Fotograf Juraj Bartoš: Najradšej vystavujem na facebooku
Fotograf (74), ktorý sa preslávil snímkami bratislavskej Obchodnej ulice, je tiež na facebooku – už deväť rokov. Používa ho denne. Nebojí sa, že by mu facebook nejako ohrozoval súkromie? "Neviem, čo z toho, čo zverejním, by mohlo ohroziť moje súkromie. Fotografie dávam na verejný priestor. Keď chcem zverejniť svoje fotografie, tak na facebooku je to praktickejšie, ako organizovať výstavu.
S výstavou sa natrápim. Treba urobiť fotografie, zarámovať ich, výstavu inštalovať. Na vernisáži si potom len málo ľudí všimne, čo je na stenách, lebo sa hlavne vrhnú na víno a pagáče. V priebehu trvania výstavy pribudne v knihe návštev len zopár podpisov. Keď zavesím fotografiu na facebook, tak je za hodinu viac návštevníkov. A často reagujú aj ľudia z iných krajín."
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Na rozdiel od facebooku sieť Instagram nepoužíva. Páči sa mu tiež, že četovanie na facebooku je rýchlejšie ako posielanie SMS správ. Vie si vôbec predstaviť život bez facebooku? „Viem si tú neradostnú situáciu len predstaviť,“ odpovedá známy fotograf. Ako sa mu javí svet cez facebook?
„Nedávno ma požiadala o priateľstvo jedna brazílska výtvarníčka. Pozrel som si jej webku, zaujala ma, tak som si ju výnimočne pridal medzi priateľov. Teraz občas reaguje na moje fotografie. Mám 598 nevybavených žiadostí o priateľstvo od ľudí, ktorých väčšinou nepoznám. Spočiatku som si pridával priateľov automaticky, keď ma niekto o priateľstvo požiadal. Dnes väčšinu mojich priateľov na FB neviem identifikovať.“
Ako sa priaznivec sociálnej siete vlastne díva na ľudí, ktorí nie sú na facebooku? „Moja manželka na facebooku nie je a nezanevrel som na ňu za to,“ odpovedá s humorom. Tak sa ešte na záver pýtame, akým spôsobom komunikuje na facebooku. Zmenil jeho vyjadrovanie? Obohatil ho v niečom po tejto stránke? „Písmenká používam na FB poskromne. Väčšinou len zavesím fotografie,“ uzatvára.
Ľubomír Feldek: Pred pol rokom som žil ešte bez facebooku
Spisovateľ Ľubomír Feldek je na facebooku ešte len krátko, no o to viac je jeho možnosťami nadšený. Mrzí ho len to, že sa na sociálnej sieti ešte stále cíti byť začiatočníkom. Má však pocit, že sa mu otvoria skryté možnosti.
Prečo ste na facebooku?
Baví ma to. Zistil som, že na facebooku sú hravo možné veci, ktoré by inak dali kopu roboty. Napríklad: keď na facebooku pouverejňujem svoje najlepšie básne, texty piesní, preklady, hry – tak ten, kto to odsleduje a „povystrihuje“, si nemusí kupovať moje knihy. To isté robím s obálkami svojich kníh. Moji priatelia sa tak dozvedia, čo mi vyšlo – a nemusia striehnuť na recenzie alebo blúdiť po kníhkupectvách. Na facebooku upozorňujem aj na to, čo mi visí na YouTube a podobne. V dnešnom neprehľadnom svete dáva facebook šancu na väčší prehľad.
Odkedy ste na facebooku a ako často ho používate?
Asi pol roka. Bývala u nás vnučka, ktorej prerábali byt, tá ma to naučila. A odvtedy som na facebooku skoro každý deň.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Nebojíte sa straty súkromia zverejňovaním informácií na facebooku?
Nie, naopak. Používam len verejný facebook.
Ako vám facebook pomohol? Skomplikoval vám niečo?
Neskomplikoval mi nič. Ohlasy ma potešili. Ja sa takisto usilujem potešiť svojimi lajkami a srdiečkami iných.
Čo najlepšie ste na facebooku objavili?
