Posvätné právo alebo prežitok? Prečo si Američania nedajú siahnuť na zbrane

Ako je možné, že sa miesto koncertu v centre Las Vegas 1. októbra tak rýchlo zmenilo na vojnové pole? Aj keď 64-ročný Stephen Paddock pálil z hotelového okna iba desať minút, zastrelil až 58 ľudí a takmer 500 zranil. (Údaje o počte obetí boli pôvodne vyššie, no miestna polícia ich neskôr znížila.) Dokázal to vďaka tomu, čo mal v rukách.

Poloautomatické zbrane môžu vystreliť 45– až 60-krát za minútu. Ak sa špeciálne upravia, je to aj 400 až 800 ráz, čo je podobná frekvencia, akú majú automatické zbrane. Tie sú v USA už zakázané, ale poloautomatické nie. A práve také mal šialený multimilionár k dispozícii.

Zohnať takú vražednú zbraň nie je v Spojených štátoch žiadny problém. Jedna z firiem, ktorá ich ponúka, má na internetovej stránke dokonca reklamu: „Viete, že môžete simulovať plnoautomatickú streľbu a je to úplne legálne?“ Cena za takú pušku? Už od 99,99 dolárov.

Zmarené pokusy o riešenie

Vždy, keď Amerikou otrasie podobná tragédia a nejaký šialenec zastrelí množstvo ľudí, krajinu zaplavia prejavy smútku a solidarity. No len čo sa začne debatovať, aby sa prešlo od slov k činom a konečne sa obmedzila držba strelných zbraní, na obete akoby sa zabudlo.

Akékoľvek pokusy o riešenie situácie zlyhávajú. Keď v decembri 2012 20-ročný útočník poloautomatickou puškou zabil 20 detí a šesť dospelých na základnej škole v Connecticute, bývalý prezident Barack Obama sa snažil odpor zbrojárskej loby prelomiť. Navrhol zákaz útočných zbraní vojenského typu, ale Senát ho nepodporil.

Držitelia strelných zbraní sú totiž presvedčení, že majú „posvätné právo“ nosiť zbraň, čo im garantuje i ústava. Obyčajne argumentujú tým, že zbraň potrebujú na sebaobranu. A čo je zaujímavé – po masakrách spôsobených šialenými strelcami nákup zbraní naozaj vzrastie. Pretože ľudia sa chcú brániť.

Namiesto obmedzovania strelných zbraní sa zdá, že si Amerika vybrala skôr opačnú cestu. Demokratický prezident Bill Clinton napríklad ešte v roku 1994 presadil v Kongrese zákon, ktorý zakázal predaj asi 20 útočných zbraní a zásobníkov na viac ako desať nábojov. Zákon však platil iba do roku 2004 a jeho republikánsky nástupca George Bush ho nepredĺžil.

Súčasný prezident Donald Trump vo februári zase podpísal zákon, ktorý uľahčuje získanie zbrane psychicky chorým osobám. Nehovoriac o tom, že Texas už v roku 2015 znova povolil nosenie zbraní na univerzitnej pôde. Také právo majú aj vysokoškoláci v ďalších siedmich amerických štátoch. Načo? Aby sa cítili bezpečne na prednáškach? Alebo aby sa bránili voči profesorom, keď im chcú dať horšiu známku?

Niektoré argumenty, ktoré zbraňová loby používa, sú pritom smiešne. Napríklad tvrdenie, že milióny ľudí zomierajú aj na následky fajčenia, no nik neuvažuje o tom, že by všetkým Američanom zakázal kupovať si cigarety.

Zakaždým sa však prehliada jeden fakt – to, že nikto z politikov nechce obmedziť držanie strelných zbraní, ktoré by na sebaobranu úplne stačili, teda revolverov či obyčajných pušiek. To, čo by chceli zakázať, sú nebezpečné poloautomatické zbrane.

Foto: SITA/AP, Steve Marcus

las vegas, masaker, strelba, usa, paddock Paddockovo vyčíňanie v Las Vegas si vyžiadalo najmenej 58 mŕtvych a stovky zranených.

Zbrane proti otrokom

Ani odvolávanie sa na ústavu nie je také jednoznačné. Je pravda, že druhý dodatok Ústavy USA uznáva právo vlastniť a nosiť strelnú zbraň, čo v roku 2008 potvrdil aj Najvyšší súd. Táto právna úprava však vznikla v časoch, keď v krajine vládli úplne iné pomery.

Druhý dodatok americkej ústavy z roku 1791 znie: „Dobre organizovaná domobrana je nevyhnutná v záujme bezpečnosti slobodného štátu. Právo ľudu držať a nosiť zbrane sa preto nesmie obmedzovať.“

Čo to presne znamená? Jedno z možných vysvetlení ponúkajú poznámky vtedajšieho člena ústavodarného zhromaždenia Tencha Coxea. Podľa neho to americkým občanom zaručuje právo nosiť zbraň ako obranu proti „občianskym vládcom“ a „vojenským silám“, ktoré by svoju moc mohli zneužiť proti ostatným.

