistíme, že Slovensko nenasleduje pozitívny trend.

Na upadajúcu matematiku medzi stredoškolákmi upozorňujú technické vysoké školy. Často zavádzajú doplnkové štúdiá, aby študenti dosiahli aspoň základnú úroveň v požadovanej matematike. Kráčame do robotickej éry, zamestnávatelia oživujú debatu o povinnej maturite z matematiky, ale vy ste proti. Prečo?

Je to podobné ako so zákazom mobilov. Zavedieme povinnú maturitu a očakávame, že sa žiaci zlepšia v matematike. Lenže toto je mýtus! Musíme to obrátiť. Musíme zlepšiť najprv výučbu matematiky, musíme si povedať, čo sa deti majú učiť. Aj v matematike sú podobné príklady ako v slovenčine. Mnohé otázky v testoch PISA z matematiky majú veľmi málo spoločného s tým, čo sa deti na školách učia. Začnime sa zaoberať najprv týmto, bude to trvať niekoľko rokov. Ale až potom môžeme debatovať o povinnej maturite z matematiky. Zdá sa mi, že chybné je samotné uvažovanie o problémoch v školstve.

Základná škola je často jediné miesto, kde sa stretávajú deti z najrôznejších sociálnych vrstiev a kde sa môžu naučiť rešpektu.
Juraj Hipš

Ako to myslíte?

Keď sa vyskytne problém, je tendencia z toho spraviť niečo povinné. Podobne je to s čítaním. Ak chceme, aby deti mali rady čítanie, tak im dáme ako povinnú literatúru Keď báčik z Chochoľova umrie. Nepoznám dieťa, ktoré by vďaka tomu začalo milovať Kukučína alebo knihy. Podobným spôsobom vďaka povinnej maturite iba vytvoríme tlak a povzbudíme strach. Deti by sa vôbec nezlepšili. Keď zistíme, že deti sú obézne, zavedieme povinnú maturitu z telesnej? Keď zistíme, že potrebujeme viac umelecky nadaných ľudí, bude povinná maturita z výtvarnej výchovy? Chápem, že každý učiteľ považuje svoj predmet za najdôležitejší, ale cesta nevedie cez nátlak a strach.

Čo by ste na matematike zmenili?

Jedna z vecí, ktoré PISA testuje, je napríklad schopnosť interpretovať grafy. Pre kritické myslenie je kľúčové vedieť pracovať s dátami, tabuľkami a grafmi. Mali sme na Slovensku politikov, ktorí sa pýšili grafmi, no keď sa človek na ne pozrel lepšie, zistil, že graf je nesprávny, zle nakreslený. A to je dôležité. Miesto toho však v matematike často kladieme dôraz na mechanické riešenie rovníc, hoci to dnes ovláda každý smartfón.

Nie sú však rovnice dôležité?

Sú. No deti by mali vedieť rovnice zostaviť. V Prahe mi matematik Oldřich Botlík pripomenul slová slávneho vedca Enrica Fermiho. Dobrá matematická úloha vyzerá nasledovne – koľko ladičov pián sa nachádza v Chicagu? Toto je úloha, ktorá by sa mohla riešiť na hodinách.

Lenže nemá jediný správny výsledok.

A práve o toto ide. Oveľa dôležitejší ako výsledok je prístup dieťaťa. Ako to začne riešiť? Odkiaľ začne zbierať dáta? Aký postup si stanoví? Toto je úplne iný prístup k matematike, než aký som videl u mojich dcér v ôsmom ročníku. Dostali na domácu úlohu celú stranu s rovnicami, spoločne sme nad tým sedeli a ani jedna dcéra nechápala, čo to vlastne riešia. Niečo sa naučili, no bolo to len mechanické rátanie rovníc, ktoré keby mali o rok niekde v reálnom živote použiť, tak nič z toho nevedia. Lenže matematika a rozvoj logického myslenia sú pre skutočný život dôležité.

