Tisíce kilometrov v nohách naučia, že tisíce vecí netreba

Ako ste sa s manželkou spoznali na Novom Zélande? Priamo na 3 000-kilometrovom traili Te Araroa?

Áno, bolo to priamo na traili. Spolu sme začali a stretávali sme sa asi prvé dva týždne v kempoch po ceste. Kempovacie miesta na začiatku boli viac-menej vyhradené a nedalo sa spať nadivoko. Ona potom šla svojím tempom, rýchlejším, a ja tiež. Stretli sme sa opäť na konci a odvtedy sme spolu.

Na trase Te Araroa ste brodili rieku Rangitata aj ďalšie veľké rieky. Dá sa vôbec na takéto niečo v slovenských podmienkach pripraviť?

Rieky Rangitata a Rakaia predstavujú dve zóny, kde by sa nemalo vstupovať, respektíve len na vlastné riziko. Ide o rieky, ktoré drenujú obrovské územia v horách a ty nemôžeš vedieť, či niekde vo vyššej nadmorskej výške práve napršalo. Horské rieky majú tendenciu stúpať ohromne rýchlo a tým, že brody týchto riek sú dlhé niekoľko kilometrov, môže to človeka úplne odrezať od brehu alebo ešte horšie… Je to jedna z vecí, na ktorú sa nedá pripraviť na Slovensku a možno ani v Európe.

A aké to bolo?

Adrenalínový zážitok. Ak s tým človek dosiaľ neprišiel do kontaktu, netuší, čo si má pod tým predstaviť. Keď stojíš hlboko v rieke, srdce sa ti rozbúši. Trasa Te Araroa bola skvelá, riek bolo veľa, mali sme možnosť si vyskúšať, aké sú tie naše limity. Na konci sme sa odvážili aj na prechod rieky Rangitata a bolo to nakoniec omnoho ľahšie ako iné rieky, cez ktoré sme sa brodili po dažďoch. A nakoniec na Rakaiu som si netrúfol ani ja, ani nikto, koho poznám, pretože ten brod je dlhý 14 kilometrov a nestálo by to za to riziko.

Je pravda, že vás k thru-hikingu vyprovokoval aj kamarát Pali a spätná väzba k dokumentárnemu filmu 30 dní hrdinom?

Je to tak. Môj odchod na trasu Te Araroa ovplyvnilo sčasti aj to, že som si chcel dokázať, že na to mám a že to zvládnem. A trochu ma k tomu pomkol aj Pali na Ceste hrdinov SNP, keď si zo mňa robil srandu, že on by niečo dlhšie určite dal, ale o mne si nie je istý. Dosť mi to vŕtalo v hlave. A aj toto bola sčasti motivácia vydať sa na Nový Zéland.

Foto: Matúš Lašan

lasan, svajciarske alpy Po daždi vo švajčiarskych Alpách.

Ako svadobnú cestu ste si zvolili ďalších 3 000 kilometrov, tentoraz Greater Patagonian Trail (GPT). Čo ste si z tejto cesty priniesli?

Z hmotných vecí len jednu konzervu tuniaka. Keďže odchod bol kvôli covidu chaotický a veľmi rýchly, na nič podobné sme nemysleli. Samozrejme, každá takáto trasa nás aj mnohé naučila, pri Greater Patagonian Trail tých životných lekcií bolo viac. Jednak sme zistili, že k životu toho potrebujeme oveľa menej, než máme a takisto sme sa stali majstrami improvizácie či už v dopĺňaní zásob, alebo opravách výbavy. Zohnať oboje bolo mimoriadne náročné.

GPT sa dosiaľ ešte nikomu nepodarilo prejsť počas jednej sezóny…

Nie je to celkom pravda. Len pred pár dňami sa túto trasu podarilo prejsť prvému páru, a to z Česka, k čomu mu gratulujeme! Keď sme si spolu písali, tak som im hovoril, že sú prví a jediní na svete, ktorí skutočne rozumejú mojej knihe Camino mal, ktorá je o tejto trase.

