Kamila Magálová, herečka
Základná vec je slušnosť, úcta a ústretovosť. Bez toho nemôžeme spolu komunikovať, rešpektovať sa navzájom. Už to, aby sa ľudia pozdravili. Ako malé dieťa som starších zdravila „ruky bozkávam“ Dnes ide oproti mne sused, ktorému by som mohla byť matkou, a radšej sa pozrie inde. Tak ho pozdravím prvá a on to buď pochopí, alebo to nepochopí a potom sa už o nič nesnažím. Keď niekto nemá základ, ktorý učia deti ich rodičia, nie je sa od čoho odraziť. V pretechnizovanej dobe akoby sme nepotrebovali spolu komunikovať, radšej sa venujeme googlu. Nevyžadujem od ľudí, aby chodili do divadla v plesových šatách, ale mali by prísť slušne oblečení, aby to bol výnimočný večer. Ja tiež nejdem na koncert v roztrhaných texaskách, aby som mala dobrý pocit sama zo seba aj z okolia.
Richard Stanke, herec
Je dobré, keď sú ľudia k sebe slušní, pravidlá spoločenského styku sú prejavom úcty. Na vysokej škole sme mali etiketu ako predmet a pravidlá spoločenského správania by sa mali učiť už deti. My sme chodili na výchovné koncerty, do divadla.
Je pekné, ak v spoločnosti pretrvávajú zvyky, ako pustiť staršieho sadnúť, pustiť ženu prvú do dverí, prísť do divadla sviatočne oblečení. To sú veci, čo by mali byť samozrejmé, ale nie sú. Nemám rád, keď je niekto nedochvíľny, meškanie ma vie vytočiť. Aj keď niekto v divadle požíva jedlo či nápoje počas predstavenia alebo nahlas komentuje dianie na javisku.
Oľga Belešová, herečka
Ja mám rada pravidlá, vo všetkom. Niektorí hovoria, že pravidlá sú na to, aby sa porušovali, ale podľa mňa sú na to, aby sa dodržiavali. Uľahčujú ľuďom život a v spoločenskom kontakte sú užitočné a ešte aj pekné.
Páči sa mi podávanie rúk, ako sa navzájom predstavujú muži a ženy, mám rada aj objímanie na privítanie, páči sa mi aj spoločenský kontakt. Ale nemám rada obťažovanie. Mám rada, keď ľudia dodržiavajú slušný dištanci pri osobnom kontakte aj pri vzťahoch. Správame sa k sebe pekne, ale navzájom sa neobťažujeme. Za obťažovanie považujem aj telefonát po 20. hodine večer alebo SMS po 22. hodine.
Prekáža mi používanie mobilných telefónov vo verejných priestoroch, na úradoch, v obchode. Väčšinou pritom ide o úplné banality, ktoré by mohli počkať. Takto si všetci ľudia v rade musia vypočuť intímne informácie o neznámom človeku. Ale najviac neznášam telefonovanie za volantom. Prečo by niekto mal ohroziť môj život? Nech radšej obetuje pár minút a zastaví.
Marián Čekovský, hudobník
Etiketa nás učí, čo je slušné a čo je správne. Niektoré veci ani ja vždy nedodržiavam, ale páči sa mi, keď niekto vie podať ruku a vždy pozdraviť. Sú to obyčajné veci, ktoré z nás robia civilizovaných ľudí, a preto je to dôležité. Háklivý som jedine na to, ak niekto neodhadne správne vykanie a tykanie.
Je to bezpečnostný prvok, ktorým sa predíde komplikáciám. Niekedy môžu byť formálnejšie vzťahy lepšie ako tie celkom kamarátske, lebo nezahŕňajú emócie. Nikdy nemôžeme urobiť prvý dojem dvakrát a ja si napríklad všímam, či má niekto čisté ruky a nechty. Zažil som aj faux pas, keď sa mi prihovoril človek oblečený ako bezdomovec, ale keď mi podal ruku, bolo jasné, že sa vie správať. To podanie ruky ho prezradilo, že má naučené isté zvyky. Vysvitlo, že je lekár a ide zo záhrady. Musel som sa na sebe zasmiať, ako som ho zle ohodnotil, a spomenul som si na porekadlo: nikdy nepodceňujte silu sebaklamu!
Katarína Brychtová, herečka a moderátorka
Pravidlá spoločenského správania sú fajn, a je dobré, keď ich ľudia ovládajú. Je príjemné, keď sú muži galantní, keď nám podržia dvere alebo dáždnik nad hlavou a po schodoch kráčajú tak, aby nás chránili. Ale páči sa mi byť v neformálnej spoločnosti, so svojimi priateľmi, kde sa nemusia pravidlá dodržiavať tak striktne. Takže je dobré, že máme pravidlá, ale vždy existujú aj výnimky, a netreba sa ich držať za každú cenu, v každej situácii.
