Flebo: Boli časy, keď aj dídžejovi išlo o život

Aké vlastnosti by mal mať dobrý dídžej? Čo všetko musí poznať alebo ovládať?

Z môjho pohľadu je úplne kľúčová vlastnosť, aby mal dobrý „feeling“, dobré vcítenie sa, lebo dnes si vie už každý posťahovať hudbu, no správne ju namixovať pre vhodné publikum je základný faktor kvality dídžeja. To znamená, že by mal mať nielen výborný prehľad v populárnej alebo tanečnej hudbe, ale mal by mať v prvom rade výborný „feeling“.

Musí sledovať aj zahraničné hitparády, aby bol, ako sa vraví, v obraze?

Ja som bol aktívny v 80. a 90. rokoch, keď boli kritériá na dídžeja úplne rozdielne, ako sú dnes. Keď ste totiž boli dídžejom v 80. rokoch, jedným z kľúčových faktorov vašej kvality bolo, či ste si zohnali nové nahrávky. Ľudia ich jednoducho chceli počuť bez ohľadu na to, že tu bola železná opona a nemohli ste vycestovať na Západ.

Čítajte viac Každý DJ je trochu exhibicionista

Jednoznačne vyžadovali, aby ste mali najnovšie hity. A bolo už na vašej šikovnosti, či ste tie zahraničné gramoplatne zohnali – na burze, vďaka kamionistom, taxikárom, alebo kdekoľvek. Toto kritérium dnes, samozrejme, odpadá, lebo v súčasnom globálnom svete môže mať každý človek – nielen dídžej – všetky hity okamžite, len čo vyjdú.

A okrem nahrávok a prehľadu v hudbe? Čo bolo ešte dôležité?

V období, keď som to robil, sa diskotéky moderovali. Každý dídžej – na Slovensku i v Čechách – pesničky aj uvádzal. Mal by preto vedieť po anglicky, aby správne vyslovoval názvy skladieb, čo v tom čase nebolo celkom bežné. Jediný faktor, ktorý podľa mňa platí dodnes, je, že dídžej musí mať ten spomínaný „feeling“, aby vedel, kedy má čo zahrať, aby udržal náladu a dobrú zábavu.

Vy ste ako dídžej alebo, ako sa predtým vravelo – diskdžokej, pracovali dlhé roky. Začali ste ešte za socializmu, keď ste mali len pätnásť. Ako ste sa k tomu dostali?

Bola za tým veľká vášeň pre populárnu hudbu, už od detstva. Mal som výhodu, že som býval v okolí Bratislavy, kde som chytal vysielanie rakúskeho rádia Ö3, ktoré hralo západnú hudbu. Práve tá ma oslovila. Československá hudba ma príliš nebavila. Nahrával som pesničky z rakúskeho rádia a už vo veku desiatich-jedenástich rokov som do stolnej lampy „moderoval“ tie skladby, rozprával príbehy o ich interpretoch…

Foto: Archív Romana Juhása

Roman Juhás - Flebo Roman Flebo Juhás v časoch, keď sa staral o zábavu na bratislavských diskotékach.

Rodina, kamaráti aj spolužiaci vedeli, že som zanietený fanúšik populárnej hudby. V obci, kde som vyrastal, organizovali diskotéky v miestnom klube Socialistického zväzu mládeže. Trvali od 18. do 22. hodiny a nepodával sa tam alkohol. Keď som mal pätnásť rokov, usporiadatelia ma oslovili. Práve tam som začal ako dídžej.

Málokto vie, že aby sa ním človek v tom čase mohol stať, musel obstáť pred odbornou komisiou.

Každý, kto chcel byť „diskotekár“ – lebo tak sa u nás za socializmu tá profesia volala, musel zložiť skúšky. Ja som ich robil dvakrát. Prvý raz, ako pätnásťročný, som neuspel. Neviem prečo. Sedela tam komisia asi piatich-šiestich súdruhov v oblekoch, ktorí mali 50–60 rokov, a ja som mal pred nimi predviesť diskotéku.

