Priestor po pápežovi

Z obavy, že sa to nepodarí, dokonca niekto na jeho prvej veľkej audiencii zariadil, aby mu novinári nemohli klásť otázky. Pamätníci vedeli, akú progresívnu úlohu zohral Joseph Ratzinger ako mladý teológ na II. vatikánskom koncile a že jeho teologické diela a články sa radili dlho k tomu najlepšiemu, čo vzniklo v modernej katolíckej teológii.

Na Slovensku sa to veľmi nesleduje, ale mnohé jeho názory zo 60. a 70. rokov 20. storočia patria dodnes k agende reformne orientovaných katolíkov (sem patrí napríklad sloboda teologickej práce, poňatie pápežského úradu z prvého kresťanského tisícročia, keď sa – povedané Ratzingerovými slovami – pápež nechápal ako superbiskup, dobrovoľný celibát kňazov a pod.). Na druhej strane sa vedelo, ako od roku 1981 nekompromisne pôsobil vo funkcii prefekta Kongregácie pre náuku viery (bývalej inkvizície). Verejnosť sa preto právom pýtala: bude sa Ratzinger aj ako Benedikt XVI. striktne držať konzervatívnej línie svojho predchodcu alebo sa odváži urobiť niektoré zmeny, o ktorých sa už dlho diskutuje?

Rôzni katolíci

Niektorí katolíci na Slovensku nemajú radi, keď sa o pápežovi či biskupovi hovorí ako o konzervatívnom alebo liberálnom, pravicovom alebo ľavicovom. Pokladajú to za príliš politický slovník. Áno, tieto pojmy sa používajú najmä v politickom význame, ale nielen. V cirkevných a teologických kruhoch sa týmito pojmami rozlišujú ľudia, ktorí majú rozdielny názor napríklad na problematiku rozvedených a znovu sobášených ľudí, na zmenu prístupových kritérií ku kňazstvu či zmenu vo fungovaní vatikánskej kúrie.

Vo všeobecnosti ide o rozlišovanie podľa toho, či ľudia presadzujú statickejšiu alebo dynamickejšiu podobu svojej cirkvi. Osobne radšej ako dvojicu pojmov konzervatívny/li­berálny používam na tieto fenomény pojmy uzavretý a otvorený. Uzavretý človek sa nenechá vyrušiť zo svojich postojov a postupov, otvorený sa, naopak, nechá dotknúť, ba zraniť príbehom iného človeka a udalosťami súčasnosti. Je zrejmé, že pojem otvorenosti vnímam zásadne pozitívne. Pritom uzavretého človeka nechcem hneď vnímať ako synonymum pre zlého či necitného. Taký človek je však veľmi blízko tomuto nebezpečenstvu. Uprednostňuje vlastné pozície, ťažko sa otvára argumentom, otázkam a citom iného a naklonený je opakovane vidieť nepriateľov aj tam, kde nie sú.

Iste, patrí sa tiež pýtať (zvlášť v takej inštitúcii, ako je cirkev), kde sú hranice správnej otvorenosti, ak nechceme, aby sa naša prípadná otvorenosť nezosunula na úroveň lacného prispôsobovania, ktoré udalostiam a javom vo svete iba pritakáva.

Pred tými ôsmimi rokmi bol dobrý dôvod pýtať sa, či pápež Benedikt XVI. napriek vyššiemu veku a konzervatívnej povesti nebude práve tým otvorenejším, na niektoré zmeny pripraveným pápežom. Profesor pastorálnej teológie vo Viedni Paul Zulehner prirovnal vtedy jeho životnú dráhu k futbalistovi, ktorý vo svojom tíme postupne vystrieda rôzne pozície.

Kedysi ako profesor teológie zaujímal Joseph Ratzinger v cirkevnom tíme rolu útočníka, ktorý prichádza s odvážnymi nápadmi a inovatívnymi riešeniami. Neskôr sa posúval viac do stredu poľa a vyrážal do útoku zo zabezpečeného zázemia, aby napokon zaujal pozíciu, ktorú v talianskom futbale nazývali libero (paradoxne išlo o zadného stopéra) a spôsob hry s pevnou obranou pomenovali catenaccio (caténa je v taliančine reťaz). Na Slovensku sme tomu vraveli „betónovanie“. Podľa Zulehnera sa z Ratzingera prijatím pápežskej úlohy mal stať niekto ako nehrajúci tréner či kouč svojho tímu. Podarilo sa? Mnohí sa nazdávajú, že skôr nie.

