Vďaka tomuto časopisu som sa mohol dotknúť aj hudobnej reflexie – to bolo niečo, čo sa nestávalo na hodine klavírnej hry či teórie. Mohol som čítať myšlienky Hansiho Albrechta, Romana Bergera, Bélu Bartóka, Ladislava Burlasa, Oskára Elscheka, Jozefa Kresánka, Theodora Adorna, a toľkých iných. Začal som si uvedomovať časové i priestorové kontexty vysnívanej hudobnej činnosti.
Časopisy Slovenská hudba a Hudobný život
V septembri 1971 som začal svoje štúdium skladby na Konzervatóriu. Paradoxne práve v tej istej dobe obdivovaný minister kultúry, básnik Miroslav Válek, zakázal náš jediný neakademický odborný hudobný časopis – existencia Slovenskej hudby sa skončila v decembri 1971. Prázdne miesto mali zalepiť normalizačné noviny Hudobný život, ktoré začali vychádzať v roku 1969.
Foto: ARCHÍV AUTORA
Ich úlohou bolo spravodajstvo o tom, čo sa udialo, sústredenejšiu reflexiu by ste v týždenníku nehľadali. Absolútnu absenciu reflexie hudby suplovalo novovzniknuté hudobné vydavateľstvo Ivana Stanislava OPUS (1971), ktorého aktivity pokryli celé roky normalizácie. OPUS sa snažil saturovať všetky hudobné potreby slovenskej spoločnosti. A hoci nemal na ružiach ustlané, práve tu vznikla materiálna i právna báza slovenskej hudobnej kultúry vo všetkých rozmeroch jej profilu – od folklóru či dychovky až po dovtedy nevídaný boom vážnej i populárnej hudby.
Normalizačný paradox
Vždy som vnímal ako azda najväčší paradox novodobých dejín slovenskej hudby, že jej kvantitatívny i kvalitatívny vrchol priniesla normalizácia, teda husákovská doba, ktorú sme prežívali so stiahnutými žalúdkami a klapkami na očiach, ušiach i ústach. Kto tomu neverí, nech sa spýta dedičov, v akých nákladoch vychádzali LP platne Fermaty, Deža Ursinyho či Elánu alebo Mira Žbirku.
V OPUS-e som strávil ako redaktor redakcie hudobnín a kníh o hudbe roky po absolutóriu školy 1979 – 1988. Tu sme pracovali nielen pre potreby filharmonikov, ľudovkárov či dychovkárov, ale najmä pre malých huslistov či klaviristov i celú societu. Takto to bolo až do novembrového prevratu v znamení Hoffmanovho hipisáckeho „sľúbili sme si lásku…“.
Čítajte viac Čech, Slovan, obrodenec, posledný impresionista: Ludvík Kuba oslavuje 160. narodeniny
Ponovembrové sprisahania ľahostajných
V januári 1990 vznikla Slovenská hudobná únia ako dedič a následník Zväzu slovenských skladateľov. Novozvolený predseda Ilja Zeljenka ma poveril obnovením vydávania mesačníka Slovenská hudba. Tak som pripravil materiály a začal som chodiť vybavovať na ministerstvo kultúry. Tu ma počúval len Géza Vajda, ktorý nemal nijaké kompetencie (Ivan Hudec ho napokon vyrazil).
Po roku som to vzdal a prestal som tam chodiť. V apríli 1991 ma zavolal minister kultúry Ladislav Snopko a v prítomnosti námestníka Kornela Földváriho, Ilju Zeljenku a Mariána Juríka mi povedal, že našli riešenie. Možno obnoviť vydávanie Slovenskej hudby, ak sa zároveň skončí vydávanie Hudobného života, veď to bolo dieťa normalizácie. Ja som toto riešenie odmietol s tým, že sa nedá stavať Slovenská hudba na mŕtvole Hudobného života, napokon ciele oboch periodík neboli totožné. Vyhádal som kompromisnú dohodu – Slovenská hudba sa stala štvrťročníkom a Hudobný život mohol nerušene pokračovať. Šéfredaktor Hudobného života Marián Jurík za celý čas nepovedal ani slovo.
Slovenská hudba si po rokoch 1957 – 1991, keď bola mesačník, v novej podobe odkrútila roky 1991 – 1995. Prišiel však rok 1996, ktorý ministerstvo kultúry vyhlásilo za „Rok slovenskej hudby“.
