Ostatný december bol v našej rodine plný odchodov, vrátane môjho. Bez ohľadu na okolnosti, ktoré k tomu viedli, ocitol sa každý z nás na inom mieste zemegule. Tak som napríklad ja strávila dva týždne v Anglicku, aby som zažila celkom iné Vianoce aj Nový rok ako za ostatných štyridsaťsedem rokov. Nenosievam so sebou kľúče. Neviem, kde má tá nezodpovednosť korene. Je nehorázne mať ku kľúčom taký povrchný vzťah, ako mám ja, často vôbec neviem, kde sú. Pravdaže, keby neexistovala možnosť dostať sa domov aj inak, iste by som si ich vážila viac. Ak sa teraz širšej verejnosti zdôverím, že občas, najmä v letných mesiacoch chodievam domov cez balkón, môže to vyvolať dojem nezrelosti až detinskosti. Ja by som skôr vyzdvihla svoju dobrú kondíciu.
Bývame v bytovke s dvoma ďalšími rodinami. My na vyvýšenom poschodí, oni nad nami. „Veď si dajte urobiť kľúče,“ radia mi tí, ktorí o kľúčovom probléme vedia. Dala som, nie raz. Všetky tie kľúče mám, len neviem presne kde. Napríklad minulý rok som stratila jedny s príveskom sivého vlka a o tri mesiace neskôr som ich zbadala v uzamknutej vitríne v drogérii za sklom. Ako som sa im potešila! Vo veku dvadsať rokov som dokonca stratila kľúč od chaty pri jazere, ktorú sme práve zamkli, a mala som ho na krku pri prvom kúpaní sa. Už vtedy to tam bolo.
„Kľúče sú moja jediná istota,“ krúti nad nami hlavou moja mama. Lebo aj moje deti sú kľúčovo nezodpovedné. Minulý týždeň, v sobotu, sa vo dverách balkóna zjavil ten mladší. Kľúče vraj má, chýba mu len ten od hlavného vchodu do domu. A na balkóne sa pred vstupom do bytu vyzul, takže si nemám robiť starosti. Tak postupne, ako sme poodchádzali, sme sa v januári všetci zo sveta vrátili…
Vážim si domov. Je skvelé aj zdravé mať zázemie – ale prečo sa práve my tak radi balíme a prijímame všetky výzvy? A to aj v prípade, ak nemôžeme cestovať spolu? Koľko jednotlivcov na Zemi by bolo vďačných za vlastný kľúč od vlastného domu? Napokon, priateľka, u ktorej som bola v Londýne na návšteve, sama vyrástla v detskom domove. Mohla som písať o nej. Ak si Marcela správne neuložila papuče, mala zákaz telky na tri dni. Alebo o ohňostroji nad Temžou, o tom, ako sme tam na Silvestra prichádzali so vstupenkami v ruke (áno, vstupenky na ohňostroj) a z obrovských reproduktorov zavesených na žeriave spievali David Bowie a Freddie Mercury. Ale ja píšem o kľúčovej neschopnosti.
V roku 2005 sme sa stali podozrivým prípadom, keď si náš chlapec vyhadzoval kľúčik do vzduchu a ten kľúč nikdy nespadol. Naozaj. Hľadali sme ho vtedy celý dvor. Kľúčom k hádanke je náš postoj ku kľúčom. Akoby sme symbolicky stále boli niekde vo vetre, na ceste, s domovom za chrbtom, no predsa vonku. Doma je doma, to vie každý. Schopnosť zotrvať na mieste nesúvisí s láskou či so súdržnosťou rodiny. A už vôbec nie s ľahostajnosťou. Okrem toho, že sme u nás doma leniví myslieť na kľúče po vreckách, sme si istí tým, že nech je akokoľvek, kľúčová osobnosť je naša starká a ona nám vždy otvorí.