Spoločnosť, prekvapená poznaním vlastných nedostatkov, v predtuche iných, ešte trpkejších rozčarovaní v budúcnosti totiž túžobne obracala pozornosť na nové hlasy a prijímala len to, čo zodpovedalo jej novým potrebám. Lebo tie rozčarovania naozaj, ako vždy, prišli.“
Napriek slovosledu znie text povedome. Akoby ruský spisovateľ Turgenev nepopisoval vo svojich spomienkach na umelcov a intelektuálov štyridsiate roky 19. storočia, ale našu súčasnosť. Áno, to je ten pán, z ktorého slávneho diela Otcovia a deti sme v posledných týždňoch mohli sledovať televízny seriál. Človeku sa akosi uľaví, keď pri čítaní (aj iných) starých pamätí zistí, že starozákonný Kazateľ, možno to naozaj bol kráľ Šalamún, má pravdu: „Čo bolo, bude, čo bude, bolo. Na svete niet nič nového…“
Preto sa svojou dobou decimovaný čitateľ akosi uspokojí, keď na ďalších stránkach Turgenev píše o svojich, že „…nebolo času tríbiť sloh, rozvažovať a posudzovať každý výraz, čo viedlo nevdojak k mnohovravnosti. Následne sa v kritických rubrikách časopisov a novín udomácnil bezuzdný verbalizmus a prázdne rozhovory na nafúknuté variácie na otrepané témy. A ďalšie variácie variácií, ktoré odhliadnuc od všetkého ich zápalu, mali pečať školáckeho zošitu.“ Veď je to aj o dnešných našincoch.
Turgenevov rozbor Hamleta a Dona Quijota je vzrušujúce nočné dobrodružstvo, lebo sa pod večernou lampou nedá prestať čítať. Umiestnenie erbovných hrdinov literatúry na opačné póly; rozum, neláska a nespokojnosť so sebou (Hamlet) kontra sebaklam v mene čistého ideálu a lásky – a obaja v ceste za pravdou (Don Quijote) – už len táto časť mi pomohla nielen ich omilostiť, ale konečne porozumieť aj sebe, prečo mi obaja ako muži liezli na nervy. Dávno som nebola v divadle, lebo nevedno prečo, herci opúšťajú javisko a lezú po divákoch, čo vysvetľujú ako vtiahnutie a integrovanie diváka do (ich!) tvorivého procesu. Ale ak by nový Hamlet najskôr absorboval Turgenevovu esej, také divadlo by som riskla.
A keď si tak človek vyjde do vlasti, v knižke vo vlaku aj v autobuse Turgenev noblesne nástojí, že dielo cára Petra Veľkého bolo síce násilím, vlastne štátnym prevratom, ale „…iba v dôsledku množstva týchto násilností, opatrení zhora, bolo možné dostať sa do rodiny európskych národov a nevyhnutnosť týchto reforiem zďaleka nezaniká“.
Ako fajn, že niekedy na storočiach nezáleží.