Hlad celého sveta rastie. Spotreba kakaa stále stúpa. A ani toto nemusí kakaovník prežiť.
Pretože kvalitné plody kakaovníka nikdy nedopestujeme skratkami moderného sveta, ako sú roboty, automatizované kombajny. Jeho výrobu nedokáže zvýšiť priemyselná intenzifikácia či chemikálie. Taká je už pralesná povaha vzácnej rastliny, nejde o zemiaky, pšenicu, kukuricu. To, či ešte budeme mať kvalitné kakao, závisí výsostne od ručnej práce tisícov drobných pestovateľov v odľahlých južných kútoch Afriky, Ázie či Amerík.
Mnohé z veľkých spoločností nedbajú na férové pravidlá. Biznis valcuje ľudskosť.Mirka van Gils Slavíková
Zarábajú málo, mnohí chuť čokolády nepoznajú. A pre to, aby udržali rafinovanú lahôdku, vlastne napokon len pre to, aby si udržali mizerné zárobky, neváhali zničiť lesy, na dreň spustošiť a utrápiť vlastné životné prostredie, až všade zistili, že musia znova umožniť prírode vrátiť všetko do prirodzeného stavu, inak oni ani kakaovníky neprežijú.
V Peru zisťujeme, že tento dramatický obrat ľudského kurzu vôbec nemusí byť horký. Môže však byť úplne zbytočný, ak podobný obrat nespravia tí, či si nedočkavo rozbaľujú ďalšiu čokoládovú salónku. Veď ako sa môže niečo zlé diať, keď sa police obchodov prehýbajú pod čokoládou? Toto je napokon jej prvotná chuť – sladká ľahostajnosť.
Jeho pôvodnou domovinou sú predhoria Ánd v Kolumbii, Brazílii a Peru.
Kakao sa zrodilo v džungli
Hoci je len vzdialenou ozvenou prapôvodnej bezstarostnosti. Ako keď si do úst vložíme zo struku čerstvo vylúpnutý kakaový bôb obalený v čudesnom mazľavom bielom závoji. Chutí fantasticky a predkladá paradox.
Presne takto ako cukríky cmúľali obyvatelia Peru plody kakaovníkov. Neboli pre nich ničím zaujímavým, iba čímsi náhodným, čo kdesi rastie, možno ako v strednej Európe egreš alebo takmer zabudnutá mišpuľa. Odtrhnete si, vyskúšate, ale čo viac?
Foto: Andrej Barát
Dlho sa myslelo, že kakao sa po prvýkrát objavilo v Strednej Amerike pred 3 000 rokmi. Najnovšie archeologické poznanie posúva pôvod kakaa o tisíce rokov hlbšie do histórie a tisíce kilometrov južnejšie do Amazónie, najmä do horskej časti povodia, na území dnešnej Brazílie, Ekvádoru, Kolumbie a Peru.
Kakaovník tu preukázateľne rástol už pred 7 000 rokmi. Archeologické nálezy z Ekvádoru naznačujú, že ľudia poznali kakao už pred 5 000 rokmi. Až neskôr sa kakao ocitá u Olmékov, po nich u Aztékov a Mayov. Kakaové bôby boli v mezoamerických kultúrach platidlom.
Výsostné španielske tajomstvo
Kolumbus priniesol kakaové bôby do Európy po svojej štvrtej plavbe v roku 1504. O 15 rokov prišli španielski conquistadori do kontaktu s aztéckym nápojom xocoatl, ktorý možno preložiť ako horká voda. Pre Európanov bola príliš horká a kým dorazila na španielsky kráľovský dvor, osladili ju cukrom. Španieli dokázali celé storočie ustrážiť tajomstvo výroby tohto nápoja, no keď kakao dorazilo v roku 1606 už aj do Talianska, rýchlo sa rozšírilo v európskych vysokých kruhoch.
Samotná čokoláda predstavuje pomerne mladú a komplikovanú surovinu. Kým sa k nej prepracujete, treba bôby vysušiť, fermentovať, následne kakaové hmoty rôzne upravovať. Stálo by za to vystopovať, kto kde a čo historicky pridal do príbehu čokolády.
Foto: Andrej Barát
Ale nás zaujíma prapôvodná domovina kakaovníka. A je zvláštne, že na to, akými kľukatými a rušnými cestami putoval kakaovník dejinami sveta, tu doma nebudil žiadnu pozornosť.