Čítajte aj Filmár Matúš Lašan: Nevzdal to. 30 dní bol hrdinom

Koľko vám vlastne chýbalo k prvenstvu? A prečo ste museli túto trasu predčasne ukončiť?

Chýbalo asi 400 kilometrov. Aj keď sa to môže zdať veľa, na pomery celkovej trasy to nebolo nič strašné. Ale pre covid sa začali zatvárať hranice, začali sa lockdowny. A my sme sa chceli v tom momente dostať čo najrýchlejšie domov, nemalo zmysel riešiť nič iné.

A vrátite sa ešte, aby ste to dokončili?

Určite sa vrátime, no neviem, či sa budeme snažiť, aby sme to dokončili. Keďže tá časť trasy, ktorá nám zostala, už bola menej zaujímavá, boli to viac-menej spojovacie cesty. Viac nás láka nová časť trasy, ktorá tam vznikla, takzvaná južná trasa, ktorá pokračuje z južného konca ďalej. Tam by to mohlo byť veľmi zaujímavé.

V jednom z rozhovorov ste povedali, že v Patagónii ste prišli na to, čo skutočne potrebujete k životu a čo je len šum. Čo to teda je?

To má, samozrejme, viac úrovní. Na tej najzákladnejšej sú pre mňa sloboda a šťastie. Z oboch mám dostatok, keď som s Annou v horách, ešte lepšie na diaľkových trasách. A vďaka týmto túram sme zistili, že nepotrebujeme napríklad veľký byt ani plnú skriňu oblečenia. Stačí nám toľko, čo pomestíme do batohov.

Diaľkové trasy sú spojené s rizikom. Môže byť nakoniec pre človeka užitočné vystaviť sa nebezpečenstvu?

To, že tu nebudeme večne, a že nikto ani nevie ako dlho, je dôležité si pamätať. Mne to pripomína hlavne moja práca lekára a som za to vďačný, lebo z tých pekných momentov, ktoré zažívam, sa potom snažím vyťažiť vždy maximum. Osobne však nechodím vyhľadávať nebezpečenstvo a nevidím dôvod, prečo by mal niekto iný. Všade treba dodržiavať nejaké základné pravidlá a vedieť odhadnúť svoje schopnosti, to neplatí len pre pobyt v prírode.

Foto: Matúš Lašan

lasan, chorvatsko Divoké lesy severu Chorvátska.

Na diaľkovej trase ste zistili, že k životu potrebujete oveľa menej, než máte. Veľa súčasných kríz je spojených s nadmerným konzumom. Mali by sa preto ľudia vydať za hranice komfortu, aby prehodnotili svoje nastavenie?

Neviem. Asi je to individuálne. Pre mňa je to niečo, čo vyhľadávam. Možno nie som ten pravý človek, ktorý by mal rozhodnúť. V prvom rade by mal každý robiť to, čo ho robí šťastným. Keď sa niekto rád vydáva za hranicu komfortu, tak do toho. Mňa však minimalizmu nenaučila skúsenosť s nepohodlím. Ale skôr skutočnosť, že som mal dostatočný komfort aj s tým minimom, ktoré som so sebou niesol.

Vlani ste prešli 6300 km po Európe. Kde to bolo najdivokejšie?

Najdivokejší bol neprekvapujúco Balkán a pre mňa prekvapujúco sever Španielska. V oboch prípadoch ide o slušne odľahlé hory len s malými dedinami a bohatou populáciou divokých šeliem. Ale aj v Alpách sú miesta, kde sa človek stále cíti ako v divočine, o Pyrenejach nehovoriac.

A boli miesta, kde vám išlo o život?

Boli momenty, keď sme sa báli, napríklad keď nás chytili búrky, ktorých bolo v dané leto neúrekom. Stále si však nemyslím, že nám na našich cestách ide o život. Ak by jeden z nás taký pocit mal, nemyslím, že by sme sa tam vracali. My tam chodíme žiť.

