Milióny turistov – a medzi nimi aj čoraz väčšie množstvo Číňanov – uvažujú inak. Opúšťajú svoje domovy, zverujú sa do rúk turistických agentúr, podstupujú námahu a neistotu cestovania, potia sa na rozpálených chodníkoch cudzích metropol (odkiaľ, pravdaže, domáci obyvatelia odišli do príjemnejších miest) a pod vedením sprievodcu ako malé deti postupujú v skupinkách, len aby na vlastné oči videli nejaký pomník, nejaký slávny obraz, nejaké staré domy, skrátka, nejaké pamätihodnosti, ktoré dosiaľ poznali iba z počutia alebo z fotografií. Informácie, ktoré im sprievodca hovorí, by sa mohli dozvedieť aj doma a asi by ich v pokoji vlastnej izby lepšie vnímali. No oni to chcú vidieť, videnie je pre nich motívom, ktorý dovoľuje zabudnúť na útrapy cestovania. V dobe, ktorá otvára nebývalé možnosti pre virtuálne cestovanie, zrejme stále platí, že videnie originálu prináša nenahraditeľnú skúsenosť.
Otázkou však je, či v tomto globalizovanom a na turistické atrakcie premenenom svete možno ešte niečo vidieť. Mám o tom svoje pochybnosti najmä od chvíle, keď som sa raz v cudzine ocitol uprostred davu ľudí obracajúcich svoj pohľad nahor. Pretože nahor obracali nielen svoje pohľady, ale aj fotoaparáty a mobilné telefóny, čo bolo v týchto priestoroch zakázané, v pravidelných intervaloch sa ozývali napomenutia usporiadateľskej služby.
Účinok každého z upozornení trval asi pol minúty, potom sa vždy našiel nejaký lovec záberov, ktorý vztýčením rúk zvierajúcich aparát prejavil svoju neskrotnú individualitu, čím inšpiroval ďalších a rozbehlo sa nové kolo tejto kolektívnej „cvakačky“. Aby sa aj počas krátkych intervalov medzi jednotlivými kolami niečo dialo, o to sa starali deti, ktoré sa v rôznych jazykoch krikom dožadovali splnenia tých istých, veľmi prirodzených, telesných potrieb. Do toho zaznievali dôrazné hlasy zriadencov, ktorí sa (opäť márne) pokúšali zavrátiť skupinky ľudí, čo do sály chceli vstupovať východmi a vystupovať z nej vchodmi. V tomto virvare sa každú chvíľu niekto niekomu stratil, niekto niekoho hľadal a niekto niekoho našiel. Ako sa dalo čakať, objavenie na chvíľu strateného partnera prebiehalo veľmi emocionálne a poriadne nahlas, je predsa zrejmé, že takéto okamihy duchovného povznesenia treba prežívať spolu.
Asi by som mal povedať, že miestom, kde som sa onen pekný deň spolu s ďalšími turistami ocitol, bola Sixtínska kaplnka a že nad našimi hlavami boli slávne Michelangelove fresky, ktoré zachytávajú scény Posledného súdu. Pozerali sme sa na ne, nie som si však istý, či sme ich videli. Pochybujem aj o tom, či ich v tej situácii vôbec bolo možné vidieť. Isté je len to, že sme tam vtedy boli. Niektorí to môžu doložiť fotografiami. Určite to v kruhu známych aj bez vyzvania viackrát urobili, veď o to koniec koncov ide.