Keď sa Bratislavská jar nestretla s Pražskou

Keďže ide o čas ani nie predminulý, ale pre väčšinu priamo dávnominulý, teda zabudnutý, treba asi uviesť pár faktov, aby bolo zrejmé, čo si tu po 45 rokoch pripomíname. Ten základný fakt je správa zo skorého ranného vysielania štátneho rozhlasu 21. augusta 1968, ktorá pamätníkom znie tragickým tónom hlásateľa dodnes v ušiach: „Včera 20. augusta 1968 okolo jedenástej hodiny večer prekročili vojská Sovietskeho zväzu, Poľskej ľudovej republiky, Nemeckej demokratickej republiky, Maďarskej ľudovej republiky, Bulharskej ľudovej republiky štátne hranice Československej socialistickej republiky.“

Vedenie štátu, teda Predsedníctvo Ústredného výboru Komunistickej strany Československa ešte pred druhou hodinou v noci vydalo výzvu Všetkému ľudu ČSSR, odmietajúcu vojenskú intervenciu tzv. spojencov. O pár hodín na čele s Alexandrom Dubčekom boli jeho členovia zatknutí a odvlečení do Sovietskeho zväzu, aby sa o pár dní vrátili zo zajatia s podpismi (okrem Františka Kriegla) na potupnom tzv. moskovskom protokole, teda faktickej kapitulácii.

Tú potvrdil neskôr, 18. októbra 1968, aj vtedajší parlament, v ktorom drvivá väčšina odhlasovala inú potupnú Zmluvu o podmienkach a dočasnom pobyte sovietskych vojsk na území ČSSR. Kolektívne poníženie Československa bolo zavŕšené. A toto poníženie si dnes pripomíname, pokúšajúc sa v ňom hľadať impulzy k reflexii o zmysle našich nedávnych dejín. Lebo aj ten krátky, čosi vyše polročný tzv. obrodný proces, experiment so socializmom s ľudskou tvárou, možno beznádejný pokus o jeho demokratizáciu a humanizáciu v rámci jestvujúcej domácej mikro- i geopoliticky širšej makrototality do tej reflexie, akokoľvek sa usilujeme naň zabudnúť, prípadne ho bagatelizovať, pa­trí.

Takisto ako doň patrí to následné poníženie, po ktorom  sa začal nie veľmi hrdinský 20-ročný proces tzv. konsolidácie a normalizácie. Teda nášho prispôsobovania, v ktorom sa ten obrodný proces prekvalifikoval na kontrarevolúciu. Lebo, ako sa písalo v oficiálnom dokumente toho dvadsaťročia – v Poučení z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ – naši vtedajší tzv. spojenci (okrem vodcu Brežneva, prisadili si aj Gomulka, Ulbricht, Kádár či Živkov) rozhodli sa nečakať „kým kontrarevolúcia vyvolá bratovražedný boj, keď budú zomierať tisíce ľudí, a až potom poskytnúť internacionálnu pomoc“.

Chceli nás zachrániť takpovediac pred nami samými, rozhodli sa „prísť zavčasu a predísť krvavej tragédii i za cenu počiatočného nepochopenia doma i za hranicami“.

Aby sme pochopili, že niet úniku

A tak už v tú pamätnú noc z 20. na 21. augusta prišlo s pomocou v prvom slede 300-tisíc vojakov, tisíc lietadiel, 6-tisíc tankov, 4-tisíc kanónov (bola to najväčšia ozbrojená invázia v Európe od druhej svetovej vojny!), aby nám rukolapne vysvetlili, že existencia nášho štátu je určená Brežnevovou doktrínou obmedzenej suverenity, aby sme si uvedomili, kam patríme (čo, žiaľ, Západ spolu s USA akceptoval, takisto ako okupáciu Maďarska na jeseň 1956). Aby sme jednoducho pochopili, že sloboda prejavu, skutočná demokracia ani výrazné ekonomické reformy do socializmu jednoducho nepatria, že jediné, čo je isté a vlastne večné, je naša nerozborná družba, z ktorej zovretia niet úniku.

A jediné, čo si na radosť slovenských národných komunistov (už chvalabohu päť rokov rehabilitovaných buržoáznych nacionalistov) môžeme dovoliť, je formálna realizácia federatívneho usporiadania štátu, na ktorej ľudia okolo Gustáva Husáka od začiatku roka intenzívne pracovali a ktorá zrejme v Brežnevových očiach nepredstavovala pre spomínanú doktrínu nebezpečenstvo. Obmedzená suverenita platila takisto v rámci unitárneho štátu ako federatívneho.

Proces zásadnej politickej, ekonomickej, ale koniec koncov aj štátoprávnej zmeny začali v januári 1968 tzv. reformní komunisti, keď zosadili neostalinistu, prvého tajomníka KSČ Antonína Novotného. A na čelo ÚV KSČ sa dostal dovtedy v Čechách málo známy aparátnik Alexander Dubček. Ten hviezdny čas naozaj trval čosi vyše pol roka, aby potom ešte vyše pol roka agonizoval, prinajlepšom do výmeny na poste prvého tajomníka strany, keď 17. apríla 1969 Dubčeka nahradil na všetko odhodlaný Husák.

„A bola to naozaj okupácia“

Ten polrok bol čas, ako nostalgicky spomínal (v úvode k vydaniu slovenského prekladu svojej knihy Siedma noc, vydanej v nemčine pár týždňov po invázii ) ešte po vyše dvadsaťročí Ladislav Mňačko, v ktorom sme „zažili niekoľko mesiacov nádherného pocitu slobody a nefalšovanej radosti, aktivita občanov sľubovala, že čoskoro prekonáme dvadsaťročnú stagnáciu a krízu, zbavili sme sa všadeprítomného strachu“. Bol to zároveň čas, v ktorom sa mnohí veriaci komunisti z 50. rokov stali sčasti tými reformátormi, veriacimi tentoraz, že socializmus možno obrodiť, vylepšiť, zľudštiť, zdemokratizovať. Ale aj čas skeptikov, ktorí komunistickej strane neverili z princípu, nové možnosti však videli nanajvýš v návrate k vtedy nereálnej a skôr abstraktnej liberálnej demokracii prvej republiky.

Nemalá časť komunistov, hovorilo sa im pekne – konzervatívci, však po zmenách nielenže netúžila, ale kde len mohla, ich brzdila. Vrátane tých v najvyššom vedení, ktorí poslali Brežnevovi onen legendárny „pozývací list“. V ňom Biľak s ďalšími českými kumpánmi pozývajú okupovať krajinu, ktorá sa práve začala tešiť na zatiaľ skôr virtuálnu slobodu.

„Bola to intervencia a po nej okupácia,“ povedal o 21. auguste 1968 a o nasle­dujúcom dvadsaťročí normalizácie aj Gustáv Husák, pravdaže, až v máji 1990. A pridal tak trochu rečnícke otázky, pre istotu zodpovedané: „Kto dešifruje koloniálne metódy Sovietov? Asi nikto. Kto pravdivo zhodnotí všetky stránky okupácie, v ktorej sme museli pracovať? A to bola naozaj okupácia.“ Sú to isto otázky aj pre budúcich slovenských rusofilov, nielen pre tých súčasných. Kdeže zmizla kontrarevolúcia z toho paškvilu – Poučenia – spred dvadsiatich rokov, z čias, keď Husák bol už takmer trištvrte roka prvým tajomníkom KSČ?!

Práve pri tej spomínanej výmene potupne dosluhujúceho Dubčeka si pamätníci ešte chvíľu spomínali na Husákove slová spred polroka, po návrate z moskovského zajatia, že stojí a padá s Dubčekom! Nestál a nepadol. Ale nestal sa ani symbolom odporu voči Sovietom. Stal sa ním Alexander Dubček, hoci podpísal kapituláciu a, ako dokladajú svedkovia prvej okupačnej noci, práve vtedy so slzami v očiach povedal: „Celý život som zasvätil spolupráci so Sovietskym zväzom, to, čo urobili, je pre mňa životná tragédia.“ Zaskočený ľud sa však po návrate zajatcov tešil i z toho, že sa spolu s nimi vrátil Dubček živý. Tešilo sa aj zahraničie, viacerí západní eurokomunisti najviac, čo všetko sa rýchlo podpísalo pod kolosálny Dubčekov mýtus. V novembri '89 však už nemal nádej na oživenie. Aj mýty majú zrejme svoj expiračný čas.

Ľudská tvár pre vyvolených

Husák, naopak, stal sa personifikovaným symbolom normalizácie, čo sa najmä Čechom páči dodnes (husákštát, za Husáka…). Možno preto tento husákovský mýtus najmä v Česku ešte celkom nevyprchal, hoci na Slovensku sa Husákovi predsa len nedajú odňať zásluhy o federáciu, podopreté dlhoročným žalárom a bojom práve s tým nímandom Novotným. Ale možno povedať i všeobecnejšie, že mnoho našich rodákov, a ešte viac českých, si normalizáciu vysvetlilo a veľmi rýchlo osvojilo tak, že oni boli obeťou nielen Sovietov či Rusov, ale i Husáka, Biľaka, pravých vinníkov ich prispôsobenia.

Emocionálna pamäť zjavne pracuje inými prostriedkami ako objektívna historiografia. Nehovoriac o tom, že oficiálna pamäť a pamäť, na ktorú sa spomína doma, v rodine, sú dve veci. Poznal som nemálo pamätníkov, ktorí za akýsi súkromný a isto aj trochu sentimentálny odboj považovali za dvadsať rokov normalizácie to, že mali doma schované noviny a iné tlačoviny zo 68. roku, najmä z augustových dní. Bol to prinajmenšom doklad toho, že nepristúpili na oficiálny výklad o kontrarevolúcii, na ktorý museli prisahať či aspoň ho odobriť pri straníckych a iných previerkach, ktoré, pre mladšie generácie pripomínam, boli dosť podstatnou súčasťou existencie, keďže všetci sme boli zamestnanci štátu. Dokonca aj Alexander Dubček.

Pravda je, že roku 1989 bol mýtus Alexandra Dubčeka použiteľný len veľmi krátko. Takisto ako mýtus Pražskej jari. Sám Dubček napriek svojej sociálnodemokra­tickej konverzii sa už nemohol stať symbolom nového poriadku, navyše antikomunistického. Spoločenská objednávka nebola orientovaná na generačne viac-menej opotrebovaných, hoci možno ešte revitalizovateľných obrodných komunistov s ľudskou tvárou. Skôr na aktivizáciu ich elastických nasledovníkov z čias normalizácie, ktorí strane už, prirodzene, neverili, iba ju použili, a teda ju mohli zväčša bez výčitiek svedomia bleskove opustiť (aj preto na Slovensku nie je komunistická strana, kým v Česku takmer prekvitá).

Kapitalizmus s ľudskou tvárou po novembri 1989 však nemal nikto v programe, aj keď naivné sľuby o tom, že napríklad nebudú nezamestnaní, sa v začiatkoch ojedinele vyskytli. Neviditeľnej ruke trhu ešte málokto rozumel, ale nasledujúca privatizačná rabovačka ukázala, že aj ten kapitalizmus bude mať ľudskú tvár len pre vyvolených…

Tak ako ju mal, pri všetkom deklarovanom rovnostárstve, socializmus. Hoci aj s ľudskou tvárou. Je však nepochybne súčasťou našich moderných dejín so svojimi pádmi, prehrami, zvrhlosťami i nádejami, víziami, ktorým mnohí uverili.

Pokus o vlastnú utópiu

Spoločnosť sa v tom magickom roku nadýchla i nadchla pre humánnejšiu, demokratickejšiu predstavu socializmu, lebo o inej zmene sa vtedy nedalo ani snívať (stojí za zmienku, že v prieskume zo začiatku júla 1968 sa takmer 90 percent občanov vyslovilo pre život v socializme, iba päť percent chcelo kapitalizmus). Pražská jar, na rozdiel od maďarskej revolúcie z októbra 1956, nechcela skoncovať so socializmom. Chcela sa pokúsiť o jeho rekonštrukciu, reformovanie, v lepšom prípade o nejakú tretiu cestu. Vlastne utópiu.

Nebola to revolúcia, ba ani revolta a isto nie revolta mladých, hoci tí isto nestáli bokom. Skôr sa ňou chceli vykúpiť komunisti, ktorí v 50. rokoch uverili a v 60. vytriezveli a pochybovali. Vari najsilnejšie sa v nej angažovali vytriezvení komunistickí intelektuáli, umelci, spisovatelia, filmári, vedci, žurnalisti; a médiá – s intenzitou, ktorú neprekonali ani pomery po roku 1989. Nie náhodou sa tým časom hovorí, tiež trochu mýticky, „zlaté šesťdesiate“.

Vtedajší československý experiment bol preto v mnohom inšpiratívny i pre zahraničie. Ešte v marci toho roku napríklad poľskí študenti, ktorí nesúhlasili s dogmatickým Gomulkom (aj on takisto ako Brežnev videl v našom obrodnom procese iba kontrarevolúciu) nosili dokonca odznaky s nápisom Polska czeka na Dubczeka! (Poľsko čaká na Dubčeka!) Pripomeňme len, že štátna moc potlačila poľské reformné pokusy už v zárodku, vrátane väznenia nielen revoltujúcich študentov. (Paradoxom tohto hviezdneho roku, prinajmenšom v európsko-americkom kontexte bolo, že kým na Západe bol namierený proti kapitalizmu, na Východe proti autoritárskemu, nedemokratickému komunizmu. Nielen preto sa tieto protestné hnutia nestretli.)

Sebaurčenie v potupných podmienkach

Spomínal som na začiatku, že Slovensko dostalo „do daru“ v tom roku 1968 federáciu, ktorá bola síce prijatá po okupácii, ale predsa len bola. Aj keď jej realizácia sa potom pochopiteľne zabrzdila, lebo komunistická strana vyznávala „demokratický centralizmus“, presnejšie centrálnu moc, ktorá jedine tak mohla mať všetko pod kontrolou. Zopakujme si pre istotu, že okupácia bola nie kvôli federácii, ale kvôli demokracii, kvôli priveľkej slobode. A len naša nebotyčná frustrácia z absencie vlastnej štátnosti zapríčinila, že sme ju prijali aj za ponižujúcich okupačných podmienok v obave, že druhá šanca by už nemusela prísť. Nebolo to prvý raz, čo sme svoje sebaurčenie prijímali v potupných podmienkach.

Slovenskí intelektuáli, spisovatelia najmä, ale aj ekonómovia, niektorí politici, rehabilitovaní „buržoázni nacionalisti“, predovšetkým  niečo mladší (hovorím im všetkým – nemyslím to pejoratívne – národní komunisti), približne od druhej tretiny 60. rokov tlačili na zmenu rigidného asymetrického modelu štátu. Na zmenu modelu, kodifikovaného ústavou z roku 1960 (ktorá, mimochodom, oznamovala, že „socializmus v našej vlasti zvíťazil“) a necitlivú nacionalistickú politiku Novotného a jeho spolupracovníkov (Kopecký a spol.).

Aj preto v tom čase časť reprezentantov slovenskej politickej, umeleckej, intelektuálnej, vedeckej elity bola silne zaujatá slovenskou otázkou a vlastne už aj federáciou a získala pre tento zápas prvého tajomníka KSS Alexandra Dubčeka. Menej ju zaujímali témy, ktoré tak otvorene nastolili v lete 1967 na IV. zjazde československých spisovateľov viacerí českí spisovatelia: sloboda prejavu, umeleckej tvorby, odstránenie cenzúry, presadzovanie demokratizácie, dôstojného života, hospodárskych reforiem, čo všetko bolo súčasťou zápasu s novotnovskou politikou.

Slovenskí umelci, intelektuáli (Novomeský, Mináč, Mihálik, Válek a i.) nepociťovali napätie s dubčekovským vedením KSS tak, ako českí s novotnovským vedením KSČ. Zjednotili sa so stranou, ako písal Vojtech Mihálik na jar 1968, „na národno-sociálnej báze“, kým českí spisovatelia (Kundera, Vaculík, Kohout, Klíma, Havel a i.) už o nejaký konsenzus s dogmatickou, nevzdelanou mocou vo veci slobody prejavu a demokracie celkom pochopiteľne nestáli a slovenská otázka ich nezaujímala, čo zasa pre Slovákov také pochopiteľné nebolo.

Keď Ludvík Vaculík na IV. zjazde spisovateľov oznámil, že dovtedajší režim nevyriešil za dvadsať rokov u nás žiadnu ľudskú otázku, politici sa vyľakali, ale slovenskí účastníci zjazdu prijali túto informáciu len s rozpakmi, hoci strach, sprievodca každej diktatúry, na chvíľu ochabol.

Nikdy sme si to neprerozprávali…

Táto línia demokratizácie či nebodaj transformácie totality na demokraciu, asi najviac ohrozovala domácu dogmatickú moc a ukázalo sa, že i tú kremeľskú, z ktorej milosti sme tu už dvadsať rokov budovali pre proletárov, družstevných roľníkov a pracujúcu inteligenciu „svetlé zajtrajšky“. Druhá línia – slovenská, uvažujúca o národnej identite aj z hľadiska federatívneho usporiadania štátu – zjavne Kremeľ natoľko nevzrušovala. Národnostná otázka bola pre Kremeľ vnútornou otázkou štátu, neohrozovala jednotu komunizmu. V českom prostredí zaujímala len novotnovských komunistických centralizátorov, vlastne nacionalistov. Českí demokratizátori – politici aj intelektuáli – na ňu jednoducho „neslyšeli“. Považovali unitárny štát, asymetrický štátoprávny model od roku 1918 za prirodzený (ako v roku 1992).

Dve spomínané línie (pričom časť slovenských intelektuálov takisto vyznávala skôr tú demokratizačnú líniu – Tatarka, Karvaš, Mňačko, Jesenská, Pavol Števček a i. – hoci v ničom nespochybňovala ani federatívnu), Pražská jar s Bratislavskou jarou sa už nedokázali stretnúť a synchronizácia českej demokratizácie so slovenskou federalizáciou sa ukázala nemožná. Vtedy sa zrejme slovenské a české záujmy definitívne minuli, nikdy sme si ich odvtedy hlbšie, dialogicky neprerozprávali – vnútroslovensky ani česko-slovensky – zostali v nás separované do vlastných kŕčov. A toto míňanie sa ťahalo do roku 1993, ba možno dodnes.

Slovenskí demokratizátori kontra federalisti, národní komunisti stoja napokon aj kdesi na tradičnom slovenskom modelovom pôdoryse, ktorý sa po roku 1989 petrifikoval na protiklade: pronárodný verzus protinárodný, svetoobčiansky.

Inak, v tom roku 1968, tak ako po roku 1989, sme si zreprodukovali aj iný stereotypný model: zápasili sme o svoje sebaurčenie, ale nemali sme veľkú vôľu sa oň podeliť s menšinami. S polmiliónovou maďarskou, žiadajúcou napríklad homogénne okresy či ospravedlnenie za príkoria z rokov 1945–1948, takisto ako s vyše 30-tisícovou ukrajinsko-rusínskou, rovnako žiadajúcou zriadenie ukrajinských okresov. Už aj vtedy boli tie menšiny, s klasikom hovoriac, „požadovačné“.

Prehrala demokracia i federácia

Napriek tomu, že téma '68 je už dávnou históriou, nezdá sa, že by v našom historickom vedomí mala pevné miesto. Intelektuálna reflexia tejto tradície chýba buď z obavy pred obvinením z ľavičiarstva spájaného ešte vždy u nás s komunizmom a komunistickou stranou a nadšením nad „zlatými šesťdesiatymi“, alebo z pocitu zmaru nad tým, čo vyjadruje naoko paušálne spojenie: „tých štyridsať stratených rokov“.

Český diškurz už na prelome rokov 1968/1969 sa odohrával (v polemike Milana Kunderu s Václavom Havlom) na obhajobe možnosti vytvoriť socializmus bez všemoci tajnej polície, so slobodou písaného a hovoreného slova, s verejnou mienkou, ktorá je vyslyšaná, a s politikou, ktorá sa o tieto slobody opiera, s modernou kultúrou slobodne sa rozvíjajúcou a s ľuďmi, ktorí stratili strach. Na obhajobe demokratického a slobodného socializmu, ako písal Kundera. Alebo, s Václavom Havlom hovoriac, na obrane liberálnej demokracie zdôrazňujúcej iluzívnosť, utopickosť, nereálnosť socialistického konceptu. Aj Havlov návrat k liberálnej demokracii , teda k „normalite“, bol však po roku 1989 ťažko skúšaný a po vyše dvadsiatich rokoch, po privatizačnej rabovačke a dnes demokracie v područí finančných oligarchov a obchodných záujmov, konzumu a gýča, možno už nepredstavuje ten ideál, o ktorom bol presvedčený na začiatku roku 1969 v polemike s Kunderom.

Pravda je, že na Slovensku táto polemika už nezaujala, riešili sme svoju polemiku, v ktorej už boli jasní víťazi: národní komunisti, tešiaci sa z presadenia oklieštenej federácie. Ako jasnozrivo písal v tom čase patriarcha slovenských historikov Daniel Rapant, ktorého isto nemožno podozrievať z neprajnosti k federácii, „je to práve demokracia, obhajobou ktorej môžeme vyhrať i federáciu“, žiaľ, nebol vypočutý. A prehrala demokracia i federácia. Aj podľa českého znalca témy, Petra Pitharta, z celého 68. roku zostalo iba federatívne usporiadanie, vzápätí celkom vyprázdnené, čo dramaticky rozhýbalo pomery o dvadsať rokov neskôr. A Slovákom zostal pre budúce dvadsaťročie pocit pološtátnosti, nedokončenosti, nezavŕšenosti, plodiacej všetky tie kŕče, ktoré nedokázali uvoľniť ani 90. roky.

Zanedbaná dôstojnosť

Aj na základe udalostí roku 1968 i roku 1989 je však stále legitímna otázka: aké ideály, aké hodnoty, aká spoločná myšlienka spája našu spoločnosť dnes?

Nezdá sa, že by tu po naplnení privatizačných ambícií „svojstojnej“ kapitálotvornej vrstvy bol ešte nejaký stimul pre zmysluplné napĺňanie obsahu takých pojmov ako národ, štát, v mene ktorých sa tak pekne rabovalo!

My ostatní, nevyvolení, ktorí sme sa tých svojstojných privatizačných radovánok nezúčastnili, sme boli možno účastníkmi oslobodenia ľudskej duše, jestvujúcej väčšinu života v akceptovanej dvojtvárnosti. Aj preto možno nedoceňujeme, že základom slobody by mali byť peniaze a ekonomická prosperita a naivne si myslíme, že by to mala byť predovšetkým dôstojnosť človeka, život v dôstojnosti. Parafrázujúc Ludvíka Vaculíka, trhový kapitalizmus za takmer štvrťstoročie možno vyriešil niektoré ľudské otázky, ale viaceré, a práve tie, ktoré sa podstatne týkajú dôstojnosti ľudského života, teda týkajúce sa státisícov, ba možno miliónov, naopak, celkom zanedbal.

Ibaže, kým Vaculík svojou informáciou vtedy mocných priamo vydesil, dnes  s takouto informáciou nevydesíte ani vrátnika na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny, nieto na Úrade vlády. Môže vás však uspokojiť, že sa o takýchto veciach dá slobodne hovoriť. Aspoň dovtedy, kým opäť nepríde nejaký osmičkový rok.