„Čas strávený nad jej knihou Pod basovým kľúčom (2010) je pre mňa návodom, ako sa dá prežiť každá ťažká, nespravodlivá situácia, do ktorej je človek uvrhnutý, aby nestratil psychickú a duševnú rovnováhu,“ prezrádza nám pri spomienkach na nepoddajnú Bibianu Wallnerovú jej priateľka, sedemdesiatnička Katarína Poláková z Bratislavy.
„Knihu Pod basovým kľúčom by som odporúčala každému, pretože je o človečenstve. O tom, čo ju charakterizovalo: z ľudí bez mena vytiahla to, čo ich vystihovalo v ich charaktere alebo bezcharakternosti. Mala krásny vzťah so svojím manželom. Každú ťažkosť odľahčila vtipom. V posledných rokoch jej života sme s manželom u nich prežívali Vianoce a vždy pri tom hrala na klavíri Chopina alebo Mozarta, či koledy v rôznych jazykoch. Sedeli sme pritom za okrúhlym stolom s obrusom, ktorý pomaľovala malými obrázkami. Vymieňali sme si misy s rôznymi produktmi a tak som u Wallnerovcov jedla napríklad rybu v aspiku, ktorá sa u nás doma nerobila, alebo čokoládovú tortu podľa ich starodávneho rodinného receptu. Jej vnútro bolo plné hudby a poézie.“
Foto: ANDREA ELIÁŠOVÁ, ARCHÍV DOROTY KUBÍNOVEJ
Napokon pani Bibiana sa v staršej rozhlasovej relácii priznala: „Ja som sa chystala byť harfistkou, zaujímal ma husľový kľúč. No osud zasiahol do môjho života tak, že som sa dostala pod basový kľúč. Preto som aj svoju knihu nazvala Pod basovým kľúčom. Jadro knihy tvoria zážitky z basy…“
Keď pred jej dcérou Dorotou Kubínovou netajíme prekvapenie, že sa témy života jej mamy ešte nezhostili divadelníci či filmári, vysvitne, že jeden scenár dokumentu o nej už má dlhšie v šuplíku. Nevšedný život jej mamy by mohol slúžiť ako istý návod na zdolávanie prekážok. Mala tisíc dôvodov reptať na neprajný osud, ale to nebol jej štýl. Aj s odstupom rokov cítiť z jej rozhlasových relácií slnečnú povahu a životný nadhľad. Vydolovala niečo zmysluplné aj z hrozivých pomerov a po rokoch, ktoré jej od mladosti strpčovali neprajníci a „služobníci zla“, napokon vynikala ako textárka piesní, hudobníčka, prekladateľka, spisovateľka, poetka a rozhlasová redaktorka, skrátka všestranná osobnosť.
Čítajte viac Kto bol prvý a najlepší Čechoslovák?
Z väzenia do väzenia
Rodáčka z Bratislavy pochádzala z rodiny advokáta. Narodila sa 14. decembra 1932 a spolu so staršou sestrou Dolly vyrástla v kultúrnom prostredí so vzťahom k športu, cudzím jazykom i hudbe. Už ako dieťa však bola konfrontovaná s krutosťou vojny. A vo veku plnoletosti sa osud jej rodiny zvrtol. „Dostala som sa do basy za dosť tragických okolností: zastrelená sestra, odsúdení rodičia. Bola som v base dva roky a štrnásť dní. Po skončení väzenia som bola bezdomovec, nemala som veľmi kam ísť, lebo nám zobrali úplne všetko. A chcela som vidieť otca. Keď ma teda ,vypustili’ zo Sučian, zastavila som sa v Ilave. A tak dlho som obliehala vrátnicu väzenia v Ilave, až ma pustili k otcovi. Potom som sa dostala do Bratislavy, začala som sa pretĺkať životom. Horko-ťažko som si našla prácu. Medzitým som sa musela starať aj o mojich rodičov, ktorí boli v base, navštevovať ich a posielať im balíky,“ prezradila pred rokmi v rozhlasovom interview.