V tých neistých časoch, desať rokov po americkej vojne za nezávislosť, sa politici jednoducho rozhodli poistiť. Ak by krajine hrozila tyrania, diktatúra alebo útok cudzích vojsk, občania mohli siahnuť po zbrani a brániť svoju slobodu.

Ako však upozorňujú niektorí odborníci na právo, chybou súčasníkov je, že sa na znenie dodatku pozerajú bez ohľadu na historické súvislosti. Podľa Carla Bogusa, profesora práva z Univerzity Rogera Williamsa v americkom Bristole, bol tento dodatok v čase vzniku akousi zárukou pre otrokárov.

James Madison, štvrtý prezident USA, známy ako „otec ústavy“, ho podľa neho do tohto dokumentu zakomponoval, aby upokojil predstaviteľov svojho domovského štátu Virginia. Tam sa majitelia otrokov obávali ich vzbury a toho, že sa slobodný Sever bude miešať do ich vnútornej politiky.

Preto sa v dodatku spomína práve domobrana, ktorú si zakladali jednotlivé americké štáty. „Domobrany boli v tom čase takmer výlučne nástrojom na kontrolu otrokov na Juhu,“ citoval Bogusa britský denník The Guardian.

Keďže však nebolo isté, či federálne úrady povolia vyzbrojovanie takých milícií, Madison tam doplnil zmienku o individuálnom práve na držanie zbrane – aby si členovia domobrany v najhoršom prípade mohli zobrať vlastnú pušku či revolver.

„Napísal dodatok, ktorý štátom dával právo mať ozbrojenú domobranu vďaka tomu, že sa ľudia sami vyzbroja,“ vysvetlil Bogus.

Súčasná Amerika však nie je Amerikou konca 18. storočia, ba ani Divokým západom z 19. storočia. To si napokon uvedomil aj Ronald Reagan, keď ešte ako guvernér štátu Kalifornia v roku 1967 podpísal zákon, ktorý zakazoval nosenie nabitej zbrane na verejnosti. „Nie je dôvod, prečo by mal dnes občan na ulici nosiť nabité zbrane,“ zdôvodnil.

Zmena v nedohľadne

O poloautomatických zbraniach by sa dalo povedať to isté – aký je dnes dôvod, aby si ich mohol ktokoľvek kúpiť v obchode – tak ľahko, ako by to boli nejaké topánky či rožky?

Postoj k zbraniam podrobil po tragédii v Las Vegas ostrej kritike aj obľúbený americký moderátor Jimmy Kimmel. Hoci je inak humoristom a zabávačom, tentoraz sa mu do očí tlačili slzy, keď sa rozhorčil nad tým, ako situáciu nechce nikto riešiť.

„Ľudia píšu: To je strašné, ale nemôžeme s tým nič spraviť. Lenže to nie je pravda. Dá sa toho urobiť veľa, iba to nerobíme,“ povedal divákom. A hneď to porovnal s teroristickými útokmi. „Keď nás napadne niekto s bradou, tak kontrolujeme telefóny, vydávame zákazy cestovania a siahame po každom opatrení, aby sa to nezopakovalo. Ale keď si Američan kúpi zbrane a zaútočí na nás, zrazu nie je nič, čo by sa dalo urobiť,“ vyhlásil Kimmel.

A ako zdôraznil, nie je správne odvolávať sa na druhý dodatok ústavy. „Naši predkovia zjavne chceli, aby sme všetci mali AK-47,“ dodal ironicky narážajúc na označenie ruského samopalu kalašnikov.

Aj Kimmel však naznačil, že vie, ako sa to celé skončí – aj po tragédii v Las Vegas sa budú ľudia len modliť, niektorí sa budú angažovať za obmedzenie zbraní, no nakoniec aj tak nepochodia, pretože zbraňová loby všetky snahy zadusí peniazmi. Po nejakom čase príde ďalšia tragická streľba a všetko sa začne odznova…

Príklady, ktorými by sa Spojené štáty v tomto smere mohli inšpirovať, sú pritom poruke. Napríklad Austrália. Keď tam v rokoch 1987 až 1996 zaznamenali štyri masakry spôsobené strelnými zbraňami, politici prijali prísnejšiu legislatívu a odvtedy sa nič podobné nestalo.

Zákony začali napokon sprísňovať aj vo Švajčiarsku, ktoré sa s 2,5 miliónom strelných zbraní zaraďuje medzi krajiny s najvyšším podielom vyzbrojených obyvateľov. Až do roku 2007 tam bolo zvykom, že si automatickú pušku brali domov aj muži po absolvovaní základnej vojenskej služby – pre prípad mobilizácie. Teraz si však riziko uvedomujú i Švajčiari.

Rozhodovanie o obmedzení strelných zbraní v USA je ako voľba medzi zdravým rozumom a prekonanými tradíciami, medzi právom brániť sa a právom zostať nažive. Kým však bude väčšmi záležať na nejakom dodatku než na ľudských životoch, krvavé masakry budú zrejme ďalej pokračovať.