A keby bola maturita z matematiky povinná aspoň na gymnáziu?

Nepomôže nám to. Ak chceme zlepšiť výsledky, potrebujeme, aby sa deti učili myslieť. Na každej škole, základnej, strednej, gymnáziu. Keď sa deti niečo učia, musia v tom vidieť zmysel. Môj šesťročný syn si včera zobral ľad a veľmi dlho ho pozoroval, ako sa topí. Zisťoval, ako z neho vzniká voda. Toto sa nazýva vnútorná motivácia učiť sa. On sám chcel vedieť, prečo to tak je. Päť- až šesťročné deti majú obrovskú vnútornú motiváciu. Čím je dieťa staršie, tým je menšia. Inak povedané – máme väčšinu detí, ktoré sa učia len preto, že za to dostanú nejaký trest alebo odmenu. Lenže my musíme deti učiť učiť sa. A aj preto, že nás čaká éra robotizácie. Už dávno neplatí, že človek skončí školu a prácu počas života zmení dva- až trikrát. Zmeny sú dnes rýchle a veľké. Vynoria sa nové, dnes neznáme pracovné pozície. A jediná šanca, ako to človek zvládne, bude tá, že sa dokáže celoživotne učiť. Túto zručnosť musí získať v škole. A to sa nedá bifľovaním. Iba precvičujeme pamäť. Ak by PISA testovala túto schopnosť, boli by sme preborníci. No nie je to zručnosť, ktorá sa na trhu práce až tak cení. Na ukladanie dát slúžia oveľa lepšie počítačové harddisky.

Slovenský fyzik Martin Plesch upozorňuje v PISA výsledkoch na jeden detail, ktorý sa často prehliada. Percento špičkových žiakov, ktorí získajú viac ako 90 bodov zo 100. Na Slovensku sa to podarí len jednému žiakovi zo 100, priemer OECD sú traja. Nevšímame si talentovaných dostatočne?

Je dôležité podporovať nadaných žiakov, ale treba podporovať aj tých najslabších. Ak toto nebude naša krajina robiť, dopadneme zle. Najhoršia cesta by bola vybrať si elitu vo viere, že nás bude ťahať. Lenže ak má dnes tretina 15-ročných detí problém s čítaním, takmer 17 percent je funkčne negramotných, čo bude s nimi, keď budú mať 18, 30 rokov? Je ilúzia myslieť si, že sa budú samovzdelávať. Preto som za individuálny prístup k žiakom.

Predsa však existujú projekty, ktoré úzko pracujú iba s nadanými deťmi. Aby im poskytli čo najviac podnetov a podporili ich v možno rýchlejšom postupe. Čo vy na to?

Priznám sa, že nie som zástancom škôl pre mimoriadne nadané deti. Na prestížnych školách dochádza k efektu, ktorý sa odborne nazýva „skleníkové deti“. Nie sú schopné vidieť život v celej komplexnosti. Stretávajú sa len s podobnými ľuďmi, no svet vonku je oveľa pestrofarebnejší. Keď sa v ňom ocitnú, môžu byť stratené. Alebo cynické. Základná škola by mala byť miestom, kde sa stretávajú rozdielne deti. A práve táto pestrosť môže byť prínosom pre nadané deti, aj pre také, ktoré v úvodzkovkách nazvem „priemerné“.

Kde sa to osvedčilo?

V USA som navštívil školu, do ktorej chodia deti z rôznych sociálnych vrstiev. Deti vedcov, farmárov, deti rôznej rasy, s rôznymi hendikepmi. V tejto škole odborníci modelujú celkovú populáciu štátu Florida a testujú v nej rôzne učebné metódy. Deti tu neplatia školné, je to štátna škola. A dosahuje takmer najlepšie výsledky v celom štáte. Podobne je postavený aj fínsky model. Vzdelávanie nie je len o získavaní vedomostí. Základná škola je často jediné miesto, kde sa stretávajú deti z najrôznejších sociálnych vrstiev a kde sa môžu naučiť rešpektu, úcte, empatii. Neskôr nastáva selekcia – stredná škola, vysoká škola, zamestnanie.