Prešli ste aj veľmi zaujímavý trail Kom-Emine v Bulharsku, najstarší v krajine. Ako na vás pôsobil?

Išlo o začiatok našej európskej túry a bolo zaujímavé sledovať smerovníky, ktoré boli zarastené v stromoch, naozaj bolo cítiť, že ho nevybudovali včera. Bol to veľmi pekný trail. V rámci našej celoeurópskej túry predstavoval miernejší začiatok, stále pekné hory, relatívne nie ostré stúpania, čiže dobrý rozbeh a jedna z tých krajších trás, ktoré sme si na Balkáne vyskúšali.

Foto: Matúš Lašan

lasan, bulharsko Matúš Lašan a Anna Liszewska v Bulharsku.

Zohrali nejakú inšpiráciu pre vaše cesty aj literárne diela či filmy?

Inšpiráciou bola hlavne osobná skúsenosť a ľudia, ktorých som stretol na prvej veľkej ceste na Novom Zélande. Po prvýkrát som mal pocit, že sa dá žiť inak a je v poriadku, ak tomu niekto iný nerozumie. Ale je pravda, že než som vyrazil do sveta, rád som utekal do prírody aj v knihách. Moje obľúbené sú Miloslav Nevrlý – Karpatské hry a Henry David Thoreau – Walden.

Toto leto plánujete po tisíckach kilometrov v cudzine stráviť na slovenských horách. Aké sú ciele?

Trasu sme si vymysleli sami. Je to okruh slovenskými horami a jediné pravidlo bolo, aby sme sa nekryli s Cestou hrdinov SNP. Nateraz nám to vyšlo približne na 1400 kilometrov. Ciele sú jasné – stráviť mesiac v pekných horách, objaviť nové miesta, na ktoré nebol doteraz čas, ísť a azda aj stretnúť nejakých zaujímavých ľudí. Uvidíme, čo nám nakoniec trasa pripraví.

Raz ste povedali, že každá dlhá trasa, ktorú ste predtým absolvovali, mala byť posledná. Prečo? A prečo ste šli zas a znova?

Lebo vždy už mal nastať čas, keď som sa mal konečne zaradiť do „normálneho“ života. Ako som už spomínal, nakoniec sa to zlomilo na Novom Zélande. Až tam som si uvedomil, koľko ľudí žije inak a že to vlastne nie je nič zlé. To, že má väčšina na život iný názor, neznamená, že ho musím nasledovať a koniec koncov ani že je správny. Hory aj dlhé trasy sú súčasťou môjho života, ktorá ma napĺňa a robí šťastným a pokiaľ to tak bude, budem sa tam stále vracať.

Foto: Matúš Lašan

lasan, kosovo Večer na hranici Severného Macedónska a Kosova.

Pán Nevrlý vo svojej knižke Karpatské hry opisuje, ako musel opustiť slovenské hory, lebo sa „zaľudnili” a ako hľadal nové šťastie v rumunských Karpatoch. Boli ste v kontakte s úžasnými pustatinami sveta. Nehrozí vám niečo podobné? Že už slovenské hory nebudú pre vás dosť divoké, pusté?

V každých horách sa snažím hľadať to, čo je na nich pekné alebo zaujímavé a nie to, čo tam nie je. V Alpách sa nedajú nájsť také zašité zákutia ako na Balkáne, ale na Balkáne zas nie sú štvortisícovky s ozrutnými ľadovcami. V Tatrách v sezóne prázdny chodník asi nenájdem, ale na Poľane či vo Veporských vrchoch to už asi také strašné nebude. Ale tiež tam nebudú tie tatranské štíty, a tie výhľady mám veľmi rád. Pre mňa to bude vždy o uhle pohľadu.

Je miesto, ktoré nedokážete pustiť z hlavy?

Mám rád hory a tú jednoduchosť života s batohom na chrbte. Mám rád, keď stihneme v jeden deň východ aj západ slnka a unavení končíme v stane. To nekonečné množstvo inšpirácie okolo. A, popravde, je mi úplne jedno, kde to je, hlavne nech to je.