Po tom, čo sa Austrálčan Julian Assange (zakladateľ a šéf portálu WikiLeaks, zameraného na zverejňovanie dôverných informácií) postupne strácal z pozornosti médií, svetovú verejnosť zaujal o dvanásť rokov mladší Američan Edward Snowden (1983), keď prezradil dôvernosti o činnosti organizácií, pre ktoré pracoval (CIA, Národná bezpečnostná agentúra NSA). A nastalo ešte väčšie zemetrasenie. Postupne sa ukázal rozsah údajov, ktoré tieto organizácie o občanoch (vrátane politických špičiek spojencov) zhromažďujú, a to zďaleka nie len pod ako-tak prijateľnou zámienkou boja proti terorizmu. O nič menší rozruch spôsobili prostriedky, ktorými tieto informácie získavajú.
To, že veľké internetové spoločnosti spolupracujú s vládami, asi nie je veľké prekvapenie. Z odborného hľadiska je zaujímavejšia spolupráca výrobcov hardvéru a softvéru. Vložiť do výrobku „zadné dvierka“, ktorými sa dá dostať k dôverným údajom, je (ú)službou vrchnosti, ktorej sa ťažko odoláva. I keď aj tu sa nájdu výnimky. Napríklad roku 2010 vyšlo najavo, že česká Bezpečnostná a informačná služba vyvíjala tlak na firmu, venujúcu sa šifrovacím technológiám pre mobilné telefóny, aby takéto zadné dvierka implementovala. Problém je totiž v tom, že súčasné šifrovacie techniky môžu byť také výkonné, že ich nedokáže hrubou silou prelomiť ani najvýkonnejší počítač. Na druhej strane, kto zaručí, že sa cez zadné dvierka nepretlačia vyslovene kriminálne aktivity? Účinnou obranou by bolo používanie „open source“ softvéru (zdrojové texty sú verejné a kontrolovateľné), no ten by nesmel využívať žiaden nespoľahlivý komponent – napríklad pri šifrovaní veľmi dôležitý generátor „náhodných“ čísiel. S hardvérom je to horšie.
Dešifrovaniu by mohla pomôcť aj nová výpočtová paradigma. Pred pár dňami aj tieto noviny uverejnili správu, že „NSA pravdepodobne pracuje na vývoji vlastného kvantového počítača“, ktorý by vďaka svojej výpočtovej sile zvládol každú bežne používanú šifrovaciu metódu. No na prelomenie silných šifrovacích technológií si niekedy vystačíme aj s niečím omnoho dostupnejším.
Tesne koncom roka sa objavil článok troch izraelských akademikov, ktorým sa podarilo nájsť spôsob, ako zistiť 4 096-bitový kľúč používaný v jednom z najrozšírenejších šifrovacích algoritmov RSA. A stačilo počúvať počítač. Ten okrem hrkania disku či šumenia ventilátora produkuje aj iné zvuky, ktoré súvisia s tým, čo sa deje vnútri procesora. Ukázalo sa, že existuje dostatočne silná súvislosť medzi týmito zvukmi a výpočtami, ktoré počítač vykonáva, na to, aby za hodinu získali celý kľuč. A nepotrebovali k tomu ani špeciálny mikrofón, vystačili s mobilným telefónom. Zdá sa, že to je vážna bezpečnostná diera, napísali o tom pekný vedecký článok, no status celebrity im neprinesie. Ten sa ujde skôr nejakému nasledovníkovi Snowdena.