Donkichotské rebelantstvo proti smiechu zdravého rozumu

Považuje zaň človeka, ktorý podvracia ustálený poriadok, aby ho podriadil svojej vôli. Za príklad takéhoto rebelanta Kundera vydáva aj známu literárnu postavu Dona Quijota. No zároveň dodáva, že rebelanti, ktorí dychtia oponovať všetkému a všetkým, si neuvedomujú, do akej miery sú oni sami poslušnými.

Rebelujú totiž len proti tomu, čo je interpretované (alebo predinterpretované) ako hodné revolty. A je to asi práve tento iluzórny zápas legendárneho rytiera bez bázne a hany so zdravým rozumom spoločenského života, čo nás do súčasnosti vracia k tomuto románu a čo nás robí – možno až priveľmi často – podobne revoltujúcimi obeťami zdravého rozumu.

Rytier vedy

Román Miguela de¤Cervantesa Dômyselný rytier Don Quijote de¤la¤Mancha je vďačným a často analyzovaným dielom. Hlavná postava románu sa stala obľúbeným príkladom márnosti snaženia zmeniť svet. V každodennom jazyku sa donkichotstvo stalo bežným slovom vyjadrujúcim také konanie, ktoré nemá veľké pochopenie okolia, snaženie vopred odsúdené na neúspech, nekončiaci sa boj za ideál, prípadne život v idealistickom sebaklame.

Idealistická zaslepenosť býva Donovi Quijotovi najčastejšie pripisovanou vlastnosťou. Ale existujú aj prístupy, ktoré sú situacinistickejšie a ktoré umožňujú vidieť takéto konanie ako istým spôsobom racionálne a pragmatické.

Takúto optiku si zvolil napríklad zakladateľ fenomenologickej sociológie Alfred Schütz, ktorý sa na román vo svojich dielach často odvolával. Román a jeho hlavnú postavu Schütz analyzuje tak, akoby išlo o detailnú záverečnú správu z etnografického alebo antropologického výskumu života vedca (v tomto prípade Dona Quijota) v jeho širšom, nielen akademickom prostredí.

Schütz v podstate ilustruje, akým spôsobom vedec prezentuje svoju špecifickú teóriu a svoje objavy iným ľuďom, zvyčajne pochybovačným kolegom, ktorí sa viac riadia princípom reality všedného života ako pravidlami špecifického vedného odboru. Podobnosť s vedcom je aktuálna, lebo mnohí vedci aj dnes rázne a s podobnou neohrozenou istotou vstupujú do života druhých ľudí, ale aj do verejného života.

Konfliktnosť, s akou Don Quijote presadzoval svoju interpretáciu reality, teda svoju verziu interpretácie, ho pripodobňuje tým vedcom, ktorí sa v mene nadradenosti vedeckého poznania neobávajú klásť nepríjemné a často aj obťažujúce otázky o dôvodoch a zmysle konania človeka. Don Quijote svojimi činmi (ktoré nazýval hrdinskými skutkami), narúšal zažité vzory vzájomných vzťahov a interpretácií situácií bežných ľudí.

Výsledkom jeho pokusov bolo – podobne ako pri nátlaku, akému podrubujú experimentujúci vedci človeka – najmä vyvolanie hnevu, zmätenosti a rozpakov objektov experimentov (interakčných partnerov) a spočiatku aj zmätok v hlave jeho spoločníka Sancha Panzu. Z tohto pohľadu nás román o Donovi Quijotovi môže naučiť vidieť, aké dôsledky môže mať domýšľavosť vedcov a ich presvedčenie, že práve oni sú najväčšími odborníkmi na životy ľudí a na reformovanie spoločnosti. ,

Cervantes ako analytik šialenstva

Príbeh potulného rytiera je však sociologicky podnetnejší asi tým, ako ukazuje sociálny rozmer šialenstva a bláznivosti. Cervantes v románe s dôkladnosťou sociológa každodennosti opisuje mechanizmy, ktorými sa v spoločnosti vytvárajú a udržujú hranice medzi normalitou a šialenstvom a akým spôsobom sa dynamicky v konverzácii a v zápasoch o definíciu reality šialenstvo mení na normalitu a normalita na bláznivosť.

Príkladom určovania hraníc normality nie je len postava Dona Quijota, ale aj často prehliadané alter ego potulného rytiera, ktorým bol jeho verný sluha Sancho Panza. Pôvodne sedliak a po vstupe do služieb Dona Quijota jeho zbrojnoš vystupuje v príbehu ako hlas „zdravého rozumu“, aby sa postupne aj on stal hlasom „šialenstva“.

