Na plavbu sa nevyberali zo zábavy, zo samopaše, pre nedostatok inej činnosti, ale za chlebíkom. A pltníctvo ani nebolo niečím na okraji našich dejín. Dosvedčuje nám to aj národný pevec Ján Botto:
„Ej letí plť dolu Váhom, na plti veselo,
jak vtedy, keď na nej bolo to Slovensko celô.
Prvé záznamy o pltníctve na Slovensku pochádzajú dokonca z roku 1075. A dokonca od samého uhorského kráľa Gejzu I. V darovacej listine kláštoru v Beňadiku si možno prečítať: „Mýto z dreva, ktoré sa plaví po Hrone, samotnému opátovi patrí a nikto iný sa nemá na ňom podieľať.“ S pltníctvom ako zamestnaním sa Slovensko lúčilo začiatkom dvadsiateho storočia. Prinajmenej deväťsto rokov je teda súčasťou našich dejín.
Plte sa plavili dolu Váhom, Hronom – na nich celý rok – na ďalších riekach po jarných a jesenných dažďoch: na Orave, Kysuci, Turci, Poprade, Dunajci, Hornáde, Tise… Dopravovali predovšetkým drevo a výrobky z neho, ale aj iný stavebný materiál, železo a výrobky z neho, plátno, bryndzu, oštiepky, soľ…
Na výstavbu Budapešti v osemnástom storočí sa so stavebným materiálom ročne plavili zo Slovenska stovky pltí. V druhej polovici devätnásteho storočia, na vrchole svojho rozmachu, spltilo sa po Hrone približne tritisíc pltí ročne. Keď sa teda pltníci vracali domov z Komárna, Ostrihoma, Budapešti, Srbska, Bulharska mali na čo spomínať.
No títo vetrom ošľahaní muži, zžití s vodou, plaviaci sa často aj ďaleko dolu Dunajom, znalí sveta, báli sa vody. Pád do nej mohol znamenať smrť. Nevedeli totiž plávať. Presnejšie povedané až deväťdesiatdeväť percent z nich. Preto história zaznamenala nejeden tragický prípad na vlnách… Roku 1838 sa na Dunaji utopilo šesť liptovských pltníkov. Spolu s nimi sa na dne ocitlo medi za osemtisíc zlatých. Príval vody roku 1873 na Hrone odniesol niekoľko pltí k Ostrihomu, pričom zahynulo osem mužov.
Aj v tom sa pltníci podobali námorníkom. Ani oni totiž zväčša nevedeli plávať.