Facebook používam aj ako denník. Každý deň je čosi. Facebook mi to pomáha zaznamenať a mať v tom istý poriadok.
Desí vás niečo na tejto komunikácii?
Nedesí ma nič – jediné, čo ma mrzí, je, že som ešte stále a asi už aj ostanem začiatočník. Deväťdesiat percent predností facebooku mi uniká. Bol by som vďačný, keby mi niekto napísal, čo všetko by som mohol ešte s facebookom dokázať – a nevyužívam to jednoducho preto, lebo o tých možnostiach neviem.
Viete si predstaviť život bez facebooku?
Ale hej, veď som žil pred pol rokom ešte bez neho.
Ako sa vám javí svet cez facebook?
Myslím, že facebookom si každý predovšetkým vytvára, otvára, ale aj ohraničuje svoj svet.
Ako sa dívate na ľudí, ktorí nie sú na facebooku?
Rovnako normálne ako byť na facebooku je aj nebyť na facebooku.
Akým spôsobom komunikujete na facebooku? Zmenil vaše vyjadrovanie? Obohatil vás v niečom po tejto stránke?
Ako som povedal, používam iba verejný facebook. Sem-tam si s niekým verejne vymením pár milých slov – ale väčšinou komunikujem bez komentára. Prijímam, poskytujem, sprostredkovávam hlavne informácie. Iba občas aj emócie – pravdaže kladné. Nenávisť ma nebaví. Od iného ju znesiem – ale ja ju nepoužívam. Svoje názory neskrývam. Ale tie názory sú v mojich hrách, básňach, fejtónoch… Na facebooku si aj od politiky radšej oddýchnem.
Výtvarníčka Dorota Sadovská: Vdovci a riaditelia, dajte mi pokoj
Ak McLuhan nazval v 60. rokoch 20. storočia elektronické média a internet globálnou dedinou, tak facebook ašpiruje na nálepku globálnej krčmy. Tamojšia „osobná“ komunikácia mi občas pripomína tú základnú krčmovú: kto nesúhlasí s najväčšími krikľúňmi pri stole – a tým kazí imaginárnu „jednotu“ nepatričnými otázkami či inými pohľadmi na to isté – bude vyhejtovaný, teda verbálne utlčený osočovaním a stupídnymi nálepkami. Kultivovaná diskusia, ako ju poznali už v scholastike, je v tomto prostredí takmer nepredstaviteľná, lebo sloboda vlastného názoru býva v krčme vymedzená úzkym priestorom „medzi svojimi“.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Na facebook ma naviedol kamarát ešte v roku 2008 a v podstate som mu za to vďačná. Stal sa pre mňa zdrojom informácií a veľkou mierou prispel k môjmu záujmu o veci verejné. Medzi mojimi 2 657 „frendami“ som si zámerne nechala ľudí aj s úplne opačnými názormi, ktoré ma vždy nanovo vedia vrátiť k pestrejšej realite. Súkromie nezverejňujem, vek, narodeniny, manžela, deti aj početné príbuzenstvo riešim naživo a facebooku nepriznávam. Možno aj preto sa mi cez správu často prihlásia neznáme mužské lovecké typy. A nie sú to iba trollovia. Najdravejším typom je tzv. vdovec.
Na profile je nafotený napríklad ako zachovaný, vyobliekaný šesťdesiatnik (aj cez fotku cítite tú prenikavú voňavku) a za ním je jachta či interiér ako v päťhviezdičkovom hoteli alebo iný fiktívny symbol luxusu. Jednoznačným poznávacím znamením je, že sa nekamaráti s nikým z vašich 2 657 „frendov“ alebo len s niekým celkom okrajovým. No a obťažujúco mi pripadá aj fotografia zachytávajúca bankového riaditeľa alebo univerzitného profesora s odhaleným pivným bruškom na dovolenke, ktorú hrdo zverejnila jeho priateľka alebo manželka. Som za rešpektovanie tajomstva súkromia a spoločnosť s bulímiou hranej transparencie považujem za druh násilia.
