Pod teokratickou maskou Iránu sa ukrýva prekvapenie
V posledných týždňoch Irán opäť vystrašil medzinárodnú verejnosť. Konfrontácia s Izraelom ohrozuje nielen mier na Blízkom a Strednom východe, ale má potenciál rozrásť sa do vojnového konfliktu s dôsledkami pre celý svet. Nechajme teraz bokom diskusiu o tom, kto nesie väčšiu vinu za stupňovanie napätia, a pozrime sa na Irán z iného pohľadu.
Predtým sa treba zbaviť ideologických a civilizačných predsudkov, ktoré o tejto stredoázijskej islamskej republike kolujú. Myšlienkovým bariéram voči cudzím zvykom, kultúram a národom, a z nich plynúcim mylným predstavám, na Slovensku často podliehame – spomeňme si na Grécko či Francúzsko.
Je však pravda, že Irán si za svoje neblahé renomé a postavenie na svetovej scéne môže tak trochu sám. Nie preto, že by to bola zvlášť nedemokratická krajina. Na rozdiel od mnohých iných moslimských krajín je iránsky teokratický režim až prekvapujúco demokratický a liberálny. Občania si majú právo vo voľbách vybrať svojich zástupcov. Moc je štandardne rozdelená na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Áno, jednotlivých kandidátov vo voľbách musí schváliť 12-členná Rada dozorcov podriadená priamo ajatolláhovi (duchovnému vodcovi) Sajjidovi Alímu Chámeneímu. Ten má pri sebe ešte 88-členný poradný orgán Zhromaždenie znalcov (Radu expertov). Až veľmi to evokuje podobnosť s Ústredným výborom KSČ, Predsedníctvom ÚV KSČ a generálnym tajomníkom strany, kde „vyvolení“ rozhodovali o našich osudoch do roku 1990.
Ako KSČ i Rada dozorcov vyberá tých správnych kandidátov do volieb. Koho neschváli, ten sa o priazeň občanov nemôže uchádzať. Pamätáme si, že boli z prezidentských volieb vyradení liberálni kandidáti. V posledných rokoch sa skrutky uťahujú na všetkých úrovniach.
Foto: Pavel Ferianc
Pozrime sa však do vlastného zrkadla. U nás zväčša o politických kandidátoch rozhodujú peniaze, oligarchovia, marketingové kalkulácie alebo stranícke centrály. A keď hovoríme o spravodlivej vláde a imidži krajiny, priznajme si, že polovica národa sa nestotožňuje s vládou Roberta Fica a druhá polovica s prezidentkou Zuzanou Čaputovou. Preto ani obyčajných Iráncov by sme nemali posudzovať podľa toho, akú majú vládu alebo aký režim v krajine funguje.
Nespravodlivé sankcie
To, čo Irán jednoznačne vyraďuje zo svetového spoločenstva, je jadrový program. Napriek početným medzinárodným inšpekciám presne nevieme, či táto šiitská krajina usiluje iba o výrobu elektriny z jadra, alebo o výrobu nukleárnej zbrane. Akékoľvek jadrové zbrane v rukách Iránu môžu mať nedozerné následky na stabilitu už v tak veľmi labilnom regióne. Obavy panujú najmä na strane geograficky malého Izraela, ktorý je úhlavným nepriateľom Iránu. Šiitský režim dlhodobo podporuje politickú a teroristickú organizáciu Hizballáh (sídliacu v Libanone), ktorá sa netají túžbou zničiť židovský štát. Aj preto si v minulosti Irán vyslúžil za Bushovej vlády na začiatku storočia zaradenie na tzv. os zla. Momentálne sa na tejto osi nachádza ešte Rusko, Severná Kórea a Čína.
Otázkou je, či je Irán právom vyčleňovaný z medzinárodného spoločenstva. Po dlhé obdobie uvalené sankcie iránsku ekonomiku nepoložili (krajina má napríklad vlastné automobilky). Viac ako vládcov sužujú bežných občanov. Podľa miestnych v lepších štvrtiach Teheránu nie je ojedinelé vidieť značky Ferrari, Lamborghini, Porsche či Maserati. A v nákupných centrách (áno, existujú aj tam) vidieť luxusné značky, kávu zase predávajú globálne značky známe aj u nás. Sankcie sa dajú vždy šikovne obísť, ako v prípade Ruska. Platenie platobnou kartou, na ktoré tiež vzťahujú sankcie, však nie. No kto navštívil iné moslimské štáty, okamžite postrehne liberálnejší charakter krajiny.
