Stále sa vraciate ku krajine detstva a vášho starého otca okolo samoty na Míneši blízko Dunaja?
Veľmi často si naňho spomeniem. Dedo býval v lese na samote, bolo to niečo úžasné, keď som tam chodieval za ním. Niekedy som došiel cez prázdniny na niekoľko týždňov. Zobrali sme bicykle a išli sme na ryby. Alebo sme zobrali prútie a učil ma pliesť košíky. Učil ma pliesť rybárske siete. Zručnosťou boli ľudia dakedy úplne inde. Aj citom k prírode, v ktorej žili. A aj keď sa ňou čiastočne aj živili, mali k nej vzťah, neničili ju tak strašne. Boli tam možno nejaké tri domy. Dedo sa staral o býky. Babka sa živila aj tým, že chodievala predávať košíky, bylinky na trh. Často som sa hrával tak, že som šiel pár metrov do lesa, kde bola žihľava až po krk. Za desať minút som nazbieral päť rosničiek, boli úplne všade. A dal som ich do suda plného vody a pozoroval som ich. A dnes? Keď chcem nafilmovať rosničku, musím chodiť neviemkde všade, aby sa mi ju vôbec podarilo nájsť. Biodiverzita bola úplne inde. Chodili sme sa kúpať do rieky. Všade boli štrkové lavice. Našiel som si pekný ploský kameň a dedo ma učil hádzať žabky. Hľadaj ho tam dnes, keď máš na brehu samý lomový kameň. Rýb bolo toľko!
Všetko je zahnité, voda už nemôže byť ani čistá, mení sa druhové zloženie rýb.
Kde ste ich chytali?
V dunajských ramenách. Dedo pravidelne sledoval stav vody. Dnes sú tie ramená zatvorené, z jednej strany tadiaľ vedie betónová cesta, cez ktorú prúdia cyklisti. Myslia si, v akej sú krásnej krajine, lebo je tam krásne vykosená tráva, aká je to paráda, aká je to skvelá turistika, ale vôbec to nie je také úžasné. Rýb bolo toľko, že sa na ne chodievalo s vozom. Dedo zobral sieť, voz a išli sme. Len sa naberalo so sieťou. Môj otec plakal – už nehádž toľko, nevládzem vyťahovať ryby do voza! Takže ten život bol na úplne inej úrovni, čo sa týka divočiny. A teraz si predstavme, keď za život jedného človeka alebo dvoch, mňa a môjho deda, čiže za nejakých 60, 70 rokov, to takto dáme dole. Je to brutálne. Dnes, keď chcem niečo pekné nafilmovať, nie je to jednoduché nájsť. Je to smutné.
Čítajte viac Podunajsko. Národný park slobody
A je ešte niekde takáto živá krajina, ako ju opisujete? Ako sa vám vôbec podarilo nájsť také úžasné zábery vodou nasýtenej krajiny v najnovšom filme Krídla nad riekou, respektíve Živá voda, živý svet?
Bolo to veľmi ťažké. Už to nebolo ani takmer kde spraviť. Brehule riečne sa podarilo nakrútiť len vďaka tomu, čo spravili ľudia z Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia (BROZ). Na hlavnom toku Dunaja odhalili bagrom kus brehu, zhruba oproti Slovnaftu, a potom aj na iných úsekoch. Len vďaka tomu, že tu takto umelo obnovili kolmý breh, tu zahniezdili brehule. Takéto brehy si pritom kedysi nespútaná, slobodná rieka tvorila sama. Išlo o veľký projekt. Brehule sme nevedeli nikde na rieke nájsť. Zabývali sa jedine v pieskovniach, ale to nie je ich pôvodný biotop. Len si to zober, ako veľmi sme si prisvojili krajinu. Divokej prírode sme nenechali nič.
Prečo si rieka takéto kolmé brehy už sama netvorí?
