Maľovala ohňom, dnes maľuje vodou. Uchvátila ju sila oceánu

Stále maľuješ aj ohňom?

Momentálne nie, zaujal ma presne opačný živel – voda. Môj posledný cyklus, ktorý bol vystavený v Galérii Jula Bindera v Banskej Štiavnici, je inšpirovaný mojím stretnutím s oceánom. Má názov Blue Time, ktorý presne vystihol kurátor Vladimír Beskid. Využívam pritom techniku kyanotypie.

Vráťme sa najprv o pár rokov dozadu, na Sardíniu. Je pravda, že práve odtiaľ si si „priniesla“ oheň do svojej tvorby?

S ohňom som začala pracovať na dreve, ale stále som mala v hlave myšlienku, ako ho dostať na papier – často mi zhorel. Sardínia je však najmä ostrov citrónov a to ma priviedlo k inej technike. Bola som v jednom veľkom sade a tam som si spomenula na zážitok z detstva – tajné písmo. A tak som začala odšťavovať citróny a maľovať tou tekutinou na papier.

Darí sa ti zatiaľ stále tvoriť bez požiaru? A už si si konečne do ateliéru zaobstarala hasiaci prístroj?

No, musím povedať, že ho stále nemám (usmieva sa). Ale zato je tam vedro s vodou a sem-tam si to odniesli miesta na rukách.

V tvojej najnovšej sérii Bottom Time sa prihováraš trochu odlišným „hlasom“ a inými vizuálnymi podobenstvami ako dosiaľ. Modrá farba, morské potvory a tvary a dokonca aj iná technika. Je to výsledok silnej inšpirácie počas vlaňajšieho rezidenčného pobytu v portugalskom Porte? Čo všetko ťa tam ovplyvnilo?

Portugalsko je celkom iný svet – slaným vzduchom, prírodou, spôsobom života. Modrá farba je všadeprítomná – indigo, kobalt, ultramarín. Strávila som dva mesiace v Porte, ktoré je známe jedinečnými obkladačkami „azulejos“ – obložené sú nimi veľké budovy, kostoly aj domy obyčajných ľudí. Pôsobia aj akoby „klimatizácia“ – ochraňujú proti spaľujúcemu slnku a v zime proti dažďu. Ale najviac ma očaril mohutný oceán so svojimi zvieracími bytosťami v ňom aj všade navôkol – čajky, medúzy, koraly.

Čítajte rozhovor Oľga Paštéková: Les, ktorý liečil, je takmer celý preč

Ako konkrétne sa tieto vplyvy preniesli do tvojej najnovšej tvorby?

Zážitky a emóciu z tohto modrého sveta som chcela vyjadriť nejakou novou metódou, dlho som ju nevedela nájsť. Potom som objavila vymývaciu techniku na plátne a k tomu starodávnu fotografickú kyanotypiu.

Čo naznačuje názov série Bottom Time?

Bottom Time je špeciálny potápačsky výraz a znamená celkový čas ponoru medzi klesaním a stúpaním. Myslím, že najlepšie vystihuje pocit pod vodou, kde je akoby hmla, svetlo sa tam hrá. Ale vieš sa ponoriť aj do úplnej temnoty. Je v tom čosi opojné, ale aj trochu úzkosti… keďže nemáme žiabre (smeje sa).

Foto: Richie Studio, Archív Oľgy Paštékovej

pastekova, bottom line Z cyklu Bottom Time, 170x114 cm, maľba vodou na kyanotypovom papieri, 2022.

Kde všade si sa dosiaľ potápala? Čo na teba v podvodnom svete najviac zapôsobilo?

Už odmalička ma rodičia nevedeli dostať z malého bazéna, ktorý sme mali na chalupe. Kričali na mňa – už sa rozmočíš! Nebola som ten typ, ktorý sa vypeká na slnku. Rada som sa ponárala a počúvala také známe dunenie v ušiach, keď ste pod vodou. Počúvala som zvuky vody a také to ticho oproti jasavému hluku z pláží. Milujem tú nekonečnú hlbočinu, slanosť vody, obrovské vlny, ktoré môžu všetko pohltiť a zničiť. Je to ďalší zo štyroch živlov. Dúfam, že už ďalšie dva robiť nebudem.

A bol to podobne silný zážitok, ako keď si sa prvýkrát dotkla vlka?

Nezabudnuteľný.

Z akých miest v Portugalsku si čerpala inšpiráciu?

Venovala som sa najmä surfingu. Portugalsko je pre tento šport raj. Obrovské vlny. A pri tejto činnosti som viackrát spadla a, samozrejme, aj sa potopila. Museli sme si dávať pozor na istý druh medúzy – prezývaný aj Modrý portugalský bojovník. Pre človeka je vysoko nebezpečný. Navštívila som aj najväčšiu environmentálnu organizáciu Spea, ktorá pozoruje vtáky a podmorský svet. Vzali ma aj na jednu krásnu plavbu.