Ale neutlmí mimoriadne nadané deti priemernosť?

Myslím si, že nie. Často hovoríme o individuálnom prístupe k žiakovi a predstavujeme si, že je to najmä pre tých slabších. Individuálny prístup však znamená byť partnerom aj pre talentované deti. A tie môžu byť dobré vo fyzike, ale v iných oblastiach nedosahujú nadpriemer, práve tam ich môžu obohatiť spolužiaci. V minulom cykle merala PISA tímovú prácu. Je známe, že najlepšie výsledky dosahujú tímy, ktoré sú rôznorodé a dokážu spolupracovať. Môžete dať dokopy päť matematikov, ale nevyriešia úlohu tak kvalitne ako tím, v ktorom bude viac ľudí s inými profesiami. Kľúčová je rôznorodosť. Ako v prírode.

Vyhľadávate a povzbudzujete učiteľov, ktorí robia malé zmeny zdola. Čo z toho by sa mohlo zaviesť plošne?

Predstavte si učiteľa, ktorý vymyslí kvalitný inovatívny projekt. Experimentálne sa overí, potom sa vyhodnotí. Potiaľ je všetko dobre. Ale problém nastane, keď si chcete pozrieť, čo všetko učitelia na Slovensku od roku 1992 vymysleli, inovovali. Nenájdete to. A to je jedna zo zásadných vecí – my nezbierame pozitívne príklady a nerozširujeme ich ďalej. Ešte ako dvadsiatnik som sa bol pozrieť, ako sa robí integrované tematické vyučovanie. Model sa testoval 10 rokov a bol veľmi úspešný. Lenže keby ste sa dnes chceli pozrieť, ako sa to má robiť a idete na stránku ministerstva školstva alebo Štátneho pedagogického ústavu, nič nenájdete. Opäť si pomôžem metaforou z prírody. Príroda rozširuje veci, ktoré sú v evolúcii úspešné, pretože sú životaschopné. Keby súčasné ministerstvo školstva riadilo prírodu, do týždňa vyhynieme. Pretože nikto nemá záujem osvedčené veci šíriť. Toto je jedna z najjednoduchších a najefektívnejších vecí, ktorá môže reálne posúvať školstvo dopredu – zdieľanie práce a výsledkov. Učiteľa presvedčí najviac to, keď vidí kolegu, ako to robí dobre na inej škole.

Čo sa podarilo takto rozšíriť?

Hejného metóda matematiky. Keď sa objavila na Slovensku, panovala voči nej skepsa. Učitelia si však postupne odovzdávali informácie, skúsenosti, mali dobré výsledky a ako neriadená evolúcia sa to začalo šíriť. Začali sme s Hejného metódou aj na škole v Zaježovej. A zažil som situáciu, že deti boli natoľko ponorené v matematike, že hoci mala nasledovať telesná, nezodvihli sa, pretože potrebovali vyriešiť príklad. A toto treba šíriť. Skúsenosti ľudí, ktorí sú výborní napríklad v bádateľskom vyučovaní.

Nerobí to však Metodicko-pedagogické centrum (MPC)?

Česť výnimkám, no skôr podporujú skostnatený systém, pretože väčšina ponúkaného vzdelávania prebieha tak, ako by sa to robiť nemalo. Výklad formou čítania z prezentácií.

Ešte sa vráťme k výsledkom PISA 2018. Ukazuje sa súvis medzi nedostatkom asistentov na školách a slabým výkonom žiakov. Môže to mať vplyv?

