Ako je známe, akt bezpodmienečnej kapitulácie nacistického Nemecka podpísali zástupcovia bojujúcich strán v obsadenom Berlíne 8. mája 1945 o 23.01. Podľa moskovského času už bola hodina po polnoci, preto väčšina krajín bývalého Sovietskeho zväzu dodnes oslavuje Deň víťazstva nad fašizmom 9. mája.
Bitky druhej svetovej vojny v Európe však pokračovali aj po tomto dni. Mier nezavládol hneď a zďaleka nie všade. Nemecko bolo pred 79 rokmi rozdelené na štyri okupačné zóny.
Najmä v sovietskej zóne odmietali zložiť zbrane oddiely Werwolf (Vlkolak). Išlo o skupiny nacistických hrdlorezov, vycvičených koncom vojny na partizánsku a diverznú činnosť.
Čítajte aj Dvesto rokov Slávy dcéry. Čo ostalo zo vzájomnosti "bratských" národov?
Werwolfovia operovali aj v Sudetách, pohraničných horách, ktoré sa vracali do obnoveného Československa. Archívy hovoria jasnou rečou, že v prvom období po nemeckej kapitulácii sa tam okupačné komandatúry nemohli cítiť bezpečne a tobôž nie vznikajúce československé orgány verejnej správy. Do konca roku 1945 zaznamenali 314 sabotáží a 84 ozbrojených prepadnutí.
Vo viacerých európskych krajinách zostávali aj po 8. máji 1945 roztratené formácie nemeckých ozbrojených síl, ktoré z rôznych dôvodov nezastavili bojovú činnosť. Niektoré stratili spojenie s vyšším velením a nemuseli ani vedieť, že vojna v Európe sa oficiálne skončila.
Ďalšie sa pokúšali prebojovať bližšie k britským alebo americkým vojskám. Ako čert kríža sa totiž báli padnúť do zajatia Červenou armádou. Vedeli dobre, čo ich potom čaká.
Zvláštny charakter nadobudli tieto bitky na niektorých ostrovoch.
Foto: NOMOS-ELIBRARY.DE
Briti s Nemcami proti partizánom
Až neuveriteľný záver mala vojna na Kréte, najväčšom gréckom ostrove a piatom najväčšom ostrove v Stredozemnom mori. Podľa pôvodných dohôd medzi Hitlerom a Mussolinim mali Grécko okupovať Taliani, ale narazili tam na tvrdý odpor, a tak v apríli 1941 museli zasiahnuť Nemci.
Podľa niektorých historikov musel Hitler kvôli tomu presunúť realizáciu plánu Barbarossa z mája na jún. To údajne zmarilo stratégiu bleskovej vojny po vpáde wehrmachtu do Sovietskeho zväzu.
Správu nad Krétou si rozdelili Nemci s Talianmi. Kým prví obsadili väčšie mestá, druhí najmä vidiek. V okupovanom Grécku vznikla národnooslobodzovacia partizánska armáda ELAS/EAM, v ktorej prvé husle hral komunisti.
V októbri 1944 mali povstalci 10 divízií (spolu takmer 120-tisíc mužov a žien v zbrani). V tom čase už nariadil Hitler evakuáciu nemeckých síl z Egejských ostrovov. Na Kréte zostala len posádka, ktorú tvorilo okolo 12-tisíc vojakov.
Medzitým prebiehali intenzívne rokovania medzi spojencami o povojnovom rozdelení sfér vplyvu. Ako píše britský historik a politológ David Close, konečná dohoda medzi Stalinom a Churchillom bola politickým obchodom.
Sovieti dostali úplnú voľnosť v Rumunsku za to, že sa vzdajú v prospech Britov svojho 10-percentného podielu v Grécku.
Britská intervencia do Grécka prebiehala v čase, keď sa hitlerovci už takmer úplne stiahli z krajiny, ale začala sa tam takzvaná prvá občianska vojna.
Príslušníci wehrmachtu na Kréte sa 8. mája dozvedeli z rozhlasu o kapitulácii vrchného velenia v Berlíne a pripravovali sa zložiť zbrane Britom. Vojaci 28. pešej brigády pod velením generála Perryho Prestona sa vylodili na ostrove 11. mája.