Hoci iránsky systém nemožno zaradiť medzi výkvet demokracie a liberalizmu, určite nepatrí medzi najhoršie, v moslimskom svete skôr naopak.
Áno, na jeseň 2022 zomrela po zásahu bezpečnostných náboženských síl mladá Kurdka Mahsa Amíníová, ktorá nemala na hlave hidžáb. Aj liberálne orientovaní Iránci však hovoria, že to nebol úmysel, ale nešťastná náhoda. Jej smrť viedla k masovým protestom, ktoré boli tvrdo potlačené. Neznamenali však prehru. Dnes stretnete na uliciach a v kaviarňach nezriedka odvážne ženy bez pokrývky hlavy, alebo ju majú len tak halabala prehodenú. Teokratický režim netrestal, pochopil, že narazil na masívny spoločenský odpor, a preto radšej neprovokuje. To trvalo do polovičky apríla, po sviatkoch začala nová vlna razií.
Foto: Igor Daniš, Pravda
Irán treba navštíviť počas iránskeho nového roka
Liberálne avantúry možno vidieť aj počas posvätného mesiaca ramadán. Hoci platí zákaz konzumovania jedla i nápojov počas dňa, v Iráne to platí často iba naoko. Podľa miestnych totiž 90 % ľudí zákazy nedodržuje. Kaviarne a reštaurácie sú síce cez deň oficiálne zatvorené, no často je vchod (či záhradka) iba zahalený bielym plátnom či pri dverách stojí čašník (majiteľ), ktorý púšťa hostí tajne dnu. Pokiaľ ide o samotnú kávu, porovnávať iránske presso s tým slovenským by bolo pre nich urážkou – taký je rozdiel v kvalite… Pre ľudí na cestách platia počas posvätného mesiaca výnimky, preto sa môžu najesť napríklad v shopping centrách pri diaľniciach, napríklad aj neďaleko od náboženského centra, mesta Kumm (Qom), ktoré si vyslúžilo prezývku „továreň na výrobu duchovných“.
To, čo je na Iráne najcennejšie, sú milí, usmievaví, zvedaví a prívetiví ľudia. Ako z inej planéty. Cudzinci sú pre nich vzácni. Slovenská skupinka pôsobí ako pohybujúca sa atrakcia.
Hoci ramadán vzbudzuje obavy, tento rok sa kryl so starobylým iránskym novým rokom (Nourúz), ktorý sa začína dňom jarnej rovnodennosti. Slávi sa dva týždne. Je to čas dovoleniek a prázdnin, krajina funguje na pol plynu (ako Slovensko počas Vianoc). Historické pamiatky a turistické atrakcie sú plné veselých a milých ľudí, všade sa piknikuje. Práve v tomto období sa oplatí Irán navštíviť.
Na prekvapenie Teherán nevyniká krásou a malebnosťou. Toto relatívne mladé mesto je metropolou Perzie iba krátko. Ešte pred sto rokmi malo zhruba 200-tisíc obyvateľov, dnes má deväť miliónov, počas dňa až 16 miliónov. Hoci sa nachádza na úchvatnom mieste, týči sa nad ním pohorie Alborz (hora Tochal/Točál má necelých 4 000 metrov), samotné mesto je vystavané bez ladu a skladu. Turistickou dominantou je 435 metrov vysoká komunikačná veža Bordž-e mílád (skrátene Milad) a známa je tiež Veža slobody (Veža Azadi) – vstupná brána do mesta. Mesto je bez námestí, za zmienku stojí iba námestie Hasan Abad, a tiež most pre peších Tabiat. Návštevou treba poctiť aj bývalú ambasádu USA, kde boli počas revolúcie v roku 1979 vyše roka uväznení americkí rukojemníci (aj s prispením machinácií amerických republikánov pred prezidentskými voľbami v roku 1980). Výhodou mesta je, že v neďalekých horách sa nachádzajú lyžiarske strediská a za nimi pobrežie Kaspického mora (len dve hodiny autom).
V bývalom kráľovskom Golestánskom paláci sa môžeme zoznámiť s dynastiou Kádžárovcov. Fát Alí Šáh, ktorý vládol do roku 1834, mal 700 žien (niekde sa uvádza až 1 000). Sprievodca vám to oznamuje ako „pikošku“, ktorá nemôže mať v súčasnom svete miesto. No keď mu poviete, že v demokratickej Slovenskej republike bol ešte nedávno predsedom parlamentu človek, ktorý sa pochválil, že počet jeho žien je štvormiestne číslo, má oficiálne asi 20 detí s viacerými ženami, len s úžasom krúti hlavou. Na otázku, kto ho volil, sa len ťažko hľadá odpoveď.