Pokiaľ ide o nedostatok asistentov učiteľov, školských psychológov, je to jedna z kľúčových vecí, ktoré treba podporiť. Pre mnohé školy by to bola obrovská pomoc. Ďalšou oblasťou, ktorá veci posunie, je kvalitné predškolské vzdelávanie, hoci výsledky sa ukážu až o niekoľko rokov. Ak je povinné predškolské vzdelávanie vo veku päť rokov pripravené naozaj dobre a pripravíme kvalitných učiteľov a učiteľky, tak to bude predstavovať obrovský prínos pre vyrovnávanie šancí detí. A môže to pomôcť deťom zo sociálne slabších rodín.

Povinné predškolské vzdelávanie je súčasťou agendy súčasnej ministerky školstva Martiny Lubyovej. Začne platiť od septembra budúceho roku. Ako ho hodnotíte?

Je to niečo podobné ako s obedmi zadarmo. Ani toto opatrenie nebolo premyslené do detailov a problémy sa skrývajú práve v detailoch. Pani ministerka to vyriešila nie najšťastnejšie, keď zákon nepredložila ona. Vtedy by to muselo prejsť medzirezortným pripomienkovaním a chyby by sa mohli vychytať. Takto to prešlo cez poslanecký návrh a až v septembri 2020 uvidíme, čo všetko to spôsobí. Mali sme sa najprv zhovárať o kapacite škôlok, či je dostatočná. Zástupcovia miest a obcí v tom vidia vážny problém. Tieto deti nám nesmú zo škôlok vytláčať troj- alebo štvorročné deti, rodičia sa na to budú oprávnene hnevať.

Keď sa v roku 2015 v prieskume ľudí pýtali, aké sú najväčšie problémy Slovenska, odpoveď „zlé školstvo“ si vybrali iba štyri percentá ľudí. Naznačuje to nezáujem spoločnosti o školstvo, alebo mnohí ľudia nevnímajú slovenské školstvo ako slabé?

Navštevujem mnohé diskusie a ľudia vo veku 40 a 50 rokov začínajú spomínať na to, aké to bolo za ich čias dobré. Psychológovia to nazývajú spomienkovým optimizmom. Keď sa ich pýtam na pozitívne okamihy, tak opisujú prvé lásky, školské výlety, ale nezačnú hovoriť o úžasných hodinách chémie. Podobné je to aj s vojenčinou, o ktorej muži po 20, 30 rokoch povedia, že to bola nakoniec zábava. Realita bola taká, že tam človek stratil dva roky života. Nemyslím si, že školstvo bolo počas socializmu dobré, ide o veľký mýtus. Je faktom, že pred 10, 15 rokmi vzdelávanie nepredstavovalo kľúčovú celospoločenskú tému. Ale myslím si, že dnes sa o vzdelávaní rozpráva oveľa viac. Bol by som najradšej, ak by vzdelávanie bolo top témou. No zatiaľ stačí, že sa nazbierala kritická masa ľudí, ktorí chcú vzdelávanie skvalitniť. A to práve preto, aby deti boli v živote úspešné.

Lektor Juraj Hipš. Foto: Tomáš Halász
Juraj Hipš, lektor Lektor Juraj Hipš.

Juraj Hipš (1976)

lektor

  • Vyštudoval filozofiu a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
  • Pôsobil ako stredoškolský aj ako vysokoškolský pedagóg.
  • Je zakladateľom neziskovej organizácie Živica, ktorá vytvára vzdelávacie programy pre školy.
  • Pričinil sa o vznik Komenského inštitútu. V roku 2017 bol medzinárodnou organizáciou Varkey Foundation zaradený medzi štyri najinšpiratívnejšie programy pre učiteľov na svete.
  • Stál pri zrode ceny Učiteľ Slovenska, ktorá oceňuje kvalitných učiteľov.
  • Je držiteľom viacerých ocenení za prácu v oblasti vzdelávania.
  • V koalícii PS/Spolu je odborníkom na školstvo.

© Autorské práva vyhradené

chyba
Viac na túto tému: #žiaci #ministerstvo školstva #PISA