Národné parky strážia najväčšie a najstaršie poklady sveta. No často sú na jeho konci. Odľahlé, ťažko prístupné. Doteraz jedinou výnimkou bol africký Národný park Nairobi, ktorý sa rozkladá hneď za plotmi a vežiakmi hlavného mesta Kene.
Je zážitkom pozorovať, ako sa divoké žirafy kŕmia akáciami a levy lovia pod panorámou mrakodrapov a pristávajúcich lietadiel. Nie je to ani lacný „špás“, no ľudia z celého sveta sú zaň ochotní platiť. Je to aj náročná ekologická výzva, mať divočinu za rohom veľkomesta. Ale napokon – je to naozaj fascinujúce.
A podobný zázrak môže byť na svete ešte jeden. Na Slovensku, v tesnom susedstve Bratislavy. Neboli by v ňom žirafy, ani levy, ale ponúka stromy väčšie, ako môže návštevník bežne zazrieť v horskom národnom parku. Ponúka džungľu, liany, chutné ryby a fantastické pláže.
Národný park Podunajsko by sa tiahol od Devína až po Štúrovo. Zatiaľ je v šuplíku. A spolu s ním ochrana vzácneho fenoménu, šanca pre turizmus a potenciál, ako pomôcť krajine v boji s klimatickou zmenou.
Ak Dunaju doprajeme slobodu, dokáže tvoriť krásne zákutia, nové ostrovy a pláže.
Neobjavená Amazónia Slovenska
Vnútrozemská delta Dunaja bola kedysi obrovská. A predsa aj to, čo z nej na Slovensku zostalo, predstavuje podľa zoologičky a biologičky Karolíny Sobekovej z Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia (BROZ) neuveriteľné bohatstvo. „Ešte stále sa nám zachovali neporušené a veľmi pekné miesta. Nie je ich veľa, ale máme potenciál. Ak podporíme obnovu, na slovenskom Dunaji by mohla vzniknúť top lokalita pre turizmus. Amazónia, ozajstná divočina!“ Iste, domáci, ktorí majú k týmto miestam vzťah, budú chváliť. Lenže chvála rezonuje za hranicami.
Keď som sa vlani nadchýnal krásami rakúskeho riečneho Národného parku Donau-Auen, Christian Baumgartner, vedúci odboru prírody a vedy na správe národného parku, sa len pousmial. „Myslím si, že na Slovensku máte časti Dunaja, ktoré sú ešte cennejšie, zachovanejšie, ako máme my,“ zatúlal sa pohľadom kdesi do spomienok. Možno podobných, aké mi opisovali českí vodohospodári. Ach jo, Slovensko, Hron, Dunaj, to byli úžasné splavy.
Foto: Andrej Barát
„Myšlienka vytvoriť Národný park Podunajsko je staršia ako vodné dielo Gabčíkovo. Odborne to stále dáva zmysel, koniec koncov národné parky na Dunaji majú aj iné krajiny, Maďarsko, Rakúsko,“ upozorní Tomáš Kušík, riaditeľ BROZ.
V Rakúsku stáli v 80. rokoch 20. storočia pred ťažkým rozhodnutím. Postaviť na Dunaji mamutiu vodnú elektráreň alebo založiť Národný park Donau-Auen? Po protestoch, najväčších v novodobých dejinách Rakúska, sa rozhodli pre prírodu.
Čítajte viac Čo dokáže rieka, keď sa slobodne nadýchne?
Vychádzalo to aj ekonomicky. Podľa Baumgartnera sa urobili výpočty, že ak by sa len na 20 percent naplnila očakávaná návštevnosť, národný park by zarábal viac ako vodné dielo. Podporila to aj štúdia vo vedeckom časopise Ecological Economics v roku 1996, podľa ktorej sa po zarátaní ekoslužieb národný park oplatí viac.
Lenže národné parky by mali chrániť aj niečo „veľké“ ako levy a žirafy, tie sú v Nairobi hlavným lákadlom. Dokázalo by aj Podunajsko ponúknuť niečo také? Samozrejme! Napríklad orliaka morského, ktorého práve s Karolínou pozorujeme, ako krúži nad Dunajom. Keď ho človek zazrie po prvýkrát, dosť si tým prekalibruje predstavy, aké veľké tvory na Slovensku lietajú. Ide o majestátny druh, ktorý patrí k obrazu Podunajska.