Na východných svahoch Ánd v Peru dodnes rastie prastará odroda chuncho. Vedci zistili, že ju pestovali v predkoloniálnom období príslušníci pôvodného národa Machiguenga, kmeňa lovcov a zberačov.
„Kakao jedli ako ovocie. Čiže nekonzumovali bôby, iba dužinu. A z nej vyrábali podobný nápoj ako je chica (kvasená fialová kukurica),“ vysvetľuje nám Honolu Pozo Reyes zo siete fairtradových pestovateľov v Latinskej Amerike CLAC. A dodáva, že dnes už členovia národa Machiguenga dobre poznajú cenu bôbov, nevyhadzujú ich a predávajú. Výsledkom je kakao s mimoriadne jemnou štruktúrou.
Ale dovtedy? Sladká nevedomosť, ktorá možno ich lesy, ich krajinu, ich prírodu chránila pred desivou túžbou po zárobku.
Pre monokultúry vymlátili najväčšie poklady
Väčšina kakaa sa vypestuje na globálnom juhu. Takmer všetko kakao zje sever. Jeho pestovanie však má na celom svete v posledných desaťročiach tragicky horkú pachuť. To, čo sa dialo, najlepšie ilustruje príbeh Pobrežia Slonoviny.
Pred 40 rokmi sa verilo, že najlepší spôsob, ako pestovať kakaovníky, je nechať ich na priamom slnku. A tak sa v Pobreží Slonoviny, Ghane, ale aj v ďalších krajinách systematicky klčovali tropické dažďové pralesy. V Pobreží Slonoviny za 60 rokov zmizlo 80 percent pralesov.
Čítajte viac Bude svet bez kávy či kakaa?
Klimatická zmena je des. Ale strašidelnejšie je, že sám človek robí všetko preto, aby sa z tejto planéty odstránil a so sebou stiahol všetko živé. Vyklčované lesy prehĺbili sucho. Klimatická zmena zhoršila rozloženie zrážok. A výsledkom sú čoraz nižšie výnosy kakaa. A zrýchľovanie odlesňovania. „Ľudia rúbu ďalšie a ďalšie lesy. Snažia sa vykompenzovať klesajúce výnosy,“ upozornil ma pred rokom profesor Patrick Van Damme, dekan Fakulty tropického poľnohospodárstva Českej poľnohospodárskej univerzity v Prahe.
Šialené koleso sa krúti. No tam, kde precitli, sa snažia vrátiť do krajiny stromy.
Vrátiť prales?!
Až teraz prichádzajú na to, ako je nemožné rýchlo vrátiť späť, čo príroda budovala tisíce rokov. No nevzdávajú to. Dôležité je, že sa nespoliehajú len na sadenie, ale či v Pobreží Slonoviny, Keni alebo Peru pochopili, že najefektívnejšie je zachovať pôvodné lesy a tie povzbudiť, nech sa šíria samy.
Vracia sa tieň. Bez tieňa na prudkom slnku sa kakaovník len krčí, dožije sa najviac 30 rokov a potom chradne. Honolu nám opisuje, ako v jej domovine, takzvanej bráne do Amazónie, rastú v tieni pralesa 100-ročné kakaovníky, ktoré sú vysoké až 12 metrov a stále rodia.
Vystúpime do ohlušujúcej scenérie. Huk chrobákov preruší len pískanie papagájov. Obraz je neuveriteľný. Človek nedokáže rozlíšiť, či sa pozerá na dielo divokej prírody alebo človeka hospodára.
Pochopíme, keď vstúpime dnu pod ťažkú zelenú oponu. Nie je to prales, ale akoby do pralesa vrastená kakaová plantáž. A našej sprievodkyni Nadi Coloma navrú na krku hrôzostrašné pľuzgiere. Pohrýzla ju húsenica, ktorá so svojimi lišajníkovitými ostňami hádam ani nepatrí na túto planétu.
Rozbiehame katastrofické udalosti
Delíme sa o lieky. Delíme aj čokoládu, kúsok podáme Angelovi Salinasovi Dominguezovi, pestovateľovi kakaa, ktorému patrí táto plantáž v Chililique. Odštipkáva si z nej veľmi pomaly.
Ukazuje nám kakaové púčiky na kôre. V čase našej návštevy kvitne, teraz v decembri bude zber. „Dlhé roky sme mali dobré úrody. Ale teraz to všetko klesá,“ necháva si farmár pomaly rozpúšťať čokoládu na jazyku. A čo, je za tým klimatická zmena? Pýtame sa.