Aj preto, že sme brehy pred niekoľkými desaťročiami opevnili lomovým kameňom. A to aj na miestach, kde to nebolo vôbec potrebné, kde nie je prúdnica. Spravilo sa to iba kvôli plánom, ktoré sa museli naplniť a vykazovať. Napríklad Maďari takúto nadprácu nerobili. A tak dnes, keď sa človek chce ísť okúpať do rieky, nemá kde. Pod Gabčíkovom boli pekné štrkové lavice alebo niekde ešte aj sú. Ale vyššie je všade len lomový kameň na brehoch. Rieka nedokáže formovať prirodzený breh, nemôže podmyť hlinené steny, a tak ostáva život nadviazaný na brehy v pasci. Vtáky nemajú kde hniezdiť. Lebo komunisti chceli víťaziť nad prírodou. Dnes už vodohospodári nechcú víťaziť nad prírodou, mnohé veci si uvedomujú.
Keď ochranári vybagrovali kolmý breh, vtáky tam hneď prišli?
Hneď na ďalší rok tam zahniezdilo možno 200 párov brehúľ! Bolo to úžasné. Hoci niektorí Petržalčania sa sťažovali, že tam už nemôžu chodiť na prechádzky. Ale tak nechajme prírode aspoň kúsok. A najhoršie je na tom to, že takéto akcie u nás robí iba zopár neziskoviek.
A kde obnovovanie riečnych ekosystémov iniciuje štát?
Napríklad v Rakúsku, nedávno som sa o tom presvedčil v Národnom parku Donau Auen. Národný park tu v spolupráci so správcom Dunaja – Via Donau prekopáva a obnovuje staré ramená, vracia do nich vodu a život. V oboch prípadoch ide o štátne inštitúcie, a nie o neziskovky! Vidno, že v Rakúsku majú pre to väčší cit.
Čítajte viac Čo dokáže rieka, keď sa slobodne nadýchne?
Čo ich k tomu motivuje?
Napríklad povodne. Keď sú riečne ramená odrezané a blíži sa povodeň z Pasova, tak sa nedá spraviť nič. Všetka tá sila sa preženie jedným úzkym Dunajom, ktorý je oklieštený. Voda sa nemá kde vyliať, sila povodne sa nemá kde oslabiť a spomaliť. Najväčším problémom odrezaných ramien je však bahno. To bráni aj v prípade vyšších stavov, aby voda vsakovala do podložia, ako to bolo kedysi. Aj preto Rakúšania robia také úpravy, aby ramená sprietočnili čo najlepšie, aby z nich voda prúdiaca v dostatočnej sile odplavila všetko bahno. Ramená sa odbahnia a voda pri vyšších povodniach má kam ísť. Presne toto v Rakúsku na Dunaji robí štát.
Čo bolo počas nakrúcania najväčšou výzvou?
Tie prirodzené brehy som nakoniec našiel iba na jednom kúsku na Slovensku. Včelárika som nakrúcal už iba v pieskovniach, čo sú miesta vzdialené od rieky a od pôvodnej krajiny. Výzvou bolo, aby sme život riečnych druhov nakrútili aj zvnútra hniezd. Čo možno nie je celkom etické.
Ako ste to robili?
Napríklad pre brehule sme spravili hniezda z rúrok, ktoré sa používajú na odpady. Zakopali sme ich a čakali dva roky, kým tam nejaká brehuľa zahniezdila. S filmovaním včelárika v pieskovniach nám však robila problémy líška. Prišla a takmer všetky hniezda vybrala. Pri jednom sme osadili veľkú hustú mrežu, aby sa dnu nedostala. Vykopali sme chodbičku na kameru. Opäť, ani toto nebolo veľmi etické, ale zachránili sme ho. Niektorí prírodovedci povedia, keď včelárikovi vybrala hniezdo líška, lebo si ho spravil v mäkkom podklade, poučí sa a o rok si ho spraví v tvrdom.
Foto: Archív Branislava Molnára
Ako ste prežívali stavbu Gabčíkova?