Samotný príbeh nie je len o nekompromisnom idealistovi alebo o symbole morálnej cnosti, ale je skôr príbehom zmeny osobnosti – Dona Quijota, no aj Sancha Panzu. Cervantes svojho hrdinu vykreslil ako morálneho situacionistu a machiavelistu, ktorý prostriedky pri dosahovaní cieľa ospravedlňuje morálnou hodnotou cieľa.

Ako riekol potulný rytier: „Nemožno a ani sa nepatrí nazývať podfukom čin, pri ktorom má človek na zreteli ušľachtilý cieľ.“ A rovnakú stratégiu neskôr preberá voči samotnému Donovi Quijotovi jeho dobrý žiak a na konci príbehu už aj priateľ Sancho Panza. Ani jeden z nich však nie je klamár. Ak sa uchýlia ku klamstvu, tak nie pre nejaký osobný hmotný prospech, ale v mene vyššieho cieľa, teda veľmi pragmaticky.

Šialenstvo priateľstva

Práve vzťah medzi potulným rytierom a jeho sluhom ukazuje, aká je podstata a aj dôsledky priateľstva. Priateľstvo sa ukazuje ako spoločné (kolektívne) šialenstvo. Priateľstvo je druhom nerozumnosti práve preto, lebo je postavené len na viere. Viere ako dôvere. Tej viere, ktorá sa môže stať, a v prípade potulného rytiera sa nakoniec aj stala, obeťou kritického, teda zdravého rozumu. Dôvera v zmysel cieľov konania a aj dôvera v druhých ľudí je niečím, čo je nevyhnuté pre akýkoľvek čin.

V Cervantesovom príbehu Sancho Panza vstúpil s Donom Quijotom do vzťahu dôvery, keď postupne prijal za reálnu, zmysluplnú a rozumnú jeho interpretáciu reality. Napriek rozumnosti Sanchovej argumentácie pri diskusiách so svojím pánom totiž stále zostáva otázkou, prečo sedliak Panza opustí svoju ženu a deti a púšťa sa do pochybných dobrodružstiev?

V tomto z hľadiska zdravého rozumu nezmyslenom konaní vidieť istú podobnosť Sancha Panzu a Dona Quijota. Sancho Panza prijal prezentovanú realitu aj bez toho, aby jej vždy a úplne rozumel. Nekonal však nezmyselne, ako sa to môže na prvý pohľad zdať, lebo počas ich spoločných dobrodružstiev zvyčajne vystupoval vo vzťahu k Donovi Quijotovi ako hlas „bežného zdravého rozumu“. Na druhej strane bol voči Donovi Quijotovi v pozícii žiaka, ktorý sa učí porozumieť zložitosti sveta rytierstva. Jeho prvotná motivácia bola veľmi praktická (získať do správy ostrov alebo kráľovstvo, čo pre chudobnú hlavu rodiny nie je na zahodenie) a z istého pohľadu aj úplne pochopiteľná.

Z pozície bežného rozumu prakticky interpretoval všetky problémy, na ktoré narazili. Sancho Panza nevidel pri súboji Dona Quijota rytierov a obrov, ale veterné mlyny, podobne v inom zápase nevidel armády, ale ovce, holičovu misku videl ako misku a nie ako prilbu. No aj tak, napriek určitej miere neistoty a neschopnosti dešifrovať situácie podľa interpretačného kľúča Dona Quijota, sa podieľal na bláznivých činoch svojho pána.

Prípad Sancha Panzu názorne ilustruje, aký úzky vzťah existuje medzi konaním s dôverou v zmysluplnosť svojich činov a dôverou voči svojmu spoločníkovi. Sancho je názornou postavou aj preto, že on na rozdiel od svojho pána svoju vieru na konci príbehu nestratil. Nespochybnili mu ju ani neúspechy počas ich výprav a ani smrť Dona Quijota. Pre Sancha aj po tom, čo Don Quijote zažil totálne rozčarovanie, ktoré sa skončilo smrťou, zostala budúcnosť otvorená. Zostala otvorená rovnako, ako bola otvorená aj vždy predtým.

Obete rozumu

Príbeh potulného rytiera ukazuje na mnohé bežné stratégie bežných ľudí, ktorí si často navzájom musia dokazovať, že niečo myslia vážne. Vtedy dochádza k výzve konať. Don Quijote takýto posun od predstavy k činu musel riešiť najskôr dokázaním reálnosti toho, čo chcel realizovať, teda reálnosťou svojej lásky.

