Áno, musel som oklamať aj ich. Nakoniec sadli do auta o odišli. Potom otvorili bránu a už ma ani nespútavali a vykročili sme. Opäť ma viedli Polgári a Uriga medzi sebou. Za nami išla pätica odsúdených stále vo väzenskom oblečení. Medzi tým už do ústavu prichádzali na bicykli asi štyria príslušníci, ktorých zalarmoval ten zástupca, čo vybehol von k veži a na psinci sa aspoň vnútornými linkami dokázal vyrozumieť, že sa niečo vážne deje. Na tých asi 400 metroch, kým sme prišli k hlavnej ceste, sme vždy niekoho stretli. Pozdravili sme ich a išli ďalej. Nikto si nič nevšimol. Potom sme už vyšli na hlavnú leopoldovskú cestu, kde sa Polgári postavil na cestu so samopalom a zastavil prichádzajúce auto. Keďže bol v rovnakej uniforme, ako nosili policajti, vodič zastavil. Jeho tehotnú manželku tiež vyhodili. Mňa do auta tlačili ako prvého, ale zistili, že ôsmi sa do auta nezmestíme. Potom ma z auta vyhodili a počul som asi Urigu povedať, aby ma Polgári zastrelil.
Neskúšali ste vtedy ujsť?
Uvažoval som, že sa rozbehnem a preskočím kamenný múr so sklenenými črepmi na vrchu. No zdalo sa mi, že sa mi to nepodarí, a tak som tam ostal len stáť ako teľa čakajúce na porážku. Čakal som, kedy zozadu zaznie výstrel. Počul som ale túrovanie motora a obehli ma smerom na Hlohovec. To sa už zbierali ľudia, lebo ten vodič s tehotnou manželkou začali lamentovať. Vychádzali už ale aj ľudia z okolitých domov, a tak som jedného pána požiadal o telefón. Zavolal som na 158, predstavil sa ako operátor hliadky a povedal im v rýchlosti, čo sa udialo. Policajt sa mi ale len začal smiať, že si robím srandu, lebo že mu pred pár minútami hlásila hliadka, že sa nič nedeje. Dôrazne som mu vysvetlil, že má ozbrojených väzňov na úteku a tú hliadku som musel odkloniť ja, aby som z toho vyviazol živý. Dal som mu aj ŠPZ a povedal, že mohli ísť na Hlohovec, na Sereď alebo na diaľnicu. Ešte som mu povedal, že nádrž už mali skoro na dne. Potom som utekal naspäť do väznice ratovať, čo sa dá.
Aká bola počas toho času, keď vás ťahali so sebou, medzi nimi nálada? Boli nervózni či skôr nabudení adrenalínom?
Naopak. Nestresovali sa, boli pokojní. Dodnes som nepochopil dve veci. Stále neviem, kam odišiel a kde bol po celý čas veliteľ zmeny. Druhá vec bol ten ich pokoj. Utekali, za nimi mŕtvoly, a boli pokojní. So mnou sa vôbec nerozprávali. Len ma postrkovali a úkolovali. Mal som vtedy malú dcérku a čakali sme druhého syna. Povedal som im to s prosbou, aby ma nezabíjali. Potom boli ale ešte horší. Povedali mi, že ak je to tak, mám robiť všetko preto, aby sa dostali hladko von. Nezachytil som, ako komunikovali medzi sebou. Keď si chceli Polgári s Urigom niečo povedať, išli chvíľu bokom. Ale takmer sa nerozprávali, vedeli, kam idú a tí ostatní ich len nasledovali. Takmer si nepamätám, že by sa radili a dohovárali. Z môjho pohľadu išli ako stroje.
Podľa popisu udalostí, najmä po blúdení utečencov v okolí Leopoldova, sa nezdá, že by bol tento útek dôsledne pripravený. Vy ale hovoríte, že boli veľmi pokojní. Ako ste si to vysvetľovali?
Myslel som si, že hneď ako otvoria bránu, budú utekať a rozpŕchnu sa. Ale nie, stále boli pokojní a čakali. Som presvedčený, že vonku museli niekoho mať. Alebo skôr, že niekoho mali vonku mať. Myslím, že sa neskôr aj potvrdilo, že mali v sebe nejaké lieky. Napriek tomu, ten pokoj vnútri sa diametrálne líšil od toho, čo robili, keď sa dostali z väznice. Potom sa už správali ako blázni. Išli autom na diaľnicu, potom do Trnavy, z Trnavy zasa na inom aute naspäť. Tam zas naskákali do vlaku, jedna skupina inde ako druhá. Boli dezorientovaní a nevedeli, kde sú. Ako poznali všetko vo väznici, vnútorné priestory, systém stráží, vonku nepoznali vôbec nič. Nejde mi do hlavy, prečo by utekali takto zmätene bez miestnej znalosti. Preto som presvedčený, že vonku mali niekoho mať, kto možno zradil alebo len nejako zlyhal a neprišiel. Inak mi to nedáva logiku.