A čo je najmenej korektné? Na facebooku sú i kamaráti z reálneho života, ktorí tam nikdy nechceli byť, no aj tak boli nejakým „dobrákom“ označení na niektorej z fotiek, vďaka čomu sa dajú následne ľahko identifikovať cez facebookový vyhľadávač. Facebookový profil používam predovšetkým ako doplňujúcu aktivitu k svojej profesijnej práci. Dúfam, že sa mi podarí pri zverejňovaní akýchkoľvek informácií nezabúdať na zlaté pravidlo: menej je viac.
Verona Šikulová: Vážne som odišla len raz
Spisovateľka Verona Šikulová je na facebooku veľmi aktívna, zverejňuje tam aj svoje texty, ktoré jej vychádzajú v Pravde. Keďže má vyhranené názory, má veľa ohlasov. Reaguje temperamentne, no internetové škriepky aj ju vedia otráviť. Dokonca sa preto z facebooku chystala aj odísť. Jej srdce bojovníčky jej to však nedovolilo.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Odkedy ste na facebooku a ako často ho používate? Vedeli ste, do čoho idete, keď ste sa na facebook prihlásili?
Na facebooku som tuším od roku 2009. Zlanárila ma Denisa Fulmeková, s ktorou sme predtým objavili čaro četu. Niežeby sme si nemohli zavolať, skôr sme sa jašili a trochu provokovali, trochu sa čudovali, čo to vlastne je… Raz mala byť beseda so slávnym českým spevákom, prihlásila som sa ako on a chvíľu tam robila neplechu, potom ma odhalili a pohrozili mi. Podobne zavše robím neplechu na facebooku, rada trochu provokujem. Sama seba aj ostatných.
Sklamal vás facebook v niečom? Prekvapil? Naštval? Omrzel? Chceli ste už z neho odísť?
Samozrejme, že ma naštval aj omrzel, naštve a omrzí ma každý deň, nesledujem všetko, občas len rolujem a čudujem sa… Vážne som odišla len raz. Napísala som článok o tom, že nepôjdem na pochod Dúhový Pride a pustili sa do mňa ľudia, s čím som rátala, ale dostala som aj výhražné maily a zrazu som si uvedomila, že blato má dosť veľké možnosti a nemá hranice… Veľmi dobre mi to padlo a chystám sa to zopakovať. Vrátila som sa po pár mesiacoch kvôli kontaktom, ktoré mám len tam, a pracovne som ich potrebovala.
Vydržali by ste bez facebooku? Viete si predstaviť život bez sociálnych sietí?
Samozrejme, že si to viem predstaviť. Veď ja žijem bez facebooku, on nie je mojím životne dôležitým orgánom, ani mi nepomáha variť, upratovať, nefinancuje ma, nestará sa o moju záhradu a deti, beriem to, akoby som si prelistovala časopis a zavše, dobre, niekedy aj každý deň, doň prispejem…
Ako vám facebook pomohol? Skomplikoval vám niečo? Čo najlepšie ste na facebooku objavili? V čom je užitočný pre spisovateľku?
Pre mňa je facebook aj akýmsi denníkom, záznamníkom toho, čo čítam, prežívam, niekedy si v ňom niečo nalistujem ako v kalendári. A spoznala som vďaka nemu ľudí, s ktorými si zavše napíšem aj súkromne. Keď mi niečo vyjde, myslím skôr článok či fejtón, vždy to hodím na facebook, zaujíma ma, ako zareagujú ľudia, alebo sa pochválim. Cez svoju facebookovú stránku propagujem aj našu pezinskú knižnicu, besedy a akcie, ktoré v nej robíme. Máme svoju stránku, ale do tej som preniesla veľa svojich kontaktov. Kvôli knižnici som na facebooku. Ale netrpím tým a neznamená to ani, že moje statusy či posty nie sú aj osobné.
Desí vás niečo na virtuálnej komunikácii? V čom je iná ako prirodzená osobná komunikácia? Bojíte sa niečo zverejňovať?