Ale poďme postupne, najprv po úvodných ťahoch autora tejto „maľby“.
Pláž impresionistov alebo pekelná kolíska
Keď Dunaj vchádza na Slovensko, spomaľuje. Až po Bratislavu má charakter horskej rieky. A keď dáme Dunaju priestor, tvorí krásne diela. Vidno to v Kľúčoveckom ramene, ktoré bolo sprietočnené iba v roku 2019 v rámci európskeho LIFE projektu BeeSandFish.
Začne brehmi. Z jedného trhá, odvaľuje a berie. Na druhom, protiľahlom ukladá, dáva to, čo so sebou nesie – štrk.
Za krátky čas rieka vytvorila úžasnú pláž. Vietor upravuje stromovú kulisu so zátišiami pokrytými huňatým kobercom zo semien topoľov. Dunaj v Kľúčoveckom ramene vymodeloval biely štrkový polostrov, alebo ostrov, čo závisí od výšky vody. Stojíme na ňom a je tu neznesiteľne horúco. Drsná je kolíska lužného lesa. Vo vyprahnutom prostredí pod našimi nohami švihajú semenáčiky topoľov čiernych, potrebujú práve takýto biotop.
Keď o desiatky rokov vyrastú a zmohutnejú, stanú sa kolískou pre spomínaných majestátnych letcov, orliaky morské. Na šľachtených hybridoch nehniezdia, pretože sú slabé. Základom je nosnosť, strom musí uniesť veľké hniezda, ktoré vážia aj vyše tony.
Orliaky milujú krásne staré porasty, hľadajú veľké loviská, ideálne sú široké ramená. Živia sa rybami ale i zdochlinami. Orliaky kedysi sanovali krajinu po povodniach. Prirodzená rieka je pre nich rovnako úživná ako morské pobrežie, kde tiež často hniezda. Aj vďaka tomu dokážu vychovať neraz až tri mláďatá a všetky vykŕmia, na rozdiel od orla skalného, ktorý znesie iba dve vajcia a zväčša iba jedno orlíča prežije.
Foto: Andrej Barát
Na kolmom protiľahlom brehu nemusíme čakať desaťročia. Tam si takmer okamžite postavili hniezda rybáriky. Do jedného nazeráme ďalekohľadom. Spolu s ostrovom sa v Kľúčoveckom ramene obnovili aj plytčiny, a práve v nich sa rady brodia a lovia bociany čierne. Nazriem do nich a – hmýria sa v nich húfy drobných rýb! Tie zas hodujú v prehriatej vode bohatej na planktón, kôrovce.
Toto je to, čo chýbalo. Toto je problém číslo jeden. Slobodná rieka nesie okrem materiálu aj ustavičné zmeny.
Loďkou na pasienky
„O tomto je lužný les, o obnovovaní sa,“ hovorí Karolína. Najvýraznejšie to bolo vidno počas ľadových povodní, ktoré po zregulovaní riek takisto vymizli. Koryto sa vplyvom vzpriečeného ľadového príkrovu posunulo aj o 100, 200 metrov nabok. A tam, kde sa hrnul ľad, rieka nekompromisne rezala a riedila staršie porasty. A – obnažovala pôdu, čo je dôležité opäť pre druhy ako topoľ čierny. Podľa pamätníkov v Rakúsku Dunaj na hranici so Slovenskom zamŕzal každých 10 až 12 rokov.
Rieka kedysi modelovala krajinu v impozantnom meradle. Minulosť národnej prírodnej rezervácie Šúr pod Svätým Jurom síce siaha až do konca poslednej ľadovej doby, keď tu tektonika vytvorila zníženinu, no štrkom a usadeninami ju zaplavoval Dunaj! Dnes vzdialený viac ako desať kilometrov sa práve „on“ podpísal pod obraz barlovitých jelšín, ktoré vyzerajú ako mangrovníky na pobreží oceánov. Práve jelšiny boli typické pre širšie okolie Dunaja, dnes ich takmer nevidieť.