Čítajte aj Vrátia sa ľudia, ak východ zdivočie?

A keď si sa potopila, ako by si opísala podmorský svet, ktorý si tam vnímala?

Je to obrovská sila, z ktorej ťa až mrazí, a verím, že som to vyjadrila v mojich cykloch Blue Time a Bottom Time. Rozhodne sa tam ešte vrátim a mojím veľkým snom je pozorovať aj veľryby.

V Porte si sa podieľala aj na záchrane čajok. Ako to prebiehalo?

Aj Portugalsko vtedy sužovali obrovské lesné požiare. Pol hodiny odo mňa ani na diaľnicu sa nedalo ísť. Čajky, ktoré hniezdia na strechách, sa pre veľkú páľavu schovávajú do tieňa a niekedy to nejde. Mláďatko spadne, a keď ešte nevie lietať, zraní sa. Neďaleko môjho okna sa ocitla malá čajočka. Bola veľmi smädná a aj keď ju rodičia našli, hrozilo, že ju opustia. A tak som rozbehla veľkú záchrannú akciu – našli sme na streche susedného domu hniezdo a odniesli sme ho tam. Inak, čajky sú veľké bojovníčky – útočia na vás, takže to bolo dosť nebezpečné. Potom som sa dozvedela, že vraj pomáha dáždnik. Takto som ich zachránila ešte niekoľko.

Foto: Archív Oľgy Paštékovej

pastekova, cajka Záchrana čajky.

V čom je iný spôsob života v Portugalsku ako na Slovensku?

Portugalsko je veľmi otvorená krajina. Napríklad páry rovnakého pohlavia sa môžu sobášiť. Nevšimla som si, že by to niekoho dráždilo a že by na to spoločnosť nejako „hrozne“ doplácala. Takisto za „catcalling“ (obťažovanie žien na ulici) môžete dostať basu. Nikdy som sa tam necítila nejako ohrozene – myslím ako žena. A ani nikto z mojich kamarátov, ktorí boli inej národnosti, rasy či orientácie.

Vráťme sa ešte k médiu maľby. Obrazy teda už nemaľuješ ohňom, ale iným živlom – vodou. Ako konkrétne používaš kyanotypiu?

Modrá farba je v tomto cykle pre mňa magická – koľko odtieňov má modrá? Objavila som kyanotypiu a začala som ju používať klasickým spôsobom, čiže zmiešaním dvoch chemikálií a umiestňovaním predmetov na citlivý povrch. Potom som dospela k zachyteniu stopy vody – ako tečie, jej kvapiek, „prskancov“ oceánu.

Má použitie vody pre teba aj metaforický význam?

Voda je pre mňa niečo ako očista, ponorenie do ticha – meditácia, pokoj.

Foto: Andrej Barát

olga pastekova Oľga Paštéková.

Môžeš prezradiť, na čom najnovšie pracuješ? Kde hľadáš novú inšpiráciu?

Ten proces má svoj čas a dozrievanie. Mám v hlave isté myšlienky a nápady, ale ešte ich spracúvam. Vladimír Beskid ma pozval do Galérie Jána Koniarka v Trnave na samostatnú výstavu v zaujímavom priestore veží synagógy. Budem na tom pracovať v lete, vernisáž bude v októbri.

Ako je podľa teba dnešná spoločnosť nastavená voči prírode? Mení sa tento pohľad?

Budem sa asi opakovať – nepoučili sme sa. Tí, čo to majú v rukách, ignorujú stav našej planéty. Ale snahy trochu vidieť – napríklad v zelených strechách na kancelárskych budovách alebo v triedení odpadu.

Je pravda, že sa tvoja cesta k vlkom, zvieratám, prírode začala na najväčšom sídlisku v strednej Európe Petržalke?

Začalo sa to naozaj tam (usmieva sa). Možno je to pre niekoho paradox. Už ako malá som menej rozprávala, uzatvárala som sa sama do seba a možno práve preto som komunikáciu hľadala v podobných bytostiach, ktoré nerozprávajú. Priamo v mojom okolí ich zachraňujem a pomáham im, ako sa len dá. Ratovala som už aj netopiera, vranu, ježka či holuba. Mám rešpekt pred všetkým živým – či už je to hmyz, alebo iná, niekto by povedal – háveď. Lenže svoje opodstatnenie vo svete má každý živočích – dokonca aj ten, ktorého pokladáme za „škodcu“… Čoraz viac si uvedomujem, ako je všetko prepojené – ako celá tá reťaz života ovplyvňuje každého z nás.