Napríklad v prípade vzťahu k Dulcinei (ktorej chcel napriek jej len hypotetickej existencii dokazovať svoju oddanosť), sa jeho myslenie podobá mysleniu teoretika a vedca. Keďže je vo svojom svete rytierskych cností sám a okrem základných návodov z knižiek nepozná všetky možné riešenia existujúcich problémov, často musí „teoreticky kontemplovať“. Postupne však musel od kontemplácie prejsť k improvizácii. Hlavným problémom, s ktorým Don Quijote stále zápasil, bolo, ako konať hrdinské skutky a kde by mohol prejaviť svoju rytierskosť.

Na základe jedného takéhoto teoretického rozvažovania sa napríklad rozhodol svoju nekonečnú lásku k Dulcinei prejavovať tým, ako robil takmer nahý, len v dlhej košeli, kotrmelce, pri ktorých sa mu pravidelne košeľa zvliekala a prekvapenému Sanchovi ponúkal pohľad na svoje prirodzenie. Touto „obeťou rozumu“, ako vieru označil Max Weber, dokazoval vieru v zmysluplnosť svojho konania.

Rozpor ako výzva

Príbeh Dona Quijota je vhodnou ukážkou, aké dôsledky má pre konanie rezignácia, inými slovami strata viery v zmysluplnosť konania. Don Quijote nie je príkladom programovej rezignácie, ako sa často v súvislosti s jeho deerotizáciou vzťahu k vysnívanej Dulcinei konštatuje. Zaužívalo sa pomenovanie Dona Quijota ako „rytiera večnej (nekonečnej) rezignácie“.

Dobrodružné príbehy Dona Quijota sú však ukážkou pravého opaku. Ak možno hovoriť o rezignácii, tak len na konci príbehu, ktorý bol však koncom rytierových dobrodružstiev a zároveň aj koncom jeho života. Rezignácia sa uňho prejavila iba v sfére erotiky, v ktorej rezignoval na reálny vzťah k žene a nahradil ho vzťahom ideálnym, duchovným, a teda nenaplniteľným.

Ako vidieť na konci príbehu, po rozčarovaní z prehry v zápase dochádza uňho ku skutočnej rezignácii na cnostný svet rytierstva, ktorého súčasťou bola aj ideálna láska k Dulcinei. Konfrontácia sveta viery v poslanie s realitou každodenného života a neskoršia rezignácia Dona Quijota ukazujú na paradoxný charakter bežného konania. Nie napätie (rozpor) medzi vierou a ideou je tým, čo človeka paralyzuje v jeho akcii. Takéto napätie môže viesť práve k opaku – k stimulácii akcie, ako to na zápasoch potulného rytiera ilustruje Cervantes.

Rozpornosť môže byť nahradená takým vlastným zdôvodnením, v ktorom sa rozpor stráca. Aj napriek tomu, že potulný rytier vedel, že Dulcinea existuje predovšetkým v jeho fantázii, veril, že má zmysel pre naplnenie svojej romantickej úlohy konať.

Samovražda múdrosťou

Neúnavný bojovník za dobro, naprávač krívd a nespravodlivosti Don Quijote sa nakoniec stal obeťou rozčarovania. Rozčarovanie, ktoré je prejavom straty viery a dôvery, nesúvisí s rozumnosťou (s rozumom), ale s nedôverou, podozrievaním a pochybnosťami.

Rozčarovanie spôsobuje pochybnosť a je to práve ona, v ktorej sa zastavuje akcia a ktorá spúšťa kritické prehodnocovanie zmysluplnosti a účelu nášho konania. Je to moment, keď si nerobíme ilúzie o realite a prestávame ju brať ako danú a samozrejmú. Spochybníme prirodzenosť, ktorú sme jej pripisovali, čoho dôsledkom je, že voči niečomu alebo niekomu už nemáme dôveru (že tomu jednoducho neveríme).

Aj jedna z diagnóz choroby Dona Quijota na konci príbehu bola trudnomyseľnosť, znechutenie a smútok. „Zmúdrenie“ pre Dona Quijota bolo v jeho chorobe milosrdenstvom, lebo to bol zároveň posledný impulz k činu, keď rovnako rýchlo, ako precitol na začiatku príbehu k rytierstvu, teraz precitol z letargie na smrteľnej posteli.

