Oksana rozprávala o svojom partnerovi fotografovi: „Saša poprosil priateľa Pavla na Slovensku, či nás prichýli, a on súhlasil. Potom mu volal, že nás bude viac a Pavol povedal dobre. Keď nás Saša odprevádzal, na stanici sme stretli neznámu ženu s deťmi, ktorá nemala za kým odísť, a on hovorí: Pôjdete s nimi. A bolo nás ešte viac – a Pavol povedal dobre. Taký je Saša a takí sú jeho priatelia tu na Slovensku.“ Saša ostal v Kyjeve, verný práci fotožurnalistu. Fotí každodenný život ľudí, ktorí sa jedného rána zobudili do vojny.
„Fotografie, ktoré sa dostali do sveta, nie sú politické, zachytávajú obyčajných ľudí,“ vysvetľuje Oleksandr Čekmeňov na diaľku, cez obrazovku. „Sašove fotografie dušu nepohladia, ťažko sa na ne pozerá, no odrážajú skutočnosť a to človeka posúva. Môžeme byť nepokojní či nespokojní, ale naučíme sa pritom rozmýšľať vlastnou hlavou a nepodľahnúť propagande,“ dodáva fotografova partnerka Oksana Savčenko.
Pozrite si snímky z výstavy ukrajinského fotografa v galérii Slovak Press Photo v Zichyho paláci. Výstava je predajná.
Oksana sa narodila v Kyjeve, je scenáristka, ktorá žila rušným životom. V osudnú februárovú noc, keď Rusko napadlo Ukrajinu, pracovala až do štvrtej ráno. Mali deadline. „Stretnutie so Sašom som kvôli práci odkladala, ale po 24. februári už viem, že dôležité veci sa odkladať nemajú,“ spomína. Namiesto písania scenárov začala pre ľudí zháňať lieky a nepriestrelné vesty.
„Naučila som sa, že od vojny sa nedá utiecť, môžete utekať pred výbuchmi, zvyknúť si stáť v rade na chlieb, ale vojna ostane v našom vnútri už navždy. Sašove fotografie zachytávajú tú čiernu dieru vo vnútri človeka, ktorá nikdy nezmizne, nedá sa ničím zaplniť. No človek sa aj tak musí znova naučiť vnímať krásu,“ hovorí Oksana.
Nasťa má šestnásť, Nora trinásť
Nasťa má šestnásť a nechcela odísť. „Mám tu rodinu, priateľov, svoj dom,“ vravela. Otec ju musel presviedčať, aby odišla na Slovensko. Pomáhala ukrajinským vojakom a zároveň natáčala dokument. „Natáčam vlastne môj život, to, čo prežívame. Musím sa pritom sústrediť a to mi pomáha odpútať sa, lepšie sa vyrovnať s tým, čo sa deje. "Nestihla som natočiť rozhovor s vojakmi, sú to dobrí ľudia, keď sa vrátim, chcem to dokončiť,“ plánuje Nasťa a ukazuje pritom náramok, ktorý jej darovali ukrajinskí vojaci. Vojna priniesla bod zlomu aj v Nastinej práci: odvtedy fotí a natáča inak. „Keď tvoríte, môžete tvoriť dobro, a to má zmyslel,“ hovorí šestnásťročná študentka.
Čítajte aj Najlepšia herečka z filmu Cenzorka sa vracia do väzenia v OdeseNora, Oksanina dcéra, mala pred vojnou tiež svoje záľuby, 25. februára mala mať hodinu jazdenia na koni, stajňu však obsadili ruskí vojaci. „Prvé dni boli hrozné, stále si zakrývam hlavu vankúšom, keď spím. Keď sme utekali na Slovensko, museli sme kus bežať po koľajniciach, aby sme stihli vlak, boli sme hladní a bolo nám zima, a to nie je nič príjemné. Teraz sledujeme udalosti na Ukrajine zo Slovenska, všetko, čo sa deje v Buči a inde a je to ešte strašnejšie, ako keď sme boli v Kyjeve,“ spomína. „Je smutné, že na všetko doplatia obyčajní ľudia, umierajú obyčajní ľudia, aj deti,“ hovorí Nora s pohnutím.
Čítajte viac Saša Čekmenov fotí ľudskú dušu. Vystavuje v BratislaveZbaviť sa nenávisti
„Vo vojne slovo nemá takú moc ako zbrane. Tí, čo sú doma, potrebujú moderné zbrane, aby sa mohli brániť,“ hovorí scenáristka Oksana. Tí čo sú za hranicami, potrebujú pomoc psychológa, po všetkých tých hrôzach, ktoré zažili. „Sú medzi nimi aj deti, ktoré strávili niekoľko dní v pivnici s mŕtvymi telami svojich blízkych.“
Teraz Ukrajinu ovláda bolesť a nenávisť. O tridsať či o tristo rokov sa možno Ukrajinci s Rusmi znova zblížia, príde nová generácia, ktorá nezabudne, ale hádam odpustí, myslí si rodina Alexandra Čekmeňova. Oksaniným najväčším prianím je, aby sa zbavila všetkej tej nenávisti, ktorú vyvolala vojna. Aj v tom pomáha celý svet, jeho podpora.
„Som veľmi vďačný, že máme so Slovenskom také blízke vzťahy, že nám pomáhate od prvých dní vojny. Toto priateľstvo vydrží navždy. Aj k Rusku sme mali blízko, no teraz to pôjde ťažko napraviť, mnoho Rusov vojnu podporuje,“ hovorí Saša Čekmeňov s pohnutím. Pochádza z východnej časti Ukrajiny, z Luhanska, a jeho rodina hovorí po rusky aj ukrajinsky. Na výstavu v Bratislave vybral sériu Donbas, lebo tam sa všetko začalo, keď v chudobnom regióne ľudia prestali veriť v budúcnosť.
Trinásťročná Nora vidí budúcnosť Ukrajiny v Európe, s ľuďmi, ktorí budú poznať cenu ľudského života – svojho vlastného aj života tých druhých. Šestnásťročná Nasťa má pred očami ešte súdržnejšiu a ešte krajšiu Ukrajinu ako pred vojnou, kde všetko funguje lepšie ako predtým.
Snímky z výstavy Alexandra Čekmeňova Donbas odrážajú veľkú chudobu v tomto kraji, ktorá plodí beznádej. V knižnej podobe získali tieto fotografie cenu German Photo Book Award. Záujemcovia si ich môžu kúpiť cez internet aj po skončení výstavy, peniaze pomôžu nielen fotografovi, jeho rodine a priateľom, ale Ukrajine.