Intelektuál medveďom

Nik z len trochu znalých ľudí, čo zvnútra cirkvi alebo aj zvonka sledovali životnú dráhu pápeža Benedikta XVI., nespochybňuje jeho vysokú intelektuálnu úroveň a teologicko-filozofickú erudovanosť. Myslím to v pozitívnom zmysle slova, keď intelektuál je naozaj tvorivým človekom, otvárajúcim nové horizonty a hľadajúcim k nim nové cesty. V prípade Benedikta XVI. napriek jeho prestupu z učiteľskej katedry na katedru biskupskú a pápežskú nemožno hovoriť o intelektuálovi, ktorý by sa zapredal službe moci.

On sám svoje povýšenie do Ríma s istou dávkou humoru prirovnal k medveďovi, ktorý podľa bavorskej legendy kedysi dávno roztrhal istému mníchovi jeho koňa či osla, a tak ho ten mních za trest donútil, aby mu namiesto ťažného zvieraťa niesol jeho batožinu cez Alpy až do Ríma: „Aj ja som zaniesol svoj batoh až do Ríma a už dlhší čas s ním putujem po uliciach Večného mesta. Neviem, kedy budem prepustený, ale viem, že aj o mne platí: Stal som sa tvojím ťažným oslom, a vďaka tomu, práve vďaka tomu som pri tebe.“ (Joseph Ratzinger: Z môjho života, Dobrá kniha, Trnava 2005, s. 111–112.)

Po ôsmich rokoch sa zdá, že bavorský medveď sa nestal koučom, ktorý by dokázal vyvážene vybudovať tím (z konzervatív­nejších i liberálnejších katolíkov, mužov i žien), ktorý by pri všetkej úcte k osvedčeným oporám vyskúšal aj nových hráčov a vedel ich užitočne zaradiť do zostavy. Pri pohľade na pápeža si však so športovými prirovnaniami asi nevystačíme. Napokon, v prípade cirkvi popri jej inštitucionálnom rozmere ide predovšetkým o spoločenstvo náboženskej viery, kde je „šéfom“ niekto iný ako pápež.

Keď presne citujeme Bibliu, úlohou každého učeníka pri Ježišovi, ktorý sa chce na neho odvolávať, je slúžiť. Nie vládnuť. Ježiš medzi svojimi nasledovníkmi jasne odmietal akékoľvek pokusy o moc, ktorá by sa mohla podobať moci politických a ekonomických vládcov, čo „panujú nad národmi a utláčajú ich“ (doslova tak čítame v Matúšovom evanjeliu, kap. 20). Podľa iného textu evanjelia (22. kap. u Lukáša) zasa Ježiš povedal Petrovi, že jeho úlohou nebude šéfovať, ale „posilňovať bratov (sestry) vo viere“. V cirkvi sa už dlho vedie debata o tom, akú konkrétnu podobu má mať táto Ježišom zverená služba, v akej podobe má pápež posilňovať iných.

Strácajúci sa pápež

Po prepuknutí niektorých škandálov a po informáciách o neuspokojivom stave vnútri vatikánskej kúrie sú viacerí znalci vatikánskych pomerov presvedčení, že pápež Benedikt XVI. síce vynikal intelektuálnou brilantnosťou a duchovnou hĺbkou, ale vedenie cirkvi manažérsky nezvládol. Neviem túto výčitku reálne posúdiť. Zaiste, viem si predstaviť iné fungovanie cirkevného manažmentu, pri ktorom by sme sa vyhli podozrievaniu, že vedenie cirkvi niečo utajuje, čo je na verejnosti neobhájiteľné. To iné fungovanie predpokladá väčšie zatiahnutie ostatných členov cirkvi do zodpovednosti a spolurozhodovania. Isté je, že dlho očakávaná reforma pomerov vo vatikánskej kúrii, ktorá by išla týmto smerom, sa nekonala.

O pápežovi Jánovi Pavlovi II. sa hovorí, že si vnútri kúrie vytvoril malú poľskú kúriu a Benedikt neurobil ani to. Priviedol so sebou len nemeckého sekretára. Benedikt XVI. úspešným manažérom či koučom teda nebol a napriek nepopierateľnej žiare svojej osobnosti nemal ani charizmu človeka, ktorý by ľahko prekonával odstup, daný jeho povahou i jeho úradom.

Už keď bol arcibiskupom v Mníchove, bolo o ňom známe, že pri určitých problémoch bude skôr mlčať, ako hľadať kontakt a hovoriť. Z iného pohľadu sa však to, čo možno pokladať za slabé miesto emeritného pápeža, stalo pre cirkev príležitosťou. Nedostatok jasného vodcovstva a schopnosti ľudskej blízkosti, určité mlčanie z jeho strany zoči-voči toľkým naliehavým výzvam doby, akoby nieslo odkaz: Neschovávajte sa za pápeža! Takto možno teologicky čítať viaceré postoje pápeža Benedikta XVI. a osobitne jeho posledné rozhodnutie – odstúpiť dobrovoľne a vedome z pápežského úradu.

Na Slovensku prežíva predstava, že ak niekto, tak pápež musí konať, musí niečo urobiť. Podobne na nižšej úrovni biskup, farár… Napokon, poznáme to dobre aj z politickej sféry, väčšina ľudí u nás čaká, čo urobí premiér či niektorý ďalší politik. Zaiste, týchto ľudí na vysokých pozíciách nemožno z potrebného konania ospravedlniť. Všetky tieto pozície však ani nemožno vnímať ako nebesky vopred požehnané a od ostatných ľudí izolované.

Politik získava legitimitu pre svoje konanie z trvalého zodpovedania sa verejnosti, ktorú zastupuje, a cirkevný predstaviteľ z trvalého zodpovedania sa dokonca dvojitej inštancii: Bohu a ľuďom, ktorého, ktorých zastupuje. Pritom si vieme a musíme predstaviť aj ideály (nie osobné záujmy), v mene ktorých pôjde politik niekedy i proti mienke ľudu; podobne a viac s tým musíme počítať v prípade predstaviteľa cirkvi, ktorý verí, že slúži Bohu a ľudu súčasne vo vzájomnej podmienenosti. Teraz sa zdá, že odchádzajúci pápež dosť nekonal, neriešil, nehýbal veci smerom vpred. Viem, že progresívnejší katolíci sú s nekonaním pápeža Benedikta XVI., prinajmenej v niektorých oblastiach, nespokojnejší ako tí konzervatívnejší. Čakali, že Benedikt urobí ústretovejšie kroky voči protestantom v ekumenickom zbližovaní, voči ženám v cirkvi, že zmení zásady ohľadom kňazského celibátu, že bude biskupov menovať (a odvolávať) po väčšom dialógu s cirkevnou bázou, že učiní kúriu transparentnejšou a podobne.

Posledné veľké rozhodnutie tohto pápeža – odísť z úradu – liberálnejší katolíci privítali s pochopením, naopak, nespokojnejší sú tí konzervatívnejší. Prečo končí?, pýtajú sa s obavou. Aký precedens dáva týmto rozhodnutím, prečo radšej nepokračuje ďalej? Pri svojom poslednom verejnom vystúpení, v stredu 27. februára na Námestí sv. Petra v Ríme, pápež pokladal za potrebné reagovať na túto skrytú výčitku, keď sa vyjadril asi v tomto zmysle: Neodchádzam zo služby cirkvi, nevzdávam sa nesenia kríža, budem to len robiť iným spôsobom. Ustupujem do úzadia nielen preto, že som starý a slabý, ale (a to je asi najsprávnejšia odpoveď na špekulácie o príčinách jeho odstúpenia) najmä preto, aby On (Kristus) mohol vystúpiť do popredia. Podľa viery kresťanov Boh koná v Kristovi či v jeho Duchu dodnes, a koná zaiste aj cez pápeža, ale pápež iste nekoná namiesto Krista či Boha samého. Preto ustupujem do úzadia, aby sa v „Roku viery“ toto vedomie, kto v cirkvi vlastne koná, dostalo viac do popredia. Preto ustupujem, aby sa toto konanie (Boha) viac zviditeľnilo…

Nový priestor

Od Benedikta XVI. čakali progresívnejší katolíci aspoň náznaky reformy a on ich neurobil. Zanechal nám však gesto (po)odstúpenia. Nielen toho záverečného. On sa už dlhšie akoby vzďaľoval a vytváral priestor pre iných.

Keď bol naposledy na návšteve v Rakúsku (r. 2007), kde sú azda najhlasnejší kritickí katolíci na svete, samotní miestni biskupi v rámci prípravy na jeho návštevu viedli ľudí k tomu, aby vopred formulovali svoje očakávania od pápeža a cirkvi. Pápež sa však vo svojich prejavoch ničoho z tých podnetov a očakávaní nedotkol. Večer po jeho odlete do Ríma sedeli v štúdiu rakúskej televízie okrem kardinála Christopha Schönborna viacerí diskutujúci z pravého i ľavého krídla cirkvi. Hovorilo sa aj o tom, že pápež nezareagoval vlastne na žiadnu požiadavku či otázku, ktorú si vopred veriaci pripravili. Jeden z diskutujúcich v štúdiu prišiel s celkom iným pohľadom, keď povedal: Rozumiem tomu tak, že pápež nám odkazuje – toto je čas vášho hľadania, nateraz nezasahujem, nekomentujem, máte priestor, využite ho…

Vskutku, málokedy bolo v cirkvi také obdobie, ako po tieto posledné roky, keď sa v cirkvi zrodilo množstvo iniciatív mužov a žien, ktorí sa prihlásili k tomu, že aj oni sú cirkev. Títo ľudia už prestali čakať na pápeža. Nielen niekde v Nemecku alebo Brazílii, ale napríklad aj v slovenskej Trnave. Naďalej si pápeža vážia a počítajú s ním, ale prestávajú čakať, že on niečo začne. Učia sa, že v cirkvi i občianskej spoločnosti rozhodujúce udalosti sa nedejú jednoducho na podnet „zhora“, ale vznikajú a rodia sa uprostred bežného života.

Títo ľudia neodchádzajú z cirkvi potichu ani nahlas. Neviem, nakoľko môže za nich hovoriť profesor Hans Küng, inak dlhoročný pápežov priateľ a kolega a zároveň jeho neúnavný kritik. Ale asi mnohí katolíci, čo sú v cirkvi nespokojní, a predsa neodišli, by odpovedali podobne, ako nedávno odpovedal on na otázku jedného žurnalistu – prečo neodišiel, keď tak vedenie cirkvi kritizuje: „Nie som členom katolíckej cirkvi kvôli pápežovi alebo rímskej kúrii, ale kvôli evanjeliu, ktoré je v tejto cirkvi zvestované a prežívané. V Taliansku sú mnohí ľudia, čo boli proti Berlusconiho vláde, ale Taliansko neopustili, lebo je to ich vlasť. Pre mňa je katolícka cirkev moja vlasť a nemám ani najmenšiu potrebu ju opustiť…“

Iný významný teológ, už dávnejšie zosnulý Karl Rahner, kedysi prirovnal cirkev k šachovému spolku. V takom spolku je niekto predseda, sú tam ďalší funkcionári, a všetkým je pritom jasné, že ten spolok a tí funkcionári tam nie sú pre seba, ale preto, aby sa hral dobrý šach. Niekto je v tom spolku najlepší šachista. Tento najlepší však vôbec nemusí byť predsedom. Predsa ten spolok najviac reprezentuje. Podobne je to v cirkvi. Ten, kto je najsvätejší, nemusí byť pápež ani biskup. Oni však majú zabezpečiť, aby sa svätosť mohla prejaviť, rozpoznať a šíriť.

Pápež Benedikt XVI. aj svojím odchodom vytvára takýto priestor. Nielen kardinálom, ktorí budú voliť jeho nástupcu (a možno aj novú éru cirkvi). Aj tí konzervatívnejší medzi nimi si údajne myslia, že tak, ako to ide, to nemôže ísť ďalej. Nie preto, že ľudia cirkvi sú dnes hriešnejší, ako boli ľudia kedysi. Vďakabohu, tých svätých a obetavých je dosť. Cirkev, ktorá chce plniť svoje poslanie, však nemôže byť spokojná, keď funguje tak, že každý vie o jej hriechoch, ale málokto sa zaujíma o to, čo je v nej obetavé a sväté.

Obviňovať iných z nezáujmu je však neproduktívne. Benedikt svojím odstúpením vytvára priestor, aby sa cirkev stíšila, viac počúvala svojho Boha – ako Boh hovorí cez dnešný svet (áno, aj ten necirkevný) – aby si preskúšala svoje staré a našla nové odpovede na dnešné otázky.

Plávajúce istoty

Dobrovoľným odchodom pápeža z jeho úradu sa niektorým ľuďom otriasol posledný symbol istoty, ktorý mali v našom relativizujúcom svete. Chápem, ale práve ako kresťan takému otraseniu istoty predsa nerozumiem. Podnes si pamätám, ako pred asi 40 rokmi nám jeden z profesorov na teologickej fakulte rozprával o istote kresťanskej viery. Použil pri tom príbeh z drámy od francúzskeho spisovateľa Paula Claudela.

V tom príbehu stroskotala loď a každý sa zachraňoval, ako mohol. Jeden muž sa v rozbúrených vlnách chytil plávajúceho brvna z rozbitej lode a dúfal, že prežije. Toto je obraz pre istotu kresťanskej viery. Neobjímaš niečo iluzórne, tá istota je konkrétna, ale neukotvíš ju, nezastabilizuješ. Je to intímna istota, ktorú nesieš uprostred rozbúrených vôd a ona nesie teba.