Pokračovanie článku: Hrozné spomienky rukojemníka z leopoldovskej masakry: Čakal som, kedy zaznie výstrel

Nie. Zbraň som zložil a už prišiel ďalší uniformovaný, schytil ma a dostal som pár úderov. Ruky som mal voľné, ale musel som ich držať tak, aby na ne videli. Vtedy spoza šatne, z nejakej zadnej miestnosti, kde bola, myslím, nejaká chladiaca technika, dovliekli zástupcu veliteľa zmeny. Ten už veľmi krvácal a asi už zomieral. Posadili ho na stoličku vedľa mňa. Oni na mňa kričali a pýtali sa, kde máme zbrane. Kúsok odtiaľ, ako som sedel, bol sklad zbraní. Povedal som im, že tu žiadne nie sú, že sú umiestnené v administratívnej budove. Vtedy mi ten Róm oznámil, že ideme do ústavu. Ešte stále som bol v tom, že sú to ľudia zvonku. Vtedy som si všimol, že mal v rukách aj nôž. Kolegovi, ktorý sedel vedľa mňa, ho potom vrazil do chrbta. Jednoducho ho preklal. Na ten zvuk nezabudnem do konca života. To sa nedá zabudnúť. To bolo pre mňa niečo také neskutočné, že ma to úplne paralyzovalo. Išli sme potom z operačného strediska a veliteľa zmeny stále nebolo. Nevidel som ho, ani sa nehlásil. Prechádzal som cez systém chodieb, až sme sa dostali k hlavnému vchodu, kde je vstup pre vozidlá. To bol taký veľký priestor, kde sa zmestí aj nákladné auto. Tam som zbadal stopy krvi na zemi. Vtedy som zažil druhý šok, pretože tam na zemi v kalužiach krvi nehybne ležali ďalší dvaja kolegovia.

Boli už mŕtvi?

Nehýbali sa, tak som predpokladal, že sú mŕtvi. Bolo to desivé, ale stále som to nechápal. Stále som si myslel, že sú to ľudia zvonku, teda niekto mimo väznice v policajných uniformách. Odtiaľ sme išli cez prvú bránku do vnútornej strany ústavu. Tam som pri mrežovom gátri zbadal ležať mladého Mariána Zennera. Hoci nebol v našej zmene, poznal som ho, pretože to bol taký mladučký chlapec. Ležal tam a neskôr som sa dozvedel, že ho pri snahe o útek asi Polgári dobehol a odzadu zabil nožom. Vchádzali sme do ústavu a povedali mi, že ideme na piaty oddiel. Až vtedy mi to začalo dochádzať, lebo človek zvonku by nepoznal naše oddiely. Všimol som si potom, že majú vlastne naše uniformy a na tom Rómovi som si všimol tetovanie, asi niekde na líci. Vtedy som pochopil, že to asi nie je nikto zvonku, ale že to sú „naši“ ľudia.

Ako to pre vás menilo situáciu?

Pre mňa to bolo úplne zlé, pretože sme sa vracali do im dôverne známeho prostredia. Dali si ma medzi seba a prechádzali sme cez nádvorie. Z jednej veže vtedy zaznel výstrel do vzduchu. Myslím, že jeden z tých dvoch zástupcov veliteľa zmeny stihol utiecť a upozornil strážnu vežu. Napadlo mi, že vidí troch ľudí v uniforme a strieľa po nás. Hodil som sa na zem a prosil pána Boha, aby ma netrafil. Potom som si uvedomil, že to bol len výstrel do vzduchu. Dostal som ďalšie údery a pýtali sa ma, čo to malo znamenať. Povedal som im, že nemôžem vedieť, čo to znamená, keď som celý čas s nimi. Išli sme ďalej. Vo vnútornom priestore, ktorý oddeľuje výrobné priestory od ubytovacích, bola elektronicky zabezpečená prechodová bránka. Tú si na moje prekvapenie dokázali pomerne jednoducho otvoriť nožom. Nebolo tam totiž žiadne krytie zámky. Oni išli úplne na istotu. Zabuchovali za sebou všetky dvere a bránky, čo bolo pre mňa zúfalé. Predstavil som si totiž, že zostanem v ústave. Tou bránkou na hlavnom vchode do ubytovacej časti ale buchli tak silno, že sa bránka pootvorila. To som ale vtedy ešte nevedel. Keby ju zabuchli, nemal by nám už kto otvoriť. Až vtedy som prvýkrát precitol.

Čo to znamená? Ako sa to prejavilo?

© Autorské práva vyhradené

29 debata chyba
Viac na túto tému: #masakra #Leopoldov
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy