Vavro Šrobár a mikulášsky 1. máj 1918

Bol to štátny pohreb politika Vavra Šrobára, vtedy ministra v Gottwaldovej vláde. V rokoch 1945–1946 bol ministrom financií (jeho podpis sme čítali na bankovkách, ktoré sa vtedy volali štátovky) a v rokoch 1948–1950 ministrom pre zjednotenie zákonov. Šrobár začínal svoju politickú kariéru roku 1918 ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska, začiatkom 20. rokov bol ministrom školstva a národnej osvety, potom prednášal na univerzite v Bratislave. Politicky sa znovu aktivizoval – už ako dôchodca – počas druhej svetovej vojny.

Na Slovensku nebolo veľa exponovanejších ľudí, ako bol on. Keď však dnes vyslovíte toto meno, veľmi málo ľudí si spomenie, kto to vlastne bol.

Nezabudli však naňho historici a politológovia. Ústav politických vied SAV vydal v edícii Osobnosti slovenskej politiky o Šrobárovi obsiahly zborník (editoval ho Miroslav Pekník) s názvom Dr. Vavro Šrobár, politik, publicista a národnoosvetový pracovník (Veda 2012). Ide v poradí o ôsmy zborník venovaný slovenským politikom.

Zborník o Šrobárovi má viac ako 800 strán a vyše 40 príspevkov, v ktorých sa podrobne a kvalifikovane rozoberajú všetky Šrobárove činnosti. Väčšina príspevkov sa týka Šrobárových politických aktivít a ideových východísk a postojov (Šrobárov čechoslovakizmus, jeho vzťah k národu a štátu), ale priestor dostali aj príspevky o Šrobárovej osvetovej činnosti (Ľudová zdravoveda), publicistike a literárnej tvorbe. Autormi sú poprední historici, politológovia a literárni vedci.

Základnú štúdiu Vavro Šrobár a formovanie slovenskej politiky napísal editor zborníka Miroslav Pekník. Šrobár patril ešte do generácie, v ktorej sa literárna tvorba považovala za prirodzenú súčasť osobnej aktivity. V tomto zborníku to pripomenula literárna vedkyňa Dana Hučková v príspevku Literát Vavro Šrobár, keď zdôraznila, že v Šrobárovom živote „mala literatúra závažné miesto, lebo stabilne patrila k podstatným formám jeho prezentácie“. Na rozdiel od iných jeho aktivít, viac-menej úspešných, bola však činnosťou málo významnou. Okrem odborníkov si už zrejme nik nespomenie na jeho Dedinské rozprávky (1890, pod pseudonymom Vavro Lieskovan – narážka na rodnú Liskovú, dedinu pri Ružomberku) či divadelnú hru Ako sa u nás žije (spolu s Jégém, 1891), či ďalšiu hru Z otroctva vekov, alebo na knihu poviedok na námety z L. N. Tolstého, a vlastne ani na jeho autobiografický román Svetlo v tmách (Lux in tenebris), ktorý vydal roku 1937 pod pseudonymom Andrej Bielik.

Viac čitateľov mali iste Šrobárove spomienky Pamäti z vojny a väzenia 1914 – 1918 (1922) a Z môjho života (1946), ba možno aj jeho publicistika Boj o nový život (1920). No v úhrne jeho aktivít veľmi nezavážili. Treba zdôrazniť, že práve ony boli rezultátom vnútorných popudov, na tie ostatné musel dorásť; a to aj s prispením iných.

Fakt, o ktorom je reč, sa netýka len Šrobára, je evidentný od generácie štúrovcov, ktorí boli rodení literáti a politikmi sa len stávali. A to sa ťahalo cez matičné obdobie až do 20. storočia. Politikov, ktorí sa nepokúšali byť básnikmi či prozaikmi, bolo na Slovensku ako šafranu (Milan Hodža). Kým slovenský politik bol literát, český bol už skôr vedec sociológ a boli za ním konkrétne výsledky.

Masaryk aj Tolstoj

Pre Šrobára nielen literatúra, ale aj politika sa začala v pražskom študentskom spolku Detvan. V 80. a 90. rokoch 19. storočia žil spolok Detvan čulým kultúrnym a literárnym životom. Stretlo sa tam viacero individualít, ktoré sa uplatnili v literárnom živote: Martin Kukučín, Ladislav Nádaši-Jégé, Jozef Gregor Tajovský, Ondrej Kalina (Ján Smetanay), Albert Škarvan a iní. Na spolkových schôdzach sa čítali a kritizovali pôvodné práce, diskutovalo sa o literárnych novinkách (aj svetových), o aktuálnej kultúrnej situácii. Na programe boli veľké dobové témy: Tolstoj a tolstojizmus, francúzsky naturalizmus, Ibsen a feminizmus atď.

Tolstého učeniu podľahli dvaja detvanci Albert Škarvan a Dušan Makovický; veľký dojem urobil aj na Vavra Šrobára. Prijímal jeho mravné učenie, ale neakceptoval ho – ako Makovický a Škarvan – celého. Odmietal Tolstého negatívny vzťah k vede a pokroku, rovnako jeho tézu o neprotivení sa zlu. (Tvrdým odporcom tolstojizmu bol Ladislav Nádaši.) Ak jedna z prvých viet programového článku v Hlase, formulovaná Šrobárom, znela: „Chceme predne a nadovšetko, aby slovenský človek obrodil sa mravne“. Je to nepochybne vplyv Tolstého.

Aj T. G. Masaryk, ktorý sa vtedy začal intenzívnejšie zaujímať o slovenské záležitosti (volal si k sebe slovenských študentov Kukučína, Jégého, Smetanaya, Šrobára), kládol dôraz na mravnú stránku veci, ale ťažisko jeho politickej koncepcie bolo inde, v aktivizácii života zdola, v tzv. drobnej práci a pod. O týchto dvoch vplyvoch Šrobár neskôr v knihe Z môjho života napísal: „Tolstoj učil nás milovať Boha a blížneho, Masaryk naučil nás ctiť si duchovný základ človeka, dušu a rozum. Tolstoj požadoval túto lásku od nás menom zákona večného, transcendentálneho, Masaryk menom zákona ľudskosti, menom zákona zdravého rozumu. Zdalo by sa, že Tolstoj a Masaryk sú protivy. V skutočnosti však idú k jednému cieľu, Tolstoj ide cestou citu, Masaryk cestou rozumu.“

Masaryk kritizoval slovenskú (martinskú) politiku a snažil sa obrátiť slovenských študentov proti nej. Z týchto kontaktov sa zrodil slovenský hlasizmus, ktorého hlavným predstaviteľom bol Vavro Šrobár a sekundoval mu Pavol Blaho. Angažovali sa v časopise Hlas (1898 – 1904), kde vystúpili proti politike „otcov“ (Vajanský, Škultéty), založenej na predpoklade, že slovenské problémy vyrieši za nás cárske Rusko. Ich kritika mala však širšiu základňu.

Sme si navlas rovní

Šrobár sa zameral aj na životný štýl Slovákov (najmä inteligencie), ktorý sa veľmi podobal na životný štýl maďarónskych vyšších vrstiev, kde nebola dôležitá angažovaná práca, ale zábava. Vyjadril sa tvrdo a jednoznačne: „O maďarónskej spoločnosti čítame čo deň, že je zradná, predajná, hýrivá, násilnícka, surová k ľudu, svárlivá v rodine i výstupnícka na verejnosti, slovom, že niet vášne, ktorej by sa neoddávala, a niet hriechu, ktorý by nepáchala… terajšia slovenská národná spoločnosť, rozumejúc tu národnú spoločnosť inteligentnú, doma i na verejnosti ničím sa nelíši od tej – takej a takej – spoločnosti maďarónskej. Ak vidíme otrávený rodinný život u maďarónov, nie inakší vidíme i u našej spoločnosti, ak hýri maďarónska spoločnosť vo verejnosti, hýrime aj my; ak zaobchádza maďarón krute s ľudom, o nič vľúdnejšie náš inteligent, ak čuješ klebety, nadávky a intrigy v maďarónskej spoločnosti, to isté počuješ u našej spoločnosti národnej, tej spoločnosti stále sa rozčuľujúcej, nadávajúcej, vyhrážajúcej sa a vychlúbajúcej sa miliónmi slavianskeho národa…sme si navlas rovní: oni kedy-tedy si zavlastenčia, my kedy-tedy zahejslováčime – a okolo nás milióny biedneho nepovedomého ľudu lopotia sa o tvrdý kus chleba.“ Ako vidieť, popri ostrej kritike národniarskej inteligencie, zaznela tu aj silná sociálna struna, vyjadrujúca podstatnú zložku Šrobárovej politickej koncepcie.

Šrobár mal od počiatku blízko nielen k ľudu, ale aj k robotníckej triede. Obraz hýriacej maďarónskej vrstvy našiel adekvátnu podobu v Jégého románe Cesta životom (1930), ten však – možno účelovo – vyňal z nej pár príkladných príslušníkov slovenskej inteligencie. Život v rovnakom priestore produkoval na oboch stranách rovnaké javy, bombastické gestá a panské pohuľanky. Šrobár ťal do skutočných nedostatkov, rozdelil Slovákov na pasívnych otcov a aktívnych synov, ale prakticky veľa nedosiahol. Pohýbal však slovenským životom a dal mu nové impulzy. Chyba, ktorú mu martinskí koryfeji neodpustili, bol jeho „čechoslovakizmus“, rezultát spolupráce s T. G. Masarykom a jeho politickou koncepciou. Do spoločenských aktivít a do spoločnej práce chcel Šrobár zapojiť aj literatúru. Na túto novú angažovanosť však veľa umelcov nenachytal. Celé hlasistické hnutie sa ocitlo na literárnom pranieri vo Vajanského románe Kotlín, ten – na rozličný spôsob urazený „otec“– nešetril veru kritikou na adresu „synov“.

Manifestácia, čo zarezonovala v Európe

Práve „čechoslovakizmus“ otvoril Šrobárovi dvere do vysokej politiky. Treba však priznať, že mal za sebou aj odvážne osobné aktivity, za ktoré si vyslúžil od maďarskej vlády niekoľkonásobné väznenie; naposledy v roku 1918 za prvomájový prejav v Liptovskom Mikuláši. Keď mikulášski robotníci, organizovaní v sociálnej demokracii, uvažovali, kto by mohol byť slávnostným rečníkom na oslavách 1. mája 1918, hneď im napadol Vavro Šrobár. Ako ružomberský lekár istý čas pravidelne prednášal robotníkom, pokladali ho za svojho.

Šrobár ochotne prijal poverenie, naštylizoval si prejav a navrhol aj text rezolúcie, ktorú malo zhromaždenie prijať. Medzi inými bodmi tam bola aj požiadavka formulovaná takto: „…žiadame bezpodmienečné uznanie práva na sebaurčenie všetkých národov nielen za hranicami našej monarchie, ale aj národov Rakúsko-Uhorska, teda aj uhorskej vetvy československého kmeňa.“ Rezolúcia vyšla v plnom znení v Robotníckych novinách. Vyšla síce aj v Národných novinách, orgáne SNS, ale so zmenenou štylizáciou. Národniarom prekážali formulácie „uhorská vetva československého kmeňa“ a nahradili ju pojmom „Slováci“ či „slovenský národ“. Bolo to presnejšie, ale keďže tak vypadla zmienka o Čechoch, spochybnil sa fakt, že Slováci sa k nim hlásia, že vlastne chcú žiť s nimi a nie s Maďarmi (V. Dangl).

Túto „chybu“ museli Martinčania dodatočne naprávať. (V Deklarácii z 30. októbra 1918 už čítame: „Slovenský národ je čiastka i rečovo i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa.“) Mikulášska manifestácia a rezolúcia na nej prijatá zarezonovali v celej Európe. Bol to prvý kolektívny verejný prejav (na manifestácii bolo vyše 2 000 ľudí z celého Liptova; aj 15-ročný Fraňo Kráľ), že Slováci chcú byť slobodným národom a sami chcú určovať svoju budúcnosť. Mikulášskym robotníkom však išlo o viac, o demokratizáciu celého verejného života. V rezolúcii sa hovorilo aj o všeobecnom hlasovacom práve, o osemhodinovom pracovnom čase, o úplnej slobode tlače, o skončení vojny atď. V dobovej robotníckej tlači nechýbali narážky na Októbrovú revolúciu v Rusku, ktorá posmelila a vari aj zradikalizovala požiadavky robotníkov v celej Európe. Teraz sa to u nás už veľmi nezdôrazňuje, hovorí sa skôr o demoralizujúcom pôsobení prvej svetovej vojny a vojnovom utrpení.

Z basy do vysokej politiky

Po vyšetrovaní celej mikulášskej „kauzy“ uhorskými úradmi putoval Vavro Šrobár znovu do basy; ale po vzniku Československej republiky na najvyššie politické posty. Ako minister pre správu Slovenska bol realizátorom politiky samostatného štátu na Slovensku a počínal si rázne. Ako roky plynuli, prichádzali do politiky noví ľudia a čas postupne odsúval Šrobára na okraj politického života. Stal sa ešte ministrom, ale po roku 1923 sa uplatnil už len ako prednášateľ na bratislavskej lekárskej fakulte.

No dejiny pripravili Šrobárovi ešte jednu šancu. Keď sa počas druhej svetovej vojny na Slovensku rozmohli ilegálne aktivity, ktoré vyústili do Slovenského národného povstania, pridal sa k nim aj on. Tentoraz mu najviac dôveroval Edvard Beneš, ktorý oceňoval najmä jeho čechoslovakizmus. Politikom, čo sa pokladali za Slovákov, neveril. Šrobárovo pôsobenie v ilegalite nebolo veľmi produktívne, hoci mal svoju vlastnú skupinu. Pri Vianočnej dohode absentoval, čiže zo všetkého vypadol. Išiel o ňom chýr, že nevedel dodržať konšpiračné pravidlá, oficiálne sa vedelo o všetkom, čo robil, a že je už trochu senilný. Ani v Bystrici neoslnil, udalosti išli mimo neho. Pravda, po obnove Československej republiky sa znovu dostal na piedestál.

Treba zdôrazniť, že Vavro Šrobár bol pozoruhodná, aj keď rozporuplná postava v politickom a kultúrnom prostredí. Vyštudoval v Prahe medicínu, trvalo mu to však desať rokov a nebyť Masaryka, ktorý jeho a ostatných nabádal, že musia skončiť školu, pretože by nemali ani vo verejných funkciách autoritu, možno by ju ani nebol skončil. Nebola to jeho priorita. Po odchode z Prahy bol lekárom v Ružomberku, venoval sa však najmä politike, nadviazal kontakty s Andrejom Hlinkom, kandidoval do parlamentu, potom sa s Hlinkom rozišiel (rovnako s Milanom Hodžom). Zaujímavo o tom píše v knihe spomienok Z môjho života. Je v nich i kus slovenskej kultúrnej histórie, sú sviežo napísané a bolo by dobré znovu ich vydať.