Čítajte viac Zanevrel na Ameriku, aby žil v socializme. Dean Reed by sa dnes dožil 80 rokov

Pamätám sa, ako sa na mňa pozerali. Bol som veľmi mladý a mal som veľmi skromnú aparatúru. To bol môj hendikep. Mal som pomerne lacné magnetofóny a reproduktory. Nakoniec ma vypoklonkovali s tým, aby som sa vrátil o rok. Keď som tam potom prišiel druhý raz, už sa mi to podarilo. Komisia mi vydala osvedčenie a mohol som uvádzať diskotéky.

Foto: Archív Romana Juhása

Roman Juhás - Flebo, DJ, dídžej Aby dídžeji mohli za socializmu vykonávať svoje povolanie, museli najprv zložiť skúšku pred odbornou komisiou, ktorá im potom vydala osvedčenie "diskotekára".

Ako tá skúška prebiehala?

Bolo to v roku 1986 a spočiatku sa zdalo, že ma zase pošlú preč. Hovoril som o Marike Gombitovej a púšťal im československé hity, len aby mi dali osvedčenie, no nevyzeralo to so mnou dobre. Vtedy sa ozval istý pán Tokár, otec popredného dídžeja Juraja Tokára, ktorý dodnes hrá elektronickú hudbu. Spýtal sa, čo by som návštevníkom vedel ponúknuť „navyše“. A ja som povedal – za tuhého socializmu! – že by som rapoval.

Starí páni v komisii boli zvedaví, čo je to ten rap, a pán Tokár navrhol, aby som to predviedol. Pustil som si teda inštrumentálnu melódiu a po anglicky som začal rapovať hiphopové pesničky. Celkom mi to šlo. Pán Tokár ešte s jedným kolegom začali tlieskať a na prekvapenie povedali: „Keď nám sľúbite, že sa to naučíte aj po slovensky, vydáme vám osvedčenie.“ V tej chvíli by som sľúbil všetko.

Foto: Archív Romana Juhása

Roman Juhás - Flebo, dídžej Vrchná strana osvedčenia diskotekára

Byť „diskotekárom“ za bývalého režimu nebolo ľahké. S akými prekážkami ste sa museli vyrovnať?

Veľmi ma ovplyvňovalo rakúske rádio Ö3, ktoré na západnom Slovensku vtedy počúvala celá moja generácia. Každú sobotu tam vysielali americkú hitparádu American Top 40, kde uvádzali štyridsať najväčších hitov zo Spojených štátov. Piesne, ktoré som tam počul, som sa potom snažil zohnať.

Keďže naša rodina nemala nikoho na Západe, moja jediná možnosť bola cestovať vždy v nedeľu do Bratislavy a kúpiť ich na poloilegálnych burzách gramoplatní za pomerne veľké peniaze. Spomínam si, že stáli aj viac ako tristo korún, čo pri platoch vo výške okolo dvetisíc korún bolo naozaj dosť. Na burzách sa však tie LP platne dali zohnať, a to bolo dôležité.

Stalo sa z uvádzania diskoték vaše zamestnanie?

Robil som to popri štúdiu na strednej a vysokej škole. Vedel som sa tým však výborne uživiť. Keď som napríklad v roku 1989 hral šesť nocí v týždni v bratislavskom Jalta bare, zarobil som viac ako môj otec, ktorý bol vo vedení veľkej štátnej firmy.

Nielenže som mal z toho celkom dobrý príjem, ale aj ľudia, ktorí tam chodili, mi za hranie pesničiek dávali peniaze alebo kupovali drinky, ktoré som potom v bare vymenil za peniaze. Bol to drahý podnik a navštevovali ho solventní hostia. Bola to lukratívna práca, ale na úkor zdravia a v 90. rokoch aj na úkor bezpečia.

Čítajte viac Ako sa stal z Honeckera rockový fanúšik. Príbeh zakázanej piesne

V Nemeckej demokratickej republike (NDR) kedysi platilo, že diskdžokeji museli púšťať stanovené množstvo domácej a socialistickej tvorby a len menšiu časť hudby zo Západu. Fungovalo to tak aj v Československu?