Keď sa začalo stavať, propaganda bola neskutočná. Opäť – víťazili sme nad prírodou, aspoň sme si to mysleli, že víťazíme, že toto je to najlepšie na svete. Čunovo bol kedysi obrovský ostrov. Bolo tam veľmi veľa zvierat, jeleňov, bolo to „mega“! Stadiaľ tieklo Mošonské rameno (Mošonský Dunaj). Tu niekde sa začínala vnútrozemská delta Dunaja s krásnymi lužnými lesmi. Lenže oni to všetko vypílili, korene vytrhávali zo zeme. Keď som to videl, bol som z toho hotový. Bolo to strašné. Potom sa to zalialo vodou. Neskôr to zarástlo trávou, zdalo sa, že je to O. K. V zime tu bolo veľmi veľa vtákov a ja som ich ako ornitológ zblízka fotil, monitoroval. Opäť sa propagovalo, že ako je to dobre, veď je tu veľa vtákov, takých a onakých druhov.
Ako ste ich mohli zblízka na takej šírej ploche fotiť?
Vyrobil som si laminátovú labuť, v ktorej som plával. Lenže po troch rokoch som sa príšerne zabáral v bahne. Hovoril som si – niečo nie je v poriadku. Vtedy sa ešte možno presne nevedelo, čo to spraví. Deklarovalo sa – potrebujeme elektrinu. Iste, elektrina je dôležitá. No pre zaujímavosť – pred dvomi rokmi niekto vyrobil slnečný kolektor, ktorého efektivita sa blíži k fotosyntéze. Keby sme toto dali na každú strechu, a nie na zelenú lúku, myslím si, že by to výrazne pomohlo.
Foto: Archív Branislava Molnára
Koľko bolo toho bahna po troch rokoch od spustenia Gabčíkova?
1,3 metra. A dnes? Keď pred pár rokmi vypúšťali Hrušovskú zdrž, zobral som trstinu dlhú štyri metre. Potreboval som totiž nájsť suché miesto pre statív. Štvormetrovú trstinu som pichol do hĺbky, nedošiel som na dno. Ak je tam viac ako štvormetrové bahno, neviem, ako to chcú vyčistiť. Netuším, či je to vôbec reálne. Sú tam usadené všetky splachy z polí. Hnije to tam. Tesne pred prehradením v Gabčíkove musí byť toho bahna niekoľkonásobne viac. Najväčší problém je v tom, že tu máme najväčšie rezervoáre pitnej vody v strednej Európe, pričom napríklad v Kalinkove už zatvorili väčšinu studní.
Prečo?
Lebo sa začínajú kontaminovať, kvôli priesakom. Znečisťuje sa spodná voda. Keď si aj toto „pokašleme“, tak neviem, čo bude. Bez jedla vydržíš, ale bez vody nie. Voľakedy bolo ešte aspoň v priesakových kanáloch veľa rýb. Keby som tam chcel dnes filmovať, tak aj tam je aspoň meter bahna. Všetko je zahnité, voda už nemôže byť ani čistá, mení sa druhové zloženie rýb, je viac sumcov. Zubáče, ktoré potrebujú štrkové dno, sú vzácnejšie. Čistota vody v Dunaji je možno za posledné roky lepšia vďaka čistiarňam. Má ich Slovnaft aj mesto. Keď neboli a spustil sa Slovnaft, dedo už v hlavnom toku ryby nechytal – smrdeli chémiou. A keď som sa splavoval v 90. rokoch, nechcite vedieť, čo všetko sa vyplavovalo cez dvojmetrové rúry v Petržalke zo záchodov rovno do toku a sprevádzalo ma to ešte pár kilometrov. Kondómy, vložky, fekálie. Dnes je toto v čase čistiarní o čosi lepšie, ale je tu nový problém – bahno.
Foto: Archív Branislava Molnára
Kde všade sa ukladá?
Zabahňuje sa aj celé záplavové územie od Dobrohošti po Gabčíkovo. Nové ramená nevznikajú, lebo sme rieku obložili kameňmi. Normálne povodne tam nechcú spraviť, aby nevytopili chatárov. Keď tam vytopíte vplyvnejších ľudí, ktorí majú konexie, tak sa to zakáže. Záplavy sa robia iba naoko. A keď sa riečna krajina nedokáže prepláchnuť od bahna, tak je to v háji. Ak tu chceme mať národný park, malo by sa tam pustiť vody, koľko treba, aby sa to bahno raz za čas odplavilo. Voda slabo tečie. Keď do nej ponoríš kameru, vidíš, ako je všetko zariasené, až som sa zľakol. To nemám napočúvané od niekoho, vidím to na vlastné oči. Jediná štrková lavica, čo pri Bratislave ostala, je Pečňa pri Moste Lanfranconi. Zachovala sa len vďaka tomu, že to bolo zakázané pásmo. Tam Dunaj ešte ako-tak tečie, ale potom sa začne spomaľovať a od Rusoviec je ako stoka. Je to hnus. Kedysi bolo počuť aj pri Bratislave, ako rieka unáša kamene, dnes už to nepočuť. Rieka sa zariasňuje.
