V decembri v roku 2004 som sa zúčastnil na týždňovom autobusovom zájazde slovenských spisovateľov do Ríma. Prvou silnou udalosťou, ktorú som tam zažil hneď v prvý deň po príchode, bola prechádzka po moste Milvio, na ktorom v roku 312 porazil cisár Konštantín Veľký svojho protivníka Maxentia a postaral sa tak o víťazný nástup kresťanstva. No ďaleko som sa na ňom nedostal.
Hneď na začiatku mosta som sa spontánne poklonil tej historickej udalosti – potkol som sa totiž na reťazi, podobnej tej, čo bola pri Istropolise, a na ktorej sa potkol a ruky si polámal Ďuro Nvota. Ruky som si v Ríme nepolámal – mal som ich vo vreckách, vďaka čomu som si o to kvalitnejšie rozbil hlavu.
V nemocnici mi ju ošetrili a s takou ošetrenou hlavou som bol 15. decembra jedným z hostí kardinála Tomka – návštevu uňho pre našu spisovateľskú výpravu sprostredkoval a sprevádzal nás na nej vtedajší slovenský veľvyslanec v Ríme Jozef Mikloško.
„A toto kto je? Garibaldi?“ vítal ma kardinál Tomko, keď mi podával ruku na prahu svojej pracovne.
„Nie,“ vravím, „som Ľubomír Feldek a som luterán. Môžem aj napriek tomu vstúpiť?“
„Pravdaže,“ zvolal kardinál Tomko, „tamto si sadnite, to je kreslo, v ktorom sedávajú luteráni. Pred vami v ňom sedel Mináč.“
Na pamiatku tejto návštevy, na ktorej sa okrem mňa zúčastnili ešte ďalší členovia našej výpravy, riaditeľka LIC Mirka Vallová a spisovatelia Anton Hykisch, Ivan Kolenič a Marián Grupač, vznikla aj fotografia, ktorú pripájam a aj spomienkou na ten deň sa lúčim s vynikajúcim človekom, ktorého zdobila nielen múdrosť, ale aj srdečnosť a tolerantnosť.
Odpočívajte v pokoji, pán kardinál! Škoda, že odchádzate práve v dobe, keď celé ľudstvo ohrozujú tí netolerantní. Vaša pamiatka tu však ostane ako ten vyše 2200-ročný most Milvio a pomôže odolávať a vždy napokon zvíťaziť tým ohrozeným a tolerantným.