Divadlá na celom svete si tohto roku pripomenú 400. výročie smrti Williama Shakespeara (zomrel 23. apríla 1616) – a slovenské divadlá nebudú pri tom chýbať.
Sú profesie, ktoré majú k sebe blízko. Iné sa nám zdajú na hony vzdialené. Ale to sa môže meniť.
V tradičných bilancujúcich anketách za uplynulý rok o tom padla možno len jedna nesmelá zmienka, ale pre slovenské vizuálne umenie bol rok 2015 prelomový.
Konformní obyvatelia tohto sveta sa tešia výsostnému luxusu: luxusu ticha. Žijú vo svete plnom kriku, ale kričí sa ďaleko od ich pokojného života.
Keď mi už úplne lezie na mozog sivá hmla a temná obloha, vďaka ktorej mám zasvietené svetlo aj uprostred dňa, vedome spomínam na slnko.
Zrazu sa nás týkajú udalosti, ktoré na Západe tvoria realitu už niekoľko desaťročí a ktoré sa tam ľudia museli naučiť zvládať.
Mali by sme zvážiť, či sme kopance okupantov neznášali preto, lebo sme mali pochopenie pre ich správanie a driemala v nás túžba raz sa dostať na ich miesto.
V divadelnej hre o mojom otcovi a jeho priateľovi, spisovateľovi Laholovi hrajú oboch hrdinov postarší, zarastení herci. Hrajú vážne, hĺbavo, nie zle.
Ako každý iný vedný odbor, aj informatika sa rozbehla všetkými smermi. Realitou je, že vývoj v oblasti informačných technológií určujú viac technológie než teória.
Nevieme vrátiť minulosť a bolo by naivné myslieť si, že znovupostavením zbúranej stavby bez prinavrátenia jej pôvodnej funkcie, sa to zlé z minulosti eliminuje.
Čím viac spievame o páde múrov, tým vyššie a dlhšie sa stavajú tie nové. Globalizácia nezvalila bariéry medzi ľuďmi, ale bariéry sa stali globálnymi.
Ľuda o budúcnosti nehovorí. Je neistá. Opatrovateliek je v Rakúsku čoraz viac a ona tiež starne. Dúfa, že bude v dobrej kondícii, aby vládala starčekov dvíhať.
V prípade banskobystrického Bábkového divadla na Rázcestí Marian Kotleba opäť raz zneužil úrad a manifestoval, že úradnú moc chápe ako presadzovanie svojvôle.
Zdá sa, že opäť raz zvíťazila paneláková šeď, keď obyvatelia rozhodli o odstránení jedinečnej kultúrnej pamiatky súčasného umenia na streche svojho paneláka.
Utečenci nevedia, do čoho idú, keď kričia „Germany! Germany!“, no asi si uvedomujú, že vo svojej novej vlasti v mnohých oblastiach života budú začínať od nuly.
Edgar z Konga mal výbornú slovenčinu. Asi preto dostal ponuku vstúpiť do pražskej pobočky Matice slovenskej. Zblížili sme sa, keď na nás zaútočili Sudánci.
„...žili, boli takí ľudia raz, čo boli otrokármi vlastných detí.“ Populárnou básňou Ľubomíra Feldeka sa stala Báseň na obranu detí, ktorá vyšla v roku 1979.
Vždy rozmýšľam, či niekto nevytvorí počas divadelných a školských prázdnin niečo, čo by ich svojím spôsobom spojilo.
Počul som o ľuďoch, o ktorých sa kedysi spievalo, že „jako dzivé husi, po tem šírem svece potúkac sa musí“. Boli to drotári a patrili k národu, ktorý bol známy ako národ drotársky.
Vždy natrafím na miesta, ktoré mi doslova vyrazia dych. Korytnicu som doteraz vnímala iba ako minerálku na mojom stole, ktorá mi s istotou uhasila smäd.
To, že na Slovensku neodhalíme Berniniho, je, samozrejme, smutné, ale že o 40 rokov možno nerozoznáme originál Benku či Jakobyho, nikoho až tak veľmi netrápi.
„Neapol je raj, každý tu žije v opojnom zabudnutí na seba samého.“ Táto veta by sa mohla vyskytovať na reklamnom letáku letných dovolenkových pobytov...
Dnes je v Studenom, predtým Hideghéte, akási luxusná hacienda. Keď som tam po rokoch cestou na juh chcela nakuknúť, vyhodili ma od hlavnej brány hrubé krky.
Základná diskusia na politickej scéne v USA by sa dala zjednodušene vyjadriť otázkou, či je vláda problém, alebo riešenie. Odpoveď nie je jednoduchá. Príde na to.
V pondelok 6. júla uplynulo 600 rokov od Husovho upálenia. Nakrútili sa o ňom filmy, napísali knihy – no ktovie, či si niekto spomenie na púchovskú vatru.