Za matkou cestovala do Pardubíc, za otcom do Ilavy a potom do väznice v Mírove. A prečo tento trpký údel? Na jeho začiatku stojí snaha rodiny o emigráciu.
Foto: ANDREA ELIÁŠOVÁ, ARCHÍV DOROTY KUBÍNOVEJ
Keď v 50. rokoch začal bývalý režim v našej krajine pritvrdzovať, rodina Kováčikovcov (rodné priezvisko Bibiany Wallnerovej) sa rozhodla 9. mája v roku 1951 o útek z republiky. Plánovali ho ešte skôr, Dolly – staršia dcéra – bola najprv proti, no napokon ho rodina zorganizovala. Dopadol tragicky: pohraničníci ich zadržali po druhej hodine ráno pri Kopčanoch. 23-ročnú sestru Bibiany pri úteku zastrelili. Mala po štátniciach na právnickej fakulte. Bibiana zas bola tesne pred maturitou.
Naboso stúpa moje srdce po rebríku šťastia.Bibiana Wallnerová
Šesťdesiatročného otca rodiny odsúdili za vlastizradu na dvanásť rokov väzenia, matku na päť a 18-ročnú Bibianu za pokus o prekročenie hraníc na dva a pol roka. Presúvali ju po rôznych väzniciach, podobne ako rodičov a starých rodičov. O tejto rodine doslova platilo „sedí celá rodina (vo väzení)“. Pani Bibiana bola najprv väznená spolu s matkou, potom ich od seba odtrhli. A tak sa s časťou väzenkýň ocitla v Sučanoch, kde sa spriatelila napríklad s talentovanou poetkou Maruškou Filipovou z Čiech. Spolu vytvorili básnické spevácke a výtvarnícke družstvo SOBKOV.
Čítajte viac Slovenskú hudbu zabilo sprisahanie ľahostajných
Byt – dar od prostitútky
Jej dcéra Dorka nato, napodiv, dnes nespomína so zatrpknutosťou, ale skôr s iróniou, nešetriac sarkastickými poznámkami, ktorými počas nášho rozhovoru komentuje niektoré okamihy maminho väzenia. „Mama sa naučila v base pliesť – volali sme to najdrahší kurz pletenia… Alebo – hovorili sme tomu: poznaj krásy našich bás. Veľmi často ju dávali na samotku. No ona ju mala rada. Aspoň načas mala pokoj od ostatných väzenkýň. Boli medzi nimi totiž aj vrahyne a prostitútky. Ale občas jej do cely dali nepríjemnú donášačku. Tá chcela od mamy údaje, ktoré ani nevedela alebo nechcela nikomu povedať. Keď zomrel Stalin a Gottwald, bola amnestia. Najprv prepustili prostitútky, vrahyne, zlodejky, až potom prišli na rad politickí väzni. A moja mama.“
Ďalej sa od pani Doroty dozvedáme: „V base však nesedela len moja mama a jedna z mojich starých mám, ale aj druhá. Takže moja mama sa najprv zoznámila v base so svojou budúcou svokrou, potom už na slobode s jej synom, za ktorého sa vydala. Jedna stará mama s nami žila do mojich štrnástich rokov.“ Z množstva priam bizarných príhod, ktoré zažila mama pani Doroty, nám pripomenie aj túto: „Keď sa dostala z basy von, raz šla po meste a niekto na ňu zavolal z okna: Bibi, ahoj, poď hore na kávu! Bola to práve jedna z prostitútok z basy, ktoré mali dostať byt. Bola ochotná prenechať svoj starý jednoizbový byt štvrtej kategórie mojej mame. A tak sa dostala k svojmu prvému bytu, bola šťastná.“
A predsa sa doma s mamou o base nerozprávali, iba okrajovo. „A ani jedna, ani druhá stará mama sa o tom s nami nebavili. Do roku 1989 nebol dôvod a po tomto roku som už ja s mojou rodinou bola odsťahovaná. Ale mamine spoluväzenkyne k nám chodili hrávať karty. Vnímala som to tak, že mám báječných rodičov: otca s anglickým humorom, mamu s trošku výbušnou povahou, ale tiež so zmyslom pre humor.“