Áno, bolo také nariadenie. Nespomínam si už presne, aký podiel to mal byť, ale myslím, že až 70 percent skladieb, ktoré hral dídžej v 70. a 80. rokoch, mala tvoriť domáca produkcia alebo tvorba zo socialistických krajín. Všetci dídžeji to však obchádzali. Každý chcel hrať Madonnu, Whitney Houston, Michaela Jacksona či Pet Shop Boys, nie sovietske piesne. Neviem, ako to bolo inde, no v Bratislave sme nepúšťali ani československé skladby – žiadnu Vondráčkovú alebo Michala Davida.

Foto: Archív Romana Juhása

Roman Juhás - Flebo Za mixážnym pultom počas diskotéky v 90. rokoch.

Raz, keď som hral na diskotéke v niekdajšom bratislavskom klube CKM, som zažil kontrolu. Prišla tam dvojica ľudí, ktorí sa zjavne nehodili do toho publika, kde boli veksláci a miestna smotánka. Keď biletár videl tých asi 55-ročných mužov v obleku, varoval ma. Vedel som, že sú to kontrolóri, lebo len tak stáli, vytiahli si notes a pozerali sa na mňa.

Ako to dopadlo?

Uvedomil som si, že tam mám iba západnú hudbu a môžem prísť o osvedčenie. Začal som preto improvizovať. Zistil som, že na druhej strane gramoplatní maxisinglov sú inštrumentálne verzie piesní, tak som pustil inštrumentálku od Madonny a do mikrofónu som povedal, že je to skupina z NDR. Všetci ľudia sa smiali, ale kontrolóri boli spokojní. Potom som zahral inštrumentálku od Michaela Jacksona a povedal som, že je to rumunská kapela.

Čítajte viac Fero Hora: V dnešnej hudbe mi chýba ľudská iskra

Tí dvaja za mnou asi po 15 minútach prišli, podali mi ruku a jeden z nich mi v tom hluku zašepkal: „Mohli by ste hrať trochu tichšie?“ Potom odišli a ja som si hneď v pondelok kúpil nejaké platne od Petra Nagya a Elánu, aby som bol nabudúce pripravený. Tá kontrola ma vystrašila, lebo mi mohli zobrať osvedčenie.

Ako to bolo so zakázanými piesňami či s interpretmi, ktorí boli kritickí voči režimu? V NDR mohol diskdžokej za hranie takých skladieb skončiť aj za mrežami.

Len starší dídžeji mi vravia, že bol taký problém koncom 70. rokov, keď existovala anarchistická vlna punk rocku (kapely ako Sex Pistols). Keď vraj vtedy na diskotékach bývali punkeri, tak tam chodili aj policajti, ale ja som nič podobné nezažil.

Po vašom knižnom debute Dídžej vám nedávno vyšlo pokračovanie Dídžej 2. O čom je vaša nová kniha?

Nie som spisovateľ, ale keď mi vyšla prvá knižka, vo vydavateľstve boli veľmi prekvapení, ako dobre sa predáva. Navrhli mi, aby som vydal pokračovanie, a tak som v hlave vylovil ďalšie spomienky. Ľudia mi ohľadom prvej knižky aj tak vyčítali, že je útla. Pridal som tam teda zážitky z 90. rokov a niečo z pôsobenia v rádiách.

Foto: Archív Romana Juhása

Roman Juhás - Flebo Pred známym bratislavským klubom Queen's pub v 90. rokoch.

V knihách opisujete historky z čias socializmu, ale aj z nočného života bratislavských barov po nežnej revolúcii. Ako sa vám darilo?

Hrával som v najznámejších bratislavských kluboch, bolo to moje zamestnanie. V 90. rokoch za vlády Vladimíra Mečiara však do tých podnikov vstúpila kriminalita a aj my diskdžokeji sme boli v ohrození života. V krajine vládla anarchia, všetky tie kluby museli platiť výpalné. Bolo výborné, že sme mali slobodu a hrala sa skvelá hudba, ale zavládol bezbrehý zločin. Do klubov chodili kriminálne živly, výpalníci a šéfovia mafiánskych skupín, z ktorých je dnes už väčšina mŕtva alebo sedí vo väzení. Mám na to veľmi nepríjemné spomienky.

