Keď sme sa zhovárali pred desaťročím, používali sme slovo veľmož. Dnes je to knieža. Prečo?
Oba výrazy sú neurčité, vágne. My nevieme, kto to bol. Často sa používa výraz – príslušník spoločenskej elity. Nevieme, akú pozíciu zastával tento ani nie 20-ročný mladý muž, no jeho rodina či rod určite mali významné postavenie. Svedčí o tom hrobka, ktorú mu vybudovali, dom mŕtveho. Kedysi to bol jasný znak spoločenského postavenia. Nie ako dnes, keď sú veľké hroby skôr vecou doháňania prestíže než skutočného spoločenského statusu.
Hrobka sa zachovala vďaka paradoxu. Vďaka tomu, že ju vykradli.
A odkiaľ je teda pojem knieža?
Vychádza zo zaužívanej terminológie, najmä nemeckej, kde je slovo fürst celkom presne orientované na túto úzku sociálnu skupinu.
O objave, ktorého význam presahuje hranice Slovenska, ste napísali s Terezou Štolcovou útlu knižku Knieža z Popradu a jeho hrobka a vyšiel aj prvý diel veľkej štvorzväzkovej monografie. Kedy budú nasledovať ďalšie?
Druhý diel by sa malo podariť odovzdať do konca roka do redakcie, po roku by mal nasledovať tretí a štvrtý diel. Ide o dlhodobý nadnárodný projekt, na ktorom sa podieľa rozsiahla skupina bádateľov z viacerých krajín, rôznych profesií a vedeckých odborov. Dnešná archeológia sa vôbec nedá robiť jednoodborovo, ani individuálne. Dobrý výsledok je schopný dosiahnuť len dobre zohratý kolektív.
Už od objavu hrobky sa rozprúdila silná medzinárodná spolupráca a jej výsledkom sú nielen nové poznatky, ale aj úplne nové vedecké postupy, aké sa dovtedy nikde na svete nerealizovali. Je práve to ďalší prínos objavu?
Kolegovia zo zahraničia nám vyšli v ústrety. Pretože na prvotnú úlohu – zachrániť a natrvalo zachovať nezvyčajný, mimoriadny nález, naše skúsenosti a technické možnosti nestačili. V našich zemepisných šírkach sa nič podobné neobjavilo. Na rozdiel od severských krajín, Škandinávie, kde sa našli napríklad ľudia z močiarov – múmie v rašeliniskách a dokázali zachrániť a zachovať i staré lode a ďalšie drevené predmety. Rozhodujúci bol však veľký objem nálezu. Veď hmotnosť organického materiálu, ktorý bolo treba zachrániť, bola zhruba 12 ton! Na to žiadne laboratóriá, nielen slovenské, ale ani v okolitých krajinách, nemali kapacity, ani skúsených konzervátorov. Zhodou okolností Archeologický ústav SAV dlhodobo spolupracuje s Centrom pre baltskú a škandinávsku archeológiu v Schleswigu (ZBSA). Vďaka osobnému kontaktu sa podarilo zaistiť, že už počas terénneho výskumu sa nemeckí konzervátori podieľali na príprave záchrany dreveného objektu. Zo spolupráce Archeologického ústavu, ZBSA a Podtatranského múzea sa vykľul výborný tím, ktorý sa neustále rozširoval. Už v teréne pracoval geológ, geofyzik, dve botaničky a ďalší vedci.
Je možné, že ak by sa promptne nepristúpilo k záchrane, veľká časť tých vzácnych predmetov by dnes už neexistovala?