Maroš Kramár, herec
Nie som zástanca striktného dodržiavania prísnych pravidiel, ale slušnosti áno. Je dôležité vedieť sa slušne pozdraviť, poďakovať, uvoľniť miesto starším, to sú základné pravidlá slušnosti, ktoré by mal mať každý pod kožou a ani o tom nerozmýšľať. Vedia to už aj deti, alebo by mali vedieť. Dnešná doba je však agresívna, ľudia sa derú dopredu a na slušnosť zabúdajú. Vidím to najmä pri šoférovaní, keď si šoféri nedajú prednosť, nespomalia. A vidno to aj v politike, za vrchol arogancie považujem, keď politik neodpovie novinárovi na otázku. Keď je zvolený, mal by sa ľuďom zodpovedať. Ja v rámci mojej profesie patrím k ľuďom, ktorých iní poznajú, a napriek tomu sa vždy v spoločnosti predstavím, lebo to považujem za slušné. Politik je tam často len na chvíľu, a už si myslí, že ho všetci musia poznať, a vôbec sa neunúva s predstavovaním. Slušnosťou sa pritom nič nepokazí, práve naopak. Ako sa vraví, s klobúkom v ruke ďalej zájdeš.
Soňa Müllerová, moderátorka
Pravidlá sú dôležité, nie sme predsa zvieratká a určité mantinely sú dôležité pre každého. Ja spoznám, či sa niekto vie správať, alebo nie už podľa telefonovania. Napríklad v reštaurácii zistíte, kto vie svoje správanie prispôsobiť tomu, že je v spoločnosti. Telefóny tam zvonia, ľudia do nich vykrikujú, prekrikujú sa navzájom a neberú ohľad na druhých, ktorí si tam prišli príjemne posedieť.
Keď sme schopní akceptovať určité normy v rámci spoločenského správania, sme schopní uplatniť ich aj v iných sférach života, v komunikácii s ľuďmi, v domácom prostredí, medzi priateľmi. Keď má človek prirodzenú kultivovanú výchovu a správanie, tak ho to nepustí, nech je kdekoľvek. Mne vyhovuje, ak je niekto prirodzene kultivovaný, ale to má ďaleko od formálnej škrobenosti.
Väčšinou sa stretávam s milými ľuďmi, ktorí majú chuť so mnou konverzovať, aj keď to povedzme nie je pre mňa vhodná chvíľa. Snažím sa to akceptovať, vďaka mojej profesii mám zaujímavý a pestrofarebný život a nemám právo odmietnuť niekoho, kto mi prejaví sympatie. A ešte som sa nestretla s tým, že by sa ku mne niekto správal vulgárne.
Ján Koleník, herec
Pravidlá spoločenského správania chápem ako prejav úcty k druhým ľuďom alebo aj k určitej udalosti. Nie sú to pre mňa striktné pravidlá, ale skôr prirodzená slušnosť, keď by človek mal vedieť, ako sa správať k dáme, ako sa správať k starším, ako sa obliecť na slávnostnú príležitosť, kedy navrhnúť tykanie a kto ho má navrhnúť a podobne. Niekedy stačí len byť pozorný a kto to nevie, môže sa spýtať a dať si poradiť. Nemyslím, že by sa dnes chcel niekto blysnúť tým, že si vyslovene zakladá na prísnej etikete, pravidlá správania sú skôr uvoľnenejšie. Slušnosť a úcta sú však namieste vždy.
Eva Pavlíková, herečka
V našej generácii bolo džentlmenstvo, keď muž žene otvoril dvere, pomohol do kabáta, odniesol ťažkú tašku. Slušnosť sa získava výchovou v rodine a je základom fungovania v ľudskej komunite. Slušný človek, ktorý sa vie správať, má takt, vie počúvať, nekričí, telefonuje nahlas na verejnosti, vo vlaku či na ulici, neobťažuje druhých. Už to je faux pas, keď niekomu v divadle zazvoní mobil, ale zažila som aj to, že sme prerušili predstavenie a čakali, kým jedna dáma v hľadisku dotelefonuje. To považujem za vrchol neúcty k našej práci aj k ostatným divákom. Prekáža mi, ak je niekto hlučný, aj keď sa niekto v kine nahlas kŕmi pukancami a sŕka kolu, ostatní potom nemajú z filmu pekný zážitok. Najnovšie si ľudia otvárajú v divadle počas predstavenia minerálky. Kultivovaný človek je ohľaduplný a nespráva sa tak, akoby mu patril celý svet.
