Šachu ho priúčala mamička. Mal vtedy sedem rokov. Najprv hrával so starším bratom, potom na školských turnajoch, potom na moskovských, potom na medzinárodných. V roku 1914 sa zaskvel na medzinárodnom turnaji v Petrohrade. V elite skončil na tretej priečke. Prvým piatim udelil cár Mikuláš II. titul veľmajstra.
Ďalšie osudy veľmajstra Alechina boli pohnuté. Prvá svetová vojna ho zastihla na súťaži v Mannheime. Tam ho ako občana znepriatelenej krajiny internovali. Šachy museli ísť bokom. Zohral iba niekoľko menších zápasov a niekoľko simultánok. Po návrate do Ruska zorganizoval niekoľko zápasov, z ktorých výťažok venoval na liečenie ranených vojakov.
Keď sa moci chopili boľševici, uväznili ho a keďže ako vyštudovaný právnik bol príslušníkom vykorisťovateľskej triedy, chystali sa popraviť ho. Zachránil ho ktosi, kto ho poznal ako známeho šachistu. Potom využili jeho rečové znalosti – ovládal nemčinu, angličtinu, francúzštinu – najmä ako prekladateľa v Kominterne.
V apríli 1920 vyhral prvé šachové majstrovstvá Sovietskeho zväzu, o rok sa vysťahoval do Francúzska a stal sa šachovým profesionálom. Pochodil celý svet. Zúčastnil sa súťaží v New Yorku, Haagu, Budapešti, Londýne. Berne, bol v Karlových Varoch, Drážďanoch i v Piešťanoch…
Od roku 1927 bol na dlhé roky majstrom sveta. Keď sa pred niekoľkými rokmi pýtali šachových odborníkov, koho pokladajú za najväčšieho šachistu všetkým čias, najviac hlasov získal – a to suverénne – Alechin.
To teda bola hlavička! Alechin v jednej triede na strednej škole prepadol z matematiky. A keď končil na vysokej škole, zo 46 absolventov sa umiestnil na 17. mieste. Príbeh, ktorý sa vysmieva logike.