Jednoznačne. Konzervácia sa na začiatku pragmaticky rozdelila na dve časti. Prvú tvorila vnútorná komora, nábytok a ďalšie organické veci, ktoré sa konzervovali s pomocou polyetylénglykolu. Ide o technicky, časovo aj finančne náročnú konzerváciu, ale je preverená časom a vo výsledku takmer nijako nemení podobu pôvodných objektov. Druhú časť predstavovala vonkajšia komora hrobky a to bol veľký objem, to boli tie tony. Finančne by to vychádzalo na veľké peniaze a najmä – neboli kapacity, ako klasickým spôsobom konzervovať 4,5-metrové brvná. Jedno museli prenášať štyria chlapi. To bolo neriešiteľné. Ale ako hovoria Česi – „nouze naučila Dalibora housti“. A to je práve to, čo ste spomenuli. V Schleswigu vyvinuli úplne novú techniku vysúšania historického dreva. Ide o patent nemeckého laboratória.
Výstavu otvorili v Podtatranskom múzeu v Poprade.
Ako sa im to vôbec podarilo?
Veľkoobjemové drevá boli uložené vo veľkej hale v pieskových lôžkach. Ide o špeciálny, suchý piesok, ktorý prirodzeným spôsobom vyťahuje z driev vlhkosť. Treba ho však v pravidelných intervaloch vymieňať za suchý. Ťažké drevá treba pritom prekladať, vlhký piesok odobrať, suchý opäť nasypať. Je to nehynúca zásluha nemeckého partnera. A táto metóda je zároveň vysvetlením, prečo to trvalo tak dlho, kým sa celá hrobka vrátila na Slovensko. Drobné veci sa vrátili skôr, ale tie spomínané veľké drevá až v minulom roku. Ale mnohí podozrievaví občania sa vypytujú, či naozaj Nemci vrátili všetko, či u nich niečo neostalo.
Aj na začiatku sa objavoval naratív, že to Nemci ochotne urobili len preto, lebo išlo o germánskeho náčelníka.
A mnohí sa na to veľmi vážne vypytujú aj dnes! V dnešnom európskom výskumnom priestore už nikoho nenapadne rozmýšľať takýmto jednoduchým spôsobom. Aj keď im to iste dobre padne. Aj my radšej kopeme náleziská spojené so Slovanmi (smeje sa).
Už sú všetky predmety z hrobky doma? Môžu ich konečne uvidieť návštevníci Podtatranského múzea v Poprade?
V Poprade uvidia všetky cenné veci, okrem vonkajšej komory. To je ten veľký vysušovaný balík, z ktorého bude múzeum prezentovať len päť trámov. Technicky sa nedalo poskladať celú komoru. Nie sú pre to v múzeu priestory a nevieme, či by sa to vôbec podarilo. Aj poskladanie vnútornej komory – sarkofágu bol tvrdý oriešok, ale podarilo sa to.
Foto: Archív Karola Pietu
Kde bude zvyšok predmetov?
Archeologický ústav v Nitre vybudoval špeciálny klimatizovaný depozitár, kde sú natrvalo uložené všetky organické veci, tie, ktoré sú vedecky hodnotné, ale výstavne nevhodné. Napríklad jedna z lopát vykrádačov je v takom chúlostivom stave, že musela zostať zamrazená a dala sa vystaviť len jej replika. Okrem toho v našej stálej opatere je aj súbor takzvaných „in situ“ blokov. Ide o veci, ktoré sa nedali skúmať priamo na mieste, ale museli byť vyzdvihnuté v celosti, v spevnených blokoch. Boli zmrazené a mnohé boli skúmané v nemeckých laboratóriách pod operačnými mikroskopmi. Je to oveľa výhodnejšie, pretože v náročných terénnych podmienkach sa nedajú hľadať a skúmať drobnosti, rôzne nitky, zlaté vlákna a podobne. Nuž a časť blokov sme vedome neotvorili.
Prečo nepreskúmate úplne všetko, čo sa ponúka?
Vo vede to je už raz tak, aj v živote. Nevieme všetko. Nové metódy posúvajú vedu rýchlym tempom vpred. Musíme niečo prenechať tým, ktorí budú mať lepšie vedomosti aj techniku na získanie informácií, možno aj také, o ktorých dnes ani nesnívame. Ja ako zaslúžilý bádateľ som pred 10, 15 rokmi ani nepočul o tom, aké výsledky možno získať izotopovými analýzami, ktoré sú dnes bežnou súčasťou výskumnej práce a prinášajú mimoriadne výsledky. Preto sme časť materiálu nechali pre budúce generácie.
Snažil som sa zistiť, kto ako prvý použil výraz slovenský Tutanchamón, no neúspešne. Je to priliehavé označenie?
Toto neľúbim. Je to trochu presolené. Pri presviedčaní nie veľmi orientovanej verejnosti sa to však používa. Slovenský Tutanchamón, slovenská Trója. Hneď za hranicami za Duklou v Poľsku majú Karpatskú Tróju … Je to samozrejme prehnané, ale na druhej strane to možno lapidárne vyjadruje mimoriadnu hodnotu výnimočného objavu. Veď len zhodou šťastných okolností sa popradský monumentálny objekt podarilo zachovať.
Čítajte viac Príbeh roka 2014: Máme Tutanchamóna. Len ho niet kde vystaviť
Zvyknete premýšľať nad tým, čo sa nezachovalo, čo z hrobky zmizlo?
Je veľká škoda tých pokladov, ktoré sa stratili. Všetky komorové hrobky v Európe boli vybavené zlatom, striebrom, ale zato žiadna z nich nemá takú úžasnú drevenú architektúru, akú sme objavili v Poprade – Matejovciach. Ani jedna nemá nábytok, ktorý sa tu zachoval.
Čo bolo pre všetkých tých vedcov, čo sa na tom podieľali, najväčším prekvapením?
Ani tí najväčší optimisti z radov bádateľov nepredpokladali, že vtedajšia elitná spoločenská vrstva pod Tatrami bude tak úzko previazaná s antickou oblasťou. Mali sme náznaky vzájomných kontaktov z písomných správ, vieme, že rímska armáda do značnej časti pozostávala z germánskych žoldnierskych skupín. Ale žeby vplyv antickej civilizácie – používa sa termín romanizácia, „porímšťovanie“ – na našom území dosiahol také rozmery, to si nikto z nás nevedel vôbec predstaviť.
Na čom to vidno?
Prejavuje sa to už v architektúre, hrob je naozaj komponovaný podľa rímskych sarkofágov. Použité boli stavebné techniky, ktoré sú opísané v rímskej technickej literatúre, napríklad v knihe Vitruvia – 10 kníh o architektúre. A v nej je presne opísaný spôsob zakladania drevených stavieb, ich ochrana pred vlhkosťou pomocou dreveného uhlia a vrstiev nepriepustného ílu. A presne túto metódu použili aj pri stavbe hrobky.
Foto: Andrej Barát
Ale predsa je to ďaleko od sveta antiky. Ako to vysvetliť?
Buď mali tatranskí vládcovia rímskych poradcov alebo zajatcov, alebo si objednali odborníkov – remeselníkov, tých, ktorí takéto techniky videli a poznali. Každopádne kdesi ďaleko v Karpatoch pod Tatrami existovala spoločnosť, ktorá bola v úzkom styku s antikou. Potvrdzujú to aj izotopové analýzy, ktoré som spomínal. Prezradili nám, že tento mladý muž musel dokonca stráviť nejaký čas v Stredomorí. Poukazuje na to rekonštrukcia jeho stravovacích návykov. A pritom pochádzal zo Spiša!
Pôvodne ste na základe analýzy DNA uvažovali, že sa narodil niekde v priestore medzi Volgou a Uralom.
Išlo o prvú analýzu, prvý pokus, ktorý ďalšie laboratóriá nepotvrdili. Rovnako aj prvá stronciová analýza pri jeho pôvode poukazovala na priestor niekde medzi Žilinou a Martinom, čo medzinárodný výskum vyvrátil a spresnil. Veľkým objavom tiež bolo zistenie dánskych vedcov, že zomrelý trpel hepatitídou typu B. Z celej kostry sa pritom zachovala len tretina. Väčšina informácií pochádza z analýzy skloviny troch zubov, ktoré sa v hrobke našli. Lebka sa nezachovala.
Čítajte viac Pieta: Veľmož mal nomádske gény a rímske zvyky
Práve to, čo sa dánskym vedcom podarilo pri takých starých ostatkoch určiť, vyvolalo ďalšiu svetovú senzáciu. Ako to vlastne dokázali?
Na to neviem odpovedať. Ide však o mimoriadnu vedeckú informáciu, preto štúdia o nej vyšla v jednom z najprestížnejších vedeckých časopisov – Nature. Malo to ohlasy z celého sveta, Ameriky, Číny, zo všetkých končín. Stovky ohlasov. Aj to svedčí o tom, že išlo naozaj o informáciu, ktorá posunula poznanie týkajúce sa vírusových ochorení.
Naznačili ste, že hrobku zbudovali v duchu antického staviteľstva, aby odolala vlhkosti. Je to zároveň dôvod, ako mohla drevená hrobka tak dlho odolať času?
Nie. Moja hypotéza, ktorá je, myslím, všeobecne prijatá, znie, že hrobka sa zachovala vďaka paradoxu. Vďaka tomu, že ju vykradli. Všetko nasvedčuje tomu, že pohrebný obrad prebehol v úplnosti a hrobka bola uzatvorená a na jej mieste navŕšili mohylu. Je to zase domnienka, pretože skoro všetky hrobky boli ukryté pod mohylami. Tie boli monumentom – pamätníkom po zosnulom, ale zároveň aj lákadlom pre vykrádačov. Nepriamym dôkazom je skutočnosť, že vykrádači sa pri razení chodby trafili presne do predsiene vstupu do hrobovej komory. Išlo o úspešný lup, ktorý bol nepochybne organizovaný v utajení. Museli sa v hrobke ukrývať. Aby v päť metrov hlbokom hrobe videli, kládli si tu oheň. V predsieni pri svetle rozoberali korisť a otrhávali strieborné plechy z postele. To jasne svedčí o tom, že vedeli, že ide o nelegálny čin, lúpež. S korisťou potom odtiahli a po sebe nechali otvorený tunel. Ten musel byť otvorený dlhšie, lebo dnu naliezli chrobáky, lajniaky, skarabey. Tie sme s pomocou rádiokarbónovej metódy datovali. A časom tunelom do hrobovej jamy natiekla dažďová voda, naplnila priestor a keďže išlo o nepriepustné podložie, v hrobovej jame sa vytvoril bazén, natieklo tam bahno, v ktorom spočinula celá hrobka. Vlhké prostredie, riedke bahno a kyslé prostredie, to všetko pomohlo k totálnej zachovalosti drevenej konštrukcie a jej zvyšného inventára.
Mohol byť mladík členom rímskeho cisárskeho dvora?
Asi nie. Mohol však byť synom niekoho, kto bol v cisárskych službách, napríklad veliteľa pomocných germánskych vojsk. Alebo bol rukojemníkom. Išlo o štandardnú formu zaistenia si lojality spojencov, lebo rukojemníci boli síce na cisárskom dvore v príjemnom postavení, ale keby sa niečo zomlelo, boli v ohrození. Ťažko mohol nejaký dvadsaťročný chalan veliť vojenským oddielom, aj keď ani to nie je celkom vylúčené.
V 4., 5. storočí neboli technológie, lietadlá. No bol aj napriek tomu svet globalizovaný podobne ako dnes?