Irán je krajina s bohatou a veľmi dlhou históriou. Preto sa oplatí navštíviť bývalé metropoly starej Perzie s viacerými pamiatkami zapísaných na zozname UNESCO– Isfahán, Jazd, Širáz či Persepolis. Ten prekvapí svojou veľkoleposťou a vyrovná sa Akropole, Rímskemu Fóru, Delftám či Mykénam. Persepolisu sekunduje neďaleké starobylé perzské pohrebisko Nekropolis. Dvojmiliónovému Isfahánu dominuje svetoznáme Imámové námestie so slávnou bledomodrou Imámovou (Šáhovou) mešitou. Šťastím je vidieť aj zavodnenú rieku Zájende rúd s dvomi starodávnymi mostmi (17. storočie) a korzom po oboch brehoch rieky, ktorá je málokedy plná vody. Treba mať šťastie. Ak sa chcete na mesto pozrieť zhora, dá sa lanovkou vyviezť na jeden z kopcov týčiacich sa nad metropolou.
Šesťstotisícový Jazd je malebné mesto úzkych a spletitých uličiek, v poldruhamiliónovom Širáze zase možno vidieť naklonenú vežu. Každé z týchto historických miest má svoje neopakovateľné čaro a ruch v nich je na nerozoznanie od toho, aký panuje v európskych metropolách. Čaro má aj malebná dedinka s kaskádovitou architektúrou Abyaneh ukrytá hlboko v horách. A viete, odkiaľ pochádza pojem raj – paradise? Zo starej perzštiny. Keď navštívite záhrady zapísané na zozname UNESCO Fin v Kašane, tak potom pochopíte. V Jazde môžete vidieť zase večný zoroastrický oheň, ktorý horí bez prestávky už vyše 1 500 rokov. Pokiaľ by ste chceli vidieť mešitu z 8. storočia, treba sa zastaviť v meste Naein. Povestný perzský bazár je jednoznačne najlepší v Širáze. Treba mať však pri sebe dostatok peňazí. A jedlo? To je dobré všade. Vychytená iránska kuchyňa mnohých fajnových chutí (korení), kuracie, hovädzie a jahňacie mäso na rôzne spôsoby, všadeprítomné baklažány, vždy trochu inak pripravené, a čerstvá zelenina (i slané zavárané uhorky a sladká cvikla…), alebo jedlá podobné nášmu leču či koložvárskej kapuste, ako aj typická pšeničná (krúpová) či šošovicová polievka. A pokiaľ ide o priestory reštaurácií, stolovanie a obsluhu, Slovensko by zostalo poriadne zahanbené (úroveň hotelov je na štandardnej európskej úrovni).
Inšpirácia pre Slovensko?
No nie všetko je v Iráne perfektné. Cesty sú ešte o dve triedy horšie ako u nás. Medzi hlavnými metropolami vzdialenými od seba stovky kilometrov je vybudovaná sieť diaľnic, ale cesta po nich je poriadna natriasačka (aspoň zaženie na nudnej rovnej ceste v polopúšti mikrospánok). Na druhej strane cena benzínu je veľmi nízka – päť, resp. desať centov za liter.
V Iráne sa nežije ľahko. Ako v Číne tam zúri drsný kapitalizmus. Mzdy sú nízke, ceny bývania vysoké. Platy veľmi rozdielne, medzi bohatými a chudobnými je priepasť. Náramne dobre sa vodí zubárom, ktorí patria medzi najbohatšie vrstvy. Našich „osvietených“ neoliberálnych reformátorov by možno inšpirovalo tamojšie zdravotníctvo. V Iráne si ľudia platia poistenie – 10 % z platu. Ani to im nezaručuje zdravotnícke služby zadarmo. Fungujú tam štátne i súkromné nemocnice (ako u nás). Ak chcete byť vyliečení v súkromnej, musíte byť jednoznačne pripoistení. Inak sa nedoplatíte. Lenže aj v štátnej nemocnici si pacient za zákroky dopláca –10 % z ceny. To pri operáciách srdca alebo onkologických ochoreniach nie je maličkosť. Preto nemajetným vrstvám pomáhajú charitatívne organizácie. Dúfajme, že podobnou cestou sa nevydáme – aj keď mnohí by to na Slovensku uvítali.