Okrem estetiky chýba dynamika. Prudkosť, premenlivosť rieky nebola ešte v nedávnej minulosti vôbec na škodu, hospodárilo sa tu. Oblasť pri Kľúčovci bola známa plávajúcimi mlynmi. Posledný lodný mlyn na Slovensku dnes kotví blízko miesta, kde sa Malý Dunaj vlieva do Váhu.
Čítajte viac Siahneme na životnú investíciu skrytú v prírode?
Riečne ostrovy gazdovia prepásali. Pri Šuľanoch bolo bežné, že pastier plával na pasienky spolu s dobytkom alebo šiel loďkou.
Aj dnes po vzniku národného parku by mohli farmári naďalej hospodáriť v súlade s prírodou, tak, ako to povoľujú medzinárodné pravidlá pre územia Natura 2000 a tak, ako to už niekoľko rokov funguje v maďarských riečnych národných parkoch Fertő-Hanság a Duna-Ipoly. Hospodárom ochranná známka Produkt z národného parku zvyšuje kredit.
Dnes by navyše celá táto dynamika mohla pomôcť pri klimatickej zmene.
Foto: Andrej Barát
Práčka pre klimatickú krízu
Vedci porovnávali, aká je schopnosť rôznych ekosystémov viazať uhlík. „Lužné lesy mierneho pásma vychádzajú ako jedny z najlepších, môže to byť doslova výkonná „práčka“ na skleníkový plyn, oxid uhličitý, ktorý vstrebávajú rastliny, stromy,“ poznamená Karolína, zatiaľ čo sa brodíme späť. „Ale musí to byť starý zachovaný les, v ktorom sú funkčné mykorízy, musí tam byť prepojenie s hubami, vtedy toho les absorbuje oveľa viac. Práve preto by sme sa mali snažiť zachovať čo najviac z riečnej dynamiky. Ak by sa aspoň určité percento prirodzeného porastu v národnom parku ponechalo ako bezzásah, získali by sme mimoriadne efektívne úložisko uhlíka.“
Čítajte viac Slony do Európy, mamuty na Sibír a ovce do lesov!
Ak sa, naopak, spraví celoplošný zásah, vyrúbu sa kmene a vyhádžu všetky pne von, vysadia sa šľachtené topole, zahynie mnoho života, ktorý bol v pôde a ktorý sa na ukladaní uhlíka podieľal. Prestáva to fungovať.
Presne toto sa udialo vo väčšine lužných lesov Slovenska. V minulosti sa často robila holorubná ťažba až na hranu rieky, vytiahli sa korene, tie sa nahrnuli do ramena a bolo po lužnom lese aj po ramene.
A toto je problém číslo dva. Monokultúry s nepôvodnými šľachtenými topoľmi, ktorými sa nahradili lužné lesy. Prvé roky sú ako kukuričné polia bez života. A keď začnú byť ako-tak atraktívne pre nejaké druhy vtákov, vyrúbu sa. Tieto plantáže niečo síce absorbujú, ale je toho veľmi málo v porovnaní s prirodzeným lesom a napokon, podľa štúdie vo vedeckom časopise Ecosphere, tento uhlík skončí vo väčšine prípadov nie ako stavebný materiál, ale ako kancelársky alebo toaletný papier.
Vidlami na šťuky
Aby sme videli, čo sa stane zo štrkových ostrovov, presúvame sa do Medveďovského ramena, ktoré bolo sprietočnené na slovenskom Dunaji ako prvé pred 11 rokmi.
Na ostrove už ševelí mladý lužný les. Vrbiny, topole čierne aj biele. Tieto dreviny mäkkého luhu sa uchytávajú ako prvé. Neskôr, na vyšších náplavách sa rozrastú duby v sprievode jaseňov a brestov, práve tieto tvrdé luhy sa kedysi výdatne prepásavali. Rieka spolu s bylinožravcami určovala, čo kde rástlo, podieľala sa na mozaike pastvín, kosených lúk, lesov. Ešte holé štrkové ostrovy kedysi kolonizovali čajky a rybáre a keď prerástli, tak sa tu zabývali volavky, chavkoše, kormorány. Čo ostrov, to iný orchester. Dnes je taký na Slovensku už len jeden – pri obci Moča.