Oľga Feldeková, spisovateľka
Základom etikety netreba nikoho učiť. Každý z nás by to mal mať v sebe. Napríklad sa nepatrí pred ľuďmi špárať v nose, rozprávať s plnými ústami a ešte keď nedajbože hrozí, že vám bude fŕkať jeho jedlo rovno do tváre. Je veľa vecí, o ktorých vieme, že sa nepatria. No sú aj zdanlivo menšie prehrešky, ktorých sa dopúšťame. Jedna nezdvorilosť ma zvlášť hnevá a ľudia sa jej často dopúšťajú. Aj takí, u ktorých je predpoklad, že sa vedia správať. Spoločnosť sedí okolo stola, jeden niečo rozpráva. Uprostred jeho reči sa sused otočí k susedovi a začne mu niečo polohlasne vykladať. Je to nezdvorilé nielen k tomu, čo má práve slovo, ale aj k tomu, ktorému sused niečo hudie, a v konečnom dôsledku ku všetkým zúčastneným. Takto sa prezentuje narcis, egoista a nevychovanec. Mne sa to nestáva a ak, snažím sa toho človeka prekričať, alebo stíchnem, kým mu nedôjde, že by mal byť ticho. Z mojej strany je to asi tiež nezdvorilé. Ale čo už? Naše uši sú uspôsobené tak, že sú stále otvorené. Ústa si máme možnosť zavrieť.
Martin Kellenberger, výtvarník
Pravidlá sú vždy dôležité, všetko sa robí podľa pravidiel. Okrem vecí, čo sa podľa pravidiel nerobia. Je na to nádherné slovenské porekadlo: nerob druhému to, čo nechceš, aby on robil tebe. A to je základ etikety, ktorá prechádza od ľudovej až do britského džentlmenstva. Tak ako platí dohoda, keď si podajú ruky dvaja džentlmeni, tak panovala dôvera aj v našich dedinách, keď si ľudia nezamykali domy. Veď načo by kto kradol, keď si zarobí statočnou prácou? V slušnosti, dôvere a úcte je ľudskosť aj ušľachtilosť.
Vysoko vyšľachtená etiketa protokolov patrí na určité miesta. Pre mňa je etiketa zdravé ľudské porozumenie, priateľstvo a úcta. V našej spoločnosti ešte veľa vecí nedozrelo, ako keď sa na jar prekope zem, mnohé sa prevrátilo a teraz napasuje. Vidíme vedcov, spisovateľov, ktorí robia kariéru na opisovaní. Každý má nejaký talent a mal by ho hľadať – či je to čašník, na ktorého spomínajú generácie umelcov, alebo výborný lekár. Keď ľudia zastávajú povolanie alebo funkciu, aké by nemali, to je nešťastie pre všetkých.
Slušné správanie dostáva hlboké jazvy, ak sa niekde spreneveria peniaze, ale aj keď si niekto umyje auto v čistom potoku alebo ak sa prediera na ceste autom. Etiketa nám pomáha zvládnuť život. Je ako brnenie.
Mám rád úctu k starším, k ženám, kolegiálnu či stavovskú úctu, džentlmenstvo. Udržiava to hodnoty. Človek môže ukázať slušnosť v práci, na ulici, za volantom, hocikde.
Beáta Dubasová, speváčka
Žijeme v dobe, keď sa pravidlá spoločenského správania a etiketa nielenže nedodržujú, ale často aj úplne ignorujú. Nepáči sa mi, keď vidím v divadle v hľadisku ľudí vo vyťahaných svetroch či v turistických topánkach. Tiež sa stretávam s tým, ako niekedy muzikanti vystúpia na pódium v tom istom spotenom tričku, v ktorom pricestovali 300 kilometrov v aute na koncert. Považujem to za znak veľkej neúcty k publiku. Práve tieto pravidlá nás odlišujú od zvierat, a preto si myslím, že pre spoločnosť sú dôležité.
František Kovár, herec
Ľudia počas stáročí dospeli k určitej spoločenskej dohode, aby neprichádzalo ku konfliktom. Tento úzus má množstvo podôb, podľa situácie a mal by nám uľahčovať život.. Keď vojdem do miestnosti, pozdravím.. Keď sa riešia problémy v zamestnaní, najprv si podriadený vypočuje svojho nadriadeného, ale aj šéf by mal byť ochotný akceptovať pripomienky svojho zamestnanca. Keď som so ženou, správam sa k nej s väčšou úctou ako k mužovi. Veď život nás mužov obohacuje, keď sme k ženám pozorní a láskaví. Tento druh kultúry treba znova vniesť do života.
Moja mama mi vždy pripomínala, že pre ľudí je návšteva divadla sviatkom. Do divadla nechodí človek každý deň, je to priestor zasvätený umeniu. My herci sme radi, keď vidíme návštevníkov divadla slušne oblečených, že páni majú sako a dámy tiež neprídu v rifliach. Keď sú ľudia sviatočne oblečení, podčiarkuje to výnimočnosť chvíle a oni sami majú z predstavenia potom iný zážitok.