Samozrejme, že nechápem na facebooku všetko. Bojím sa primitívov, a taký sa vám obyčajne ozve celkom nečakane. S Ľubom Feldekom sme sa minule smiali, vravel, že on spisovateľ sa má báť, že sa o ňom dozvie ďalších neviem koľko tisíc ľudí??? Veď on je rád.
Sú obdobia, keď to v spoločnosti vrie – ako napríklad teraz. Cítite to na facebooku? Čo v takejto situácii dokáže internet? Máte chuť do diania cez facebook zasahovať?
Mne celé to vrenie pripadá ako „búrka v šerbli“ a nielen teraz. Život sa predsa odohráva inde, nežijeme vo virtuálnej realite. Keď zatvorím počítač, neriešim, čo sa deje na facebooku, žijem!!! Nemám ho v mobile, sadnem si k nemu zavše cez deň a večer či ráno. Niekedy sa dám strhnúť a vysvetľujem a vadím sa, ale nemá to veľký význam, niektorým sa vysvetliť nedá a debata sa obyčajne rozrastie tak, že ani sama sa k nej už nevrátim.
Ako sa vám vôbec javí svet cez facebook? Je už niekedy dôležitejší ako ten skutočný?
Verejný priestor, časopis, do ktorého prispievam, hoci nemusím, a ktorý rada čítam, a iný spôsob chatu a mailovania. Vždy som rada dostávala listy!
Ako sa dívate na ľudí, ktorí nie sú na facebooku? Sú doslova mimo? Prichádzajú o niečo?
Nik nie je mimo, ani tí, čo nie sú na facebooku. Z môjho blízkeho okolia tam veľa ľudí nie je, pri nich si uvedomujem, akí sú smiešni tí, ktorí facebook a to, čo sa tam šprihne, vnímajú ako niečo veľavýznamné…
Dá sa cez facebook pestovať skutočné priateľstvo?
V mojom veku skutočné priateľstvá už existujú a ak sa menej s nejakou kamarátkou stretávam naživo, teší ma, že viem o nej na facebooku. Aj si niekedy napíšeme súkromne a niekoho zo siete ohovoríme, inokedy si píšeme o tom, čo robíme či píšeme. Ale sú ľudia, ktorých som nikdy nevidela a ktorým sa vždy na facebooku poteším, drukujem im a rada by som ich stretla. Istá Beáta, Anka, je ich viac… A niektorých, hoci ich mám medzi priateľmi, nemusím vidieť, len ich neviem vyhodiť.
Akým spôsobom či jazykom komunikujete na facebooku? Zmenil vaše vyjadrovanie? Obohatil vás v niečom po tejto stránke?
Pre mňa je jazyk pracovným nástrojom, hovorím vždy rovnako, nie inak ako v literatúre či v súkromí, podobný jazyk používam, aj keď hovorím o veciach knižničných, len povedzme vynechám vulgarizmy!
Má zmysel pre ľudí, že môžu zverejňovať svoje životy? Ozdravuje to?
Spisovateľ to otravovanie vníma inak, je zvedavý na ľudí, musí byť zvedavý… Veľa ľudí sa cíti samo, takých je, myslím, na facebooku najviac a pre nich je facebook aj sociálnym kontaktom. Ja si o nich rada prečítam a keď som unavená či zhnusená, zatvorím laptop a otvorím knižku alebo si sadnem k mužovi do kuchyne…
Módna návrhárka Dana Kleinert: Facebook mi denne pomáha
Facebook používam na komunikáciu už deväť rokov. V mojom profile sa prirodzene prelína práca, projekty, ktoré robím alebo podporujem. Táto sociálna sieť mi pomáha na dennej báze, mám tam 2 556 priateľov. Súkromne sa teším, že mám prehľad o priateľoch či známych. Zaujíma ma totiž, čo robia, a vo fyzickom priestore a čase by sme sa stretnúť nestíhali.
Moja pracovná a súkromná oblasť sa tiež prirodzene prepájajú – čo je dané aj prácou, ktorú robím. Ľudia vidia, ako komunikujem, vidia aj veľkú časť môjho súkromia. Vidia, že moja práca je autentická, že nežijem paralelne dva rôzne životy. Myslím, že práve preto funguje podpora priateľov, ktorých na facebooku požiadam o radu alebo o pomoc pri nejakom zmysluplnom projekte.