Šéfredaktor a poľovník Marián Jurík sa poznal s poslancom HZDS, lekárom a poľovníkom Jánom Belanom, náhradníkom Františka Gauliedera v parlamente. A tak minister kultúry Ivan Hudec, Ján Belan z HZDS a Marián Jurík spôsobili, že suma na dva hudobné časopisy sa rozdelila tak, že v Roku slovenskej hudby Slovenská hudba dostala od Mečiarovho národne orientovaného HZDS dotáciu nula a prestala existovať po druhýkrát. Tentoraz to bolo bez tankov, takže si to nikto nevšimol.
Foto: Katarína Godárová
V roku 1997 začalo to isté ministerstvo organizovať svoje inštitúcie, vznikla koncepcia Národného hudobného centra s vlastným vydavateľstvom, ktoré malo nahradiť nefunkčný OPUS, ktorý to isté ministerstvo len nedávno nechalo rozkradnúť („privatizovať“). Pavol Bagin v NHC založil hudobné vydavateľstvo s dvomi redaktormi (Pavol Malovec a ja).
Len na okraj, OPUS mal cca 15 redaktorov (Válek o nás hovoril ako o „dramaturgoch“). Obnovil aj Slovenskú hudbu, to už bezo mňa. Neuniesol som ťarchu „sprisahania ľahostajných“. Táto situácia trvala dva roky, keďže „odvážny“ nový minister kultúry SR Milan Kňažko uskutočnil najväčšiu čistku v tomto rezorte – v roku 1999 odvolal 25 svojich riaditeľov. Válek nezniesol štrukturalistov, Kňažko pociťoval rovnaký hnus k „starým štruktúram“. Hoci bol mimoriadne odvážny, do tváre sa im pritom nepozrel, z práce ich prepúšťal námestník. Slovenská hudba sa potom vyčlenila spod Hudobného centra (premenované Národné hudobné centrum) a prešla pod Slovenskú muzikologickú asociáciu.
Trojnásobná smrť Slovenskej hudby
Neskôr začal život Slovenskej hudby závisieť od Fondu na podporu umenia, ktorého stanovy spôsobili, že z celej časopiseckej komisie nikto ani len netušil, čo to je hudba a nikto z nich v živote Slovenskú hudbu nielenže nečítal, ale ju ani nedržal v ruke. Matovičova – Hegerova – Ódorova vláda vytvorila komisie, ktoré Slovenskej hudbe zoškrtávali financie, až kým sa nedorovnali s nástupom normalizácie – príspevok Slovenskej hudbe na rok 2024 (50. ročník) sa vyrovnal rokom 1972 – 1990 a roku 1996 – teda nula.
Neboj sa nepriateľov, v najhoršom prípade ťa môžu zabiť, neboj sa priateľov, v najhoršom prípade ťa môžu zradiť; vyhýbaj sa ľahostajným.Bruno Jasieński
Počas môjho života bol teda jediný odborný neakademický časopis v oblasti hudby trikrát zabitý: po prvý raz ho exemplárne zabila za Miroslava Válka normalizácia (1971), vtedy som mal 15 rokov; po druhýkrát za Ivana Hudeca poľovnícke kamarátstvo, vtedy som mal 40 rokov; po tretí raz tuposť zdobiaca „sprisahanie ľahostajných“ – teraz mám 67 rokov.
Nikdy nepochopím, prečo Slovenská republika vznikla bez kultúrnych insígnií. Ešte sme si nikdy nezvolili politikov, ktorí by tušili, čo to kultúra je, hoci by stačilo len imitovať to, čo robia ostatné okolité štáty. Všade navôkol kultúra vytvára nadindividuálnu pamäť, patrí k hlavným prostriedkom kontinuity života. Za komunistov sme mali tri stredné hudobné školy, dnes ich je tuším sedemnásť, no posledná učebnica pre tieto školy vyšla v roku 1988. To je dnešná situácia – Matovič vyrobil hlavný problém Slovenska z korupcie svojich parlamentných kolegov, no matovičovské netrestané podvody s falšovaným vzdelaním hatajú cestu do budúcnosti oveľa spoľahlivejšie ako majetkové trestné činy. Všetky slovenské televízie nám prenosmi z odvážnych prepadov špeciálnych jednotiek len vymývajú mozgy, podvody s diplomami nezaujímajú ani prokuratúru, ani vládu, ani parlament.