Hneď však museli zvádzať urputné boje s oddielmi gréckych partizánov z ELAS. Čoskoro sa dostali do obkľúčenia a ich zúfalé volanie zachytila nemecká útočná jednotka s tankovým práporom. Včas prišla Britom na pomoc a spoločne odrazili útok oddielov ELAS.
O tejto epizóde vojny sa dlho mlčalo, prvýkrát o nej prehovoril nemecký historik Peter Schenk až v roku 2000.
„Džíp generála Prestona odvtedy vždy sprevádzali dva tanky wehrmachtu,“ napísal Schenk. "Až do konca júna 1945 bolo 1 600 nemeckých vojakov zapojených do britských protipartizánskych akcií v priestore Soudy (prístavné mesto v oblasti Chania na Kréte – pozn. red.).“
Nemcom ponechali zbrane, dostávali žold a pokračovali v boji s gréckymi partizánmi ako súčasť britskej brigády ešte pol druha mesiaca. Až 26. júna sa im podarilo zatlačiť partizánov do hôr v okolí Soudy. Nemci potom zložili zbrane.
Foto: CLASSE-INTERNATIONALE.COM
Masaker na ostrove Texel
Niektorí gruzínski historici ju nazývajú poslednou veľkou bitkou druhej svetovej vojny. Je to asi zveličené, ale nech, udalosť si v každom prípade zasluhuje našu pozornosť.
Všetko sa začalo ešte 5. apríla 1945, keď príslušníci gruzínskeho vojenského práporu prepadli na holandskom ostrove Texel svojich spiacich nemeckých spolubojovníkov a zmasakrovali ich – mnohým v spánku prerezali hrdlo.
Texel je jeden z piatich obývaných Frízskych ostrovov, s rozlohou iba 161 km2. Na západnej strane ho obmýva Severné more, na západnej Waddenské.
Zložitejšia otázka je, akí Gruzínci slúžili vo wehrmachte a prečo? Lebo, podobne ako niektorí príslušníci iných národov Sovietskeho zväzu, sa počas druhej svetovej vojny pridali na stranu nacistov.
V jednom období gruzínska légia mala takmer 30-tisíc vojakov, prevažne z radov emigrantov, ktorí po boľševickej revolúcii odišli na Západ. Časom sa k nim pridali sovietski zajatci gruzínskej národnosti, ktorých vďaka tomu prepustili z nemeckých zajateckých táborov.
Foto: Archív
Prešli nevyhnutným výcvikom a v druhej polovici roku 1943 nacisti poslali Gruzíncov na front. Ich prápor, nazvaný na počesť gruzínskej stredovekej panovníčky Kráľovná Tamara, sa dostal v marci 1945 na ostrov Texel.
Ten mal byť pôvodne súčasťou Atlantického valu, ktorý Nemci budovali proti invázii USA a Británie na kontinent.
Podľa holandského historika Henriho A. Van der Zeeho mala jednotka v čase dislokácie na ostrov okolo 900 Gruzíncov a 150 Nemcov. Velil jej major Klaus Breitner. Vtedy už na ostrove pôsobilo hnutie odporu.
S jeho predstaviteľmi sa skontaktovali bývalí sovietski zajatci z práporu, ktorých viedol Šalva Loladze (Shalva Loladze). Ten sa v osudnú aprílovú noc postavil na čelo povstania.
Ešte predtým sa Loladzemu podarilo nadviazať spojenie s Britmi a požiadať ich o výsadok. Ako však zistil gruzínsky historik Giorgi Mamulia, Angličania boli proti povstaniu. „Predpokladali, že to privedie iba k zbytočným obetiam,“ myslí si historik.
Povstalci pomerne rýchlo získali kontrolu nad ostrovom. Breitnerovi sa však podarilo ujsť a poslať správu nemeckému veleniu na pevnine.
Proti povstalcom zaútočili zo vzduchu i z mora. Boje však trvali takmer mesiac. Pokračovali, hoci v nich zahynul Loladze a hoci 8. mája tretia ríša kapitulovala, Nemci 15. mája späť dobili Texel a v jeho hlavnom meste Den Burgu usporiadali vojenskú prehliadku na oslavu víťazstva.