S vtedajšími mafiánmi ste sa poznali osobne?

Museli sme sa poznať, dídžeji boli v tých kluboch stredobodom pozornosti. S mnohými som prišiel do styku, keď odo mňa chceli, aby som hral pesničky len pre nich. Niekedy pri tom mávali pištoľou. Opisujem to v knižke. Napríklad historku z 90. rokov, keď ma v klube ohrozoval mafián, ktorého prezývali Tuti (Vladimír Daniš, pozn. red.). Tento mimoriadne nebezpečný kriminálnik prepustený z Leopoldova ma jednu noc tak terorizoval, že mi naozaj išlo o život.

Čítajte viac Roman Flebo Juhás - Dídžej 2. V tej dobe zlatá mládež, dnes sú mnohí z nich politikmi a podnikateľmi

Stále robíte diskotéky pre súkromných klientov. Zaujímate sa o súčasnú hudbu?

Sledujem ju už len veľmi sporadicky. Viem, že okolo mňa sú ľudia, ktorí sú oveľa lepšie informovaní a majú lepší „feeling“ na to, čo teraz hrať. Už nechodím ani na diskotéky, aj vzhľadom na svoj vek, ale aj preto, že ma to nezaujíma. Priznám sa, že súčasná hudba ma neoslovila. Dalo by sa povedať, že som sa „zacyklil“ niekde v „oldies“. Preferujem hudbu, ktorá sa hrala od 60. po koniec 90. rokov. Tam som doma.

Dlhé roky pôsobíte v rádiách. Výber piesní v nich voľakedy mali na starosti hudobní dramaturgovia a redaktori, dnes ich púšťa počítač. Rádiá si na základe testov zostavujú tzv. playlisty, teda zoznamy skladieb, a tie hrajú stále dookola – deň čo deň až do zunovania. Prečo?

Je to častá diskusia. Chápem, čo vám prekáža. Viac ako 20 rokov robím v rádiách a pracoval som s najväčšími konzultačnými firmami – nadnárodnými, americkými, nemeckými, švédskymi, ktoré nám radili, ako to robia rádiá vo svete. A pravda je, že ak chcete zaujať poslucháča, ktorý rádio počúva, povedzme, 25 minút ráno cestou do práce, potrebujete, aby zachytil tie najväčšie hity. Preto sa to opakuje. Bežní ľudia nepočúvajú rádio dvanásť hodín ako napríklad taxikár, ale iba pár desiatok minút.

Keď som v 90. rokoch navštívil USA, hlavná rotácia tam bola každých 55 minút. To znamená, že už po 55 minútach išla znova rovnaká pesnička. Tak sa to v rádiách jednoducho robí. Hlavne v tých, ktoré hrajú súčasnú hudbu. Rádiá, ktoré hrajú „oldies“, majú hudobnú knižnicu, pochopiteľne, širšiu, ale tie so súčasnou hudbou hrajú iba zopár desiatok či stoviek piesní. Jasné, že ak ich počúvate dlhšie, máte pocit, že sa tie skladby príliš často opakujú.

Rádiám dnes vo veľkom konkuruje internet. Akú majú budúcnosť?

Je veľký problém s počúvanosťou rádií mladými ľuďmi. Z našich výskumov vieme, že mladí ľudia dnes využívajú digitálne služby ako Spotify, Apple Music, Deezer či iné platformy, kde počúvajú hudbu podľa vlastného výberu. Možno menej ako polovica z nich si naladí rádio. Trochu lepšia situácia je s poslucháčmi, ktorí majú radi „oldies“ hudbu. Sú konzervatívnejší, lojálnejší a rádio počúvajú pomerne často – až 90 percent z nich denne.

Budúcnosť rádií nie je veľmi ružová, pretože mladí ľudia s možnosťami, ktoré majú v tomto digitálnom svete, budú ich terestriálne vysielanie počúvať čoraz menej. Cesta je skôr niekde v on-line priestore, ale môžem sa mýliť.