Taktiež často, najmä pracovne, používam messenger. Tematických skupín mám veľké množstvo, a je to výborný nástroj na rýchlu komunikáciu a produkciu.
Foto: SITA, JARKA ČREPOVÁ
Na facebook prispievam takmer denne. Niekedy viackrát, inokedy vôbec. Musí ma niečo chytiť tak, aby som to chcela dať vedieť viacerým ľuďom, aby mal môj post aj konkrétny zmysel. Mám rada vtipné udalosti, aj také, z ktorých sa len teším a chcem zdieľať svoje pocity. Často zdieľam témy týkajúce sa mojej odevnej značky a Slovak Fashion Councilu. Veľa zdieľam témy mesta a verejného priestoru, zelene a medziľudských vzťahov. A tiež aj charitatívne témy. Avšak v lete, keď som na dovolenke, nechytím mobil s facebookom do ruky skoro vôbec.
Straty súkromia sa nebojím. Žijem s pocitom, že sa nemám za čo hanbiť, komunikujem pozitívne veci, ale aj svoje chyby či zlyhania. Každý môj post je v podstate verejný. Viem, že je veľa ľudí, ktorí sa aktívne nezapájajú, ale pri osobnom kontakte od nich často dostávam pozitívnu väzbu na moje posty. Isteže, človek sa na facebooku dozvie rôzne klamstvá, ktoré ho zabolia.
Často mám chuť reagovať, ale naučila som sa nerobiť to tam, kde to nemá zmysel. Proti zlým ľuďom skutočne nestojí za to bojovať. A čo si myslím o budúcnosti sociálnych sietí? Sú dobrým sluhom a zlým pánom, najmä vo vzťahu k mladšej generácii, generácii našich detí. Ale tu máme na hlave maslo my rodičia. Používanie sociálnych sietí našimi deťmi je veľká téma, a myslím, že si zaslúži samostatný a veľký priestor. U nás je na sociálnych sieťach len najstaršia dcéra, s ktorou mám dohodnuté podmienky ich používania. Netvrdím, že je ľahké ich dodržiavať.
Tu máme problém najmä my rodičia, ktorí netušíme, aké nástrahy na naše deti striehnu. Už len samotná závislosť detí od mobilov či tabletov je na zamyslenie. Používanie smart zariadení je také intuitívne, že deti by na nich boli nonstop. A pre nás rodičov je často oveľa jednoduchšie nechať ich tak. Čo je veľká chyba. (jan)
Herec František Kovár: Radšej sa pri rozhovore dívam do očí
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Na facebooku nie som. Dostal som veľa pozvaní, ale zatiaľ som odolal. Nemám veľa času a stačí mi, čo si prečítam – vyjadrenia na jednotlivé udalosti od čitateľov. Nemám rád vulgarizmy a zámerné zjednodušenia. Facebook však patrí k dnešnej dobe, aj keď v mnohom – ak ho človek nadužíva – okráda ľudí o čas a o komunikáciu z očí do očí.
Spisovateľ Ľubo Dobrovoda: Nechcem sa uhádať k smrti
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Keby som bol na fejsbuku, uhádam sa k smrti. Verte mi, viem veľmi presne, o čom hovorím. Niekedy mi totiž dcéra ukáže stránku Veve Šikulovej, mojej kamošky, modranskej spisovateľky, a mňa ruka svrbí, ako sa mi žiada narvať sa do jej smrtonosných súbojov s rôznymi blbcami, kreténmi a imbecilmi.
To sú totiž všetci tí, čo majú iný názor ako ja. Keby som bol na fejsbuku, som úplne mŕtvy Dobrovoda, len neviem, či by som ešte aj ako zombík nevystrkoval z rakvy ukazovák a neťukal kostrím drápom záhrobné invektívy fejsbuk killerom a vrtákom. Pán Cukerberg, pre mňa jedenkrát búk bez fejsu a hneď zaplatím. Kľudom.