Foto: ANDREA ELIÁŠOVÁ, ARCHÍV DOROTY KUBÍNOVEJ
Akoby toho nebolo dosť, pani Bibiana mala dokonca otca, ktorý prešiel ruským zajatím. „Potom skončil v Amerike. Myslím si, že tento môj starý otec mal troška mizerný orientačný zmysel, pretože keď v USA po dvoch rokoch skončil, ponúkli mu dve možnosti: získanie amerického občianstva alebo návrat domov. Zacnelo sa mu po domovine a po prvej svetovej vojne sa vrátil naspäť do Československa. Oženil sa, ale po druhej svetovej vojne sa zas pokúšal odtiaľto dostať, a tentoraz sa to skončilo horšie: dostal sa do basy. Aj zomrel vo väzení. Prepustili odtiaľ len moju starú mamu, ale až po štyroch rokoch. No na pohreb manžela ju nepustili. Vraj včas nepožiadala o priepustku! A tak bol pochovaný do spoločného hrobu v Leopoldove.“
Čítajte viac Víno sa rodí vo vinici, nie v pivnici, aj keď je zo 16. stroročia. Ako žijú vinárske rodiny?
K maturite ako 28-ročná
Neuveriteľných desať rokov sa pokúšala Bibiana Wallnerová o maturitu, kým jej ju vôbec umožnili. Vtedy mala už 28 rokov. A popri zamestnaní si urobila vysokú školu. Po narodení prvého dieťaťa ostala doma a popri starostlivosti o rodinu skladala piesne, spolupracovala s hudobnými skladateľmi, vyhrala rôzne súťaže. Ako sa ďalej dozvedáme, istý čas pracovala v laboratórnych potrebách, bola aj šepkárkou v divadle či sprievodkyňou Čedoku.
Získala dobré renomé, ale „zlý kádrový profil rodiny“ ju niekoľkokrát pripravil o prácu. Napokon sa však na štvrťstoročie upísala rozhlasu ako redaktorka, autorka hier pre deti a mládež, tvorila aj úspešné hudobné relácie. Ako 31-ročná prišla pôvodne do rozhlasu na „záskok“, dostala zmluvu na zastupovanie počas choroby, ale keďže redaktor zomrel, napokon z toho bolo tvorivých 25 rokov.
Foto: ANDREA ELIÁŠOVÁ, ARCHÍV DOROTY KUBÍNOVEJ
Pripomeňme, že nielen vo väzení, ale aj po návrate z neho písala básne a texty piesní, niektoré z nich dokonca zľudoveli, napríklad Bolo raz jabĺčko krásne (na hudbu Wolfganga Amadea Mozarta). Jej text piesne Biela noc naspievala hviezda šlágrov 60. a 70. rokov 20. storočia Helena Blehárová, Bobriu pieseň zas Ivan Krajíček. Skladbu Manželský budíček dostala do povedomia verejnosti známa speváčka Gabriela Hermélyová, ďalšie jej texty (Prvá láska, V lunaparku týždňa, Červený tulipán atď.) spievali aj iné populárne osobnosti evergreenov, napríklad Bea Littmannová, Tatiana Hubinská či Jozef Kuchár.
Ako sa zrodila táto kapitola jej tvorby? Pri siahnutí do archívu RTVS sme objavili toto jej úprimné vyznanie: „Poéziou a básňami som sa zaoberala od detstva. Hudba bola moja rodná reč, takže keď skladatelia prišli na to, že sa so mnou dá spolupracovať na báze textov, celá plejáda skladateľov z 50. rokov si ma podávala ako štafetový kolík. Spolupracovala som najmä s ľuďmi, ako bol Lieskovský, Lenský. Teda ja som prišla do rozhlasu už ako textárka piesní. Bola som neterou docentky Korínskej a ona pre svojich žiakov potrebovala preklady piesňových textov z ruštiny, nemčiny, a to som robila.
