Gustáv Husák: Ja tento národ vyvediem z nešťastia...

, 29.03.2019 06:00
08-dubcek-husak-tasr-5X
Gustáv Husák (vpravo), vtedy podpredseda vlády a člen sekretariátu ÚV KSČ s 1. tajomníkom ÚV KSČ Alexandrom Dubčekom v bratislavskom PKO počas krajskej konferencie KSS v apríli 1968. Autor:

Na sklonku druhej svetovej vojny patril medzi vodcov Slovenského národného povstania. O desať rokov neskôr ho odsúdili na doživotie ako "buržoázneho nacionalistu". Počas tzv. normalizácie bol najsilnejším mužom v Československu, prvým Slovákom na Pražskom hrade. To všetko bol Gustáv Husák.

Narodil sa 10. januára 1913 v Dúbravke, dnes mestskej časti Bratislavy. Vyrastal ako polosirota (matka mu zomrela, keď mal rok) v skromných pomeroch. Otec bol príležitostný robotník, neskôr vojnový invalid. Chlapec sa veľmi dobre učil. Bystrého miništranta si obľúbil aj miestny farár, o čom sa zachovala zábavná historka. Pri jednej príležitosti ho mal pochváliť pred otcom: „Gusto je šikovný, iste bude raz biskupom.“ Na to vraj chlapec povedal: „Nie, ja budem raz pápežom.“

Na naliehanie učiteľa, ktorý si všimol mimoriadneho žiaka, dal otec 12-ročného syna študovať na prestížne Masarykovo gymnázium v Bratislave. Časť výdavkov spojených so štúdiom si mladý Husák neskôr hradil sám z peňazí, ktoré získal doučovaním. Každý ročník končil s vyznamenaním a s takýmto výsledkom zložil v roku 1933 aj maturitné skúšky.

Ale zrejme ešte predtým dospel Husák aj politicky. Už ako 16-ročný (v roku 1929) vstúpil do Komsomolu, hoci politické angažovanie sa stredoškolákom zakazovali, a prispieval aj do stredoškolského časopisu Svojeť. Prvý Husákov životopisec Viliam Plevza uvádza, že viaceré články mladého Husáka nemohli vyjsť pre ich "silný komunistický náter“.

Na univerzite získal Husák politické ostrohy ako líder Spolku socialistických akademikov a redaktor ľavicového časopisu Šíp. Zblížil sa s komunistickými intelektuálmi, staršími o generáciu, združenými okolo revue DAV, najmä s poslancom parlamentu za KSČ Vladimírom Clementisom. Ten Husáka zamestnal – po jeho promócii v roku 1937 – ako koncipienta vo svojej advokátskej kancelárii.

O rok neskôr sa Husák oženil, zobral si konškoláčku z fakulty a spolupracovníčku v študentskom hnutí, budúcu divadelnú režisérku Magdu Lokvencovú. To sa už nad Európou sťahujú mraky fašizmu, rozpadá sa Československo, vzniká Slovenský štát pod kuratelou nacistického Nemecka, začína sa druhá svetová vojna.

Gustáv Husák

  • Narodil sa 10. januára 1913 v Dúbravke (dnes časť Bratislavy)
  • 1937: ukončenie štúdia na Právnickej fakulte ÚK v Bratislave, advokátsky koncipient
  • 1942: tajomník Ústredného zväzu špeditérov
  • 1943: člen 5. ústredného ilegálneho vedenia KSS, spoluzakladateľ a podpredseda Slovenskej národnej rady
  • 1944: podpredseda ÚV KSS, povereník vnútra, jeden z politických vodcov SNP
  • 1946: predseda Zboru povereníkov
  • 1951: zatknutý a obvinený z tzv. buržoázneho nacionalizmu
  • 1954: odsúdený na doživotie a stratu štátneho občianstva
  • 1960: amnestovaný, robotník v Pozemných stavbách,
  • 1963: rehabilitovaný v plnom rozsahu, pracovník Ústavu štátu a práva SAV
  • 1964: vydáva knihu Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní
  • 1968: podpredseda vlády ČSSR a predseda komisie pre nové štátoprávne usporiadanie, po invázii vojsk Varšavskej zmluvy prvý tajomník ÚV KSS
  • 1969: prvý tajomník ÚV KSČ
  • 1975: prezident ČSSR
  • 1987: uvoľnený z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ
  • 1989: abdikácia z postu prezidenta ČSSR, odchod do ústrania
  • Zomrel 18. novembra 1991 v Bratislave.

Vzostupy a pády

Husák sa zapája do odbojovej činnosti len pozvoľna, takmer nebadane. Ako píše mladý historik Martin Macko, ktorý prebádal toto obdobie Husákovho života, bezpečnostným zložkám i časti komunistov mohol vtedy pripadať ako vystrašený alibista. Do popredia sa dostáva až v auguste 1943, keď spolu s Karolom Šmidkem a Ladislavom Novomeským vytvárajú už v poradí 5. ilegálne ústredné vedenie KSS (predchádzajúce boli odhalené a pozatvárané). Mal významný podiel na vytvorení celonárodného odbojového centra – Slovenskej národnej rady a bol spolutvorcom Vianočnej dohody s predstaviteľmi niektorých občianskych odbojových zoskupení na Slovensku.

V čase normalizácie sa úloha 5. ústredného vedenia KSS i samotného Husáka zveličovala, faktom však zostáva, že Povstanie sa uskutočnilo – hoci nie podľa pôvodného plánu – a významne prispelo k tomu, že mocnosti protihitlerovskej koalície vnímali potom obnovujúce sa Československo ako spojeneckú krajinu a podľa toho sa pri jeho oslobodzovaní správali.

