K 130. výročiu od spisovateľovho narodenia
Jeho texty vznikali v úsilí nájsť výraz pre úskalia vlastnej ľudskej situácie, v úsilí upozorniť na bezprostredne hroziace odcudzenie osobnosti a jej deštrukciu. Eduard Goldstücker to vyjadril slovami, že Kafkove prózy sú „opätovne podnikané výpravy za tajomstvom ľudského spolužitia, za spôsobmi úniku zo žalára samoty, za novým tmelom ľudskej súdržnosti“.
Na tomto mieste niekoľko všeobecne známych faktov
Vie sa, že Franz Kafka pochádzal z Prahy, z rodiny zámožného židovského obchodníka a priemyselníka, zmaturoval na nemeckom gymnáziu a neskôr vyštudoval právo na nemeckej univerzite. Pracoval ako právnik v úrazovej poisťovni, v roku 1917 ochorel na pľúcnu tuberkulózu, čo viedlo k jeho predčasnému penzionovaniu v roku 1922. Napriek početným liečebným pobytom v Čechách, ale aj v Alpách a vo Vysokých Tatrách (od decembra 1920 do augusta 1921 sa liečil v Tatranských Matliaroch) sa jeho stav ustavične zhoršoval a 3. júna 1924 Franz Kafka zomrel v sanatóriu v Kierlingu neďaleko Viedne.
Vieme, že Kafka bol jedným z pražských literátov, ktorí na prelome 19. a 20. storočia písali po nemecky – patrili medzi nich Max Brod, Oskar Baum, ale aj Franz Werfel, Gustav Meyrink a iní. Pražské prostredie sa vyznačovalo koexistenciou českého, nemeckého a židovského prvku, Praha patrila k významným centrám európskej kultúry na prelome 19. a 20. storočia.
Menej známy je fakt, že Kafka sa trikrát zasnúbil a trikrát zrušil zasnúbenie, z toho dvakrát s Berlínčankou Felice Bauerovou, ako to dokumentujú jeho Listy Felice, a raz s Juliou Vohryzkovou, dcérou zamestnanca pražskej synagógy. Osobitnou intenzitou i zložitosťou sa vyznačoval vzťah s Milenou Jesenskou v rokoch 1920 až 1923. Jesenská prekladala Kafkove texty do češtiny a ich zblíženie dokumentujú okrem iného Kafkove Listy Milene. Na sklonku života prežil Kafka v Berlíne hlboký vzťah s Dorou Diamantovou. Dôležitým kľúčom ku Kafkovmu dielu sú jeho Denníky. Podrobne zachytávajú obdobie od roku 1910 a sú dokladom jeho nesmierne zložitých vzťahov s okolím. Svedčia o tom, že Kafka, ktorý žil asketickým životom, videl cieľ svojich úsilí v písaní. V Denníkoch nachádzame rad zaujímavých názorov na filozofiu, umenie, literatúru a vďaka nim možno dospieť aspoň k približnému obrazu Kafkových preferencií a vízií.
K známym faktom patrí i to, že Kafka po celý život stál akoby v tieni dominantného otca. Pod dojmom „zápasu s otcom“ zhrnul svoj život v Liste otcovi, v ktorom vyslovuje presvedčenie, že opakované úsilie o založenie rodiny a presadenie sa literárnou tvorbou sú pokusmi syna vymaniť sa spod vplyvu otca. Z listu však vyplýva i to, že pre literatúru sa rozhodol preto, lebo si uvedomoval, že v sebe asi nenájde silu pretrhnúť rodinné putá a osamostatniť sa. V znamení pokusov o sobáš bolo i obdobie, keď váhal medzi želaním „začleniť sa do spoločnosti“ sobášom s Felice a obavami, že tento krok mu znemožní pokračovať v literárnej tvorbe – v nej videl zmysel života. Tento vnútorný spor ho vyčerpával tým väčšmi, čím bližšie mal k uskutočneniu zámeru oženiť sa. Kafka bol napokon presvedčený, že tento konflikt uňho vyvolal tuberkulózu…
Nemožnosť uchopiť človeka racionálne
Zdá sa, že práve vnútorné i vonkajšie napätie, ktorým ustavične žil, prispievalo k intenzite jeho literárnych úsilí. Prelomom v jeho písaní bola próza Ortieľ z roku 1912, ktorá vznikla ako vyústenie hlbokej krízy spôsobenej vzťahom s Felice. Ešte pred rokom 1912 vznikali poviedky cyklu Opis zápasu, Svadobné prípravy na vidieku a rad krátkych próz, ktoré vyšli roku 1912 ako debut pod názvom Rozjímanie. Už tieto rané prózy svedčia o Kafkovom jazykovom majstrovstve – nachádzame v nich témy a motívy neskorších poviedok, noviel a románov. Od roku 1912 pracoval Kafka na románe, ktorý po jeho smrti vyšiel pod titulom Amerika. Za jeho života vyšla prvá kapitola Kurič.
Poviedka Ortieľ, ktorú napísal v priebehu jedinej noci „na jeden dúšok“, vychádza z uvedeného konfliktu medzi synom a otcom, pričom vonkajšiu nezávislosť „hrdinu“ Georga Bendemanna prekrýva duševná závislosť od otca. Podobne je koncipovaná i novela Premena z roku 1912, v ktorej ide o „potrestanie“ syna za to, že otca vytlačil z dominantnej pozície v rodine. Gregor Samsa sa v noci premení na „príšerný hmyz“ a je odsúdený živoriť v temnom zákutí bytu a napokon „zmiznúť“, aby otec získal svoje pôvodné postavenie v rodine.
V Kafkových románoch a poviedkach sa svet neraz javí ako aréna protikladov medzi duchovným a fyzickým svetom. Kafkov skeptický pohľad na možnosti racionálne uchopiť človeka a svet, ktorý ho obklopuje, odrážajú v neposlednom rade príbehy, v ktorých vystupujú nezvyčajné krížence ľudí a živočíchov, živých a polomŕtvych bytostí, oscilujúcich medzi dvoma formami existencie. Premenu osobitného druhu stvárnil v poviedke Správa pre akadémiu, kde sa zo šimpanza stane čosi ako poľudštená opica, aby napokon „slovutnej“ vedeckej ustanovizni tento tvor podal správu o dosiahnutých „pokrokoch“. V tejto i mnohých iných poviedkach sa prejavuje Kafkova schopnosť ironicky či sebaironicky zobraziť svet ľudí z hľadiska „primitívneho“ živočícha. Medzi skvosty patrí nesporne poviedka Starosť otca rodiny: záhadná, škriatkovitá bytosť pripomínajúca cievku na nite uvádza v nemý úžas celé okolie.
Osamelosť, nepokoj, zajatie, cesty labyrintmi
Možno povedať, že Kafka sa vedome usiloval zachovať tajuplnosť, prípadne viacznačnosť svojich textov. Je známe, že v listoch priateľom podával protichodné interpretácie, a kto čítal jeho román Proces, určite si pamätá na deviatu kapitolu V dóme, kde ide o exegézu poviedky Pred Zákonom. Akýsi „nepokoj“ jeho textov je v istom zmysle súčasťou jeho tvorivého gesta. Pravdaže, osobná situácia a kontroverzné vzťahy s najbližšími boli dôležitým impulzom Kafkovej tvorby, hoci časté narábanie s archetypálnymi motívmi zajatia a vyslobodenia, čakania na vstup, cesty labyrintmi či nekonečnými priestormi svedčí o tom, že autorovi šlo o zobrazenie širších aspektov ľudskej existencie ako takej.
Osamelosť hrdinu, jeho „vrhnutosť“ do víru reality a ireality, neraz tragické vyústenie príbehu spája napríklad poviedku Jazdec na uhliaku s poviedkou Ortieľ, ale zároveň aj s Jozefom K. z románu Proces. Umelecké hľadanie podstaty umenia i vzťahu medzi umelcom a objektom stvárnenia, medzi interpretom a obecenstvom – to nie je príznačné len pre prózy cyklu Umelec hladovky, kam patrí i Speváčka Jozefína, ale aj pre poviedky ako Vidiecky učiteľ či Brloh, v ktorých sa zo všetkých možných uhlov obnažujú najrozmanitejšie aspekty existencie umelecky či vedecky tvorivého indivídua, variácie jeho vzťahu k sebe samému i k bezprostrednému okoliu.
Nositeľ Nobelovej ceny Elias Canetti, významný znalec Kafkovho diela, vidí úzku súvislosť medzi vnútorným prežívaním Franza Kafku a literárnou podobou napríklad románu Proces. Peripetie vzťahu k Felice – dvojnásobná história zásnub a ich zrušenia – tvoria podľa Canettiho podhubie trýznivého príbehu, v ktorom je subjekt románu vystavený nemilosrdnej kritike „tribunálu“ a odsúdeniu na trest smrti.
Atmosféra súdu, súdnej budovy, rozľahlých chodieb justičných palácov, dusivé ovzdušie tribunálu, vynesenia ortieľu – to všetko tvorí takmer neodmysliteľnú súčasť mnohých Kafkových próz. Hľadanie viny a vinníka, u seba i u iných, mučivé zvažovanie prípadných poľahčujúcich okolností, skúmanie motívov „činu", zobrazenie mechanizmu telesného a duševného týrania, rozličných variantov trestu vrátane popravy – to nie je len v centre románu Proces, ale autor tieto motívy obmieňa vlastne vo väčšine svojich próz, azda najmarkantnejšie v poviedke V trestaneckej kolónii.
Čo iné tvorí osnovu próz Opis zápasu, Úder na vráta, Jazdec na uhliaku, Spolok darebákov, Zamietnutie, K otázke zákonov, Odvody, Skúška, Orodovníci a mnohých ďalších?
Rozpor medzi žitým a vytúženým
Medzi prózami z druhého obdobia tvorby nachádzame také, ktoré zobrazujú zmenu identity, jestvovanie na rozhraní medzi ľudským a živočíšnym. Protagonista z poviedky Správa pre akadémiu či Odradek z textu Starosť hlavy rodiny majú takto pokračovanie v bytostiach na rozhraní živej a neživej prírody, ako to vidíme v prózach Most, Jazdec na uhliaku alebo Kríženec.
A čo vzťah rodičov a detí, otca a syna, matky a syna? Celé Kafkovo dielo je v podstate svojsky podanou ságou rodu Kafkovcov, a teda neprekvapuje, ak jednotliví bádatelia pokladajú každý motív za priamočiary odraz Kafkových životných peripetií a jeho tvorbu za osobitú formu autoterapie. Hoci v Kafkových prózach nájdeme početné prvky, ktoré by takú tézu explicitne potvrdzovali, treba si uvedomiť, že spôsob transformácie vlastnej zážitkovosti do literárnej podoby prebiehal u Kafku viacrozmerne, teda nielen formou priameho odrazu, ale najmä jeho premenami a rozmanitými formami metonýmie.
Čo viedlo Kafku k takému výraznému zdôrazňovaniu týchto motívov? V čom treba vidieť hybnú silu jeho tvorby? Bolo to dané Kafkovou údajnou nedospelosťou, neschopnosťou vystúpiť z tieňa otcovej autority, jeho trvalou úzkosťou pred nezvládnuteľnými úlohami občianskeho života, ako o tom hovorí Ernst Pawel? Alebo tou hnacou silou bol práve rozpor medzi žitou a vytúženou skutočnosťou, chápanie literatúry, ktorá mu bola únikom a jediným zmyslom života, ale zároveň aj výhovorkou preto, že žil, ako jedine vedel žiť, ako to charakterizoval Ivan Klíma? Alebo sú bližšie pravde tí, ktorí – ako Eduard Goldstücker – vidia priamu spojitosť medzi Kafkovými stavmi osobnej katastrofy a ich kompenzovaním význačnými umeleckými výkonmi? Čo však s názormi, ktoré – tak je to najmä u Pavla Eisnera, ale sčasti aj u Jiřího Grušu – do popredia kladú osobitosť situácie Franza Kafku ako po nemecky píšuceho Žida v prevažne českej Prahe a zdôrazňujú úlohu, ktorú uňho zohralo takzvané „trojité geto“?
Gruša vo svojej knižke Franz Kafka z Prahy vidí priamu súvislosť medzi Kafkovou existenciálnou situáciou – potrebou rozhodnúť sa medzi židovskou a nemeckou kultúrou, rozhodnutím nechať za sebou geto i vieru svojich predkov – a jeho schopnosťou a senzibilitou diagnostikovať položenie na oboch stranách tohto rozmedzia, čo ho zároveň robí „sprostredkovateľom medzi všetkými epochami“. Václav Černý, ktorý napísal niekoľko skvelých esejí o Kafkovi, upozorňuje, že Kafkovi nie je nič cudzejšie, ako úsilie stavať mosty:
„Celý Kafka je, naopak, práve v istote, že mosty postaviť je nemožné.“ Priveľmi hlboké je Kafkovo sklamanie, jeho atmosféra úzkosti. A naozaj, nijaká dohoda nie je v Kafkových dielach možná, jeho otec Hermann sa nechce dohodnúť a až do smrti bude Franza iba hrdúsiť, zememerač zo Zámku nikdy neprenikne k vrchnosti a K. z Procesu je síce odsúdený na smrť, ale nikdy sa nedostane na výsluch, aby sa bránil alebo sa aspoň dozvedel, z čoho je obvinený. Kafka je podľa Černého „básnik nemožného“, ktorému nič nie je vzdialenejšie ako kresťanská predstava Boha, ktorý prišiel spasiť svoje nehodné dietky.
Jesenská aj Márai
Málo sa vie o intenzívne prežívanom vzťahu Franza Kafku k Milene Jesenskej – čitateľovi čo-to napovedia Listy Milene, ktoré som pred pár rokmi preložil pre Kalligram. Dodám, že Milena patrila k prvým prekladateľom Kafkových diel do češtiny, keď problémy prekladu riešila najskôr v listoch, potom aj osobne. Kafka sa prejavil ako citlivý kritik jej prekladov, veď disponoval slušnými znalosťami češtiny.
Málo sa vie i o tom, že Franz Kafka strávil v roku 1921 niekoľko mesiacov na Slovensku v sanatóriu v Tatranských Matliaroch. Tam sa zoznámil s budapeštianskym medikom Robertom Klopstockom, ktorý sa zaujímal nielen o Kafkov zdravotný stav, ale aj o jeho literárnu tvorbu. Kafku neskôr oboznamoval s niektorými maďarskými autormi, ktorých prekladal do nemčiny (Frigyes Karinthy, Endre Ady) a Kafka mu texty korigoval.
Práve Roberta Klopstocka pokladal Kafka za vhodného prekladateľa svojich poviedok do maďarčiny. Ako uvádza znamenitý znalec a prekladateľ Kafku do češtiny Josef Čermák v najnovšej knižke Život ve stínu smrti. Franz Kafka. Dopisy Robertovi, osud to zariadil inak – ako prvý preložil Kafkove texty do maďarčiny spišský Nemec Alexander Grosschmid, neskorší Sándor Márai. Kafka sa dozvedel, že košické noviny Szabadság a Kassai Napló uverejnili bez jeho vedomia a súhlasu štyri jeho poviedky preložené do maďarčiny. Hoci Klopstock chcel preložiť Kafkove prózy do kultového časopisu Nyugat a neskôr ich vydať knižne, nič z toho sa nesplnilo – Máraiho preklady sú po Milene Jesenskej druhými najstaršími prekladmi Franza Kafku do cudzieho jazyka.
Hľadanie odpovede na tieto a podobné otázky nás nevyhnutne vedie k otázke prijímania Kafkovej tvorby, k otázke dôležitých fáz a smerov výkladu jeho diela. Je totiž nesporné, že kontext recepcie Kafkovho literárneho odkazu je priam rovnako zložitý ako jeho literárne dielo samo, pričom osobitnú kapitolu tejto recepcie tvorí situácia v nemeckej jazykovej oblasti. Keď totiž Kafka roku 1924 zomrel vo veku štyridsiatich rokov, nebol celkom neznámy.
Niektoré z jeho textov – Ortieľ, Premena, V trestaneckej kolónii a iné – vzbudili pozornosť u kolegov spisovateľov i u kritiky. Rozsahom väčšia časť jeho diela – vrátane románov Proces a Zámok – vyšla však až po roku 1924 zásluhou Maxa Broda, ktorý, ako je známe, konajúc proti Kafkovej vôli, rukopisy nezničil, naopak, sprístupnil ich, a tým zachránil pre svetovú literatúru jednu z jej najvýznamnejších súčastí. Čo sa týka menších próz, značná časť z nich vyšla ešte za Kafkovho života časopisecky alebo knižne.
Nesúčasný súčasník
Vrátim sa k východiskovej otázke. Kafka totiž celé svoje písanie – nachádzame na to dostatok dôkazov v jeho korešpondencii i denníkoch – chápal ako svojskú, neraz symbolicky zašifrovanú možnosť sebavyjadrenia. Pritom sa sústreďoval na vlastný vnútorný svet, zatiaľ čo svet vonkajší – tento fakt pozornému čitateľovi neujde – zostával vlastne takmer úplne mimo sféry jeho záujmu a vnímania. Ak si sprítomníme, že v čase Kafkovho najintenzívnejšieho tvorivého záberu zúrila prvá svetová vojna, ktorá do svojich krážov vtiahla rakúsko-uhorské mocnárstvo, ak zohľadníme fakt, že Kafkovi súčasníci – expresionisti uchopovali vojnu a jej ničivý účinok na materiálne i duchovné hodnoty z tých najrozmanitejších aspektov, treba skonštatovať, že pre Franza Kafku sa prvá svetová vojna, ak sa obmedzíme na lektúru jeho próz, denníkov a korešpondencie, vlastne nekonala.
Pravdu majú kritici, ktorí tvrdia, že Kafka bol „nesúčasný súčasník“. Navyše, Kafka čitateľovi dodatočne sťažuje pochopenie tým, že kratšie texty neraz uverejňuje vytrhnuté z pôvodného, širšieho kontextu. Týka sa to napríklad poviedky Pred Zákonom z kontextu románu Proces, poviedky Cisárske posolstvo z prózy Pri stavbe čínskeho múru a iných.
Zásluhou Maxa Broda, Kafkovho priateľa a editora, sa podarilo v medzivojnovom období vydať väčšiu časť Kafkovho diela v Československu, kým v Nemecku samom sa po nástupe nacistov k moci stalo publikovanie jeho diela nemožným. Počas druhej svetovej vojny vychádzali Kafkove diela v New Yorku a po vojne sa na dlhý čas stala dominujúcou nábožensko-metafyzická interpretácia Maxa Broda. U Broda sa z Kafku stáva náboženský mysliteľ, tvorca novej ideológie. Dnes sa k tejto interpretácii pristupuje dosť skepticky. Reinhard Meurer, jeden zo súčasných nemeckých teoretikov, vraví dokonca o dezinterpretácii, ktorá Kafku štylizovala už za jeho života do pózy svätca.
Vo Francúzsku videli v Kafkovi predchodcu najmä surrealisti a existencialisti – Sartre i Camus vyzdvihovali na ňom práve stvárnenie „úzkosti“, „ničoty“ a „absurdnosti“ ľudskej existencie. Celkom inak interpretoval Kafku Adorno, ktorý na Kafkovi vyzdvihol zobrazenie odcudzenosti subjektu.
Ako čítal Kafku reálny socializmus
Aj ďalší smer, ktorým sa uberala interpretácia Kafkovho diela, reagoval na Broda kriticky, možno hovoriť o sekularizovaní Kafkovho odkazu: mám na mysli bádateľov ako Wilhelm Emrich a iní, ktorí Kafku chápali ako predchodcu expresionizmu, resp. ako „básnika absolútneho bytia“ a ako autora modernej industriálnej spoločnosti. Od tejto pozície bol už len krôčik k marxistickej interpretácii u nás, keď literárni historici typu Pavla Reimanna videli v Kafkovi kritika odcudzenia, ale len v buržoáznej spoločnosti.
Tento prístup bol príznačný i pre celú československú germanistiku konca 50. a prvej polovice 60. rokov. Keď sa po období tabuizácie v 50. rokoch začalo Kafkovo dielo intenzívne prekladať do češtiny a slovenčiny, liblická konferencia z roku 1963 (usporiadal ju zväz spisovateľov pri príležitosti Kafkových nedožitých 80. narodenín) prispela k tomu, že sa Kafkovo dielo interpretovalo okrem iného aj z aspektu kritiky tzv. reálneho socializmu. Konferencia obnažila slabé stránky socialistického realizmu a zdôraznila nevyhnutnosť návratu k dielam európskej a svetovej moderny.
Konferencia priniesla zaujímavé postrehy o Kafkovej spätosti s českým kultúrnym kontextom, zároveň znamenala prelom v hľadaní ľudského rozmeru literatúry a umenia, keďže sa vedome usilovala obnoviť kontinuitu prerušenú v 50. rokoch. Azda najvýstižnejšie zhrnul výsledky konferencie Rakúšan Ernst Fischer, keď povedal, že už sa treba prestať Kafku báť a pokladať ho za čosi anachronické: „Namiesto toho, aby sme Kafku pokladali za čosi definitívne odbavené a báli sa ho, mali by sme jeho knihy vydávať…“
Po neúspechu reformných úsilí Dubčekovej Pražskej jari sa priam absurdným spôsobom potvrdila aktuálnosť Kafkovho diela: noví mocipáni videli jeden z koreňov kontrarevolúcie v Československu v príprave a postulátoch spomínanej konferencie v Libliciach a protagonisti konferencie sa stali štvancami normalizačného režimu. Za tejto situácie ani neprekvapuje – ide predsa o Kafku, že jeho dielo sa na takmer dvadsať rokov stalo predmetom tabuizovania a pokračujúcej dezinterpretácie: do omrzenia sa zdôrazňovalo, že ho „zneužili ideológie nepriateľské človeku“, čím sa chápal nihilizmus a existencializmus, alebo keď sa kritizoval údajný Kafkov kult, ktorý „sa prejavil v nesprávnej, marxisticky nezdôvodnenej interpretácii jeho diela“ a zabúdalo sa na elementárnu potrebu vydávať jeho diela a pristupovať k nim analyticky.
Sekera na zamrznuté more v nás
Pokiaľ ide o recepciu Kafkovho diela na Slovensku, v záverečnej fáze 80. rokov sa dospelo k dohode, že vydavateľstvo Tatran pripraví päťzväzkové vydanie Kafkovho diela, ktoré by obsahovalo Kafkove romány, poviedky, denníky a korešpondenciu. Hoci prekladatelia – Perla Bžochová, Peter Zajac a Milan Žitný – začali na preklade pracovať, v novej kultúrnopolitickej situácii po roku 1989 nemal ambiciózny projekt nádej na úspech a paradoxy okolo Kafku príznačným spôsobom pokračovali. Kým v Česku stačilo začiatkom 90. rokov oprášiť jestvujúce preklady a poskytnúť ich čitateľom ako – neraz archaicky pôsobiace reedície – na Slovensku sa ku Kafkovmu odkazu pristupovalo stále váhavo. Čo-to vyšlo z hotových prekladov Perly Bžochovej, zásluhou vydavateľstva Causa editio sa mi v dvoch bibliofilských vydaniach podarilo sprístupniť aspoň časť preložených Kafkových poviedok.
Slovenský čitateľ má dnes k dispozícii nové preklady Kafkových románov, obsiahly výber jeho poviedok, ako aj Kafkove Listy Milene. Vedno s trinástimi zväzkami nového českého prekladu to predstavuje solídny základ pre recepciu. Vidieť v tom jednak oneskorený návrat k tomu, čo žiadal svojho času Ernst Fischer na spomínanej konferencii v Libliciach, jednak návrat k čomusi, o čom sme presvedčení, že ide o čosi nesmierne krásne a zároveň dôležité, tak ako to vyjadril v jednom z listov Franz Kafka, keď napísal, že „kniha by mala byť sekerou na zamrznuté more v nás“.
Kniha, resp. literatúra by nemala byť čímsi mentorským, poúčajúcim, ale ani ničím bezducho utešujúcim, nemala by byť zbierkou premúdrených inštrukcií. Mala by byť čímsi, čo i za cenu bolesti vyburcuje naše ľahostajné svedomie a umožní nám, aby sme si lepšie uvedomili všetko, čo je kdesi v hlbinách duše umlčané, utajené, zovreté ľadovým pancierom. V tomto zmysle treba azda chápať aj jeden z aforizmov, v ktorom Kafka hovorí: „Naše umenie pripomína čosi ako oslnenie pravdou: len svetlo na uhýbajúcej spotvorenej tvári je pravdivé, inak vonkoncom nič.“
Milan Žitný (1948)
Germanista a nordista. Vyštudoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave. Absolvoval viaceré študijné pobyty v zahraničí a v rokoch 1998 – 2003 pôsobil v Ústave slavistiky Univerzity v Kolíne. Je jedným z mála slovenských odborníkov na dánsku literatúru a v súčasnosti pôsobí v Ústave svetovej literatúry SAV. Z Kafkovho diela do slovenčiny preložil výber Poviedky (Kalligram, 2005) a Listy Milene (Kalligram, 2008). Je nositeľom prekladateľských cien Zory Jesenskej a Mateja Bela. Minulý mesiac mu Literárny fond udelil prémiu za vedecký preklad publikácie Jürgena Habermasa K ústave Európy (Kalligram, 2012).