Presne ako hovoríte, pravdaže, do istej miery. Pramení z toho permanentný údiv vedcov vrátane mňa. Síce sa aj predtým našlo niekoľko zaujímavých nálezov, ktoré nám kontakty so vzdialenými oblasťami naznačovali. Napríklad pri Prešove bol objavený kus amfory so zvyškom omáčky z morských rýb. Podľa rímskych kuchárskych kníh túto omáčku nazývanú garum pridávali v Stredomorí hádam ku každému jedlu. Bola niečím ako je dnes kečup alebo sójová omáčka. Bola vraj veľmi pikantná a chutila ako ančovičky. Z okolia Kežmarku máme nálezy rímskej keramiky, dokonca zlomky lámp, pochádzajúcich zo severnej Afriky, z bývalého Kartága v dnešnom Tunisku. Našli sa tu aj stredomorské mušle, ktoré sa nosili ako talizmany. Čiže jednotlivé upozornenia sme mali aj predtým, ale že antika mala v Karpatoch až takýto masívny ohlas, bolo veľkým prekvapením. V hrobke sme mali možnosť sledovať antické stavebné technológie, celú architektúru do detailu a dá sa tu vidieť každý zásek dlátom alebo úder sekerou. Vidíte, ako si tesár vyznačoval miesta, kde vysekával otvory na čapy. Globalizácia je správny výraz. A ďalším, absolútne unikátnym dôkazom týchto väzieb sú máry, pohrebné nosidlá.
Čítajte aj Čo zachová pamäť národa: Počítač alebo remeslo?
Kde môžeme pre ne nájsť paralelu?
Nikde! Nezachovali sa žiadne iné. Poznáme ich len z dobových reliéfov, vyobrazení pohrebných sprievodov. Kedysi boli súčasťou pohrebnej slávnosti so sprievodom, plačkami, obradmi, velebením zosnulého. Po uzavretí vnútornej komory, sarkofágu sa máry uložili dovnútra. Pretože patrili zomrelému, boli tabu.
Prečo knieža pochovali práve na tomto mieste?
O tom môžeme len uvažovať. Ide o návršie s úžasným výhľadom, v pozadí Tatry. Ale prečo práve tam, nevieme. V bezprostrednom okolí nie sú doložené žiadne osady, kde by mohol bývať. Osada, kde nachádzame najviac mimoriadnych pamiatok z doby života muža z hrobu, ako spomenutú keramiku zo severnej Afriky alebo rôzne stredomorské zvláštnosti, sa nachádza v neďalekom kežmarskom regióne. Môžeme len predpokladať, či neďaleko miesta zomrel v boji, alebo to bolo nejaké pamätné miesto. Elitné hroby väčšinou nenachádzame na cintorínoch, sú v malých skupinách, po dva-tri. Náš hrob sa našiel náhodou. Na stavenisku bola mláka, ktorú bolo potrebné pred výstavbou odbagrovať a miesto spevniť. Bager narazil na hrobku. Bolo tam viac podobných miest, všetky sme sondovali geologickým vrtákom, ale inde nič nebolo, len bralo. Ale ľudová tradícia tvrdí, že tam bolo hrobov niekoľko, dodnes sa o tom rozpráva (usmieva sa). Stále nevieme, prečo ho pochovali práve na tom mieste. Takisto je otvorená otázka, či bol kresťan.
A mohol ním byť?
Pohybujeme sa na konci 4. storočia, v 80. rokoch. V tej dobe bolo už ariánske kresťanstvo rozšírené aj u Germánov, ale v prípade nášho mladíka k tomu nemáme žiadne indície.
Čo vieme povedať o ľuďoch, ktorí pred 1 600 rokmi žili pod Tatrami?
Prisúdiť archeologickým pamiatkam príslušnosť ku konkrétnym kmeňom a národom predstavuje veľké riziko omylu. V korektnej vedeckej spisbe sa etnické označenia používajú málo. Ja si myslím, že náš hrdina bol Vandal. Nenapísal by som to ale do historickej publikácie, pretože archeológia má k dispozícii len hmotnú kultúru, ktorá vypovedá o jej nositeľovi len málo. Obyvateľstvo, ktoré tam v tom čase žilo, nazývame v archeológii severokarpatskou skupinou. Ale ide o všeobecné, územne motivované pomenovanie pamiatok obyvateľstva, ktoré žilo po oboch stranách hlavného karpatského hrebeňa.
