Zovreté v tesnom kimone a s bielo nalíčenú tvárou sa gejše, ktorým sa v bývalej cisárskej metropole hovorí geiko, elegantne pohybujú po dláždených uliciach štvrte Gion, aby putovali od jednej schôdzky v čajovni k druhej.
Školu opúšťajú v pätnástich
Gejše opúšťajú školu v pätnástich rokoch a začínajú ako pomocníčky v domácnostiach. Počas ďalších rokov zasväcovania do základov poslania gejší ich volajú maiko. Potom sa päť rokov venujú intenzívnej výučbe tradičného tanca, hry na japonské nástroje – klasickú citaru a citaru s tromi strunami šamisen – ale aj etikete a umeniu konverzácie. Približne v dvadsiatke sa tieto dievčatá stávajú geiko. Ich poslaním je baviť významné osobnosti, najmä pri večerách a banketoch.
Títo politici či obchodníci často nemajú potuchy o tom, koľko stojí jeden večer s jednou zo 175 geiko v Kjóte, kým nedostanú tučný účet. „Ľudia si predstavujú, že je to báječné, ale v skutočnosti je to tvrdá práca,“ zveruje sa v sede na podložke tatami v kjótskej čajovni slávna geiko Kikumaru. Dnes má tridsaťjeden rokov a spomína na svoje začiatky. „Obetujete svoju mladosť, aby ste sa stali gejšou, a niekedy máte chuť všetko zanechať. Takéto pocity však treba prekonať,“ hovorí.
Ani Facebook ani zemiakové lupienky
Kruté je najmä náhodné stretnutie s bývalými spolužiačkami. „Keď maiko idúca na nejaký banket stretne skupinu školáčok svojho veku v ich uniformách, predstavuje si, ako spolu veselo večerjú, zatiaľ čo ona bude drepieť na tatami. Nemá žiadny súkromný život a pokoj zdieľa s tromi alebo štyrmi ďalšími dievčatami,“ vysvetľuje Kikumaru.
„Geiko má za povinnosť uchovávať japonskú kultúru a tradície a pokračovať v nich. Musíme dbať na svoj imidž. Keď ideme von, musíme vždy dbať na to, ako kráčame, ako sa správame. Je zakázané byť na Facebooku či niečom podobnom,“ uvádza.
Geiko nesmú pristihnúť napríklad pri tom, ako maškrtí zemiakové lupienky. „Maiko nesmie ísť do podniku rýchleho občerstvenia alebo do obchodu, kde sa predávajú minisukne. Stáva sa však, že niekedy doslova umierajú túžbou po lupienkoch. V takom prípade si oblečieme džínsy a nepoznané si ich ideme kúpiť a tajne ich doma zjeme,“ smeje sa Kikumaru.
Gejše nie sú prostitútky
Predstavy o gejšách sú často veľmi vzdialené skutočnosti a mnohé Kikumarine kolegyne vydesil film Gejša inšpirovaný románom Arthura Golden, ktorý vzbudzoval dojem, že gejše sú ľahké dievčatá.
Foto: SHUTTERSTOCK
Geiko z Gionu si sťažujú, že si ich cudzinci pletú s prostitútkami. „Vo filmoch sa samozrejme preháňa. Aké sú rozdiely medzi týmto filmom a skutočným životom gejše? Rozhodne zásadné,“ vyhlasuje Kikumaru. „Samozrejme sú ženy, ktoré majú inú profesiu než geiko. Ale hádžu nás s nimi do jedného vreca. Geiko neponúka sex, je akousi dôverníčkou,“ dodáva.
Vzťah k mužom nie je poznačený žiadnym podrobením. „Gejše z Kjóta pôvodne bývali dcérami samurajov. Keď sa rozpadol feudálny systém, tieto dievčatá sa naučili umeniu baviť, aby podporovali svoju rodinu, ktorej pilierom sa stali,“ hovorí Kikumaru. A ak gejša svojimi drobnými krôčikmi vždy nasleduje mužov, je tomu tak preto, že v minulosti bolo nebezpečné kráčať vpredu. „V skutočnosti je to je veľmi galantné,“ vysvetľuje Kikumaru.