Dá sa napraviť to, čo sa stalo s vnútrozemskou deltou Dunaja?
Už som to naznačil. Robí to rakúsky štát – sprietočňuje ramená, odstraňuje „kamenné opevnenie“ z brehov, púšťa do ramien dostatok vody. U nás BROZ v spolupráci s vodohospodármi a Vodohospodárskou výstavbou sprietočnil niekoľko ramien, len škoda, že prietoky zatiaľ nie sú v nich také, aké by mohli byť. V Rakúsku je to samozrejmosťou. Na Slovensku niekedy ochranári bojujú s vodohospodármi. Ochranári musia najskôr uspieť v medzinárodnej súťaži o projekty. Tým sa však ich úsilie nekončí – po dlhoročnom procese príprav musia na jeho konci vyrokovať čo najvhodnejšie podmienky na sprietočnennie bočných ramien. Ideálne by bolo, keby mohli byť ramená otvorené prirodzene – bez akejkoľvek prekážky. Doteraz však nemohli byť bočné ramená sprietočnené na úroveň, ktorá by umožňovala celoročné prepojenie s hlavným tokom Dunaja. Vtok do ramena musí byť vždy umiestnený vyššie a pri nízkych prietokoch do ramien voda prestáva natekať. Sám som zvedavý, či sa táto situácia zmení a aj na Slovensku bude do bočných ramien prúdiť voda celý rok.
Čítajte viac Siahneme na životnú investíciu skrytú v prírode?
Vo pôvodnom filme zaznie veta – vždy, keď riekam pomôžeme k životu, pomôžeme aj nám samotným. Ako?
Ak sprietočníme ramená, pomôžeme si pri povodniach. Nevytopí nás tak rýchlo. Podporujeme biodiverzitu. Pomáhame prírode, ale aj preto, aby sme my prežili. To my potrebujeme prírodu, ona nás nepotrebuje. Pomôže to v súvislosti s pitnou vodou. Ak obnovíme prírodné procesy na riekach, zlepší sa priesak. V revitalizovaných ramenách bude prúdiť do podzemia oveľa viac vody. Obnoví sa transport štrku, čo je v riekach kľúčová vec. Akurát je otázne, či sa toto všetko môže podariť pri Bratislave.
A ako rieka „pomohla“ vám?
Vďaka dedkovi som nasal čaro prírody. Videl som, že sa dá žiť v súlade s ňou, ale nesmieš nad ňou chcieť víťaziť, ako to chceli komunisti. Lenže aj dnes chcú ľudia víťaziť nad prírodou. Namiesto toho ju treba rešpektovať, treba jej niekde aj pomôcť. No myslím si, že už nemáme veľa času. Lebo možno za pár tisíc rokov slnko, vietor a voda z lomového kameňa, ktorým je opevnený Dunaj, spravia konečne piesok. Ale ak si to aj my chceme ešte užiť, mali by sme prírode pomôcť, začať napríklad odstraňovaním kamenného opevnenia aspoň na niektorých miestach a uvidíme tú nádheru. Ak jej nepomôžeme, tak tú krásu už neuvidíme.
Branislav Molnár
Foto: Archív Branislava Molnára
Filmár, fotograf, ornitológ. Nakrútil dokumentárne filmy V zakázanom kráľovstve, Vo vetre kopýt, Biele objatie, Žijem Dunajom, Hľadám Dunaj, Svet slovenských vodopádov, Príbeh krajiny lúk, Živá voda, živý svet (Krídla nad riekou), Hohenlohe, knieža Tatier a ďalšie.