Odkiaľ prišli?
Z Povislia, z južného Poľska. Podľa keramiky a ďalších indícií vieme, že to boli určite Germáni a že to bol vysoko pravdepodobne kmeňový zväz Vandalov. Sú to tí, ktorí v roku 455 vyplienili Rím. Od 19. storočia sa to slovo používa v pejoratívnom duchu – vandali sú tí, čo zničili úžasnú antickú kultúru, to bol vandalizmus. Išlo pritom o úspešné spoločenstvo, ktoré žilo medzi Odrou a Vislou, potom sa ich časť, severokarpatská skupina na dobu nejakých troch generácií presunula do karpatských hôr južného Poľska a ďalej na Slovensko, kam sa dostala popri riekach Poprad a Dunajec. Noví kolonisti obývali Liptov, Oravu, Spiš a potom krátko po roku 400 krajinu opustili. Zachovala sa písomná správa, že Vandali spolu s ďalšími kmeňmi počas silvestrovskej noci medzi rokmi 406 a 407 prekročili zamrznutý Rýn a potom po dva roky pustošili rímsku provinciu Galiu. Odtiaľ sa presunuli na Pyrenejský polostrov, kde založili Vandalské kráľovstvo. Podľa nich sa volá dnešná Andalúzia – Vandalúzia. Potom sa presunuli do severnej Afriky, kde po dobu 150 rokov vytvorili prosperujúce kráľovstvo, kým ich napokon nezlikvidovali Byzantínci. Takže takýto bol osud potomkov a nasledovníkov mladíka z Popradu.
Akú krajinu by sme pred 1 600 rokmi videli pod Tatrami?
Práve archeológia svojím širokým záberom významne prispieva k rekonštrukcii pôvodného prírodného prostredia. Podobne ako hrnce, črepy, meče či spony sú významnými zdrojmi informácií aj uhlíky či obilné zrná. Aj pre nás sú kľúčové palinologické profily zo stále ubúdajúcich rašelinísk, ktoré sú akýmsi kalendárom minulosti životného prostredia. Možno z nich vyčítať, či a kedy v ich okolí boli obrábané polia, aké tam rástli lesy. Na základe toho vieme povedať, že súčasníci popradského kniežaťa prišli do krajiny, ktorá bola do značnej miery znovu zalesnená. Neprichádzali do ľudoprázdna, ale do veľmi riedko obývanej krajiny. Dokonca to vyzerá, že severné časti ako Orava a Liptov neboli v tej dobe vôbec obývané. Vstupovali do krajiny ako priekopníci, pionieri.
Ale zrejme s veľkým potenciálom ju meniť, keďže šlo o vyspelé spoločenstvo.
Ich dominantným záujmom bolo rudné bohatstvo a práve preto si prednostne vybrali Spiš a Liptov, kde boli ľahko dostupné povrchové zdroje železných rúd. Boli to skvelí majstri kováči, spracovatelia železa, a vyzerá to, že toto bol jeden z motívov, prečo sa u nás zdržali na ceste na vysnívaný juh.
Kde sa usádzali?
Je zaujímavé, že na iných miestach, než ich predchodcovia Kelti. Bola to doba sťahovania národov, doba globálneho nepokoja a rozsiahlych presunov veľkých spoločenstiev. Právom sa hovorí, že vtedy sa formovala moderná etnická mapa Európy. O dobe nepokojov svedčí aj to, že najvýznamnejšie sídla volili na kopcoch, kde aj trvalo bývali. Zrazu si ľudia uvedomili, že bezpečie nie je trvalou súčasťou ich života.
Karol Pieta
Archeológ, držiteľ Zlatej medaily SAV, Krištáľového krídla, Pribinovho kríža, vedúci archeologických výskumov v Poprade-Matejovciach, na Liptovskej Mare, v Bojnej, v Kuvajte, narodil sa v Nitre.