Zrazu nás však čosi udrie do nosa. Puch. Objavíme napoly obžratú zdochlinu veľkej ryby. Pripomenie sa orliak, ale tiež zvláštny spôsob dunajskej rybačky. Ľudia, čo vyrastali pri Dunaji, dodnes spomínajú, ako chodili na šťuky s vidlami!
Keď ustupovala povodeň, ryby ostávali uväznené v mlákach. Čo nestihli pobrať ľudia, zožrať dravce, rozkladalo sa a pôsobilo ako výnimočné hnojivo. Dodávalo lesu látky, ktoré by sa k nemu dostali len zriedka. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo stromy v lužnom lese tak mohutne rástli.
V Dunaji zaznamenali vedci pokles rýb o 70 percent za 50 rokov. Nie kvôli znečisteniu (mimochodom voda v Dunaji má pri vstupe do Bratislavy kvalitu pitnej vody). Je to kvôli regulácii riek.
Foto: Andrej Barát
Ryby využívali dynamickú ramennú sústavu, kde bol pokoj. Počas povodní, keď sa rieka rozlievala na lúky, vo sviežej zeleni hodovali napríklad kaprovité ryby a za nimi sa do lesov rozptýlili dravce. Nažrali sa jedny aj druhé. „Dnes je v stojatých, zablokovaných ramenách bahno. Stojatej vode je najmä v teplých dňoch nedostatok kyslíka a na dne prebiehajú hnilobné procesy. Preto sa tu nedokážu rozmnožovať pôvodné prúdomilné druhy rýb a ich početnosť je v Dunaji nízka,“ povie Karolína. Naopak, tam, kde sa sprietočnili ramená, vedci znova objavujú prúdomilné druhy rýb. A spolu s nimi okrem rybáriky aj kulíky riečne a prekrásne sfarbené včeláriky zlaté.
Národný park neobmedzí rybárstvo, práve naopak, umožní jeho rozvoj. Čo keby v zázemí národného parku fungovala sieť reštaurácií s rybími špecialitami?
Ale kde je tá sľubovaná džungľa?
Priamo v hlavnom meste, na ostrove Sihoť. Najprv „ho“ počujeme spievať. A potom výhľad na slnko zatienia obry. Vysoké vekom zvráskavené topole čierne porastené lianami. Ide o jeden z najstarších lužných porastov, ktorý sa zachoval na slovenskom Dunaji. V čase povodní trčia ako stĺpy z vody.
Prechádzame sa miestami, kde sa pred pár rokmi plánoval výrub. Dokopy sa mala vyrúbať asi polovica ostrova, asi 150 nákladiakov s drevom. No výrub sa zastavil po nesúhlase verejnosti, mesta, a najmä Bratislavskej vodárenskej spoločnosti.
Toto vrcholné umenie rieky má totiž zásadný praktický dôsledok. Masívne topole čierne sú dôkazom, že tu bola veľmi stará štrková lavica, ostrov, ktorý kedysi dávno začínal podobne ako holý nízky ostrovček, ktorý sme videli na Kľúčoveckom ramene.
Foto: Andrej Barát
A tieto staré štrky sú kľúčovým zdrojom pitnej vody pre hlavné mesto. Vďaka tomu sa lužný les pri Bratislave ochránil.
Na existenčný vzťah medzi stavom riek, mokradí a spoločnosťou poukázala štúdia pod názvom Voda pre prírodu, voda pre život (Water for nature, water for life), ktorú len pred pár dňami publikoval Svetový fond na ochranu prírody – WWF. „Nedostatok vody nie je prírodný jav, ale dôsledok zlého hospodárenia s vodou,“ varujú autori. Je to dôsledok necitlivého vzťahu k prírode.
Priateľskejší prístup nakoniec nedlhujeme len Dunaju, rybám, vtákom, stromom. Ale aj sebe.