Čítajte viac Krvavé východisko z kalíškov: Šrobárov suchý zákon a vzdor na slovenskom vidieku
… a čo s tým má Fond na podporu umenia
V dobe súmraku socializmu vyšla u nás knižka kirgizského veterinára a spisovateľa Čingiza Ajtmatova Deň dlhší ako ľudský vek. Ajtmatov tu opísal pradávny recept na vznik mankurta – človeka bez pamäti, ktorý je schopný zabiť aj vlastnú matku. Naši dnešní úradníci demonštrujú tú istú schopnosť a nepotrebujú pritom ani zabíjať ťavy.
Zakaždým, keď sa naša vlastná štátna moc rozhodla zabiť tento slovenský časopis venovaný vážnej hudbe, sa mi v mysli ako mantra ozvala stará myšlienka, ktorú som si prečítal ako 10-ročný v týždenníku Život. V roku 1966 sa odohral 1. medzinárodný festival populárnej piesne, ktorého víťaz získal cenu – Bratislavskú lýru. Vtedy k nám po prvýkrát prišli zahraniční hudobníci, ktorí sa ocitli aj v našej televízii. V Živote týmto hosťom venovali predposlednú stranu, kde speváci odpovedali na otázky typu „váš obľúbený kvet, vaša obľúbená farba“, atď. Poľský šansoniér Wojciech Młynarski tam do rubriky „váš obľúbený citát“ uviedol túto myšlienku: „Nebojte sa nepriateľov, tí vás môžu iba zabiť. Nebojte sa priateľov, tí vás môžu iba zradiť. Bojte sa ľudí ľahostajných.“
Autor myšlienky tu azda nebol uvedený, nepamätám si to. Teraz som nehľadal číslo spomínaného Života v Univerzitnej knižnici, pomohol mi internet: Išlo o myšlienku poľsko-rusko-židovského básnika Bruna Jasieńskeho (1901 – 1938, vlastným menom Wiktor Zysman), a onen citát v skutočnosti znie takto: „Neboj sa nepriateľov, v najhoršom prípade ťa môžu zabiť, neboj sa priateľov, v najhoršom prípade ťa môžu zradiť; vyhýbaj sa ľahostajným – nezabíjajú, nezrádzajú, ale vraždy a zrady existujú na svete za ich mĺkveho sprisahania.“
Myšlienka pochádza z nedokončeného rukopisu Sprisahanie ľahostajných. Młynarski citoval Jasieńskeho, o ktorom nikto netušil, kam v roku 1937 zmizol. Dnes už vieme, že Jasieński, zakladateľská osobnosť poľského futurizmu, básnik, prekladateľ Sergeja Jesenina i Vladimira Majakovského, ktorý si po parížskom pobyte zvolil sovietske občianstvo a Moskvu ako miesto pobytu, sa z fanatického futuristu stal rovnako fanatickým komunistom. Dobová realita ho však predbehla; až v roku 1992 boli zverejnené dokumenty dokazujúce, že nezahynul ako obeť gulagu (ako si mysleli jeho známi), ale bol odsúdený na smrť zastrelením a rozsudok bol vykonaný 17. 9. 1938.
Slovenskú hudbu k 50. výročiu vydávania zabilo sprisahanie ľahostajných – členov časopiseckej komisie Fondu na podporu umenia na rok 2024 si nájdete na stránkach ministerstva kultúry. Stalo sa to v čase, keď každé oprávnenie na činnosť v školstve či vo vede musíte periodicky dokladovať priloženými zoznamami publikačnej činnosti.
Jeden z najotriasajúcejších dokumentov doby – Jasieńskeho list Nikolovi Ježovovi z 21. septembra 1937:
„Morálne i fyzicky zlomený nepretržitým státím som v návale zúfalstva podpísal nadiktovaný dokument, v ktorom som sa priznal k zločinom, ktoré som nespáchal. Dúfal som, že si tým kúpim smrť. Ak ste presvedčení o mojej vine (nie som schopný dokázať svoju nevinu), zastreľte ma. Nedovoľte viac ma mučiť. Je to moja posledná a jediná prosba. Naozaj už nemám viac síl.“