Jeho poslednou akciou bolo potvrdenie nadvlády a pravdivosti sveta zdravého rozumu: „Mám už slobodný a jasný um, zbavený všetkých hmlistých tieňov nerozumnosti, ktorými mi ho zatiahla nechutná a nepretržitá lektúra odporných rytierskych románov. Teraz už poznám ich hlúposti a šaľbiarstva a mrzí ma len to, že som k poznaniu tohto bludu prišiel tak neskoro a už mi neostáva čas odškodniť sa za ne a prečítať si iné knihy, ktoré by boli svetlom mojej duše. Cítim, neter, že sa blíži moja posledná hodina, a chcel by som tak umrieť, aby som dokázal, že môj život nebol taký zlý, aby som zanechal po sebe povesť blázna; lebo ak som ním aj bol, nechcel by som spečatiť túto pravdu v hodine smrti.“

Po tomto precitnutí si dal zavolať blízkych a urobil testament. No aj toto uvedomenie ukazuje na pragmatickosť a kontinuitu v jeho rozhodovaní. Počas spisovania závetu naznačil, že preňho stále zostáva najvyšším ideálom dobro. Keď sa opäť vyhlásil za Alonsa Quijana, sám sa nazval Dobrým, „pre svoje správanie v živote“. Z rovnakého dôvodu rozdelil spravodlivo (tentoraz z hľadiska intersubjektívneho zdravého rozumu) v testamente svoj majetok tak, aby aspoň čiastočne odškodnil tých, ktorí znášali dôsledky jeho dobrodružných výprav.

Väzenie našej chuti žiť

No len stotožnenie sa so spoločnými cieľmi nie je dôvodom na rezignáciu. Don Quijote nezomrel kvôli rozumnosti, ale na základe múdrosti (či skôr poznania) zdravého rozumu. Spoznal múdrosť, ktorá nenecháva priestor pre osobnú vieru. Zmúdrenie znamenalo vyčlenenie predstavivosti a fantázie mimo sveta praktického konania, čoho dôsledkom bola nečinnosť a v podstate aj nemožnosť konať. Podlieha skepse podobnej kritickej pozícii vedca, čo v prípade Dona Quijota znamená, že začína rozlišovať, čo je realita a čo je fantázia.

Svet každodennosti však neponúka osobné ciele a dôvody, o ktoré sa oplatí snažiť a kvôli dosiahnutiu ktorých má cenu konať. Postava, ktorá bola tvorcom zmyslu a významov v každodennom živote, ktorá po odchode za dobrodružstvami rezignovala na napĺňanie vlastných túžob a potrieb a celú svoju energiu a aktivitu zamerala na realizáciu vízie žiť a obetovať sa pre druhých, stratila v konfrontácii s pravidlami bežného života svoj zmysel. V tomto ideálnom svete predstava, že by mal jeho verný sluha znášať trest za prehru svojho rytiera, bola jednou z neriešiteľných prekážok v osobnej teórii Dona Quijota.

Pre Dona Quijota ako človeka, ktorého súčasťou identity sa stal boj za spravodlivosť, to bol osud podobný vedcovi, ktorému nezostáva priestor na experimentovanie a na výskum s otvoreným koncom. Vedec, podriadený pravidlám grantových schém, ktoré zväzujú možnosti vedca tým, že si musí vopred definovať postup a cieľ výskumu a často aj uviesť, aké výsledky dosiahne, stráca zmysel svojej existencie ako vedec. Dokazovanie rozumnosti, užitočnosti a zmysluplnosti vedeckého bádania pre prax a „ľud“ je rovnako zúfalým potvrdzovaním viery v zmysel svojej činnosti ako kotrmelce takmer nahého Dona Quijota. Preto Don Quijote, ktorý žil ako idiot, zomrel múdry.

Pochopil to, čo zistil už v polovici svojich dobrodružstiev pri výstupe z Montesínovej jaskyne. Sanchovi už vtedy naznačil, k akému poznaniu v nej dospel, keď mu povedal, „že všetky radosti tohto sveta sťa tieň a sen pominú, alebo sťa kvety poľné uvädnú“.

Nie rozpornosť, protiklady a prekážky spôsobujú stratu viery. Vieru Don Quijote stratil, až keď uznal rozdiel medzi zdravým rozumom a fantáziou. Vtedy sa ocitol v pozícii ľudskej bytosti, ktorá vojde do sveta, do ktorého nepatrí, a do každodennej reality riadenej pravdou bežného uvažovania a ktorá si je vedomá svojich vlastných možností a hraníc.

Pôvodne potulný rytier končí ako väzeň zdravého rozumu (rozumnosti) sveta, ktorý mu vnucuje svoje vlastné pravidlá a hranice reality, a to bez ohľadu na slobodu snívania. Don Quijote nakoniec dosiahol múdrosť a poznanie, ale za cenu, že sa vzdal sna o svete, v ktorom víťazí kódex rytierskej cti. Naučil sa podriadiť sa tomu, čo ostatní prijímajú ako realitu. Potulný rytier končí prijatím faktu, že posledný zápas vyhral zlý čarodejník. Týmto zlým čarodejníkom je zdravý rozum, ktorý zakazuje všetky nevšedné experimenty.