Foto: Andrej Barát
Jasné, veverice. Veverice?! Nechápeme, ako môžu súvisieť s klimatickou zmenou. Odlomí si ďalší kúsok a opäť ho nechá dlho doznieť, trpezlivo, ako odpoveď nechápavým Európanom.
Rastie teplota. V lesoch, kde veverice predtým žili, horúčavy rozvrátili prostredie. Vystresované stromy, na ktorých odjakživa nachádzali potravu, prestali plodiť. A tak veverice hľadajú náhradu. Našli ju na kakaových plantážach. „Deje sa to posledné tri-štyri roky,“ pokračuje Salinas, člen družstva Norandino.
Berie do rúk vydlabaný struk. Jeho pes si ľahne na zem a akoby tušil obsah rozhovoru, ňufák otočí k hromade ďalších vybrakovaných strukov. Aké má škody? 30–40 percent každý rok. „Veverice sú chránené, je zakázané ich strieľať. Proti tomu neurobíte nič.“
Na kakaových plantážach sa množia ďalší škodcovia, rôzna chrobač, plesne. Naozaj sa nedá nič robiť?
Vtáky a netopiere zvyšujú farmárom výnosy
Toto tvrdí štúdia vedcov nedávno publikovaná vo vedeckom časopise Ecology Aplications. Deje sa to v rámci družstva Norandino, no v inom kúte krajiny.
Vedci dokonca vyrátali, že vtáky a netopiere sa na citlivo spravovanej farme dokážu podieľať až 54 percentami na produktivite kakaovníkov počas roka. Celkový ekonomický prínos vtákov a netopierov pre farmára predstavuje 959 dolárov na hektár. Nejde pritom o prvý výskum takéhoto druhu. Vzťah biodiverzity a výnosov kakaových pestovateľov skúmali vedci aj v Indonézii. Vyšla o tom štúdia vo vedeckom časopise Trends in Ecology so závermi, že tu dokážu vtáky a netopiere zvýšiť výnosy o 30 percent.
Foto: Andrej Barát
Ako je to možné? Odpoveď sa opäť skrýva v stromoch. Farmári, ktorí nepestujú monokultúry, ale rozhodli sa pre agrolesnícky postup, čiže na svojich políčkach pestujú aj rôzne iné dreviny a stromy, zabezpečili pestrý domov mnohým organizmom.
Ak sa kakaovníky pestujú osamote, sú zraniteľné voči voškám a červcom, ktoré z kríčkov vycicajú šťavy. Ak na políčku žijú vtáky a netopiere (ak im farmár vytvorí také políčko, aby tam mohli žiť), tak škodcov dokážu tlmiť. Ale je tu ešte čosi. Vošky majú silného spojenca. Mravce.
Ako získať najlepšie kakao na svete
Mravce si vošky chovajú a chránia ich pred predátormi. Pretože sa kŕmia šťavami, ktoré vošky vylučujú. Nuž a vedci zistili, že mravce sa vyskytujú vo veľkých počtoch na tých políčkach, ktoré sú veľmi vzdialené od prirodzených lesov.
Naopak, na políčkach, ktoré boli blízko k prirodzeným lesom, bolo mravcov výrazne menej. Podľa výskumníkov je opäť vysvetlenie také, že polia v susedstve s dobrými zachovanými lesmi profitujú z biodiverzity, ktorá z prirodzených lesov „prúdi“ do okolia a nedovolí iným druhom premnožiť sa na úkor ostatných.
„Nemôžete mať kakao bez lesa v susedstve. Inak stratíte biologickú ochranu,“ cituje portál Mongabay vedúcu výskumu Carolinu Ocampo-Ariza z Univerzity v Göttingene. Dokonca hovorí, že ak chcú farmári top výnosy, mali by umiestniť svoje pole hneď vedľa lesa. Výskumníci sa už stretli s predstaviteľmi peruánskych ministerstiev poľnohospodárstva a životného prostredia a rokovali o tom, ako sa celkovo bude v poľnohospodárstve zohľadňovať kľúčová úloha biodiverzity.
