Spomenul som si na Alexeja Anikušina. V máji mi poslal z Prahy pozdrav, v ktorom sa zmienil, že robí na sovietskom veľvyslanectve. Ani nemusel spomínať, čo tam robí. Hneď mi to bolo jasné. V marci som bol ako redaktor športovej rubriky v mládežníckom časopise Kamarát v Moskve s mladými hokejistami, staršími žiakmi. Dostali sme pozvanie na finále „zlatej šajby“. Alexej nám robil sprievodcu a tlmočníka. Na Lomonosovovej univerzite študoval český jazyk. Našim mladým hokejistom vtedy dokonca vybavil besedu so slávnymi hokejistami CSKA Moskva. Prišli také hviezdy ako Anatolij Firsov, Viltalij Kuznecov či legendárny tréner Anatolij Tarasov.
Viac sme sa však zblížili pri posedení v Poľovníckej reštaurácii na Starom Arbate a keď som s ním vymenil „šuštiak“ za fľašu vodky. Pozval ma sem najskôr preto, že to bola obľúbená reštaurácia moskovských intelektuálov. Otvorene sme hovorili o udalostiach u nás, o demokratizačnom procese, Dubčekovi, novozvolenom prezidentovi Svobodovi, o exprezidentovi Antonínovi Novotnom i o tom, že mu ku koncu kariéry dopomohol jeho šovinistický pohľad na Slovensko a Slovákov.
Vtom sa ma jeden pán od vedľajšieho stola opýtal: „A skažite, Dubček eto Slovak?“ Prikývol som, že áno. A on na to: „Znajete, u nas byl Stalin, a chotia on byl Gruzin, no stojal na pozicijach veľikorusskogo šovinizma.“ Pre istotu po tomto výroku, aby nemal zbytočné opletačky, hneď zaplatil a odišiel. Alexejovi som povedal, že u nás by také smelé či kontroverzné myšlienky mohol bez obáv hovoriť v rámci debaty v reštaurácii, kaviarni či v krčme. Videl som, že sa mu pozdáva to, čo sa u nás rozbieha ako demokratizačný proces.
Foto: Andrej Holan
Celkom iné stretnutie
Teraz je v Prahe na veľvyslanectve. Isto tam prekladá do ruštiny hory textov z novín a časopisov, prejavov štátnikov, funkcionárov… Osobitne od júna, keď v Československu ako jedinej socialistickej krajine bola oficiálne zrušená cenzúra. Nuž čo, keď je Alexej v Prahe, tak mu zavolám, že by sme sa mohli niekedy poobede stretnúť a pohovoriť si pri pohári dobrého českého piva o všeličom, ako sa mu pozdáva život u nás, ako vidí našu Pražskú jar…
Ten telefonát nebol jednoduchý, ako som si myslel. Však onoho 20. augusta na veľvyslanectve isto bola stresová situácia. Každý drel na dvesto percent, a tu zrazu niekto zvonku chce k telefónu jedného ich pracovníka. Nakoniec sa ozval jeho hlas. Ospravedlnil sa, že stretnutie je možné až večer, aj to len na štvrť hodiny a v reštaurácii blízko veľvyslanectva. Dohodli sme sa na trištvrte na desať.
Sedíme pri stole, ale atmosféra nie je uvoľnená, ani ako v marci na Starom Arbate. Nedarilo sa mi nijako naštartovať debatu. Alexejovi akosi nebolo do reči… Áno, áno, Praha je pekná, pivo je dobré, ľudia sú srdeční, sympatickí. Stále sa pritom však obzeral, bol viditeľne nervózny. Keď sa blížila desiata hodina, Alexej sa ma zrazu opýtal, či ostávam v Prahe, alebo či cestujem do Bratislavy. Potešilo ho, keď som povedal, že cestujem o polnoci medzinárodným rýchlikom Hungaria. „To je dobre, že medzinárodným rýchlikom,“ povedal to tak, aby ma potešil, že Hungaria je najlepším riešením.
Na ulici mi zastavil taxík, a keď som doň nastupoval, ospravedlnil sa, že mi mohol venovať len tak málo času. Nad Prahou burácalo ťažké lietadlo. Myslel som si, že niektorá medzinárodná linka nemá voľnú pristávaciu dráhu a preto musí robiť oblet navyše. Rýchlik Hungaria zo stanice Stred odišiel načas.
Zobudili ho tranzistory
Sotva som zadriemal, zobudil ma na plné pecky pustený tranzistor jedného cestujúceho na chodbe. Ba aj v niektorých kupé. Vlak bol pritom takmer prázdny, aj ja som bol vo svojom lôžkovom kupé celkom sám. Inokedy býval zaplnený do posledného miesta. Trochu podráždene som sa teda hotoval povedať hlučným spolucestujúcim svoje, no kým som sa k nim dostal, k ušiam sa mi dostali útržky dramatického spravodajstva: „tanky postupujú“, „zachovajte pokoj“.
Otvorím dvere, že reku, čo sa deje. A vy to ešte neviete? Sovieti nás obsadzujú. Na Ruzynskom letisku stále pristávajú transportné lietadlá, dovážajú tanky. V uliciach Prahy je ich už plno. Obsadzujú vládne budovy, Československý rozhlas…
Prvý obraz, ktorý mi v tom momente preletel hlavou, bola Alexejova tvár spred pár hodín. Ach tak. Teraz už viem, prečo priateľ nemal náladu a nebolo mu do reči. Určite aj preto, že v reštaurácii blízko nás sedeli jeho aspoň dvaja „bodyguardi“ z KGB, ktorí dávali pozor na každé slovo, ktoré povie. Hneď mi došlo, aké nepríjemnosti som mu mohol v práci spôsobiť. Že zrejme až do nášho večerného stretnutia tajní preverovali, kto som, či nejdem posunúť nejakú tajnú správu, či ho nebodaj nechcem uniesť.
