„Svet hrozne trpí. No nie pre násilie zvrátených ľudí. Pre mlčanie dobrých ľudí.“
Čo už môže byť na vašom živote hladké, keď sa narodíte v roku 1913?
15. septembra 2008 som sa ocitol v Honiare, hlavnom meste Šalamúnových ostrovov.
Niekoľkonásobne ocenené knihy Lavieho Tidhara, spisovateľa izraelského pôvodu, sa pohybujú v rámcoch žánrovej literatúry.
Nedávno si predo mnou povzdychol frustrovaný zamestnávateľ, prečo nevychovávame viac informatikov.
Otvorili šesť pokladníc. Ku každej rad asi tridsiatich ľudí. Opieram sa o vozík so zemiakmi, s kotletami, cibuľou, kapustou a melónmi. Nenápadne pokukujem po ľuďoch.
Všetci poznáme z médií tú fotografiu – na železnej traverze amerického mrakodrapu sedia robotníci a hoci traverza je úzka a pod nimi zíva hĺbka, smejú sa.
Môj muž má turistiku v krvi. A v nohách. Ja turistiku v krvi nemám. Mám ju v zuboch a na dovolenke vždy nadávam.
Pred niekoľkými týždňami sa na pultoch našich kníhkupectiev objavil český preklad románu francúzskeho spisovateľa Laurenta Bineta Siedma funkcia jazyka.
Latinčinári mali jednoduchú metódu, ako dostať ten mŕtvy jazyk do živých hláv: prikazovali žiakom drviť sa latinské verše.
Denne sa chodievam prechádzať na Kalvársky vrch. Nádherné miesto. Mikroles uprostred veľkomesta. Má za sebou pohnutú históriu.
Čo mi pamäť siaha, počúvam o tom, ako „žijeme v pretechnizovanom svete“ a ako sa raz proti nám stroje vzbúria.
V poslednej dobe mám toho fakt veľa. Jeden termín dnes. Druhý o týždeň. Ďalší na konci mesiaca. Aj tento článok musím ešte dopísať.
Nedávne teroristické útoky v Londýne ukázali, ako málo dnes islamskí radikáli potrebujú na uskutočnenie svojich vražedných plánov.
Presadiť sa prekladovou literatúrou v angloamerickom prostredí je náročné – pokiaľ nejde o globálny literárny fenomén, ako je Elena Ferrante či Karl Ove Knausgård.
More ma berie svojou obrovitou, pohyblivou a rozľahlou ľahostajnosťou. Ak čosi na svete totálne kašle na človeka, tak je to oceán.
Spomenula som si na to v supermarkete. Mladý chalan sediaci za pokladnicou nevedel naťukať akýsi kód, a tak vyplašene telefonoval nadriadenej.
Vždy som bol knihomoľ. V detstve, hneď po návrate zo školy som šmaril tašku do kúta a vrhol sa na rozčítanú knihu.
V čiernobielej telke bol hokej rovnako farebný ako krasokorčuľovanie. Všetko to bolo o fantázii teplákového či trenkáčového diváka s fľaškáčom v jednej ruke a dymiacou cleykou v druhej.
Pred 80 rokmi, 26. apríla 1937, generál Francisco Franco ešte stále nedokázal dobyť sever Španielska.
Prednášať slovenčinu večerným priemyslovkárom nebola jednoduchá vec.
Zima je za nami, orgovány už začínajú kvitnúť, je za nami Veľká noc.
Pred niekoľkými dňami sa objavili v médiách informácie, že ministerstvo školstva v rámci pripravovaných reforiem plánuje zrušiť povinnú maturitu zo slovenčiny.
Bola som veľmi hladná. Do malého severského mesta k príbuzným som stopovala. Doma vystrájali sovietski okupanti. Otec po týždni povedal „Však choď. Skús. Študuj.“
Magnólia je tesne pred rozkvitnutím, jar tancuje svoj prvý rock and roll a moja senná nádcha mi definitívne zaštipcovala nos. Napriek tomu neprepadám panike.