Foto: ANDREA ELIÁŠOVÁ, ARCHÍV DOROTY KUBÍNOVEJ
Chcela som byť najprv muzikantkou, ale keď som vyšla z väzenia, neprichádzalo do úvahy, aby som sa zaoberala hudbou. Najmä keď nás pripravili o celý majetok, aj o klavír a všetky možnosti ísť na akúkoľvek školu. Ale hudba vo mne ostala! Vždy mám v hlave ‚rozrobenú‘ nejakú muziku a vždy mi to myslí v nejakom rytme! Takže, keď som váhala medzi hudbou a slovom, slovo bolo pre mňa prístupnejšie, než tá hudba.“ V rozhlase stála napríklad pri zrode kultovej relácie Modrá vlna alebo Sobotného magazínu zábavných foriem pre 12– až 15-ročných.
Čítajte viac Čech, Slovan, obrodenec, posledný impresionista: Ludvík Kuba oslavuje 160. narodeniny
Na svet sa „dívala ušami“
„Robila som všetko, čo sa v rozhlase dalo robiť. Od jednoduchých reportáží cez vystúpenia v priamom prenose až po rozhlasové hry. Začínala som ako píšuci redaktor, lebo všetko muselo byť pripravené písomne a musel to schvaľovať tlačový dozor. O mnohom sa nemohlo hovoriť, mali sme takzvanú autocenzúru. Milovala som rozhlas, mikrofón, a milovala som aj ľudí.
Bavilo ma jednak písať rozhlasové hry, ale bavila ma aj reportérska robota, pretože vždy v nej bol okamih momentálneho prežívania a okamih sprostredkovania čohosi, okolo čoho chodíme a zaslúžilo by si pozornosť. Mala som pravidlo, že svet treba vidieť ušami. Vždy som sa započúvala do prostredia okolo mňa a zvukov, ktoré tam zneli. So záľubou som ich chytala… Život ma presvedčil, že niet náhod. Že voľakde sa naše cesty pretínajú podľa vyššej réžie. A že či sa nám darí, alebo nedarí, či ideme tade, kade chceme, alebo tade, kade ani nechceme, nedá sa s tým veľa robiť. Môžeme to prijať alebo neprijať. Mnoho vecí je nám daných, ide len o to, ako sa k nim postavíme,“ takto zhrnula svoju životnú múdrosť v jednom z rozhlasových interview.
Foto: ANDREA ELIÁŠOVÁ, ARCHÍV DOROTY KUBÍNOVEJ
Hoci bola ťažko skúšaná, hovorila bez zatrpknutosti, túžby po pomste, bez pretvárky. Jej všestrannosť a tvorivosť podčiarkuje aj séria knižiek, ktoré vydala: Psi, vlci, vtáci a iné výnimočné zvieratá (1973), Aká bola dávna škola (1979), Poviedky z rádia, telefónu a mobilu (2004), zbierka básní Ochrana domu (2004) a ďalšie. Neuveriteľne plodná bola aj jej tvorba rozhlasových hier: Symfónia v „haf dur“, Obžalovaný, nalejte nám čistého vína, Danka-Vranka, Bocianí pahorok, Cirkus ide, Yetti sa pätí, Horúce linky, Ako si nezabiť sestru, Na rozhraní a poviedka pre rozhlas Žena z rukavičky.
Podľa jej priateľky Kataríny Polákovej ju vystihuje citát, ktorý zanechala v jednej z básní: „Naboso stúpa moje srdce po rebríku šťastia.“ V roku 2014 bola nominovaná na Cenu pamäti národa. Zomrela 20. júla 2014. Nájde sa tvorca, ktorý by sa ujal témy jej životného príbehu a sfilmoval by ho alebo predstavil na divadelných doskách? Desiate výročie jej odchodu na to priam pozýva, hoci ona sama skromne odkázala: „Nie som typ hrdinu, neviem, ako by som pochodila, keby ma boli mučili…“ Aj pokora je „ozdobou“(výsadou) statočných…