Peru je tretím najväčším producentom organického kakaa v Latinskej Amerike. Ale väčšina sa pestuje stále v monokultúrach. Vedci veria, že ich zistenia pomôžu získať pre Peru suverénne najlepšie kakao. Ale pestovateľ Salinas dojedol čokoládu. A načrtne obavy, ktoré sú prítomné na Slovensku a vlastne kdekoľvek na svete na vidieku. Kto to bude robiť? Jeho deti odišli do mesta. Prvý syn je inžinier v Južnej Afrike, druhý je advokátom v meste Piura. Dcéra vyštudovala administratívu. Pracuje takisto v meste.
Tajomstvo exkluzívnych príchutí
Pod tieňom kakaovníkov oddychuje agronóm Franklin Ayudor Quispe. To on obchádza farmárov z družstva Norandino, ukazuje im, ako efektívne bojovať proti chorobám, ako vracať harmóniu a čeliť nepriazni. Je mladý. Ako to, že po štúdiu na univerzite prišiel sem, do hôr a neodišiel do mesta?
Foto: Andrej Barát
Využil štipendium, ktoré ponúka družstvo Norandino. A to môže tak činiť práve vďaka tomu, že je zapojené do obchodného partnerstva Fairtrade, ktoré sa na celom svete usiluje narovnať pokrivené obchodné vzťahy. Títo farmári nie sú ponechaní napospas svojvôli priekupníkov a ich nízkym cenám. Preto si môžu dovoliť investovať fairtradový príplatok do mladých odborníkov, majú z čoho zaplatiť štipendiá, čo sa im prakticky vracia. Mladí učia starých, ako nebojovať s prírodou, ale ako s ňou spolupracovať a na tom nie je nič zlé. Práve tu sa skrýva vzdialená pomocná ruka, ktorou sa spohodlnený sever môže načiahnuť za skúšaným juhom. Volá sa to zodpovedná spotreba.
Pretože tí farmári, ktorí sú v kolotoči voľného trhu, ktorí sú nútení akceptovať nízke ceny, ktoré nepokrývajú náklady, nieto slušné živobytie, tak títo ľudia len ťažko môžu investovať do budúcnosti. Do ochrany životného prostredia.
Monokultúra nie je kľúčom k prežitiu, je prekliatím. Pestrosť znamená odolnosť. A pestrosť odomyká fantastické chute. Salinas pestuje popri kakaovníkoch mango, céder a ďalšie stromy. A to všetko predznamenáva exkluzívnu chuť jeho kakaa. Farmári, ktorí pestujú banánovníky, pridávajú do kakaa banánový akcent. Tí, ktorí majú odvahu ponúknuť korenisté chute, pestujú v blízkosti čili. Pozoruhodnou kombináciou je kakao a maracuja. Aj takéto chute dokážete nájsť v kocke čokolády.
Posledná chuť čokolády
Nič z toho nikdy neponúkne monokultúra, ktorá vyhovuje veľkým nadnárodným spoločnostiam, ktoré vykorisťujú drobných pestovateľov. „Mnohé z veľkých spoločností nedbajú na férové pravidlá. Biznis valcuje ľudskosť. Ale mali by vedieť, že tí, čo s čokoládou seriózne pracujú, sa začínajú dištancovať od veľkých firiem a idú skôr k menším producentom, ktorí ctia kvalitu a férovosť. Už sa suroviny nenakupujú ignorantsky, už nás nezaujíma len – chuť,“ varuje svetová a „česko-slovenská“ cukrárka Mirka van Gils Slavíková.
Pozorného čitateľa však musí napadnúť otázka, ako to všetko rieši Salinasove veverice? Nijako. Tam je hýbateľom niekto iný. Za to, že farmár stratil viac ako tretinu úrody, nemôžu veverice, ale sladká ľudská bezstarostnosť používania fosílnych palív.
Veverice na farmu vyhnalo ingorantstvo ľudí, ktorí mohli už dávno prijať rozhodnutia, ktoré by zmiernili drámu meniacej sa klímy. Tá istá bezohľadnosť sa podieľa na šírení chorôb, ktoré zo sveta úplne vygumovali sladkú odrodu banánovníkov, ktoré pustošia kávovníky a mnohé ďalšie plodiny.
Ľahostajnosť je prvotná chuť čokolády. Naozaj však chceme spoznať aj jej poslednú príchuť? A čo urobíme, keď bude pre „jeho veličenstvo” prihorká? To, čo vždy. Pridáme cukor. Aké prosté.
Cestu do Peru hradila a organizovala organizácia Fairtrade Česko a Slovensko.