Čítajte aj Všetky boli hrdinky. Ako sa Slovenky stali prvými Amerikánkami
Podľa zistení Van der Zeeho nikto na ostrove dovtedy nevedel, že druhá svetová vojna sa v Európe už oficiálne skončila.
Príslušníci wehrmachtu sa vzdali až 20. mája, keď na ostrov zaútočili kanadskí výsadkári. Z povstalcov vtedy zostalo nažive iba 228 mužov, menej ako tretina. V bojoch zahynulo podľa rôznych zdrojov okolo 800 vojakov wehrmachtu a 120 civilistov.
Foto: NOMOS-ELIBRARY.DE
„Vzdáme sa iba Angličanom“
V najvýchodnejšej časti Dánska sa nachádza ostrov Bornholm. Má iba 588 štvorcových kilometrov, ale Nemci ho po okupácii tejto krajiny premenili na prirodzenú pevnosť proti nepriateľským ponorkám a torpédoborcom.
Koncom vojny sa Bornholm stal prestupnou stanicou jednotiek wehrmachtu, ktoré ustupovali z Pobaltska do Nemecka. Mohli využívať jedine túto vodnú cestu, ak nechceli naraziť na postupujúce vojská Červenej armády.
Ako píše dánsky historik Bent Jensen, v čase kapitulácie nemeckej brannej moci sa na ostrove zdržiavalo približne 11-tisíc vojakov werhrmachtu a 4-tisíc civilistov – utečencov z východného Pruska. Okrem toho v prístavoch Rønne a Nexø kotvilo desať nemeckých lodí s asi 5-tisíc námorníkmi a civilistami.
Podľa Jensena nebolo do poslednej chvíle jasné, kto bude ostrov oslobodzovať. „Po konzultáciách medzi spojencami sa dohodlo, že ostrov obsadí Červená armáda a ostatné Dánsko vojská britského maršala Bernarda Montgomeryho,“ uvádza historik.
Dohoda zároveň stanovila, že sovietske okupačné jednotky sa budú na Bornholme zdržiavať dočasne.
Boje o ostrov sa začali 9. mája 1945, keď Sovieti zbombardovali nemecké lode, ktoré vyplávali z prístavov Bornholmu a pokúšali sa prebiť k Britom. Niektoré potopili, dve zajali aj s 800 príslušníkmi wehrmachtu.
Na druhý deň zaútočil sovietsky výsadok na nemeckú ostrovnú posádku. Jej veliteľ, kapitán 1. stupňa Gerhard von Kamptz odmietol kapitulovať a britskému veleniu do Hamburgu poslal telegram: „Vzdáme sa len poddaným Jeho Veličenstva.“
Medzitým traja nemeckí dôstojníci kapitána uväznili a s jadrom posádky sa vzdali Sovietom. Ale asi 4-tisíc Nemcov kládlo odpor protivníkovi až do 19. mája, keď podľahli zjavnej presile. V boji padlo aj niekoľko stoviek červenoarmejcov.
Sovieti sa z ostrova stiahli až 5. apríla 1946, keď ich vystriedali dánski vojaci.
Foto: IMPERIAL JAPANESE HISTORY
Robinsoni zo zálivu Rijpfiorden
Možno s veľkou dávkou pravdepodobnosti predpokladať, že ako poslední v tejto vojne spustili zo žrde zástavu s hákovým krížom a zložili zbrane 11 príslušníci wehrmachtu na Špicbergoch.
Na jednom z týchto ostrovov v Severnom ľadovom oceáne obsluhovali nemeckú vojenskú meteorologickú stanicu až do 4. septembra 1945! To už uplynuli dva dni od kapitulácie cisárskeho Japonska, čím sa skončila druhá svetová vojna aj v Tichomorí.
Ako je vôbec možné, že tam tak dlho vydržali? Je zrejmé, že tu hlavnú úlohu zohrali zvláštne okolnosti, a nie fanatická viera vo víťazstvo Führera. Obsluha stanice o skončení vojny v Európe jednoducho nevedela. V máji 1945 už totiž nemala spojenie so svojím ústredím.