Foto: Vladimír Jalč
Život v Iráne možno dobre spoznať aj z viacerých filmov. Iránska kinematografia patrí v posledných dekádach k najlepším na svete. Dielo Asghara Farhadího pozná asi každý, zvlášť jeho oscarový film Rozchod Nadera a Simin. Medzinárodné ceny pozbierali i ďalšie jeho filmy. O tamojšej spoločnosti hovoria snímky Hrdina, Klient, O Elly či Hra s ohňom. Pred štyrmi rokmi získal Zlatého medveďa v Berlíne film Niet zla medzi nami (v Iráne zakázaný) od Mohammada Rasoulofa. Z početných prehliadok v kinách i na RTVS za pozornosť stojí film Bez dátumu, bez podpisu. O tom, že teokratický režim možno i s citom kritizovať, zase hovorí už starší obľúbený film Jašterica. Útrapy režiséra Džafara Panahího sa pravidelne objavujú vo svetových správach. Z filmu Taxi Teherán sa dá spoznať spletitá iránska metropola. Panahího preslávil film Offside. Je o jednej absurdnosti: ženy v Iráne nemôžu navštevovať futbalové zápasy. Pritom futbal je najpopulárnejší šport (Irán vo februári prekvapivo vypadol v semifinále na majstrovstvách Ázie). Futbal hrajú i ženy, i ľadový hokej. Iránci sú svetová špička vo volejbale. Volejbal a futbal sa hrá po večeroch aj na námestiach a v parkoch.
No to, čo je na Iráne najcennejšie, sú milí, usmievaví, zvedaví a prívetiví ľudia. Ako z inej planéty. Cudzinci sú pre nich vzácni. Slovenská skupinka pôsobí ako pohybujúca sa atrakcia. Oslovujú vás, vypytujú sa, odkiaľ ste (Slovensko poznajú, v horšom prípade Československo – touto nálepkou je v Golestánskom paláci označený pôvod niektorých suvenírov z 19. storočia – z persón len Mareka Hamšíka), fotia sa, deti vás objímajú. Aj trochu poklebetia o živote, o medzinárodnej politike, o USA, Gaze, čo-to prezradia (kriticky) o pomeroch v Iráne. Pripomenú, že Iránci nerovná sa iránska vláda. Dá sa vycítiť, že by si želali postupnú, umiernenú liberalizáciu pomerov, povoľovanie skrutiek, otvorenie sa svetu, nie novú revolúciu.
Foto: Agneša Kovačičová
Hoci v Iráne ako v iných moslimských krajinách je zakázaný akýkoľvek alkohol, ľudia sa dokážu uvoľniť aj bez neho. Našinec zistí, že ani jemu po večeroch, v kaviarňach s výhľadom na pamiatky UNESCO nijako nechýba. To neznamená, že alkohol sa vôbec nepije. Potajme sa vyrába či dováža. Na súkromných oslavách sa veselo pije. Aj s obliekaním je to na privátnych akciách inak. Na fotkách zo svadieb vidieť ženy s krátkymi sukňami a, samozrejme, s odkrytými hlavami. Inak ženy sa v Iráne až príliš líčia a upravujú si kozmeticky nosy. Dokonca jedna mladá žena nedokázala uveriť, že Slovenka môže byť krásna aj bez mejkapu (neodolala šoku a musela sa jej dotknúť)… Je to zbytočné, lebo Iránky sú aj bez úprav krásne.
Na Irán sa pozeráme stále s predsudkami, politickými aj ideologickými. Hoci iránsky teokratický systém nemožno zaradiť medzi výkvet demokracie a liberalizmu, určite nepatrí medzi najhoršie, v moslimskom svete skôr naopak. No treba sa presvedčiť na vlastné oči, aj si vopred niečo preštudovať. Odporúča sa navštíviť so skúseným sprievodcom. Nie kvôli bezpečnosti – kriminalita je minimálna – ani kvôli doprave, ale preto, že bez podrobných vysvetlení všetkých historických, architektonických odkazov, detailov a nuansov (kresieb, mozaík, štruktúr) človek nikdy poriadne nepochopí dlhú históriu krajiny a dušu národa, nedostane sa mu pod kožu, nepochopí hrdosť a zmýšľanie ľudí. To sa, samozrejme, nedá počas jednej návštevy. Preto túto veľkolepú krajinu nestačí vidieť iba raz, ale treba ju vidieť opakovane.