Diana Mórová, herečka
Imponuje mi mužská galantnosť, nevtieravá pozornosť. Je obdivuhodné a milé, keď muži ovládajú etiketu, lebo oni otvárajú ženám dvere do spoločnosti. A keď to vie muž, žena sa prirodzene prispôsobí. Aj môjho syna učím, že má žene otvoriť dvere, predstaviť sa a pri podávaní rúk sa pozerať druhému do očí.
Naopak, nemám rada, keď vám ľudia hneď začnú tykať a sú veľmi žoviálni, prisadnú si bez opýtania. Prekáža mi neohrabanosť a skôr ju cítim u mužskej populácie než u žien. Etiketa by mala byť prirodzená, nikomu sa nedá nanútiť. Je to aj umenie nenútenej konverzácie, ale aj umenie v správnom čase odísť, aby sme neobťažovali.
Natália Hejková, basketbalová trénerka
Etiketa je veľmi dôležitá, lebo určuje normy spoločenského správania. Ak ich nebudeme dodržiavať, klesneme na úroveň živočíšnej ríše. A už klesáme… Obťažuje ma, keď vidím v reštauráciách a vo verejných priestoroch návštevníkov, ktorí nevedia jesť, ani držať príbor. Kazí mi to dojem a pôžitok. Česť výnimkám. Rodičia mi vždy zdôrazňovali, aby som vo verejnej doprave uvoľnila miesto starším. Dnes vidím, že rodič v autobuse div nebojuje o miesto pre svoje dieťa, len aby sedelo. Hnevá ma aj veľa vulgarizmov v bežnej komunikácii – aj medzi dospelými, aj medzi deťmi. Ak rodič nejde príkladom, nemožno sa potom čudovať neslušnému slovníku časti mladej generácie.
Tána Radeva, herečka
Je príjemné, keď vás niekto svojím správaním neobťažuje. A je fajn, keď prílišná snaha zachovať zväzujúcu etiketu neobťažuje vás. Zlatá stredná cesta. Nerada do bodky dodržiavam „všetko, čo sa patrí“, ale to neznamená, že grgám a hlučným správaním kazím vzduch okoliu. U rodičov sme neservírovali na striebornom podnose, ale na bežnej recepcii to ustojím…Najlepšie sa však cítim doma. Tam neoblizujem tanier (väčšinou), ale či mám servítku sprava, či zľava, neriešim. Pre mňa je najdôležitejšie, s kým som. Stalo sa, že som sa ocitla v spoločnosti, kde všetci striktne dodržiavali etiketu, len mne tam akosi nechutilo.
Marek Ormandík, výtvarník
Z etikety je pre mňa dôležité predovšetkým úctivé správanie k ženám. Rád pridržím dvere, nesadnem si skôr ako dáma, vstupujem prvý do krčmy… Ale v nej (krčme) sa po chvíli prejaví moje vrodené plebejstvo. Čo sa dá robiť, všetci narážame v krčmách na svoje mantinely. Aj tak si myslím, že úprimný cit je viac ako formálne dokonalá slušnosť.
Veď čo už je horšie ako slušný hajzel.
Andrea Bučková, speváčka a hudobníčka
Pravidlám etikety ma učila babička. Jej generácia na to dbala a mne sa to páčilo. Spájajú sa mi s eleganciou, džentlmenstvom, slávnostnými príležitosťami, keď sa ide do spoločnosti, do divadla. Babička ma učila zdraviť starších, ako má sedieť dáma, aká má byť dĺžka šiat, že pri jedení majú byť vlasy zopnuté. Tak ako v autobuse pustíme sadnúť si staršiu dámu, tak má partner partnerku ponúknuť pohárom vína. Má to svoj zmysel aj svoje čaro. Hnevá ma arogancia voči slabším a starším a spory, čo sa riešia slovnými atakmi. Keď si niekto v reštaurácii na stôl vyloží mobil, neviem, či sleduje konverzáciu alebo svoj telefón. Keď sa ku mne cudzí správajú ako dôverní známi, nie je mi to príjemné. Snažím sa to riešiť so šarmom, keď jemne odstúpim, dám najavo, že si takú blízkosť neprajem.
Aj mne sa stane faux pas, odmalička sa mi lepšie drží nôž v ľavej ruke a musím zvažovať, kde sa môžem „uvoľniť“. Nevedela som, že Parížanka sa na návšteve nevyzúva, jej elegantné topánky majú prednosť pred pohodlnými papučami a v reštaurácii sa muži o ženy starajú. Ku nám preniká skôr „americká“ emancipácia.