Po vojne zohral Husák významnú úlohu ako najvyšší šéf výkonnej moci na Slovensku pri príprave a uskutočnení komunistického prevratu vo februári 1948. Povstalecké vedenie KSS sa však dostalo do nemilosti za to, že na sklonku vojny a krátko po nej vehementne požadovalo väčšie právomoci pre Slovensko v obnovenom Československu. Husáka za to obvinili z protičeských i protisovietskych postojov. Kampaň sa viedla pod hlavičkou boja proti „buržoáznemu nacionalizmu“.

Zatkli ho vo februári 1951 a tri roky ho vo väzbe podrobovali nesmiernemu fyzickému i psychickému trápeniu. Husák trikrát podpísal vynútené priznanie a následne ho trikrát odvolal. „Ten tlak vydržali len fanatickí komunisti a skutočne tvrdé nátury,“ vysvetľuje český historik Karel Kaplan. Najvyšší súd odsúdil Husáka na doživotie. "Bol som len na kozí chlp od šibenice,“ spomínal neskôr. Mal šťastie, že rok predtým zomrel Stalin a hneď po ňom aj Gottwald, ináč by aj on skončil na popravisku.

Husák sa z väzenia dostal na základe prezidentskej amnestie v máji 1960. Pracoval najprv v Pozemných stavbách, potom v Ústave štátu a práva SAV v Bratislave. Pokračoval v písaní listov a žiadostí na najvyššie stranícke a štátne inštancie. Rehabilitovali ho v roku 1963. Jeho manželstvo, ktoré však bolo dlho v kríze, sa skončilo rozvodom. Dvaja synovia, Vladimír a Ján, vtedy už dospievali.

Rok 1968 s Pražskou jarou umožnili Husákovi návrat do najvyššej politiky. Stal sa podpredsedom vlády ČSSR pre prípravu nového štátoprávneho usporiadania. Oprávnene ho nazývajú otcom čs. federácie. Pred inváziou spojeneckých vojsk v auguste 1968 Husák podporoval obrodný proces a Alexandra Dubčeka. Onedlho sa však prispôsobil novej situácii. „Ja tento národ vyvediem z tohto nešťastia, i keď viem, že ma potom opľujú,“ povedal už na druhý deň okupácie profesorovi Miroslavovi Kusému. Niektorí historici na základe toho usudzujú, že Husák trpel mesiášskym komplexom.

Husák kontra Dubček

V apríli 1969 Husák vystriedal Dubčeka v najvyššej straníckej funkcii. Koncom mája 1975 ho parlament zvolil aj za prezidenta ČSSR namiesto ťažko chorého generála Ludvíka Svobodu. Opäť sa tak spojila vrcholná štátna funkcia s najvyššou politickou (zrušené na začiatku Pražskej jari). "Sovieti umožnili Husákovi centralizovať moc,“ vysvetľuje Plevza. "Vzhľadom na jeho minulosť mu však nikdy celkom nedôverovali, preto ho nechali ustavične kontrolovať Vasilom Biľakom a jeho ľuďmi.“

Čo prinieslo Husákovo prezidentovanie Slovensku? Industrializácia sa dokončila zrýchleným tempom, v oblasti kultúry vládli voľnejšie pomery než v Česku, jedným z najväčších problémov sa stal nedostatok bytov, navyše zosilnený érou vyššej pôrodnosti. Generácii tohto „bejbybumu“ sa dodnes hovorí „Husákove deti“. Niektorí katolícki hodnostári oceňujú zásluhy Husáka na zriadení Slovenskej provincie v decembri 1977 (dovtedy Slovensko patrilo do Ostrihomskej provincie).

Mimochodom, rok 1977 bol pre Husáka prelomový aj osobne. Pri havárii vrtuľníka zahynula jeho druhá manželka Viera Müllerová, jej stratu niesol veľmi ťažko. V tom období prekonal aj prvý záchvat mŕtvice.

Zhruba o 10 rokov neskôr, pol roka po Gorbačovovej návšteve Československa v novembri 1987, Predsedníctvo ÚV KSČ rozhodlo, že Husák požiada o uvoľnenie z rozhodujúcej mocenskej funkcie generálneho tajomníka strany a zostane len prezidentom ČSSR. Revolučný november 1989 ho zastihol už ako starnúceho a izolovaného štátnika na Hradčanoch, ako "prezidenta zapomnění“ (výraz spisovateľa Milana Kunderu). Podľa niektorých politológov sa však ešte zmohol na jeden majstrovský mocenský ťah, keď 10. decembra 1989 vymenoval za premiéra Slováka Mariána Čalfu. Tým totiž prekazil prezidentskú kandidatúru Dubčekovi. Podľa nepísanej tradície sa v takomto prípade mal prezidentom stať Čech. Aj sa ním stal – Václav Havel.

Husák sa potom utiahol do ústrania. Trpel zákernou chorobou aj útokmi proti nemu v médiách, najmä vtedy, keď ich podnikali tí istí, ktorí v kampani začiatkom 50. rokov volali po jeho poprave. Zomrel 18. novembra 1991 a noviny uverejnili senzačnú správu: Husák vraj prijal na smrteľnom lôžku pomazanie a ďalšie sviatosti. V doteraz najkomplexnejšej monografii o Husákovi (vyšla v roku 2017) to však vyvracia český historik Michal Macháček: „Tieto informácie stoja len na výpovedi arcibiskupa Jána Sokola, ktorý bývalého prezidenta navštívil v nemocnici,“ upozorňuje. „Bol by som však už vzhľadom na osobnú zainteresovanosť dotyčného k jeho vyjadreniu obozretný. Ošetrujúci lekári aj Husákova rodina navyše svedčia, že Husák už nebol v stave vedome vnímať okolie, ostatne, o niekoľko dní nato zomrel.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Gustáv Husák #Najväčší Slovák
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku