Autorom piesne je básnik a skladateľ José (Zeca) Afonso a pôvodne vyšla už na jeho albume Cantigas do Maio v roku 1971, nahratom vo Francúzsku. Afonso sa vraj inšpiroval vystúpením robotníckeho speváckeho bratstva v mestečku Grȃndola a jeho „hymna“ podnes nechýba pri žiadnom prejave ľudových protestov a súdržnosti v smerovaní spoločenského diania. Pieseň je napísaná ako cappella, teda melódia interpretovaná spevákom alebo zborom bez sprievodu hudobných nástrojov, v pradávnom štýle „cante alentejano“ (alentejanský spev).
Grȃndola, Vila Morena,
ty zem nášho bratstva,
ten, kto v tebe najviac rozhoduje,
je tvoj ľud, ó, mesto.
Napriek tomu, že spevák bol v Portugalsku dobre známy, viaceré jeho piesne boli režimom zakázané. Najmä od začiatku boja proti portugalskému kolonializmu v Afrike začiatkom 60. rokov sa totiž spoločne s ďalšími umelcami prejavoval ako autor protestsongov (canções de intervenção), čo režim portugalského Nového štátu pod vedením Marcela Caetana dlhodobo vnímal ako prejav radikálne komunistických myšlienok. Caetano, bývalý minister kolónií Portugalska, v roku 1968 vystriedal na poste predsedu vlády Antónia de Oliveira Salazara, ktorý vošiel do dejín ako predstaviteľ najdlhšie trvajúcej diktatúry v Európe.
Foto: ANA HATHERLY
Od jej zvrhnutia v roku 1974 bolo Portugalsko proti radikálnej pravici zdanlivo celkom rezistentné. Tohtoročné oslavy polstoročnice Klinčekovej revolúcie sa však nesú v tieni znepokojujúcich výsledkov marcových parlamentných volieb, v ktorých pomerne nová ultrapravicová strana Chega! (Stačilo!) svoje pozície znásobila až štvornásobne. A to dokonca aj na niektorých miestach v regiónoch, kde na lokálnej úrovni ako na málo miestach Európy nepretržite prevažuje podpora Komunistickej strane, a z ktorých sa pred polstoročím šíril najsilnejší antifašistický odpor. Napríklad v Alentejo, kde leží aj najsymbolickejšie mestečko Klinčekovej revolúcie, Grȃndola, „mesto bratstva“.
Čítajte viac Politický monsterproces: Väzeň Husák svojich mučiteľov vytočil. Čo priznal, vzápätí odvolal
Socializmus na periférii
Portugalská demokracia mala od svojho začiatku v roku 1974 výrazne socialistický charakter a aj jej sociálno-demokratické tradície boli tradične podstatne viac doľava ako v západoeurópskom prostredí. Zdá sa to aj ako prirodzený dôsledok výrazne pravicového režimu Antónia Salazara, ktorý trval od roku 1932 a veľmi často býva označovaný prívlastkom „fašistický“, v línii s Benitom Mussolinim, Franciscom Francom a aj s Adolfom Hitlerom.
Máloktorá politická sila by sa po zvrhnutí autoritárskeho a výrazne klerikálno-konzervatívneho režimu koreniaceho ešte v 30. rokoch chcela definovať vyslovene doprava. Po voľbách v roku 1975 sa hlavnými protagonistami stali Sociálnodemokratická strana (PSD) a Sociálnodemokratické centrum (CDS). Prvé zoskupenie reprezentovalo liberálnu opozíciu voči predchádzajúcemu režimu, CDS ostávala stotožňovaná skôr s konzervativizmom a kresťanskou demokraciou.
Všetky pokusy o založenie strán ešte viac doprava od „kresťanských demokratov“ sa už, niekedy aj otvorene, spájali s extrémnou pravicou. Jej úlohou malo byť predovšetkým ochrániť dožívajúcu portugalskú prítomnosť v afrických kolóniách a zabraňovať zavedeniu „marxistického režimu“ nielen v Angole či v Mozambiku, v ktorých boli národnooslobodzovacie hnutia otvorene spájané s komunizmom, ale aj v samotnom Portugalsku.
Komunistická strana Portugalska (PCP) a revolučná frakcia Hnutia ozbrojených síl (MFA), teda pôvodcovia prevratu počas Klinčekovej revolúcie, predstavovali najradikálnejší odpor voči pravicovým zoskupeniam založeným zväčša na nacionalistickom koloniálnom resentimente. Po voľbách v roku 1980 a víťazstve Demokratickej koalície sa však z politickej scény prakticky vytratili a odvtedy sa portugalské spektrum vykryštalizovalo okolo zakladajúcich strán demokracie – Socialistickej strany (PS) a Komunistickej strany Portugalska (PCP) smerom doľava, Sociálnodemokratickej strany (PSD) a Sociálnodemokratického centra (CDS) viac vpravo.
Medzi melanchóliou a pesimizmom. Od monarchie k republike
V románe Pereira sa domnieva (Sostiene Pereira) opisuje jej taliansky autor Antonio Tabucchi portugalskú spoločnosť tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny. V jednom z dialógov argumentuje Pereira európskymi reáliami, jeho spoludiskutér ho však zastaví: „Tu nie sme v Európe, ale v Portugalsku.“ Tabucchi, ktorý románom zložil poctu silnému vzdoru jednotlivca voči mašinérii moci na prospech celospoločenskej sociálnej súdržnosti, ale aj poctu historickému vedomiu, ktoré nás napriek všetkým rozdielom vedie k spolupatričnosti, tým naznačil mnohé špecifiká v myslení, umení aj politike Portugalska.
Sotva by sme do politickej či do umeleckej vývojovej logiky, ktorú dnes súborne nazývame „európskou“, napasovali logiku juhozápadnú, ktorá bola po stáročia viac logikou silného vzopätia voči uniformite a prejavom túžby po vlastnej ceste, vydláždenou všetkými paradoxmi minulosti.
Silné radikálne ľavicové tendencie v portugalskom spoločenskom dianí 20. storočia v mnohom pripomínajú ľavicové politické a filozofické prúdy založené na marxizme v Taliansku, Španielsku a Grécku, alebo vychádzajúce z nich, obzvlášť anarchizmus a komunizmus. V španielskej občianskej vojne predstavovali anarchisti najradikálnejšie hnutie za ľudskú slobodu a v nemalej miere sa inšpirovali talianskymi socialistickými tradíciami, ktoré sa spoločne s obrovskou emigráciou z Talianska a zo Španielska šírili od začiatku 20. storočia do krajín Amerík.
Neraz boli ako kultúrny fenomén pevne zakorenené v odpore voči tradične nábožensky a konzervatívne formovanej spoločnosti, ktorej katolicizmus najmä od 19. storočia nedokázal reagovať na zmeny vyvolané modernizáciou v dôsledku priemyselnej revolúcie a koloniálneho vzostupu predovšetkým Veľkej Británie.
Ako sa súboje starších aj mladších západoeurópskych koloniálnych štátov menili na boje o zdroje v zámorských teritóriách, upadala aj prestíž Portugalska, ktoré sa v 20. storočí po osamostatnení Brazílie a po vzniku republiky v roku 1910 zmenilo na najizolovanejšiu krajinu Európy.
Moderná spoločnosť, ktorá sa mala vedno s republikou vyvíjať, uviazla v stave, ktorú lekár a spisovateľ Manuel Laranjeira v tých časoch nazval „národným pesimizmom“. Ak sa dovtedy za „národnú vlastnosť“ považovala melanchólia spojená s duchom moreplavcov a s oceánom; za rozpor medzi túžbou objavovať nové, a nemohúcosťou nové objavy prijať bez použitia sily, teraz to mal byť pesimizmus: túžba po európskej modernosti, no zároveň nemožnosť dosiahnuť ju bez straty seba samého. A to nové Portugalsko nikdy nechcelo.
Prvá republika po roku 1910 do veľkej miery zlyhala aj preto, že politika sekularizácie bola priveľmi agresívna. To odmietala aj laickejšia verejnosť a v mnohých sa upevňoval resentiment s potrebou zachovať osobitý charakter modernizácie portugalskej spoločnosti. Spoločnosť bola nesmierne nestabilná: za 16 rokov zažilo Portugalsko 20 štátnych prevratov a vláda sa zmenila 44 ráz. Štátnym prevratom v roku 1926 sa skočila prvá republika a Portugalsko sa stalo vojenskou diktatúrou.
Čítajte viac Neznáma sexuálna revolúcia: Preč s ostychom! Volali nahí komsomolci na Červenom námestí
Estado Novo – Nový štát
Autoritársky režim Antónia Salazara dostal meno Estado Novo bol pokračovaním režimu Národnej diktatúry (Ditatura nacional), zavedenej po opätovnom zvolení generála Óscara Carmonu za prezidenta v roku 1926.
Portugalská republika sa v celoeurópskom otrase prvej svetovej vojny nedokázala vymaniť z rozdvojenia medzi starým svetom anachronickej polofeudálnej koloniálnej monarchie a vágnou predstavou o ďalšom modernom smerovaní. Keď sa dovtedajší minister financií, excelentný absolvent právnickej fakulty na univerzite v Coimbre Antonio Salazar stal v roku 1932 predsedom vlády, bol to začiatok jeho pokusu zachovať starý svet a dať mu novú tvár.
Západní spojenci teda prijali Salazarovu pravicovú diktatúru ako rovnocenného a užitočného partnera v boji proti komunizmu.
Salazarovou úlohou bolo od úplného začiatku zabrániť bankrotu a hroziacej strate kolónií. Mal dve možnosti: zadlžiť sa alebo pristúpiť k úsporným opatreniam, ktoré si odnesú ľudia. Vybral si druhú možnosť. Podporil vývoz portugalských potravín a obmedzil dovoz, zastavil veľké stavebné projekty zastavil rast miezd. Výsledkom bolo, že ľudia síce hladovali, no portugalský zahraničný dlh klesal, čím zabránil strate kolónií. To mu zabezpečilo podporu vojenského vedenia, nepokoje po vyčerpávajúcich rokoch utíchli a zároveň si vytvoril auru spasiteľa národnej hrdosti.
V Európe boli totalitné strany na vzostupe a Salazar, ovplyvnený modelom korporátneho fašizmu, založil svoju vlastnú verziu v Portugalsku. Nová ústava z roku 1933 teda konfigurovala Estado Novo, model portugalského fašizmu, prostredníctvom ktorého sa posilnila výkonná moc. Bola vytvorená podniková komora, ktorá nahradila Národné zhromaždenie; bol artikulovaný vertikálny unionizmus štruktúrovaný v korporáciách; všetky politické strany boli rozpustené, s výnimkou Národného zväzu, jedinej strany režimu, pričom boli obmedzené všetky práva a slobody.
Salazarova diktatúra mala dôležitý represívny aparát zastrešený tajnou políciou PIDE. Vytvoril ju agent nacistického gestapa Kramer v roku 1941 a tvorilo ju 22 800 členov vrátane inšpektorov, podinšpektorov, veliteľov brigád, štátnych zamestnancov a informátorov. Z tohto dôvodu sa v časoch Salazarovej diktatúry často hovorilo, že „ani listy sa nepohnú bez toho, aby o tom PIDE vedela“, keďže bola infiltrovaná do všetkých sektorov a skupín portugalskej spoločnosti: od ozbrojených síl po podnikové odbory, prechádzajúc cirkvou a dokonca aj komunistickými kruhmi. Okrem toho mal režim rôzne polovojenské sily, ako napríklad portugalskú légiu, námornú brigádu, políciu verejnej bezpečnosti a národnú republikánsku gardu. K tomu všetkému by sme mali pripočítať prísnu cenzúru tlače.
Druhá svetová vojna
Koloniálna pýcha bola hlavnou portugalskou emóciou, a to vedno s hlasitým nacionalizmom. Presne tak, ako ich propagovali iné európske diktatúry. V Taliansku od roku 1924 vládol Benito Mussolini. V roku 1933 sa kancelárom Nemecka stal Adolf Hitler. O tri roky neskôr v Španielsku zosnoval generál Francisco Franco štátny prevrat a stal sa hlavou štátu. Antonio Salazar tvaroval Portugalsko v podobnom duchu. Ale ich kult osobnosti mu bol cudzí.
Salazar napriek všetkému s týmito režimami nesúhlasil. Nestotožňoval sa najmä s Hitlerovou rasovou politikou, Mussoliniho považoval len za groteskného šaša. V Portugalsku neexistoval takmer žiadny antisemitizmus a len neveľká židovská komunita. Portugalsko bolo natoľko orientované na zámorie a tak veľmi periférne v Európe, že nikoho veľmi vrátane utečencov nezaujímalo. Práve periférnosť sa napokon, nie prvý raz, ukázala ako výhoda.
Foto: MANUEL ALVES SAN PAYO
Salazar odmietol nemecké rasové zákony a antisemitizmus. Už v roku 1937 nariadil svojmu veľvyslancovi v Berlíne, aby urobil všetko, čo bude v jeho silách, na ochranu portugalských Židov v Nemecku. Ako sa čoraz viac európskych krajín prepadávalo do chaosu, portugalský diktátor robil všetko pre to, aby Portugalsko nezatiahol do vojny. V otázkach zahraničnej politiky Salazar nepodliehal žiadnej ideológii.
Mal víziu neutrálneho Portugalska, čo mala byť jediná cesta, ako si uchovať kolónie v zámorí. Považoval za absolútne vylúčené, aby vstupoval do vojny po boku Nemecka. Znamenalo by to totiž vojnu s Veľkou Britániou. Už od roku 1373 spájalo Veľkú Britániu a Portugalsko najdlhšie diplomatické spojenectvo na svete a Salazar si neželal, aby sa to zmenilo. Zároveň však vydal vyhlásenie, že Portugalsko sa nepridá k Británii v jej vojne s Nemeckom. Práve preto mohol s nacistami i naďalej obchodovať. Portugalsko sa stalo druhým najväčším dodávateľom volfrámu pre nemecký priemysel.
Čítajte viac Slovenskú hudbu zabilo sprisahanie ľahostajných
Lisabon, oáza šťastia
Paradoxná pozícia medzi Londýnom a Berlínom postavila Lisabon do úplne bezprecedentnej situácie. Bolo to jediné hlavné mesto na svete, kde sa nacistickí predstavitelia a ich anglickí nepriatelia napriek vojne vzájomne zdvorilo ukláňali. Do Lisabonu sa hrnuli desiatky tisíce utečencov; v okamihu, ako opustili španielske územie, ich nádej na útek z Európy sa stala skutočnou. Odhaduje sa, že od anšlusu Rakúska až do roku 1941 Salazarov režim umožnil uniknúť pred holokaustom okolo stotisíc Židom.
V tom mal Salazar do veľkej miery podporu svojho blízkeho kamaráta, kardinála a lisabonského patriarchu Manuela Gonçalvesa Cerejeiru, ktorý spolupracoval s hlavou neveľkej sefardskej komunity Mosesom Amzalakom. Lisabon, posledný slobodný prístav Európy, prebúdzal všetky pochované nádeje. Znamenal priepustku na slobodu. Stretávali sa tu nielen utečenci zo všetkých kútov Európy, ale aj špióni a filmové hviezdy. Salazar si bol vedomý, že je tým tŕňom v oku a Španielsko mu to potvrdilo. Obvinilo Lisabon z toho, že poskytuje útočisko „odpadu demokratických režimov“ a Salazar sa zo všetkého najviac potreboval vyhnúť konfliktu so Španielskom, s historickým sokom, ktorý si nikdy neprestal brúsiť zuby na portugalské územie.
Upadala aj prestíž Portugalska, ktoré sa v 20. storočí po osamostatnení Brazílie a po vzniku republiky v roku 1910 zmenilo na najizolovanejšiu krajinu Európy.
Keď portugalský konzul v Bordeaux Aristid Sousa Mendes porušil pokyny a vydal víza viac ako desaťtisícom utečencom, prevažne nemeckým Židom, španielsky diplomat sa vyhrážal: „Potom sa nesťažujte, keď bude Nemecko prenasledovať svojich utečencov až do Lisabonu.“ Salazar sa bál, že Francisco Franco podpíše spojenectvo s Hitlerom a mohol by tak realizovať odveký sen, anexiu Portugalska. Franco svoj sen údajne spracoval už v diplomovej práci s názvom „Ako napadnúť a obsadiť Portugalsko za 72 hodín.“ Teraz sa navyše stretol s Hitlerom v Hendaye.
V odpore voči Francovi mal Salazar výhodu prefíkanosti. Poznal jeho Achillovu pätu. Rok po skončení občianskej vojny, ktorá Španielsko vysilila, bola krajina na pokraji hladomoru. Do svojho plánu Salazar zapojil Anglicko. Presvedčil vtedajšieho premiéra Spojeného kráľovstva Winstona Churchilla podpísať dohodu o dodaní stotisíc ton pšenice do Španielska. Pod jednou podmienkou: že sa Franco nepripojí k mocnostiam Osi.
Zima 1940 bola obzvlášť krutá a situácia v Španielsku sa stala neudržateľnou. Keďže Hitler kategoricky odmietol akúkoľvek ekonomickú pomoc Francovi, ľudia sa mohli spoľahnúť len na britskú pšenicu. Inak by zomreli hladom.
Studená vojna a koniec kolónií
Na jeseň 1945 Salazar založil organizáciu PIDE, posilu tajnej služby, ktorej úlohou bolo v zárodku potlačiť akúkoľvek opozíciu a prenasledovať portugalských komunistov. Vysokopostavení severoamerickí diplomati boli v Portugalsku viac než vítanými hosťami.
Pokiaľ išlo o zahraničnú politiku, Salazar zaujal veľmi jasné stanovisko. Rozhodol sa stáť na strane Západu v opozícii proti východnému komunistickému bloku. Keď bola štvrtého apríla 1949 založená Severoatlantická aliancia, Portugalsko bolo jedným zo zakladajúcich členov. Západní spojenci teda prijali Salazarovu pravicovú diktatúru ako rovnocenného a užitočného partnera v boji proti komunizmu. V studenej vojne proti Sovietskemu zväzu bolo pre Západ životne dôležité nájsť si spojencov v juhozápadnej Európe, v Španielsku a Portugalsku. V dvoch antikomunistických, a preto antisovietskych režimoch.
Na mieste, z ktorého sa kedysi slávni portugalskí moreplavci vydávali na more, dal Salazar v roku 1940 vztýčiť pamätník kráľovi Henrichovi Moreplavcovi. Keď sa Salazar dostal k moci, Portugalsko malo kolónie po celom svete. Angola bola bohatá na nerastné suroviny, okrem nej aj Mozambik, Portugalská Guinea a ďalšie kúty Afriky. Námorná a obchodná veľmoc vlastnila časti Portugalskej Indie, ale aj slobodný prístav Macao na južnom pobreží Číny a Východný Timor.
Samotné Portugalsko bola však zaostalá a chudobná krajina. Nemala peniaze na ekonomický rozvoj kolónií, predovšetkým Angoly a Mozambiku. Kolónie boli symbolom mocnosti, ktorou už ale Portugalsko dávno nebolo. A tak, keď sa v roku 1961 v Angole rozhorela vojna za nezávislosť, znamenala postupne zároveň aj hladký koniec režimu, ktorý 25. apríla 1974 ukončila Grȃndola, Vila Morena, najslávnejšia portugalská pieseň.