Vlak pokračoval v ceste, akurát mal dlhšie zastávky, a tak do Bratislavy meškal. Predovšetkým pri Brne sme počuli neskutočné burácanie transportných aeroplánov. Tanky ani vojakov sme však počas celej cesty nevideli. Aj preto som si namýšľal, že v Bratislave bude všetko v poriadku. Áno, Prahu ako hlavné centrum valcujú, ale Bratislava určite dostane nejaký „oddychový čas“, kým sa vojaci dostanú i tam.
Zátišie s tankami
Zúfalstvo a bezmocnosť sa však cestujúcich i mňa zmocnili, len čo sme vystúpili z vlaku. Námestie pred stanicou (vtedy Dimitrovovo námestie) bolo plné tankov. Žiadne trolejbusy, nič nefungovalo, len chaos. Ponáhľal som sa teda úzkymi uličkami domov. V tom čase som bol ešte slobodný a býval som neďaleko stanice v budove YMCA. Keby som mal byt kdesi v Trnávke, asi by som sa tak pohotovo nedostal k fotoaparátu, keďže mestská doprava nefungovala.
Doma som len chvatom vzal svoj východonemecký kompaktný fotoaparát a prvé snímky som urobil hneď pred YMCA na križovatke Šancová – Žilinská. Ďalšie na Októbrovom námestí a pred budovou ÚV KSS, kde rečnil Gustáv Husák. Na Námestí SNP som zase fotil, keď práve hovoril spisovateľ Dominik Tatarka. Na obrázku ho však nevidno, nemal som profesionálny fotoaparát s teleobjektívom.
A aj preto, že som si nemohol objekty „približovať“, snažil som sa v meste pohybovať opatrne. Ľudia síce s okupantmi živo diskutovali, fotoaparát v rukách však zvieral len málokto. Pred hlavnou poštou na Námestí SNP, kde vojaci na druhý deň zastrelili 16-ročného Petra Legnera, som napríklad fotil spoza stromov. Tú fotografiu by som dnes nazval Zátišie s tankami. Ľudia, ktorí sa prechádzajú okolo obrovitých vojnových strojov, totiž kráčajú len tak, akoby tam tanky ani neboli.
V malej redakcii, akou bola tá v Kamarátovi, musí človek ovládať viaceré novinárske zručnosti, a tak som zvykol počas služobných ciest aj fotiť, takže som to s fotoaparátom vedel. Technika vtedy ale nebola ako dnes. Kým človek nastavil správnu clonu, chvíľu to trvalo. Vojaci si však fotografovanie, našťastie, príliš nevšímali. A tak sa mi niektorých podarilo odfotiť aj celkom zblízka. Ako napríklad mládenca, podľa očí zrejme nejakého Uzbeka alebo Kazacha, ktorý hovoril Bratislavčanom, že majú v krajine kontrarevolúciu. Oni však len krútili hlavami a z druhej strany mu na jeho obrnený transportér ktosi nakreslil hákový kríž.
Foto: Andrej Holan
O invázii už ani slovo
Po meste som s fotoaparátom behal, kým som nevyfotil dva filmy. Ďalšie sa už nedali kde kúpiť. S okupantmi som sa potom dostal do blízkeho kontaktu ešte raz. O pár dní. Platil vtedy zákaz vychádzania po ôsmej večer, no ja som pri poháriku ostal o trochu dlhšie. Keď som potom kráčal domov potme popri dnešnom Prezidentskom paláci, v úzkej uličke sa za mňa zrazu zaradil obrnený transportér, ktorý ma mojou rýchlosťou trpezlivo a pre mňa hrozivo prenasledoval.
Rozmýšľal som, ako vojakov neprovokovať, a tak mi napadlo, že zahrám opitého. Začal som sa teda potácať v domnení, že im budem sympatický – že si povedia, ten je opitý ako Rus. Naozaj to zafungovalo, transportér ma po chvíli obehol a zmizol za rohom. V ten moment som mal však skutočný strach.
Po pár dňoch, keď sa mi zážitky trochu urovnali v hlave, som si do denníka dodatočne napísal vetu: „Bol som asi posledným občanom Československa, ktorý keď už pristávali lietadlá s tankami, hovoril so sympatickým pracovníkom sovietskeho veľvyslanectva, ktorého preložené československé demokratické texty čítali ľudia zodpovední za inváziu.“
S Alexejom sme sa potom už nikdy nestretli. Ešte sme si niekoľko rokov vymieňali listy a pohľadnice. Niesli sa však v duchu prianí všetkého dobrého v novom roku a podobne. O invázii nikdy ani slovo. Zrejme z titulu svojho diplomatického postu sa nechcel k udalostiam z 20. a 21. augusta 1968 vracať. Nevedel, či listy nebude čítať tajná polícia. Táto obava držala aj mňa, a tak som mu tiež vždy len zaželal všetko dobré.
Foto: Andrej Holan
Príbeh fotografií
Andrej Holan (narodený v roku 1937) pracoval v roku 1968 ako športový redaktor mládežníckeho časopisu Kamarát. Pred 45. výročím okupácie sa rozhodol, že zverejní nielen svoj kuriózny príbeh, ktorý zažil v predvečer invázie s priateľom a zamestnancom sovietskeho veľvyslanectva v Prahe, ale aj svoje vlastné fotografie, ktoré spravil presne 21. augusta 1968 v uliciach Bratislavy. S kompaktným fotoaparátom vtedy vyfotil dva filmy.