Príbeh stanice vyrozprával v spomienkovej knihe jej veliteľ poručík Wilhelm Dege, profesionálny meteorológ. Na severovýchod Špicbergov do zálivu Rijpfiorden ich dopravila ponorka v októbri 1944.
Mali tam zriadiť meteorologickú stanicu, ktorá by poskytovala pravidelné informácie o poveternostných podmienkach, dôležité najmä pre nemecké lode operujúce vo vodách Atlantiku. Šifrované údaje prenášala do nórskeho prístavu Tromsø.
Už 29. apríla 1945 však skupina stratila s prístavom spojenie. Navyše stanica nebola väčšinu roka po mori prístupná a cesta po pevnine bola v tých časoch nebezpečná.
Zúfalí meteorológia boli bez potravín a posielali písané správy o svojej situácii po mori v zapečatených fľašiach.
Koncom augusta 1945 objavili jednu z týchto fliaš nórski lovci tuleňov. A tak veliteľ Dege zložil kapituláciu svojej skupiny do rúk kapitána rybárskej lode Ludwiga Albertsena.
Ten prevzal aj zbrane Nemcov: guľomet, osem pušiek i osobnú zbraň poručíka Degeho – pištoľ.
O dva týždne neskôr 19. septembra dorazil do zálivu americký krížnik so štyrmi torpédoborcami. Spojenci tam zriadili vlastnú stanicu a evakuoval Nemcov zo Špicbergov.
Foto: Muzeum Příbram
Vlasovovci spolu s červenoarmejcami
Aj v bývalom Československu sa po 8. máji 1945 ešte bojovalo. Prahu oslobodili od Nemcov sovietske jednotky o deň neskôr.
Ale posledná bitka medzi partizánmi, červenoarmejcami z 9. gardovej armády 2. ukrajinského frontu a jednotkami wehrmachtu sa odohrala až od 11. do 12. mája 1945. Stalo sa to v osade Slivice pri obci Milín pod pohorím Brdy v okrese Příbram.
V tomto priestore sa sústredili zvyšky nemeckej armády – spolu asi 6-tisíc mužov v zbrani – pod velením generála Karla von Pücklera.
Ten sa rozhodol klásť odpor silám protivníka napriek kapitulácii velenia wehrmachtu. Prikázal vytvoriť v kotline pri Milíne oporný bod. „Išlo o tri obranné pásma s cieľom odraziť predpokladaný útok Sovietov a pokúsiť sa o separátne rokovania s Američanmi,“ približuje český historik Josef Volfl.
Partizánska brigáda Smrť fašizmu v tom čase mala už okolo 700 príslušníkov a podieľala sa aj na Pražskom povstaní. Okrem Čechov a Slovákov bojovali v jej radoch Rusi, Ukrajinci a príslušníci iných národností, dokonca i jeden Španiel.
Je zaujímavé, že do bojov zasiahli aj vojaci z Vlasovovej Ruskej oslobodeneckej armády, presnejšie z jej divízie pod velením generála Sergeja Buňačenka. Tá predtým bojovala po boku wehrmachtu, ale v čase Pražského povstania sa pridala k českému domácemu odboju.
Napokon, bitky pri Slivici sa v jej záverečnej fáze zúčastnili aj príslušníci jednej tankovej divízie 3. americkej armády, ktorí napriek dohode prekročili demarkačnú líniu.
Čítajte aj Krvavé východisko z kalíškov: Šrobárov suchý zákon a vzdor na slovenskom vidieku
Tá mala oddeliť Američanov od postupujúcich jednotiek Červenej armády, aby si navzájom neprekážali. Bol to možno jediný prípad, keď Američania a Sovieti bojovali doslova bok po boku proti spoločnému nepriateľovi v jednej bitke.
Po opakovaných ultimátach Pückler napokon okolo druhej hodiny nadránom 12. mája s kapituláciou súhlasil. O hodinu sovietske jednotky obsadili obec Milín aj s osadou Slivice. Kapitulačný protokol podpisovali o niekoľko hodín neskôr v neďalekom mlyne.
Podľa niektorých českých historikov je to posledný dokument o kapitulácii z obdobia druhej svetovej vojny v Európe. Ale skutočne? Veď v bývalej Juhoslávii sa za oficiálny dátum ukončenia vojny na jej území považoval 15. máj 1945.